Každý deň môže byť posledný
Bolo to v zime roku 1929. Prvý týždeň sa na reklamných stĺpoch v Berlíne objavili plagáty s jediným slovom: „Vyjde!“ Po týždni sa text zmenil na: „Veľký vojnový román“. Tretí týždeň oznamoval titulok: „Na západe nič nové“ a konečne štvrtý týždeň sa objavilo meno: „Erich Maria Remarque“. Veľký vojnový román vyšiel v náklade cca milión kusov, o dva roky táto cifra vzrástla tri a pol násobne, kniha sa v tom čase predávala lepšie, ako Biblia. A pritom jej autor bol celkom neznámy nemecký spisovateľ s francúzsky znejúcim priezviskom: Erich Maria Remarque.
To priezvisko privodilo jeho nositeľovi aj rôzne patálie, keď nacisti pustili do sveta fámu, že najobľúbenejší spisovateľ Nemecka je Žid. Ale o tom neskôr. Nateraz stačí vysvetlenie, že ono „q“ v priezvisku Remarque poukazuje na francúzsky pôvod jeho otca, hoci ten sa po príchode do Nemecka premenoval na Remark. Tiež stredné meno Maria nefigurovalo v rodnom liste spisovateľa, v skutočnosti tam bol zapísaný ako Erich Paul Remark. Keď sa však mladý vojnový veterán začal živiť písaním, zvolil si meno po matke – Maria. Mama bola Nemka, narodila sa v meste Katenberg, otcove korene siahali do Alsaska. Maria Remark celkovo absolvovala štyri pôrody, ktoré jej beztak chabé zdravie ešte viac podlomili. Prvý syn zomrel ako päťročný. To mal Erich už tri roky, narodil sa 22. júna 1898. Po ňom nasledovali dve Erna a mladšia Elfriede, ktorú stihne strašný osud, keď vlastnou hlavou zaplatí za „hriechy“ slávneho brata. Teraz by mohla nasledovať tradičná pasáž o krásnom detstve budúceho spisovateľa, naplnenom rodičovskou láskou a hrejivou atmosférou rodinnej prítulnosti, ale nič také sa u Remarkovcov nenosilo. Otec, povolaním viazač kníh v malej tlačiarni v Osnabrücku, kde sa aj Erich narodil, bol večne zachmúrený, uzavretý do seba, nevrlý a bez priateľov. Svojim deťom nevedel prejaviť ani štipku náklonnosti, tobôž zdieľať so synom záujem o umenie a literatúru. Matka bola slabá, chorá a keď jej zomrel prvý syn, všetky ambície preniesla na Ericha. Chcela mať z neho slávneho klaviristu, realita však bola taká, že chlapec študoval na katolíckom gymnáziu za učiteľa. S kamarátmi, partnermi v intelektuálnych debatách o Goethem, Dostojevskom, bohu a nemeckom divadle založil krúžok Die Traumbude (Ríša snov) a tiež sa stal členom Mládežníckej jednoty, siete organizácií, ktoré vznikali po celom Nemecku, aby mladých ľudí vychovávali k disciplíne a učili láske k vlasti, ergo nemeckej monarchii. Tá ale vzápätí sebavedome a velikášsky rozpútala svetovú vojnu. Čo krajšie si môžu predstaviť šestnásťroční chlapci s hlavou plnou ideálov, ako že ponúknu svoj život na oltár vlasti… Pôjdu za ňu bojovať! Krvácať a umierať! Erichov patriotický učiteľ toľko svojich žiakov oblboval rečami o hrdinstve a „železnej nemeckej mládeži“, až sa všetci do jedného prihlásili na front. A nestihli ani zmaturovať.
