Skúmavky, banky, pipety, ale aj špičkový softvér. V týchto dámach sa snúbi nielen láska k bielemu plášťu a objavovaniu, ale aj podnikateľský duch a nápady za milión. Vlastnými silami vybudovali od základu firmy, ktoré prispievajú k tomu, aby sme chodili po zemi zdravší. A ony sa popritom stali miliardárkami. Maličkosť, nie?
Elizabeth Holmes (32)
jedna kvapka všetko zmení
Elizabeth Holmes (narodená v roku 1984 vo Washingtone) na cestu k úspechu a pomoci druhým predurčila už jej rodina. Otec Christian pracoval vo viacerých humanitárnych spoločnostiach, vďaka čomu sa rodina ocitla v Číne i v Afrike. „Môj otec pracoval na odstraňovaní následkov katastrof, a tak som vyrastala v dome, kde som videla obrázky malých detí v príšerných častiach sveta. Bola som absolútne presvedčená, že to je to, čo chcem robiť.“ Predstavovala si seba v bielom lekárskom plášti, pri snívaní však narazila na veľký problém – bála sa nemocničnej ihly, pohľad na krv jej nerobil dobre, z lekárskej kariéry teda (asi) nič nebude. Jedno však vedela isto, jej budúce poslanie bude súvisieť s medicínou a predovšetkým so starostlivosťou o druhých. Bola samotárske dieťa a čudáčka už tak trochu od narodenia. Podľa vlastných slov nejavila záujem o kamarátov, lego či barbie, ale kreslila si stroj času. Prostredníctvom neho by možno mohla vrátiť späť svojho milovaného strýka, s ktorým strávila mnoho voľného času. Zomrel na rakovinu, keď jeho rakovina kože sa rozšírila do mozgu i kostí. V detskej mysli si kládla otázky: Nevedelo sa to zistiť skôr? Keby to lekári objavili včas, žil by ešte? Trvá diagnostika vždy tak dlho?
Keď mala deväť rokov, Holmesovci sa presťahovali z Washingtonu do Houstonu. Christian Holmes pôvodne ponuku energetickej firmy Tenneco nechcel prijať, ale ambiciózna dcéra mu vysvetlila, že štát Texas pre vedu vždy veľa priniesol a ona dúfa, že objaví tiež niečo cenné. Otcovi napísala list: „Čo skutočne chcem od života je objaviť niečo nové, niečo, o čom sa ľudstvo domnieva, že nie je možné.“
Podnikateľský duch sa u slečny Holmes prejavil už na strednej škole. Naučila sa čínštinu a do Číny predávala vlastné počítačové programy. Po maturite sa sťahovala do Kalifornie, na prestížnej Stanford University začala študovať chemické inžinierstvo a už v prvých týždňoch upútala – ako prváčka spolu s doktorandmi pracovala na lab-on-a-chip: ide o technológiu, ktorá skúma, či možno z jednej vzorky tekutiny urobiť viacero meraní. Prázdniny po prvom ročníku netrávila zábavou, ale odletela do Singapuru. V miestnom génovom inštitúte pracovala na testoch choroby SARS (ťažký akútny syndróm dychovej nedostatočnosti). Tam sa objavil jej starý známy strach z injekčných ihiel aj otázky, prečo všetko tak dlho trvá a je také nákladné: na testovanie a zber dát musia v inštitúte odobrať pacientom veľa krvi, čo je pre všetkých zbytočná záťaž. Podala si preto patent na vykonávanie viacerých testov z jednej kvapky krvi a na bezdrôtový prenos dát. Keď sa vrátila na Stanford, svojmu obľúbenému profesorovi, doktorovi Robertsonovi o patente porozprávala aj o prípadnej firme, ktorá by z patentu vychádzala. Spoločnosť potom založila v internátnej izbe a pustila sa do vlastného výskumu. Čoskoro zistila, že na dvoch stoličkách – škola i firma – sedieť nedokáže a bude sa musieť rozhodnúť. Rozhodla sa pre prax a Stanford stratil jednu z talentovaných študentiek. Ešte predtým si vymohla „súhlas“ od rodičov, že peniaze určené na jej štúdium, zhltne firma. Rok 2003 sa tak stal zakladajúcim rokom firmy Theranos.
