Rozpráva tak, ako fotí. V príbehoch, ktoré človek nemá odvahu prerušovať, iba ich sleduje, obdivuje a predstavuje si, čo im predchádzalo a ako asi pokračovali. Úspešná dokumentaristka – fotografka Kata Sedlak, ktorej prácu si okrem odbornej obce konečne všíma aj laická verejnosť, nafotila veľkú časť svojich fotografií doma, na svojom dvore, pri bazéne. Najústrednejším motívom sú jej tri deti. A s nimi má ešte veľké plány…
Príbehy mnohých fotografov začínajú podobne: mama mala zrkadlovku, otec si doma spravil tmavú komoru… Ako začal váš príbeh?
Moje začiatky si pamätám, bola za nimi ruská Smena na film, analóg, ktorý sa nijako extra u nás doma nevyužíval. Veľmi sa mi páčilo, že môžem pracovať s filmom, len tak sa prechádzať, fotiť a dávať si vyvolávať filmy… Aj keď ma vždy bavila maľba a interiéry, okolo šestnástich rokov som sa viac začala „babrať“ s fotkou, pretože som mala neodbytný pocit, že chcem zachytiť to, čo vidím. Od krajiniek a prírody som pomaly prešla na portréty a fotila som ľudí, no a k osemnástym narodeninám som dostala zrkadlovku, s ktorou som robila klasické „výcvaky“, aj keď je pravda, že boli vždy niečím iné. Možno kompozíciou, možno to bol môj pohľad… Keď som však počas tripu po Amerike pod Niagarskými vodopádmi dostala sprchu a odniesla si to aj zrkadlovka, ktorá odvtedy fotila na červeno, trochu som od fotenia upustila.
Kam ste presmerovali svoju pozornosť?
Začala som sa viac venovať grafickému dizajnu, ktorý ma naozaj bavil, v tej dobe bol však problémom môj minimalizmus. Dnes by som sa s ním uchytila, ale vtedy to moje „severské“ cítenie nik nechápal. Napokon som mala šťastie, že som sa mohla v rámci dizajnu realizovať v jednej galérii, pre ktorú som začala aj fotiť a takto okľukou som sa znova vrátila k fotografii.
Študovali ste ju?
Nie, nikdy, a priznám sa, že školu nenávidím a myslím, že ako žiačka fotografie by som pohorela. Nechcela by som napríklad fotiť tému, ktorú mi niekto nanúti. Chodila som na elektrotechniku a bola to vlastne z núdze cnosť, potrebovala som maturitu pre prípad, že by som šla niekedy na výšku. (smiech) Pokiaľ ide o fotografiu, tvrdohlavo som si presadzovala to svoje, bola som samorast, samouk, ktorý časom zistil, že ak na niečo človek príde sám, už to do smrti nezabudne.
Ale tiež ste sa veľmi rýchlo museli postarať o tri deti…
Najskôr sa nám narodila Stella a keď mala šesť, prišiel na svet Oliver a následne Alan. Starostlivosť o tri deti naraz bola náročná, bolo toho strašne veľa. Keď som sa naučila medzi nimi „korčuľovať“, odrazu som si na materskej pripadala trochu ako po lobotómii. Pýtala som sa samej seba, čo s tým budem robiť, a tak mi napadlo oprášiť foťáky a začala som fotiť vlastné deti. Hneď prvé leto vznikla pre mňa veľmi silná séria fotiek, z ktorých som pár skúšobne poslala do Photo Vogue. Tri fotografie mi okamžite vzali a jedna z nich bola zaradená do „best of“ dňa. To ma povzbudilo i naštartovalo súčasne.
Dostalo sa vám povzbudenia aj od blízkych či niekoho „od fachu“?
Veľmi mi pomohol fotograf Matúš Zajac, on ma vlastne zasvätil do toho, ako sa robí dobrá dokumentárna fotka. Vďaka nemu si ma všimli v slovenskej Robert Vano Gallery, ktorá v spolupráci s webmagazin.sk spustila projekt Neviditeľní fotografi (jeho cieľom bolo objavovať a predstavovať širokej verejnosti slovenských i českých talentovaných fotografov, o ktorých sa ešte veľa nepíše a nehovorí). Tak o mne na Slovensku vyšiel vôbec prvý článok. Medzitým sériu mojich fotiek „Family stories“ uverejnil španielsky magazín Dodho a v tom istom roku som mala fotografie zo série Twins aj v National Geographic.