Prekliata, všivavá vojna
V júni 1917, iba pár dní pred 19. narodeninami, ho spolu s kamarátmi konečne odvelia na západný front, do okolia strategicky dôležitého Hutulského lesa na severe Belgicka. Mladí bažanti predtým absolvovali desaťtýždňový vojenský výcvik, ktorý ich dal do laty dôkladnejšie, ako desať rokov drepenia v školských laviciach. Devätnásťročný slobodník Paul Bäumer, rozprávač a zároveň hlavná postava Remarqueovho najslávnejšieho románu Na západe nič nové priepastný rozdiel medzi školou a vojnou glosuje slovami: „Nikto nás ale v škole nenaučil, ako v daždi a víchrici zapáliť cigaretu, ako urobiť oheň z mokrého dreva – alebo, že je najlepšie vraziť bodák do brucha, lebo tam nezostane trčať ako v rebrách.“ Vybuchujúce granáty, štekot guľometov, svišťanie striel, otrávený plyn, čo rozpaľuje pľúca do žerava, roztrhaná zem, rozstrieľané zákopy, sladkastý zápach krvi, mŕtvi, franforce ľudských tiel nalepené na stenách zákopov… Strach, zúfalstvo a nárek umierajúcich, ktorý trhal vojakom uši, jedno na ktorej strane zákopov bojovali. V tomto krvavom masakri na hrdinstvo akosi nezostal čas, išlo o to prežiť a bajonet zaseknúť do brucha protivníka skôr, kým tak neurobí on sám. „Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si mu hodiť granát do pŕs!“ uvažuje Paul Bäumer, spisovateľovo alter ego.
Po šiestich týždňoch na fronte Remarquea vážne zrania črepiny granátu a zasiahnu ho do nohy, zátylku a ruky. Lekári mu ostré úlomky vyoperujú a zažehnajú hrozbu, že by mohol zostať do konca života ochrnutý. Mladý veterán sa lieči v poľnej nemocnici svätého Vinzenza v Duisburgu a nemocnica, to je ďalšie peklo, o nič menšie ako samotný front. Ranení a umierajúci v preplnených sálach i chodbách, lebo postele sú beznádejne obsadené, často umierajú na špinavých, zakrvavených poľných lôžkach v hrozných bolestiach, lebo morfínu je nedostatok a ranených viac, než stihnú ošetriť. Lekári sa s nikým príliš neprplú. Prvá pomoc vyzerá tak, že vojakovi zranenú nohu či ruku ufiknú skôr, ako sa presvedčia, či je to vôbec nutné. Amputácie končatín sú najbežnejší chirurgický výkon, na zdĺhavé liečenie niet času. Ale martýrium ranených tým vôbec nekončí: vojaci, či už s nohou, alebo bez, aj tak umierajú: po amputácii hrozí trombóza či otrava krvi, jediným pozitívom v týchto ľudských jatkách je voľná posteľ pre ďalšieho kandidáta na smrť…
Remarque sa však zo zranení vystrábi a zvyšok vojny prežije ako rekonvalescent v duisburgskej nemocnici. Príde vhod, že hrá dobre na klavíri – usporadúva improvizované koncerty pre vojakov i personál. Jedno je však isté, s kariérou klaviristu sa môže rozlúčiť, zranenie mu citeľne oslabí prstoklad pravej ruky. Nemôže splniť matkin sen, hoci tak rád by vyhovel jej poslednému prianiu, matka mu bola z celej rodiny najbližšia a keď v septembri 1917 zomiera, Erich je deprimovaný. Jej smrť ho zasiahla hlbšie ako črepina granátu – priamo doprostred srdca…
Stratená generácia
Stane sa to jedenásty deň jedenásteho mesiaca v roku 1918 o jedenástej predpoludním – dohoda o pokoji zbraní medzi nepriateľskými vojskami predznamená koniec vojny. Od tohto momentu platí prímerie, Nemecko kapituluje, cisár ujde aj s rodinou do exilu. Vojna, v ktorej zahynulo 10 miliónov vojakov, 7 miliónov civilistov a 20 miliónov ľudí bolo zranených a zmrzačených, sa skončila. Erich, na rozdiel od svojho románového hrdinu Paula Bäumera, prežil. Čo s načatým životom? Vojnu nemožno zo seba zhodiť „ako starý kabát“. Ako sa má dvadsaťročný chlapec, ktorého vojna obrala o mladosť, vrátiť do normálneho života? Treba si dorobiť maturitu, radí mu otec. Erich má však s otcom problém – akú autoritu môže požívať človek, čo nikdy nebojoval v zákopoch? A vôbec, čo vedia o vojne všetci ostatní civili, ktorí sa k bývalým vojakom správajú pohrdlivo a arogantne, akoby im vyčítali, že z prehratého boja vyviazli živí. „Táto generácia bola zničená vojnou, aj navzdory tomu, že unikla jej granátom,“ zapisuje si Erich do denníka. Ešte lepšie to o niekoľko rokov neskôr vyjadrí ústami Paula Bäumera: „Nie sme už mládež. Nechceme dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia…“ Boh sa tiež kdesi vyparil a v nebi po ňom zostala prázdna diera. Mama strašne trpela, kým zomrela, rovnako tak kamaráti, keď umierali na fronte. Kde sa vtedy flákal ten milosrdný boh? Erich prestane chodiť do kostola a svoju rozluku so všemohúcim dokoná, keď sa v roku 1927 dá vypísať z katolíckej cirkvi. Ale dal sľub matke, školu musí dokončiť. Vracia sa na katolícke gymnázium, zloží skúšky a ako učiteľ nastúpi do obecnej školy, aj keď toto povolanie ho nijako nefascinuje. Za katedrou vydrží rok a pár mesiacov. Potom sa chvíľu len tak potĺka, pracuje tu a tam, medziiným aj ako predavač náhrobných kameňov (túto skúsenosť neskôr zúročí v románe Čierny obelisk).
Nočný život, ženy, alkohol
O veršíky a drobnú prózu sa pokúšal už na gymnáziu. V nemocnici, kde sa zotavoval po zraneniach z frontu, začal písať intenzívnejšie. Aj neskôr, keď dal zbohom nielen zbraniam, ale aj učiteľovaniu, privyrábal si článkami v rôznych novinách na rôzne témy. Od marca 1921 však nastupuje na plný úväzok do novín Tageblatt. Ako divadelný kritik – a to sa mu fakt páči! Chodiť do divadla a kina, stretávať sa so zaujímavými ľuďmi z kultúry a umenia, zoznamovať sa s atraktívnymi ženami, dvoriť im a túžiť po nich. Erich sa k ženám správa úctivo a pozorne, ako pravý džentlmen. Tak to bude vždy, aj keď jeho náručou prejdú hordy mileniek a on dostane nálepku playboya a donchuana, ako večný romantik bude ženám vždy prejavovať patričnú úctu.
Popri divadelných recenziách sa začne živiť, dnes by sme povedali, ako copywriter. Prispieva do firemných novín továrne na výrobu pneumatík Continental a pre značku vytvorí úspešnú reklamnú kampaň. Tiež testuje rôzne druhy pneumatík a píše o ich vlastnostiach; odtiaľ pramení jeho láska k rýchlym športovým autám. Je už taký úspešný, že mu v Echu Continental ponúknu pevné miesto športového redaktora, a tak sa sťahuje do Hannoveru. Zaujímajú ho však aj iné témy, vydá napríklad príručku O miešaní ušľachtilých destilátov, je schopný písať prakticky o čomkoľvek a pre kohokoľvek.
Ďalšia kariérna príležitosť na neho čaká – v posteli. Erich si začne románik s mladou stážistkou Edith Doerry, ktorej otec spoluvlastní populárny berlínsky časopis Sport im Bild. Napriek mierne zavádzajúcemu názvu časopis pretriasa aj mnohé kultúrne témy, venuje sa móde i celebritám. Edith sa za mladého redaktora prihovorí u otca a zakrátko sa Remarque opäť sťahuje – do Berlína. Vo víre veľkomestského života sa cíti ako ryba vo vode, pohyb medzi spoločenskou smotánkou mu ide zjavne k duhu. Má 27 rokov a je z neho neprehliadnuteľný fešák. Vie sa správať, lichotiť, konverzovať, elegantne a módne sa oblieka. Nočný život, ženy, alkohol – čo z toho chce najviac? Všetko a naraz! Edith mu zmizne z očí, matka ju uprace do zahraničia, bezmenný redaktorík nie je hoden jej dcéry. Erich si možno aj vydýchne, veď do jeho života už vstúpila iná prekrásna žena. Presne ten typ, čo sa mu k smrti páči: napohľad chladná, záhadná, s trochu maskulínnymi črtami a chlapčenskou postavou. Navonok. A čo sa vnútra týka – presne tento typ ženy by mal oblúkom radšej obísť. Lebo mu privodí len trápenie, zúfalstvo a zármutok.