Bezbolestne, rýchlo, lacno
Slovo Theranos vytvorila Elizabeth z dvoch slov: therapy (terapia) a diagnosis (diagnóza), pričom za slogan firmy si zvolila: „Jedna drobná kvapka všetko zmení.“ Východiskovým bodom podnikavej slečny sa stal strach z ihiel a tvrdí, že v tom nie je sama. Oháňa sa štatistikou, že 40 – 60 % Američanov odmietne krvné testy, pretože sa boja ihiel, sú nepohodlné a navyše drahé. Pre lepšie chápanie jej postoja treba ozrejmiť americký zdravotný systém: v USA až do 1. januára 2014 neexistovalo povinné zdravotné poistenie, milióny ľudí poistenie nemalo, a preto k lekárovi chodili väčšinou až v hodine dvanástej. Často prichádzali do kontaktu s lekárom až na pohotovosti. Tam im lekár oznámil, že potrebuje urobiť odber krvi, ktorý – keďže chorý nemá (ale často aj má) poistku – bude stáť pár stoviek. Američan, ktorý má hlboko do vrecka a navyše sa bojí ihiel, tak jednoducho odkráča z pohotovosti domov. Veď nejako už len bude… V súčasnosti už dva roky platí v krajine povinne zdravotné poistenie (tzv. Obamacare), napriek tomu v USA i naďalej žijú tisícky ľudí, ktorí „neposlúchli“ a nevstúpili do systému zdravotného zabezpečenia. Elizabeth teda mala jasnú ideu: krvné testy musia byť bezbolestné, rýchle a lacné. Bezbolestné znamená, že postačí len jedna kvapka krvi (prípadne dve) na diagnostiku akejkoľvek choroby alebo zistenia nedostatku určitého vitamínu či látky. Lacné – žiadne náklady na ampulky, na veľké laboratóriá, ktoré žerú peniaze, ale jednoduchý prístroj za primerané ceny pre pacientov. A rýchle – pacient nemá čakať celé dni na výsledky, ale mali by ich mať k dispozícii do niekoľkých hodín, aby sa ihneď začalo s liečbou, nie ako v prípade jej strýka. Prístup ku zdravotným informáciám vníma Elizabeth Holmes ako základné ľudské právo, pacient má právo ihneď vedieť, čo mu je.
V priebehu rokov jej idea nabrala reálne kontúry: záujemcu pichnú do prsta, vzorku krvi vložia do miniatúrneho krvného kontajnera (nanotainer) a odtiaľ informácie bezdrôtovou cestou putujú do zabezpečenej databázy, kde sa vyhodnotia. Prístup do databázy má samotný občan alebo aj lekár. Heslo byť čo najbližšie k ľuďom uviedla do praxe v troch amerických štátoch (Kalifornia, Arizona, Pensylvánia), keď uzavrela zmluvy so sieťou lekární Wallgreens, v ktorých umiestnili potrebné prístroje. Človek jednoducho príde k prístroju, vyberie si test, ktorý chce absolvovať, zaplatí, pichne sa do prsta a… Podnikateľka zdôrazňuje flexibilitu jej idey, testovať sa môžete kedykoľvek, cez víkend, vo večerných hodinách, nemusíte odchádzať z práce, nemusíte si dohadovať termín u lekára. Na stránke firmy Theranos nájdete zoznam testov, ktoré sa dajú takto urobiť: môžete si zistiť hodnoty cholesterolu, cukru, testovať sa na kokaín, HIV, chlamýdie, toxoplazmózu, nedostatky jednotlivých vitamínov, okrem krvi možno zistiť informácie aj zo slín a moču. Testov je takmer tisíc. Ceny Theranosu sú verejne známe, webová stránka uvádza nielen, koľko stojí ich testovanie, ale aj pre porovnanie – testovanie v klasickom laboratóriu. Priemerná cena testu od Theranosu stojí 10 dolárov.
