Hovorí sa, že knižnice prezradia o ľuďoch oveľa viac, ako ich slová či strohé životopisy. Angličanku Ann Morgan jedného dňa pri pohľade na police jej duševného zrkadla zaplavila úzkosť – hoci bolo písanie a čítanie v rôznej obdobe dlhé roky jej obživou, v jej knižnici sa k sebe túlili len diela britskej a americkej literatúry. Zhrozená, že ako vychýrená knihomoľka tuší o príbehoch zvyšných krajín žalostne málo, vrhla sa do nápravy. Dnes ju mnohí vďaka jej blogu poznajú ako „ženu, ktorá za 365 dní prečítala celý svet“.
V roku 2012 ste si „predpísali“ intenzívny kurz svetového čítania: 196 kníh za jeden rok. Zháňali ste anglické preklady kníh z tých najexotickejších krajín, každé dva dni prečítali novú knihu, o každej písali blog, a to všetko popri práci na plný úväzok. Ako ste to zvládli? Máte nejaké nadprirodzené schopnosti?
Nakoniec som ich prečítala 197, čitatelia blogu ešte vybrali jednu knihu z Kurdistanu. Priznávam, že to nebolo jednoduché, všetko som musela mať dokonale zorganizované. Vypočítala som si, že denne musím prečítať okolo 150 strán, aby som zvládla štyri knihy za týždeň a skutočne som to prísne dodržiavala. Pracovala som ako redaktorka, takže som veľa čítala v metre počas dochádzania do práce a potom ešte hodinku-dve večer. Občas som čítala aj cez obedné prestávky. A sobotné doobedia som trávila zásadne v posteli s knihou. Rýchlo som však prišla na to, že čítanie bude len polovica boja. Písanie blogu, výber a hľadanie kníh mi zaberalo možno ešte viac času. Vstávala som preto skoro ráno a venovala sa pátraniu a písaniu asi dve hodiny pred odchodom do práce. Som veľmi vďačná všetkým čitateľom, ktorí mi pomohli s hľadaním potrebných informácií, aj môjmu manželovi a známym, ktorí to so mnou zvládli – celý rok bola so mnou dosť nuda… Aj napriek námahe to však bola veľká zábava.
Zvykli ste čítať aj na nejakých zvláštnych miestach?
Knihy som brala so sebou všade, čítala som si počas chôdze na ulici, na eskalátoroch v obchodných centrách alebo na stacionárnom bicykli vo fitku – a časom som sa veľmi zlepšovala…
Nezmenila sa radosť z čítania pod náporom časového limitu na stresujúcu povinnosť?
Vôbec nie. Knihy boli väčšinou veľmi pútavé a podpora fanúšikov z celého sveta zasa inšpirujúca, to ma stále poháňalo vpred.
Ruku na srdce, preskočili ste niekedy zopár strán?
Nie! Dobre… tak ku koncu projektu som asi v dvoch knihách našla krátke pasáže, ktoré som prelistovala, aby som sa dostala k tomu, čo som potrebovala vedieť. To boli však výnimky, inak som prečítala každé jedno slovo v bežnom, uvoľnenom tempe. Moje tempo čítania sa však počas roka prirodzene zrýchlilo.
Vybrať jedinú knihu z celej krajiny, to je takmer ako Sofiina voľba. Podľa akého kľúča ste sa riadili?
Nebola to až taká veda. Niekedy ma kniha tak zaujala, že som jednoducho neodolala. Inokedy mi zasa viacero návštevníkov blogu odporučilo rovnaký titul, alebo mi knihu opísali a ja som vôbec neváhala. Napríklad knihu Dievčatá z Rijádu (dostupná aj v slovenskom preklade, pozn. red.) mi opísali ako „saudskoarabský Sex v meste“. Niekedy šlo o knihu, ktorá najviac vystihovala danú krajinu. Napríklad kniha Basali! z Lesotha ponúka zbierku poviedok, ktoré písali len ženy. Lesotho je jednou z mála krajín na svete, kde má základné vzdelanie viac žien, ako mužov. Kým dievčatá zostávajú v škole, chlapcov posielajú do lesov, aby sa naučili loviť a farmárčiť. No a pri niektorých krajinách bol výber titulov dostupných v angličtine taký obmedzený, že som bola rada, ak som vôbec na nejaký preklad narazila.