Manžel paroháč
Ilsa Jutta Zambon je od neho o tri roky mladšia. Má 24, ale už je rozvedená a práve sa snaží presadiť ako speváčka a tanečnica. Svojím priemerným talentom a schopnosťami však nikdy dieru do sveta neurobí – a ani nemusí. Od momentu, čo stretla Ericha, má o živobytie postarané, až do svojej smrti. Jutta (Erich ju volá mužským menom Peter) je emancipovaná, náročná, upriamená na seba, dokonalá egoistka s pochybnou morálkou, ale on je ňou fascinovaný. Mladá pani Remarque však nepatrí k tomu typu žien, ktoré by dokázali urobiť muža šťastným. Poskytnúť mu zázemie, domov a hrejivý rodinný krb. S Juttou je to ako kráčať po mínovom poli, jej sexuálne eskapády s inými mužmi sú ako guľometný útok, trhajú Erichovi srdce na franforce. Fotografka Leni Riefenstahl spomínala, ako raz večerala s Remarqueovcami a ešte jedným mužom, ktorého Jutta priamo pred manželovými očami nehanebne zvádzala. Napokon vstala uprostred večere a odišla s ním preč. Doma sa nezjavila niekoľko dní. Jutta s tým nemala problém – svojho muža otvorene ponižovala a pred priateľmi sa mu vysmievala do tváre. A on? Pil, aby zahnal bolesť, alkohol mu pomáhal vyrovnať sa s jej krutosťou. Ale miloval ju, a tak jej odpúšťal.
Nielen Jutta mu však driapala dušu, čoraz nástojčivejšie cítil, že sa potrebuje oslobodiť aj od inej nočnej mory – spomienok na vojnu a zabitých kamarátov. A tak koncom roku 1927 začína písať román. Píše každý deň po práci v redakcii a potom dlho do noci doma. Neskôr, už ako slávny spisovateľ, síce tvrdil, že román Na západe nič nové dal dokopy za šesť týždňov, doslova ho vraj vypľul „bez plánov a veľkých úprav“, avšak pôvodný rukopis, ktorý sa našiel, svedčí o niečom inom: obsahoval totiž množstvo úprav, poznámok a bolo zrejmé, že na knihu sa starostlivo pripravoval, pozorne zbieral materiál a na útržky papierov si poznamenával rôzne fakty, obrazy a mikropríbehy.
Prvé vydavateľstvo knihu odmietlo, vraj trauma z vojny je ešte čerstvá a ľudia nebudú ochotní čítať príbeh o krvavých jatkách zo západného frontu. O niekoľko mesiacov neskôr iné vydavateľstvo knihu zaradilo do svojho edičného plánu a Remarque si sám pripravil na tú dobu nevídanú štvortýždennú reklamnú kampaň. Oficiálne sa kniha zjavila na pultoch kníhkupectiev 31. januára 1929 po tom, čo na jeseň predošlého roku vychádzala na pokračovanie v novinách Vossische Zeitung. Úspech bol okamžitý, nečakaný a triumfálny. Na západe nič nové (Im Westen nichts Neues) za prvý rok preložili do 25 jazykov a predalo sa z neho viac ako tri a pol milióna výtlačkov. Z neznámeho redaktora sa stáva najčítanejší, najžiadanejší a najslávnejší nemecký spisovateľ. Každý sa s ním chce zoznámiť, každý si s ním chce pripiť. Na zdravie, slávu a úspech! Berlínske nočné bary sú jeho domovom, trávi v nich takmer každý večer až do hlbokej noci, veď doma je aj tak väčšinou sám. Zo závislosti na Jutte ho nevyliečia ani milenky, či už na jednu noc, alebo také, s ktorými ho spája aj nejaký cit, ako napríklad s Brigitte Neuner, ktorá mu zároveň robí aj sekretárku.