Elizabeth, prirodzene, nechce fungovať len v troch štátoch, ale plánuje sa rozšíriť do celej krajiny, Wallgreens má približne 8.200 pobočiek, podľa výpočtov by každý Američan mal mať do ôsmich kilometrov možnosť na testovanie.
Výstredný miláčik Ameriky
Príbeh „kvapky krvi“ predstavuje ďalší zo splnených amerických snov. Články o Elizabeth predstavujú kombináciu superlatívov s opismi jej netradičného životného štýlu. Titulujú ju označeniami ako ženský zázrak zo Silicon Valley (Elizabeth sa rozčuľuje, že mužský zázrak zo Silicon Valley nik nepoužíva), ženský Mark Zuckerberg, ženský Steve Jobs a práve so zakladateľom Apple má Elizabeth veľa spoločného. Predovšetkým dress code, rovnako ako Jobs si zvyčajne oblieka čierny rolák, ktorý dopĺňa čiernym nohavicovým kostýmom a jednoduchými plochými topánkami. Príťažlivá blondínka hovorí, že sa módnych výstrelkov vzdala dobrovoľne už v devätnástich, keď začínala s biznisom. Chcela, aby ju ľudia brali vážne: „Nechcem prísť na rokovanie, kde budú partneri pozerať, čo mám oblečené. Chcem, aby počúvali, čo hovorím, a aby vnímali to, čo robíme.”
Pracuje 16 hodín denne, jej život je kancelária, doma nemá televízor, vraj vie odcitovať romány Jane Austen, ale už ich nečíta, nemá priateľov, s nikým nerandí, je zaprisahaná vegánka a namiesto kávy sa dopuje zeleninovými šťavami. Ak sa ide najesť do reštaurácie, dopredu pošle šéfkuchárovi svoje celozrnné cestoviny. A po jedle robí zásadne jednu vec – testuje svoju krv. Medzi jej fanúšikov patria mnohí mocní, napríklad bývalý minister zahraničných vecí Henry Kissinger, ktorý sedí aj v správnej rade firmy. Vraj sa jej snažil dohodiť nejaké rande naslepo, ale neúspešne… Elizabeth Holmes fascinuje Američanov aj kvôli finančnému úspechu: hodnota Theranosu sa odhaduje na 9 miliárd dolárov, pričom ona vlastní polovicu akcií. Majetok 4, 5 miliardy dolárov jej vyniesol titul najmladšej svetovej selfmade miliardárky na svete – žena, ktorá sa z nuly sama prepracovala k miliardám. Sama odkazuje, že by jej príklad mali nasledovať aj iní: „Keď som ja dokázala ukázať tejto krajine, že 19-ročné dievča môže vypadnúť zo školy a vybudovať niečo takéto, tak ostatné ženy by to mali urobiť tiež.“
Niečo tu nesedí
V americkom sne sa však minulú jeseň začali objavovať trhliny. Federálna agentúra The Food and Drug Administration (Úrad pre potraviny a lieky), spadajúca pod ministerstvo zdravotníctva USA, vydala vyhlásenie, že miniatúrne krvné kontajnery – nanotainers sú neschválené medicínske zariadenia a zaručené je len testovanie na herpes. Ďalšie polienko do ohňa prihodila kritická októbrová reportáž vo Wall Street Journal. Autor vyhlásil, že na nej pracoval päť mesiacov a priniesla šokujúce informácie. Výpovede bývalých zamestnancov Theranosu, ktorí tvrdia, že v laboratóriách nepracovali so žiadnymi „zázračnými prístrojmi“, ale klasickými metódami a prístrojmi ako v hociktorých iných labákoch. V článku sú uvedené aj príbehy pacientov, ktorí uviedli, že od Theranosu dostali úplne iné výsledky, ako z ostatných laboratórií. Kto má teda pravdu? Faktom je, že Theranos nikdy nielen laickému, ale ani vedeckému svetu nevysvetlil, ako jeho technológia presne funguje, pretože je predmetom obchodného tajomstva. Mnohí odborníci odkazujú, že tejto metóde jednoducho neveria, radi by sa presvedčili a porovnali na vlastné oči. Ďalší tvrdia, že ak aj zázrak z Theranosu skutočne funguje, nejde o nič prevratné. Jednoduché testery existovali v medicíne už predtým, ale nikdy nedokážu nahradiť detailnú analýzu krvi v laboratóriách.