Prekvapilo vás niečo?
Karty zamiešali aj geopolitické zmeny. Keď som sa pustila do projektu, Južný Sudán existoval len pol roka (oficiálnu nezávislosť získal 9. júla 2011, pozn. red.). Krajine, ktorú dlhé roky sužovala občianska vojna, chýbali cesty, nemocnice, školy aj základná infraštruktúra. Asi si viete predstaviť, že za tých šesť mesiacov od založenia tu nestihli vytvoriť žiadne literárne dedičstvo. Ak by ma miestny čitateľ neskontaktoval s bývalou utečenkyňou Juliou Duany, asi by som musela naskočiť na lietadlo do Juby a nájsť niekoho, kto by mi porozprával nejaký príbeh osobne. Julia však napísala krátku poviedku špeciálne pre môj projekt – Odpúšťať je božské, nie ľudské (To Forgive is Divine Not Human) a dnes ju nájdete aj na internete.
Julia nie je jediný prípad, ľudia z rôznych kútov sveta vám začali posielať knihy, panamský spisovateľ Juan David Morgan vám dokonca mailom poslal ešte nevydaný preklad svojej najnovšej knihy. Ktorý z týchto činov vás najviac dostal?
Na poličkách kníhkupectiev chýbali knihy z mnohých krajín. Musela som sa skontaktovať s odborníkmi aj knihomoľmi z celého sveta a silno veriť. V mnohých prípadoch som sa spoliehala na ešte nepublikované preklady. Keď som sa dostala k ostrovnému štátu Svätého Tomáša a Princovho ostrova na západnom pobreží Afriky, nenapadlo mi nič iné, než požiadať dobrovoľníkov o preklad zbierky poviedok z portugalčiny. Neznámi ľudia z celého sveta sa ozvali, že mi radi pomôžu. O šesť týždňov neskôr som mala doma celú zbierku v angličtine. Doteraz som z toho vedľa…
Za ktorú z kníh, ktorá nie je komerčne dostupná, by ste zdolali sedem hôr a dolín, len aby sa dočkali oficiálneho prekladu?
Asi za román Ualalapi od mozambického spisovateľa Ungulaniho Ba Ka Khosa. Figuruje aj na zozname stovky najlepších afrických kníh 20. storočia, anglický preklad však nikdy nevyšiel. Ale prekladateľ a bývalý majiteľ malého vydavateľstva Richard Bartlett jeden nepublikovaný výtlačok mal a dovolil mi prečítať si ho. Keď o knihu prejaví záujem viac čitateľov, myslím, že by sa mohla dočkať vydania v preklade.
Čítali ste aj knihy z oblastí, kde má rozprávanie príbehov dlhú tradíciu. Ich ústne podanie je pritom aj dnes dôležitejšie, ako text zviazaný v knihe…
Tieto diela predstavovali veľkú výzvu. Nie sú určené na to, aby ste ich zapísali. Existujú však nadšenci, ktorí ich nahrali a zverejnili, aby ich čitatelia vzdialení tisícky kilometrov mohli čítať. Popasovali sa pritom s mnohými problémami. Napríklad knihu Marshall Islands Legends and Stories zozbieral herec, ktorý si dal nesmierne záležať, aby sa čitatelia cítili ako poslucháči – skutoční svedkovia rozprávania. Pridal fotografie rozprávačov, ba i vsuvky, ktoré ako v divadelnej hre opisujú pohyby, gestá a výrazy tváre rozprávača. Tá kniha bola taká nezvyčajná, že môjmu spolusediacemu v metre to už raz večer nedalo a musel sa spýtať, čo to čítam. V živote nikdy nič také nevidel a predtým ani ja.