Po štyroch rokoch a pár mesiacoch manželského pekla sa s Juttou rozvádza. Je zdrvený, sklamaný a ranený. Hýrivý nočný život vysáva jeho tvorivú energiu, cíti, že ak chce začať pracovať na novom románe Cesta späť, musí utiecť z Berlína. Uchyľuje sa do rodného Osnabrücku a píše. O skupine kamarátov, ktorí sa po skončení vojny vracajú domov plní nádeje a optimizmu. Ale vojna im spôsobila toľko zárezov na duši, že na ňu nemôžu zabudnúť… Kniha Cesta späť (1931) je akýmsi voľným pokračovaním Na západe nič nové a čitatelia ju vítajú s dychtivým nadšením. O dva roky neskôr je už však všetko inak. Po nástupe nacizmu, keď sa v januári 1933 Adolf Hitler stáva ríšskym kancelárom, takmer okamžite obe knihy putujú na index zakázaných autorov. Čaká ich horiaca hranica a spisovateľa život v exilovej zlatej klietke.
Literárny zradca
Vraj sa v skutočnosti volá Kramer, je to francúzsky Žid. A vo vojne nikdy nebol, preto ju vo svojich knihách tak lživo popisuje. Remarque je jeho pseudonym a ak dáte preč francúzsku koncovku jeho priezviska, vyjde vám Kramer – ako Remark pospiatky. Tá kniha, čo napísal Herr Kramer, je výsmechom udatného nemeckého vojaka, ktorý so zbraňou v ruke hrdo bránil vlasť a jej ideály. A rovnako hrdo ju bude brániť aj naďalej. Bojovať vo vojne je pre nemeckého vojaka vecou cti, nie omylu! Remarqueov antimilitaristický postoj a obraz nezmyselného šialenstva vo vojne, ktorá nepozná víťazov, len porazených – tak toto nacistickým pohlavárom vôbec nehralo do karát! „Naše tváre sú otupené, myslenie spustošené, sme ustatí na smrť. Keď začne útok, podaktorých treba tĺcť päsťami, aby sa prebrali a šli s nami,“ zaznamenáva svoje pocity hlavný hrdina Paula Bäumer: „Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“ Za tieto vety by národní socialisti Remarquea najradšej roztrhali v zuboch! Jeho knihy považovali za zradu na veľkom, silnom a hrdom nemeckom národe! Sám Goebbels, neskorší minister kultúry a propagandy Tretej ríše, ho verejne kritizuje, napriek mottu románu: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“ Darmo spisovateľ dôvodí, že ho nezaujímajú príčiny a politické pozadie vojny, represie jeho osoby pokračujú. Rok a niečo po vydaní knihy má premiéru hollywoodsky film Na západe nič nové (All Quiet on the Western Front) a získa dvoch Oscarov. Z vojnovej drámy sa stane kasový trhák. Nie však v Nemecku. Nacisti film bojkotujú a po niekoľkých dňoch premietania dosiahnu, že je oficiálne zakázaný – kvôli „ohrozeniu nemeckej povesti vo svete“. Goebbels Remarqueovi „priateľsky“ navrhne, aby sa od filmu oficiálne dištancoval so slovami, že ho vraj hollywoodski Židia nakrútili bez jeho povolenia. Remarque to odmietne a film i kniha sa dostanú na index – nacisti ich, tak ako diela ďalších, prevažne židovských autorov, verejne pália na námestiach.