Prirodzene, Elizabeth musela odpovedať: Áno, naša komunikácia nebola dostatočná. Áno, nehovorili sme verejnosti o našej práci, nehovorili sme o našich zariadeniach. Napravíme to. Zverejníme dáta. Dáta sú najsilnejšia vec, pretože hovoria samy za seba. S FDA aktívne spolupracujeme. A článok z Wall Street Journal bol založený na jednostrannom rešeršovaní, autor komunikoval s nespokojným a neskúseným personálom, ktorý už dlho v Theranose nepracuje.
Na odpoveď, či je Elizabeth Holmes podvodníčka, alebo to na ňu len narafičili veľké farmaceutické a medicínske spoločnosti, čakali Američania niekoľko mesiacov a… stále sa jej nedočkali. Koncom januára priniesol štátny úrad pre kontrolu medicínskych zariadení štvorstranový dokument, v ktorom zverejnil výsledky kontroly z firemného laboratória v Newarku. Najzávažnejšia veta znie: „Nedostatočné skúsenosti v laboratóriu predstavujú okamžité ohrozenie zdravia a bezpečnosti pacientov.“ Ťah na šachovnici bol na strane Theranosu, žiaľ, opäť prišli len vyjadrenia, že prijmú nápravné opatrenia a okrem newarského laboratória majú aj iné pracoviská, o ktorých sa štátny dokument nezmieňuje. Jedna z clevelandských nemocníc sa vyslovila, že vykoná nezávislý posudok, na jeho výsledky sa však bude čakať opäť niekoľko mesiacov.
Kiran Mazumdar-Shaw (63)
indická matka nápadov
Na životnú púť tejto vitálnej indickej dámy mala veľký vplyv rodina. Kiran Mazumdar mala to šťastie, že sa v roku 1953 v Bangalúre (tretie najväčšie indické mesto) nenarodila do tradičnej indickej rodiny. „Môj otec bol veľmi pokrokový a sám vyhlásil, že nechce byť ako zvyšok jeho priateľov, ktorí majú záujem len o to, aby sa ich dcéra dobre vydala. Jeho zaujímalo, aby mala dobré vzdelanie, našla si dobrú prácu a dobrého manžela si môže nájsť potom kedykoľvek.“
Rasendra Mazumdar pôsobil ako hlavný sladovník v pivovare spoločnosti United Breweries a Kiran spolu s jej bratmi občas brával do pivníc pivovaru, kde sa deti nadšene hrali na skrývačku a vdychovali vôňu piva, ktorú si zamilovali. Kiran, nadaná študentka, vynikala najmä v matematike a prírodných vedách, objavovanie bolo pre jej zvedavú dušu to pravé orechové. Otca poslúchla, nehľadala manžela, študovala, univerzitu v Bangalúre skončila v roku 1973 s diplomom zo zoológie a snívala o štúdiu medicíny. Lenže nezískala štipendium a ocitla sa v slepej uličke. Vtedy jej otec povedal, aby vykročila v jeho sladovníckych šľapajách. Dievčaťu sa predstava zapáčila, vôňu piva milovala, ozvali sa v nej však konvencie – žijeme v Indii a som žena, niečo také tu nie je možné. Otec len zareagoval: No a? A poslal ju do Austrálie, kam už predtým vyprevadil niekoľko mladých mužov. Na univerzite v Melbourne sa študovalo sladovníctvo a Kiran bola jediná žena v ročníku. Dychtivo naberala vedomosti, chodila popíjať so spolužiakmi a predovšetkým, podľa jej vlastných slov, sa jej tam podarilo získať guráž aj sebavedomie, ktoré predtým nemala. Univerzitu ukončila v roku 1975 ako najlepšia v ročníku a nasledujúce dva roky sa ako sladovníčka v Austrálii aj živila.
