Nekupujte výrobky s obsahom palmového oleja! Možno sa takáto či podobné výzvy dostali aj k vám – na Facebooku kolujú články, ktoré nástojčivo vysvetľujú, prečo palmový olej spôsobil ekologickú katastrofu, v Indonézii už takmer vymizli dažďové pralesy a ich vypaľovanie prináša smrť tamojším zvieratám, najmä orangutanom. Michal Gálik, vyštudovaný zoológ so zapáleným srdcom dobrodruha a ochrancu prírody, mal dvadsaťjeden, keď odcestoval na Borneo a nakrútil tam hodinový dokument Zelená púšť. Ak chcete vedieť všetko podstatné o palmových plantážach, pozrite si ho, na internete je voľne dostupný.
Čo vo vás vyvolalo záujem o globálne ekologické problémy?
Študoval som zoológiu a príroda ma odmalička bavila. Časom som si začal uvedomovať, že príroda veľmi rýchlo mizne, a to vo mne vzbudilo záujem o jej ochranu. Začal som si všímať, čo sa dnes vo svete deje, mal som totiž pocit, že zmeny sú veľmi rýchle. Až neuveriteľne rýchle! Vlastne, odkedy som sa narodil, planéta Zem sa zásadne zmenila a ja sa som sa cítil zodpovedný za to, že som jej súčasťou a nič proti tomu nerobím… Sme už akoby posledná generácia, ktorá ešte môže zabojovať za zmenu, aj keď už pomaličky začínam byť skeptický, či sme to predsa len neprešvihli. Tempom, ktorým sa dnes planéta ničí, nemá šancu dlho vydržať.
Vaše vzťah k prírode po prvý raz dostal hmatateľnú podobu v dokumente, ktorý ste nakrútili na ostrove Borneo.
Zelená púšť to prakticky celé odštartovala. Vždy som vedel, že chcem nakrúcať dokumenty, ale nikdy predtým som to neskúsil. Študoval som vedecký odbor na míle vzdialený filmárčine, šťastím však bolo, že som sa ocitol na odbornej (zoologickej/ochranárskej) prednáške Stanislava Lhotu, ktorý žije v Indonézii. Najskôr mal v pláne venovať sa výskumu primátov, no situácia, ktorá tam panuje, ho donútila skôr sa angažovať pri záchrane ohrozených životov, najmä orangutanov. (Stanislav Lhota je primátológ, výskumný pracovník ZOO v Ústí nad Labem, odborný pracovník na Fakulte agrobiológie, potravinových a prírodných zdrojov ČZU v Prahe a popredná osobnosť neúnavne bojujúca proti rozširovaniu palmových plantáží, pozn. red.)
Čo sa odohralo na prednáške Stanislava Lhotu?
Hovoril o ochrane tropických ekosystémov a ja som už v tej dobe chcel niekam vypadnúť, nejakým spôsobom pomôcť. Bol som ešte na škole, robil som si bakalára, ale oslovil som Standu, že by som rád na Borneo šiel a rád by som tam bol nápomocný. Navrhol som, že by som tamojšiu situáciu mohol zdokumentovať a nakrútiť film o problematike ochrany prírody tohto devastovaného ostrova. Pôvodne som sa chcel zamerať na všetky druhy priemyslu, lenže problémy, ktoré tam boli akútne pred dvadsiatimi rokmi (drancovanie krajiny kvôli ťažbe uhlia alebo dreva) sú už dnes v porovnaní s palmovým priemyslom takmer zanedbateľné.
S čím ste na Borneo odišli?
Požičal som si z otcovej práce lacnú kameru, zbalil zopár nevyhnutných vecí a odletel, pričom som vôbec netušil, ako to celé dopadne. Pustil som sa do problematiky, o ktorej na Slovensku a v Čechách prakticky nikto nevedel, nevychádzali o nej žiadne články. Mal som trochu pochybnosti, či vôbec dokument o palmovom oleji bude chcieť niekto pozerať a či ponúkne dostatočne silnú myšlienku, aby ľudí oslovila. Netušil som, či sa ľudia o tieto problémy vôbec zaujímajú, no bol som veľmi prekvapený, že film Zelená púšť napriek tomu, že sa nemôže pochváliť extra dobrou technickou kvalitou, vzbudil u divákov mimoriadny záujem a jeho posolstvo sa veľmi rýchlo šírilo…
Vznikal dokument Zelená púšť podľa vopred pripraveného plánu?