Pre Remarquea začínajú krušné chvíle. Necíti sa doma v bezpečí. Vo vlastnej krajine! A tak veľa cestuje po Európe, snaží sa nebudiť pozornosť a žiť nenápadne. Aj Ruth Albu, jeho nová priateľka, vetrí nebezpečenstvo a prehovára ho, aby z Nemecka radšej odišiel. Sama sa chopí iniciatívy a nájde mu bývanie v talianskej časti Švajčiarska na brehu jazera Lago Maggiore. Remarque súhlasí a sťahuje sa do pôvabnej vily Casa Monte Tabor, aj keď ešte nie nastálo. Neskôr si tento kúsok vlastného raja veľmi obľúbil. Z kaskádovitého pozemku vedú terasy ponorené do zelene, okolo domu s výhľadom na jazero rastú magnólie a toskánske cyprusy. V tých časoch býva vo vile rušno a stáva sa dočasným útočiskom nemeckých intelektuálov, ktorí pred Hitlerom utekajú z vlasti. V Erichovej vile často pobýva aj Jutta Zambon. Vraj má tuberkulózu a lieči sa v sanatóriu v Davose. Hádajte, kto jej platí všetky účty spojené s pobytom a liečením vo Švajčiarsku… Erich nikdy nevedel ženám povedať nie, nieto ešte Jutte, na ktorú má stále slabosť. Napätie medzi Juttou a Ruth Albu by sa dalo krájať. A Remarque? Zapadne do ktoréhosi z barov na pobreží a domov sa vracia až hlboko v noci…
Na úteku
Nacistickému súdu v Berlíne prišli vhod jeho neurovnané daňové záležitosti a dvakrát ho odsúdil na mastnú pokutu kvôli porušeniu devízového zákona. Remarque sa teda zmieruje s myšlienkou, že sa do Nemecka už nevráti, lebo mu tam hrozí zatknutie a väznenie. Postupne svoj majetok presúva do Švajčiarska, v Berlíne sa zdržiava len sporadicky a vždy radšej býva v hoteli, ako vo svojom byte v centre mesta. V ktorýsi deň, krátko po tom, čo sa Hitler stal ríšskym kancelárom, Remarque popíja s priateľmi v bare hotela Majestic, keď tu k nemu pristúpi istý známy. Varuje ho, aby okamžite opustil Nemecko. Ešte dnes v noci, súri ho, zajtra môže byť neskoro. Erich váha, vonku je zlé počasie, sneží a cesty sú zľadovatené, nehovoriac o tom, že je už riadne pod parou. Nejako sa však zmobilizuje, bohvie, či to bol inštinkt alebo obyčajný strach, ktorý zafungoval v správnu chvíľu, a takpredsa len sadá do požičaného auta a mizne z Nemecka. Šoféruje celú noc, nadránom je už, chvalabohu, živý a celý v Casa Monte. Ešte v ten deň sa dozvie, že gestapo naň vydalo zatykač. Keby cestoval ráno vlakom, ako pôvodne plánoval, už by ho mali. Neskôr nacisti zmenili taktiku a dva roky po Remarqueovom plánovanom zatknutí šéf gestapa Hermann Göring vyslal do Švajčiarska svojho tajomníka, aby spisovateľovi za návrat do vlasti ponúkol kreslo ministra kultúry Pruska. Asi usúdili, že bude lepšie mať Remarquea doma, ako by mal svoje názory vyjadrovať z bezpečia švajčiarskeho exilu… Samozrejme, na túto ponuku nepristúpil. Inak po celý život, až na pár výnimiek, dodržiaval zásadu verejne nevystupovať, nehlásiť sa k žiadnej politickej strane či prúdu a hlavne nezaujímať žiadne politicky vyhranené stanovisko.