Domov je domov
Kiran Mazumdar sa vrátila do Indie a hľadala si prácu v odbore. Tradičná India sa nezaprela, a tak z každého pracovného pohovoru odchádzala s dlhým nosom – toto nie je práca pre ženu. Jedno odmietnutie za druhým, nikoho nezaujímalo, že má vzdelanie, skúsenosti… každý sa skôr divil, prečo ešte nie je vydatá. Nakoniec získala prácu, ktorá mala len jediný háčik – musela by odcestovať do Škótska. Už sa zmierila s odchodom do Európy, keď jej osud v Indii prihral do cesty írskeho podnikateľa Leslieho Auchinclossa. Jeho firma Biocon Biochemicals Ltd. produkovala enzýmy pre potravinárstvo, sladovníctvo a textilný priemysel a v Indii hľadal niekoho, kto by mu tam založil a viedol pobočku. Leslieho ponuka ju omráčila a prebudila v nej chuť ukázať celej krajine, čo sa v nej skrýva: „Bola som odhodlaná ukázať, že žena môže riadiť akýkoľvek biznis.“ Zakrátko si však uvedomila krutú indickú realitu, na ktorú podnikavého Íra upozornila – som žena, nemám peniaze a slovo biotechnológia tu nikto ani nevie vysloviť… Nakoniec sa predsa dohodli, že to vyskúšajú. Ak sa jej do polroka nebude dariť, Auchincloss jej ako bolestné dá prácu sladovníčky v jeho firme v Írsku.
Podnikanie po indicky
Kiran seba charakterizuje ako náhodnú podnikateľku: „Bola som pionierka, nemala som koho nasledovať, nik mi neukázal cestu alebo nepovedal, čo mám robiť.“ Paleta jej pionierskych problémov bola skutočne pestrofarebná. Indické zákony obmedzujú zahraničný kapitál spoločnosti na svojom území do výšky 30 %, a tak odhodlaná dáma musela od začiatku vlastniť 70 % firmy. Na to potrebovala peniaze a z každej banky, rovnako ako predtým z pracovných pohovorov, odchádzala s dlhým nosom. Bola to vždy tá istá pesnička: žena, k tomu len 25-ročná, chce podnikať v oblasti, o ktorej nikto nikdy nepočul. Možno keby bol váš otec garantom, uvažovali by sme… Jedného bankára našťastie „ukecala” na priateľovej svadbe a pôžičku získala. Krok číslo dva predstavoval hľadanie zamestnancov. Výberové konania sa uskutočnili v garáži domu, ktorú si zriadila ako svoju kanceláriu. Záujemcovia prichádzali, mýlili si ju so sekretárkou a keď zistili, že by mali pracovať pre ženu, vysmiali ju a odišli. Nakoniec najala dvoch ľudí, automechanikov na dôchodku.
Ďalší krok: dodávatelia a stretnutia s obchodnými partnermi. Keďže nemala peniaze na letenky, po krajine sa presúvala autobusmi či vlakmi. Tu už zalamovali rukami aj rodičia, samé dievča v dopravnom prostriedku plnom mužov, to nemôže priniesť nič dobré! Kiran spomína, že zažila situáciu, keď sa aj šofér na ňu prestrašene pozrel a spýtal sa, či naozaj chce nastúpiť. Keď trvala na svojom, vždy sa jej spýtal na presnú adresu, kam chce ísť a vysadil ju rovno pred bránou danej firmy či fabriky. Ani dodávatelia neboli práve najmilší, pýtali sa, či vo firme nepracuje mužský manažér, s ktorým by mohli komunikovať. Najväčší problém však predstavovala iná indická realita: nekvalitná voda, prerušovanie elektrickej energie, sterilita – ďalšie neznáme slovo… Skúste v takejto krajine vybudovať čisté, fungujúce laboratórium. Dievčina však zaťala zuby, spolu s dvomi automechanikmi sa zatvorila do prenajatej továrničky a pustila sa do práce. V Indii rastie veľa papáje a tak dostala úlohu extrahovať z ovocia enzým papaín, ktorý sa používa na čistenie piva. Po roku práce firma Biocon India dokázala vyrábať enzýmy a exportovať ich do USA a Európy ako vôbec prvá indická firma. Kiran sa vrátilo sebavedomie a hoci ju všetci odhovárali, zariskovala a kúpila 20-árový pozemok na postavenie vlastnej továrne. Bola si istá, že vybuduje fungujúci biznis. Auchincloss ju zásoboval ďalšími projektmi a ona ich úspešne napĺňala.