Ako sa posielajú fotografie do Vogue?
Takých web stránok je viac, ale ja som ostala verná len niektorým z nich. Fotky posiela autor jednoducho podľa pocitu. Nikto od vás nechce, aby ste zapadli do témy alebo príbehu. Ide čisto o fotografiu a o editorov, ktorí si povedia – aha, tak táto je dobrá! Podľa mňa je to ale dlhodobý proces a čím dlhšie je človek jeho súčasťou, tým viac ho akceptujú a raz mu možno dokonca ponúknu prácu. (smiech)
Akú zázračnú radu do života vám dal Matúš Zajac?
Matúš je jeden z najlepších dokumentaristov na Slovensku. Prihlásila som sa na jeho workshop, vďaka ktorému som mala možnosť osobne ho spoznať a vypočuť si naživo jeho postrehy a rady. Fotili sme v rómskej osade na Muránskej planine, čo bola pre mňa obrovská výzva. Najmä psychologická, pretože šlo v prvom rade o to, presvedčiť Rómov, aby mi dovolili ich fotografovať. Musela som si najskôr získať ich dôveru, ale, našťastie, sa na mňa lepia všetky deti a psy v okolí…
Koľko času ste v osade strávili?
Asi dve a pol hodiny, s horalkami, cigaretami a alkoholom vo vačkoch sa mi podarilo niekoľko záberov. Dnes, keby som to mala absolvovať znova, už by som bola o niečo múdrejšia, pretože čím viac dospelí pili, tým boli agresívnejší, decká nám začali brať veci, a tak sme si povedali, že stačilo. Bola to ale dobrá skúsenosť, pretože som musela zachytiť holú realitu a vydolovať z nej to najlepšie.
Séria Gypsies je teda nateraz uzavretá. Rodinné príbehy však pokračujú a vy svoje deti fotiť neprestávate… Bude z toho dlhodobý projekt?
Mnohí vravia, že sa im páčia moje fotky spred roka – dvoch, ale pre mňa bol zatiaľ najlepší rok 2015. Dozrela som a príbehy mojich detí sú toho azda dôkazom. Chcela by som ich fotiť až dovtedy, kým nebude posledné z nich mať osemnásť, vtedy to celé ukončím, zeditujem a spravím im z fotiek veľkú knihu. Fotiť vlastné deti, ktoré sú mojou súčasťou, je pre mňa veľká vec, pre ne to bude čosi ako naša životná pečať. Listovať v tejto knihe bude ako vracať sa k tomu, ako plynul čas a spomínať pri tom, čo sa v ktorom životnom okamihu dialo. Pre mňa je práve toto najpodstatnejší projekt…
Vďaka fotografiám „nakúkajú“ do vášho súkromia cudzí ľudia. Nemáte s tým problém?
Nemám, lebo kedysi ľudia boli takí: nezamykali dvere, navštevovali sa, strážili si navzájom deti a boli k sebe otvorení. Dnes sú strašne tajomní, všetci sú uzavretí a zlyháva to základné: ľudská komunikácia. Ja komunikovať nemám problém. Zo začiatku sa ma pýtali, či sa nebojím ukazovať svoje polonahé deti… A kvôli čomu? V prvom rade nie sú nahé, ale skutočne polonahé – nechcem nikoho poburovať, preto sa snažím zachovať ich intimitu, ale problém so súkromím nemám. Poviem to takto: Nemám nič, čo musím skrývať, nemám nič, čo by som mala potrebu druhým ľuďom vysvetľovať.
Musí mať projekt ako Family stories nejaký plán? Dá sa na také fotografovanie vopred nachystať?
Všetko je to o inštinkte a o tom, čo sa práve deje a čo moje deti robia. Fotky vznikajú tak, ako plynie deň, každá fotka je akoby sekunda z ich dňa. Niekedy idem pre foťák, lebo ich vidím v zaujímavej kompozícii, inokedy mi je ľúto, že nemám svoju Leicu nablízku, lebo „by to mohlo byť dobré“. Lenže, čo už? Nikdy nič dopredu neplánujem, to by ma fakt nebavilo. Pripravovanú fotku veľmi nemusím, to už by som radšej maľovala, ako fotila.