Zo Slovenska ste si zvolili Rivers of Babylon od Petra Pišťanka, ktorý nás uplynulý rok opustil. Napísali ste, že to bola „jedna z najpútavejších“ kníh, ktoré ste za ten rok prečítali. Dočítali ste celú trilógiu? Narazili ste odvtedy na inú zaujímavú knihu zo Slovenska?
Správa o jeho smrti ma zarmútila, ale aj tak dúfam, že si od neho ešte niečo prečítam. Hoci s toľkými knihami, ktoré mám na zozname, to asi chvíľu potrvá, kým sa k nemu vrátim. Chcela by som čítať viac slovenskej literatúry – do angličtiny je preložených tak málo diel, je to veľká škoda. A moja slovenčina, nuž… je to nič v porovnaní so skvelou angličtinou mnohých Slovákov.
Prečítať svet za rok, to je poriadna výzva. Prinášajú vám výzvy radosť?
Myslím si, že sú dobrým spôsobom, ako samých seba postrčiť vpred, a to môže priniesť veľké uspokojenie. Podľa mňa je produktívnejšie sústrediť sa na niečo konkrétne, napríklad na splnenie jednej výzvy, než mať akýsi hmlistý cieľ.
Plánujete ďalšiu?
Zatiaľ nie, stále ma zamestnáva čítanie sveta.
Sú knihy poklad, pre ktorý si všetky povinnosti a stretnutia musia stúpnuť do radu na váš čas?
Čítam nesmierne veľa a knihy sú mojou láskou. Ale snažím sa fungovať efektívne a vážiť si čas druhých. Nenechávam ich čakať dlhšie, než je nevyhnutné.
S ktorým knižným hrdinom by ste chceli stráviť aspoň jeden deň?
O fiktívnych hrdinoch som takto nepremýšľala, ale rada by som na večeru pozvala spisovateľa a dobrodruha Tété-Michela Kpomassie z Toga. Veľmi sa bál hadov, a tak v puberte radšej utiekol z domu a začal žiť s Eskimákmi v Grónsku. Napísal knihu (Afričan v Grónsku, pozn. red.), v ktorej opisuje svoje spomienky na putovania po svete. Dnes mu tiahne na osemdesiatku a žije neďaleko Paríža, musí to byť príjemný pán. Jeho zážitky sú veľmi duchaplné a zahrejú pri srdci.
V japončine existuje zvláštne slovo „tsundoku“ a pomenúva frenetické nakupovanie nových a nových kníh, ktoré sa doma len hromadia, lebo ich nemáme čas prečítať. Máte ho vo svojom slovníku?
Ó áno, nielen v slovníku. Doma mám celé komíny kníh, ktoré sa ešte len chystám prečítať. A ľudia mi posielajú ďalšie. Moja zbierka neprečítaných kníh by mi vystačila minimálne na dva roky.
Ešte stále vám prichádzajú knihy od knihomoľov z celého sveta?
Áno, a ďalšie mi posielajú vydavateľstvá, ktoré dúfajú, že ich zrecenzujem. Ich počet je každý týždeň iný, a tak sa hromadia vo zvláštnych kútoch môjho veľmi malého bytu.
Knihy nie sú vašou jedinou vášňou, vaše srdce patrí aj speváckemu zboru…
V zbore spievam od siedmich rokov, spev vždy akosi patril do môjho života. Odmalička som spievala aj v kostole, vôbec nemám trému pred publikom. Vďaka zboru som spievala už všelikde, vrátane londýnskeho hotela Ritz, v kostole za polárnym kruhom alebo v populárnom kanadskom rannom vysielaní.
A keď sa vás pani učiteľka v škôlke pýtala, čím chcete byť, keď vyrastiete?
Povedala som, že spisovateľkou.
Zuzana Zimmermannová
foto Steve Lennon
Celý rozhovor s Ann Morgan si prečítate v marcovom čísle MIAU (2016)