Sama sebe paňou
V roku 1984 vytvorila vo firme výskumné oddelenie, nechcela už pracovať len na zákazkách, ale hľadať aj niečo vlastné. Ďalší osud jej spoločnosti ovplyvnili udalosti mimo nej. V roku 1989 írsky Biocon kúpila britsko-holandská potravinárska firma Unilever. Kiran s nimi ako-tak pár rokov fungovala, rozčuľovalo ju však, že si všetko musí dávať od nich schvaľovať. Situácia sa navyše sťažila, keď v roku 1997 britská chemická spoločnosť Imperial Chemical Industries (ICI) získala 30 % akcií. Predložila im návrh, že viac ako na enzýmy by sa chcela zamerať na biofarmaceutiká a vyvíjať vlastné lieky. Narazila však na nesúhlas. Situáciu nakoniec vyriešila s pomocou svojho škótskeho snúbenca Johna Shawa (dobrého manžela si nakoniec predsa len našla, Shaw dokonca predal svoj dom v Londýne), za dva milióny dolárov od ICI odkúpila 30 % a stala sa stopercentnou majiteľkou Bioconu India.
Kiran Mazumdar-Shaw sa vydala v roku 1998 a v treťom tisícročí rozbehla svoj biznis vo veľkom. Mala čuch na dobrý biznis – spozorovala napríklad vysoký potenciál lovastatínu, ktorý sa nachádza v hlive ustricovej a úspešne znižuje cholesterol. V Biocone sa vrhli do výskumu a zanedlho im už predaj tejto látky prinášal 50 % zisku spoločnosti. Absolútnu dieru do sveta však urobila v roku 2004, keď akcie Bioconu prihlásila na burzu. Hneď v prvý deň sa ich hodnota zvýšila tridsaťnásobne, ona sama bola majiteľkou 40 % akcií a v ten deň sa s majetkom 480 miliónov dolárov stala najbohatšou Indkou (dnes patrí do prvej päťky najbohatších žien v Indii). Ekonomický svet hovoril o zázraku z Indie a uštedril jej prezývky ako Indická biotechnologická kráľovná či Indická matka nápadov.
Inzulín i liek proti rakovine
Dnes je Biocon úspešnou biofarmaceutickou firmou s približne 5.000 zamestnancami a širokým portfóliom produktov s distribúciou do 85 krajín sveta. Výskum a výroba sa zameriava predovšetkým na diabetes, onkologické a autoimúnne ochorenia (napríklad psoriáza či reumatická artritída). Kiran pri kreovaní palety výrobkov skombinovala podnikateľského ducha s patriotizmom – v Indii jej priamo pred dverami ležali milióny diabetikov, odkázaných na nekvalitnú stravu, plnú jednoduchých cukrov, navyše konzumujú málo mäsa (čiže bielkovín). Biocon sa stal najväčším a zároveň najlacnejším výrobcom inzulínu nielen v Indii, ale aj v celej Ázii. A v posledných rokoch sa sústredí na ambiciózny cieľ – vyvinúť inzulín, ktorý by sa podával ústne. Ba rakovina úspešnej podnikateľke nedáva spávať ešte väčšmi. Až 86 % pacientov, ktorí ochorejú na rakovinu úst, pochádza z Indie. Indovia totiž vášnivo žujú tabak či iné rastliny. Rakovine podľahla jej najlepšia priateľka a bojovali s ňou i jej manžel a matka. V Biocone už dlhé roky aktívne hľadajú liek proti zákernej chorobe a Kiran s ňou bojuje aj na iných frontoch. V roku 2009 v Bangalúre založila 1.400 lôžkové zariadenie (Mazumdar-Shaw Cancer Center), v ktorom poskytujú servis onkologickým pacientom. O dva roky neskôr k nemu pripojila centrum na transplantáciu kostnej drene a výskumné centrum. Chce postupne vytvoriť najväčšie centrum pre liečbu rakoviny na svete, ale najmä chce nájsť účinný liek na rakovinu. Pri rozprávaní o svojich sociálnych aktivitách nikdy nezabudne indickú vládu zahrnúť výčitkami na adresu neexistujúceho zdravotného systému, ale aj mizernej podpory podnikania. India je stále dobrá pre druhé krajiny len na dokonalé kopírovanie a servis, vybudovať však niečo vlastné je aj po rokoch prakticky nemožné.
