Mesto tisícich oblokov
Pitoreskné mesto Berat čupí v údolí na rieke Osum v hornatom albánskom vnútrozemí. Vďaka pôvabu a tisícročnej histórii, dýchajúcej z každého beratského kameňa, ho Unesco zaradilo na svoj zoznam pamiatok svetového kultúrneho dedičstva. Názov mesta vznikol odvodením zo starobulharského „Belgrad“ a „biele mesto“ zostalo svojmu menu i farbe verné dodnes. Berat ponúka živý skanzen byzantskej i otomanskej architektúry a jeho duch akoby od 18. storočia, od čias jeho najväčšieho rozkvetu, vôbec nezostarol. V Berate spolu harmonicky nažívajú rôzne etniká i náboženstvá. Odkedy však Albánsko v období komunizmu vyhlásili za sekulárny štát a veriaci boli perzekvovaní, vzťah Albáncov k náboženstvu vo všeobecnosti ochladol. A hoci sa nadpolovičná väčšina obyvateľstva (57%) hlási k islamu, nie sú praktizujúcimi veriacimi a zahalenú ženu by ste tu hľadali márne.
Život na hrade
Pevnosť ako pevnosť, poviete si. No nie v prípade tej beratskej – k nej sa doslova došmýkate, pretože kamenná dlažba ostala vekmi taká vyhladená, že to na nej kĺže ako na ľade. Nezostáva teda iné, iba balansovať po okrajových múrikoch, kde vás spasia a váš krok spevnia trsy trávy vyrastajúce spomedzi kamenného obkladu. Budete míňať starenky, odeté tradične v čiernom, ktoré vás svižným krokom predbehnú, ťahajúc za sebou kozu a ševeliac si medzi sebou čosi po arumunsky (jedna z tunajších vzácnych menšín). Na samom vrchu nájdete pozostatky hradieb a zachovalý byzantský kostolík z 13. storočia a ešte niečo… obývané rozsiahle mesto v meste! Pasúca sa hydina, ženičky zbierajúce liečivé bylinky a iné, ktoré vyšívajú obrusy, vinič ťahajúci sa po bielych kamenných domoch, ktoré odolali storočiam, chlapci hrajúci futbal a za nimi, hľa, prastarý minaret, citadela a majestátna horská panoráma.
Legenda o obroch
Jestvuje legenda o znepriatelených horách, ktoré obkolesujú Berat a ktorých súperenie dalo vznik rieke Osum. Podľa povesti horstvá stelesňovali obri – na západe žil baba Tomorr (2416 m) a na východe Shpirag (841 m). Keď baba Tomorr pojal za nevestu krásnu devu, o ktorú sa obaja obri uchádzali, ohrdnutý Shpirag sa chcel pomstiť. Kým sa Tomorr v noci venoval neveste, prestal zrakom dohliadať na Berat, nad ktorým večne bdel, a túto chvíľku nepozornosti využil Shpirag. Plánoval mesto obsadiť a získať ho pod svoju nadvládu. Len čo tieto správy Tomorrovi priniesli jeho verní služobníci – orly, obor prihrmel za Shpiragom a strhla sa bitka. V nej obaja sokovia zahynuli. Obe pohoria dodnes zjazvujú ryhy, ktoré im podľa báje spôsobil protivník. Nešťastná deva vyronila rieku sĺz, a tá dnes preteká Beratom, pričom sama sa zmenila na kopček, na ktorom neskôr vyrástla citadela.
Večerná prechádzka Xhiro
Len čo sa slnko začne chýliť k západu a farbiť oblohu teplými farbami, každá mestská promenáda začne ožívať. Miesta, kde počas dňa niet živej duše, nanajvýš pár mužov debatujúcich nad šálkou kávy, zrazu bdejú a bzučia a utíchnu až v neskorých nočných hodinách. Každý deň sa stovky ľudí korzujú hore-dolu. Na večernú prechádzku, zvanú xhiro, sa zvyčajne vyberú celé viacgeneračné rodiny. Ženy všetkých vekových kategórií sú nalíčené, vyparádené od hlavy po päty, akoby sa táto „kultúrna udalosť“ neopakovala každý večer. Pravidlom je len, že ženy sa nikdy neprechádzajú samé. Ak promenádu lemuje rieka ako v Berate, mnohí zídu na breh, kde sa kochajú pohľadom na pokojnú vodnú hladinu, odrážajúcu svetlá mesta a nechávajú deti hrať sa s okruhliakmi.
Z metropoly Albánska
Aneta Homzová