Skôr naopak, nič nebolo veľmi plánované, film vznikol prakticky „na kolene“. Standa ma predstavil ľuďom, ktorí sú s problematikou palmových plantáží na Borneu prepojení, ukázal mi konkrétne plantáže a ja som tam behal s kamerou a nakrúcal všetko, čo sa dalo. Bez scenára. Až doma, keď som sa vrátil, začal som v materiáloch hľadať príbehy, strihať, ba dokonca som si kvôli filmu požičal počítač, lebo som v tom čase žiaden výkonný nemal. Našiel som jedného Košičana – šéfkuchára v Prahe, ktorý mi ho požičal.
Ako vlastne ekologická katastrofa spôsobená palmovým olejom vznikla?
Palma olejná pochádza zo západnej Afriky, kde rastie dodnes a kde sa využíva v normálnom meradle. Pred viac ako sto rokmi ju kolonizátori priviezli do Indonézie a Malajzie, kde sa jej vďaka ideálnym klimatickým podmienkam veľmi dobre darilo. Zistilo sa, že má veľmi dobré výnosy a v porovnaní s ostatnými plodinami produkuje neporovnateľne viac oleja – ten sa vyrába z jadier alebo obalu plodov. Zahraniční investori preto v obrovskom meradle začali vysádzať monokultúrne plantáže palmy olejnej. Základným problémom je skutočnosť, že Malajzia a Indonézia sú krajiny s veľkou mierou korupcie a prakticky bez kontroly. Zahraniční investori si tam teda môžu robiť, čo sa im zažiada.
Ako dlho trvá vysádzanie palmových plantáží v tejto oblasti?
Za posledných dvadsať rokov pokryli palmové plantáže takmer celú Malajziu a Indonéziu. Ohrozujú miestnu faunu, flóru, strácajú sa vzácne pralesy a orangutany – „vlajkový“ živočíšny druh Indonézie. Namiesto pralesov vidíte všade palmové plantáže, malí farmári nemajú prácu, lebo prichádzajú o pozemky a sú celkom bezmocní, pretože stratili sebestačnosť. Z palmových fabrík a plantáží sa splavuje toxický odpad do vôd, ktorý znečisťuje miestne vody, a tie ostávajú bez rýb, ľudia trpia chorobami, lebo sú zvyknutí tamojšiu vodu piť, variť ju i kúpať sa v nej. Palmový priemysel ovplyvňuje nielen biodiverzitu danej oblasti, ale aj životy ľudí.
Čo vás na Borneu šokovalo najviac?
Odmalička som si Borneo predstavoval ako nádherný ostrov s neporušeným pralesom plným zveri, ale, žiaľ, realita je oveľa boľavejšia. Kým sme dorazili k prvému primárnemu dažďovému pralesu, museli sme cestovať niekoľko dní autom cez plantáže, a zasa iba plantáže. V minulosti väčšinu ostrova tvoril prales a len kde-tu sa črtali políčka poľnohospodárskej pôdy. Dnes len kde-tu ostali ostrovčeky pralesa, a tie naďalej ustupujú poľnohospodárskej pôde a požiarom, ktoré úmyselne zakladajú plantážnici, aby získali novú pôdu pre palmy.
Potrebujeme nevyhnutne palmový olej k nášmu životu, alebo ho možno nahradiť niečím, čo planétu drancuje menej?
Žili sme bez neho „veselo“ pred dvadsiatimi rokmi, používali sme miestne oleje, repkový a slnečnicový. Dnes prechádzame na palmový olej predovšetkým pre jeho nižšiu cenu, ale aj vlastnosti: pri izbovej teplote je tuhší, ako ostatné oleje, vďaka čomu sa pridáva do sladkostí a iných potravinárskych výrobkov… Keďže výrobky s palmovým olejom sú lacnejšie (sušienky môžu stáť iba niekoľko centov!), tak ich ľudia kupujú.
Dokument Zelená púšť vysvetľuje, že z plodov palmy olejnej možno olej získavať maximálne 25 rokov. Čo sa deje potom?