Nemávajú vaše deti občas chvíle, keď im fotoaparát prekáža?
S deťmi je strašná robota, lebo pri fotení často začnú pózovať, ale mojim to, chvalabohu, vôbec nenapadne. Sú zvyknutí, vôbec neriešia, či mám v ruke foťák, alebo nie a mne väčšinou skutočne stačí sekunda – a mám, čo potrebujem. Možno Stella je teraz vo veku, keď dospieva a občas zaprotestuje, že mi povie, kedy ona bude chcieť. Alebo jej musím ukázať fotku a ona rozhodne, či je dobrá. Rešpektujem ju a rešpektujem aj chlapcov, väčšinou ma však ako fotografku vôbec nevnímajú.
Nosíte v hlave aj iné projekty?
Mám rozpracovaný projekt „Twins“, veľmi by som chcela mapovať dvojičky a sledovať, ako vyrastajú, ako sa k sebe majú. Zatiaľ som fotila kamarátkiných chlapcov, no vôbec by mi nevadilo mapovať aj staršie dvojičky, nielen deti… bola by som zvedavá, ako to medzi nimi funguje, dajme tomu – vo veku 35 a viac. Uvidíme, zatiaľ na to nemám príliš veľa času a ani nie som typ, čo musí neustále stláčať spúšť.
Sama pochádzate z dvojičiek…
Narodili sme sa so sestrou príliš skoro a keďže sme prišli na svet v Piešťanoch, kde ani nebol inkubátor, bol november a mrzlo, kým nás previezli do Trenčína, sestra dostala silný zápal pľúc a skončilo to detskou mozgovou obrnou. Žila a vyrastala som s postihnutým dvojčaťom, zakaždým však vravievam – a možno to bude znieť kruto – že nič lepšie sa mi stať nemohlo. Toľko ma to o živote naučilo! Rozprávali sme sa bez reči, iba mimikou, vedela som, čo chce a ako sa cíti, vedela som v nej čítať. A možno mi to pomáha aj vo fotografii, asi práve preto dokážem rozpoznať najlepší okamih a zachytiť ho. Sestra zomrela, keď mala osemnásť, ale pre mňa bol tento vzťah taký prirodzený, že o ňom ani neviem rozprávať ako o niečom „inom“.
Fotíte stále na film?
Teraz používam malý kompaktný profi fotoaparát Leica, ktorý funguje na princípe, akoby som fotila na kinofilm. Ja som si ten foťák vlastne kupovala v najhoršom možnom období, kedy ma trápili isté osobné veci, ale práve vtedy potrebujem mať pred sebou nejakú výzvu, na ktorú sa upnem a za ktorou si idem. No a počas tejto osobnej krízy som si dala cieľ dostať sa raz s fotkou do časopisu LFI (Leica Fotografie International), od čoho sa odvíjal celý zábavný príbeh môjho fotoaparátu. Otázka totiž znela, kde naň zohnať peniaze? No a napadlo mi, po vzore kamaráta, ktorý si na Facebook dal status, že bude mať narodeniny a čo si k nim praje, napísať zo srandy vlastný status, ktorý znel: Viete, že budem mať narodeniny a túžim po Leice, lebo je to môj veľký sen… A ľudia mi na ňu začali prispievať! Takí, ktorí veria mojej fotke a ktorí ma podporujú.
Slovo Leica máte vytetované aj na zápästí. To musí byť osudový vzťah…
Aj je! Keď som si ju napokon kúpila a začala ňou fotiť, asi po dvoch mesiacoch som si povedala, že je čas poslať nejakú fotku do LFI. Vybrala som dvojičky s mečmi, na čo mi okamžite písali, že tú snímku chcú uverejniť a nakoniec sa stala aj fotkou týždňa. Môj sen sa začal plniť, ale akosi rýchlo. (smiech)
Gabina Weissová
foto Kata Sedlak
Celý rozhovor nájdete vo februárovom čísle MIAU (2016)