Marlène, modrý anjel
Je podobný typ ako Jutta, obdarená dráždivou aurou maskulínnej sexuality. Zoznámia sa v Benátkach v septembri 1937. Marlène je v tom čase už trochu za zenitom, má 36 rokov, film Modrý anjel natočila pred siedmimi rokmi a v Hollywoode jej už na päty stúpajú mladšie herečky. Jej osudové stretnutie s Remarqueom vyzeralo asi takto: slávna hviezda práve obeduje na slnkom zaliatej terase ostrovčeka Lido s režisérom Josefom von Sternbergom. Remarque, ktorý je náhodou tiež prítomný, pristúpi k ich stolu, aby sa predstavil. Marlène mu koketne struhne kompliment, keď povie: „Vyzeráte veľmi mlado na niekoho, kto napísal jednu z najkrajších a najčítanejších kníh našej doby.“ A on pohotovo vracia lichôtku: „Napísal som ju možno preto, aby som jedného dňa počul kúzelný hlas, ktorý mi hovorí práve toto.“ Stačí pár pohľadov a Von Sternberg pochopí, že sa má zdvihnúť a zmiznúť. Marlène a Erich zostanú spolu až do neskorej noci…
Takmer 40-ročný Remarque je zamilovaný po uši a božskej herečke takmer denne píše do Hollywoodu zamilované listy. „Byť s Tebou niekde sám, mimo čas a mimo všetky zväzky, záväzky, povinnosti a prekážky času, mimo myšlienky a spomienky…“ alebo: „Neviem si predstaviť, že by som raz mohol mať rád niekoho iného… Nezostáva mi nič, všetko je s Tebou. Nielen láska, ale tiež celý môj život, ktorý sa chveje na pozadí mojich očí.“ S Marléne sa stretávajú raz tu, inokedy tam, prázdniny trávia spolu v Paríži či na francúzskej Riviére. Ponuré tiene však prenikajú aj do tohto rajského zväzku. Rok od ich prvého stretnutia prichádza za Marléne na prázdniny jej milenka, excentrická anglická milionárka Jo Carstairs. Čo má Erich robiť? Sklamaný celé noci trávi v baroch blízko Cannes a Antibes… Našťastie, Marlène sa s Jo zakrátko rozchádza a Erich jasá – opäť ju bude mať iba pre seba! Ale aj toto je iba chiméra, ona sa k svojmu milencovi správa čoraz chladnejšie a odmeranejšie. Po dvoch rokoch známosti ju slávny spisovateľ už nevzrušuje… Prečo má Erich pech na citovo nestále ženy? Kvôli Marléne trpí ako kôň, nenávidí ju a miluje zároveň, ale nenávidí aj seba, že je taký slabý, nevie svojej trýzniteľke odolať, buchnúť do stola a odísť raz a navždy. Je celkom v jej područí a ona sa s ním pohráva ako dravec s korisťou. Nie nadarmo ju nazýva Puma! A puma potrebuje uloviť novú korisť. Erichovi rada rozpráva o svojich nových láskach, vrátane najchúlostivejších detailov. On je šťastný, že môže aspoň nasávať vzduch, ktorý ona pri opisovaní svojich najnovších mileneckých avantúr vzrušene vydychuje. Neznamená to však, že by ju nevidel v objektívnom svetle (neskôr sa Marléne stane predobrazom hlavnej hrdinky knihy Víťazný oblúk, tajomnej a nepredvídateľnej Joan Madou). Do svojho denníka si poznamená: „Robí len to, čo je dobré pre ňu, čo vyhovuje jej a nevidí nič iné. Urazí sa, keď jej niekto vytkne, že ho uráža, cíti sa ranená, keď zráňa druhých a ešte aj urazená, že jej nie sú vďační.“ Na inom mieste však píše o sebe: „Nemám žiadne ilúzie, viem, že je po všetkom. Ale bola to pre mňa lekcia… Stanem sa disciplinovanejší. Budem pracovať usilovnejšie… Opatrovať sa. Pracovať. Byť niekým…“
V zajatí lásky k Marlène začína písať román Miluj blížneho svojho – o troch emigrantoch bez vlasti, ktorí nemajú nič, ale aj tak im zostáva more lásky… Starý romantik Remarque berie názov svojho najnovšieho diela vážne a slová premieňa na činy. O koho ide tentoraz? O Juttu, samozrejme. Zdravotný stav bývalej manželky, žijúcej permanentne z jeho peňazí, si vraj vyžaduje dlhodobé liečenie vo švajčiarskom sanatóriu. Ako nemeckej občianke jej však hrozí vyhostenie, a tak si Juttu po druhý raz berie za manželku. Tento skutok milosrdenstva jej možno zachránil život. Ale tým Erichova pomoc Jutte zďaleka nekončí…
Simonetta Zalová
foto SITA, Profimedia
Celý portrét si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2016)