Jedna generácia palmy olejnej dáva úrodu zhruba 20 – 30 rokov. Keďže najväčší rozmach veľkoplošných palmových plantáží nastal približne pred dvadsiatimi rokmi, existuje veľmi málo lokalít, kde plantážnici vysadili druhú generáciu palmy olejnej. Pri návšteve Bornea sme videli jednu takú staršiu plantáž, kde už palmy druhej generácie plody neprodukovali. Každá palma ich produkuje celoročne asi od 3. do 25. roka života a plody sa zbierajú každých 10 dní. Z týchto faktov vyplýva, že jedna generácia palmy olejnej vyčerpá živiny z pôdy natoľko, že ďalšie generácie už nedokážu produkovať plody a pôda ostáva tak neplodná, že na nej nevyrastie ani pôvodný prales. Jediné, čo na takomto mieste vznikne, bude pravdepodobne trávnatá savanová krajina, akási zelená púšť. Človek teda nielen ničí pralesy, ktoré na týchto miestach rástli tisíce rokov, ale navyše marí aj šancu prírody na prirodzenú obnovu pôvodných ekosystémov.
Keď pátrame po palmovom oleji na obaloch potravín a kozmetických prípravkov, môže sa zdať, že je všade. Aj v lentilkách či tatrankách…
Hoci sa palmový olej produkuje v Indonézii a Malajzii, exportuje sa do celého sveta. K jeho najväčším spotrebiteľom patria India, Čína a krajiny Európskej únie. Používa sa ako prídavok do veľkej škály výrobkov – až v polovici, ktoré nájdete v supermarketoch, od čipsov cez margaríny, sladkosti, sušienky, kečupy, omáčky, sušené polievky až po krmivo pre domáce zvieratá či mydlá a šampóny. Obrovský problém predstavuje aj jeho použitie na biopalivo, pretože EÚ schválila zákon, ktorý prikazuje použitie 10% pohonných hmôt ako biopaliva, lebo „bio“ znie hrozne „zeleno“ a vytvára dojem, že šetríme ropu. V skutočnosti ide o obrovský omyl – práve vďaka výrobe palmového oleja na biopalivo príroda devastuje ešte rýchlejšie. Paradoxne, pri spotrebe fosílnych palív sa do ovzdušia uvoľňuje menej CO2, ako pri produkcii palmového oleja…
Človek v Európe si však môže povedať, že ho problémy Indonézie nezaujímajú, veď má dosť svojich tu, doma…
Vnímam to tak, že dnes už svet nie je taký veľký, aby sme si mohli dovoliť ignorovať, čo sa deje na opačnej strane zemegule. Problém palmových plantáží v Indonézii je presne o tom, že miestni ľudkovia s tým nič nezmôžu, nemajú svoju krajinu pod kontrolou, prakticky ju ovládame my, spotrebitelia palmového oleja, ktorí podporujeme celú tú mašinériu a devastáciu ich domoviny.
Kde ste na Borneu bývali?
Na začiatku som býval u Standu, ktorý mal v okrajovej časti mesta Balikpapan vo Východnom Kalimantane postavený príjemný domček nad vodou. Za dlhé roky, čo na ostrove žije a venuje sa ochrane primátov, nadviazal množstvo kontaktov, a tak sme spolu – či už hromadnou dopravou alebo na motorkách – cestovali za ľuďmi, ktorých sa palmový priemysel nejako dotýka. Veľkým problémom sa stávajú požiare, ktoré má na svedomí palmový priemysel, keďže tak sa zbavuje pralesov. Osudným sa to stalo aj nedávno, keď sa požiare kvôli extrémnemu suchu rozšírili do obrovských rozmerov. Za pár týždňov zničili jednu tretinu lesov Bornea a Sumatry. Škoda je neuveriteľná.
Niektoré údaje hovoria, že v Indonézii ročne príde o život 5.000 orangutanov, ktorých prirodzeným domovom sú dažďové pralesy…
V Indonézii žijú dva druhy orangutanov. Ohrozený orangutan bornejský a kriticky ohrozený orangutan sumatriansky. Predpokladá sa, že pred sto rokmi tu žilo až 315.000 orangutanov, pričom podľa sčítaní z rokov 2003 – 2004 sa populácia orangutana bornejského odhadovala na 45.000 – 69.000 jedincov a orangutana sumatrianskeho na 7.300. Dnes niektoré zdroje udávajú, že celková populácia oboch druhov môže činiť len 45.000 jedincov na Borneu a Sumatre a ich úbytok sa odhaduje na 1.000 až 5.000 ročne. Dôvodov je niekoľko: strata primárneho pralesa, úbytok potravy, požiare, zabíjanie zvierat palmovými zamestnancami, pytliačenie i čierny obchod s domácimi miláčikmi. Takýmto tempom môžu orangutany na našej planéte do 25 rokov celkom vyhynúť.
Ako na túto situáciu reagujú ochranári?
V Indonézii vzniklo množstvo organizácií, ktoré sa snažia orangutany zachraňovať a vypúšťať ich späť do pralesa. No hoci sa ich podarí zachrániť, väčšinou sa dostávajú do záchranných centier, ktorých kapacita je niekoľkonásobne prekročená. Navyše, mnohé zo zvierat sú nositeľmi rôznych chorôb a parazitov, takže nie sú vhodné na reintrodukciu. V súčasnosti sa uskutočňuje viacero pokusov o návrat jedincov do pralesa, ale miest, kam ich možno vypustiť, už veľa neostáva a väčšina vypustených zvierat stratila schopnosť o seba sa postarať…
Nevznikali pri filmovaní v blízkosti plantáží problémy?
Nie. (smiech) Trochu som sa hral na „blbečka“, ktorý chodí po krajine s atlasom vtákov a hľadá vzácny druh, ktorý túži odfotiť. Mal som statív a foťák, a tak môjmu tvrdeniu, že som ornitológ, každý uveril. Nestretol som sa s ničím nebezpečným alebo život ohrozujúcim, aj keď je pravda, že investori ovládajúci palmové plantáže sú schopní zaplatiť si ľudí, ktorí problémových aktivistov jednoducho odstránia. Keď sa o nás dopočuli, už sme boli preč, na jednom mieste sme ostali vždy iba pár dní a presunuli sme sa ďalej.
Po dvoch mesiacoch ste sa vrátili domov a pustili sa do strihania…
Predovšetkým bolo dôležité problematiku palmového oleja predstaviť ľuďom, ale zároveň som chcel ponúknuť aj nejaké riešenie. A tak hlavné posolstvo dokumentu Zelená púšť znie, aby sa ľudia vyvarovali kupovania produktov s palmovým tukom. Je to prvý krok, aby distribútori a výrobcovia pochopili, že záujem o palmový olej klesá a začali využívať opäť lokálne oleje. Bol som príjemne prekvapený, ako sa táto myšlienka rýchlo šírila, a to mi dalo nádej, že ľudia nie sú k našej planéte úplne ľahostajní. V súčasnosti v Čechách i na Slovensku prebieha zatiaľ najväčší informačný boom okolo palmového oleja, začalo sa o ňom hovoriť v médiách, píšu sa články a uverejňujú reportáže v televíziách. Ľudia sa začali vyhýbať výrobkom s palmovým olejom, ba niektorí výrobcovia od neho už upustili – aj keď je ich stále ako šafranu.
Stane sa napríklad, že ľudia pridajú na internet fotku výrobku, ktorý má na obale hrdo napísané, že neobsahuje palmový olej (Ovsená kaša od spoločnosti Emco). To isté platí aj pre reštaurácie, ktoré oznamom vo výklade informujú, že varia bez palmového oleja (sieť obľúbených pražských reštaurácií Potrefená husa). Takéto označenia sú však skôr výnimkou. Preto sa snažíme presadiť zavedenie jednotného spôsobu certifikácie pre reštaurácie a výrobky. V budúcnosti by sa tak mohla na výrobkoch okrem log „bio“, „bez lepku“, „vegan“ a podobne objaviť aj preškrtnutá palma. (Pre zoznam výrobkov bez palmového oleja môžete navštíviť napríklad stránku http://stoppalmovemuoleji.cz/bbpo.php)
Gabina Weissová
Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka, Michal Gálik
Celý rozhovor si môžete prečítať v marcovom čísle MIAU (2016)