Kiran Mazumdar-Shaw, jedna zo stovky najvplyvnejších žien na svete, má o svojom poslaní jasno: „Chcem, aby si ma pamätali ako niekoho, kto položil Indiu na vedeckú mapu sveta, pokiaľ ide o veľké inovácie.“ Mimochodom, a čo milované pivo? Bývalá sladovníčka vraj v súkromí uprednostňuje víno, ale na svoje začiatky nezabudla. Možno niekde narazíte na jej knihu Ale and Arty: The Story of Beer s množstvom ilustrácií od indických maliarov.
Judy Faulkner (73)
najlepší ženský IT mozog
Väčšina Američanov o tejto dáme vôbec nepočula a paradoxne väčšina Američanov jej produkt používa. „Najúspešnejšia zakladateľka technologickej firmy na svete“ totiž informácie o sebe púšťa do médií iba zriedkavo, takisto jej fotografií je ako šafranu. Tituluje sa ako ťažký introvert, čo je pre matematikov a technikov podľa nej príznačné, odmieta stáť v svetle reflektorov, neposkytuje rozhovory, nevystupuje na verejnosti, za seba necháva hovoriť len svoju prácu.
O Judy Faulkner (1943) sa vie, že pochádza z Pensylvánie, kde na Dickinson College získala bakalársky titul z matematiky. Následne sa presťahovala do mesta Madison v štáte Wisconsin, aby na miestnej univerzite vyštudovala počítače. Magisterský titul získala v roku 1967 a na univerzite ostala pôsobiť ako pedagogička. V 70. rokoch pristál na univerzitnej pôde zaujímavý projekt: prepojiť IT a zdravotníctvo a vytvoriť program, ktorý by neobsahoval len statické údaje o pacientoch, ale predovšetkým, aby bolo možné informácie naďalej dopĺňať, rozširovať a posielať ďalej. Projekt ju zaujal a s vervou sa pustila do programovania. Kód bol čoskoro na svete a pre jeho „šírenie” si v roku 1979 založila firmu Human Services Computing. Spočiatku sídlila v jednej kancelárii v suteréne administratívnej budovy. Okrem Judy v nej pracovali ešte dvaja ľudia na polovičný úväzok. Jej podnikateľský úspech fascinuje mnohých ekonómov či odborníkov na marketing, pri zakladaní firmy totiž nepoužila žiadne zabehané metódy, ale robila skôr pravý opak. Rozhodla sa odísť z univerzity, ale pre rozbeh firmy, ktorú čoskoro premenovala na Epic Systems Corporation, neobiehala banky či bohatých sponzorov s biznis plánom v kabelke, ale rozhodla, že si finančne vystačí sama. Použila vlastné peniaze, zdroje svojich rodičov či ďalších príbuzných, prispeli aj kolegovia. Radšej nech firma rastie pomaly, akoby sa mala zodpovedať niekomu cudziemu. Vo svojich začiatkoch vraj totálne odignorovala aj oslovovanie potenciálnych klientov: „Keď som začínala, nemala som potuchy, ako robiť marketing, a tak sme ho jednoducho nerobili. Vedela som ale vytvoriť dobrý softvérový program. A tak sme sa vo firme sústredili na dobrý softvér a jeho podporu. Našťastie, dobrý chýr sa postaral o zvyšok.“
Bez marketingu i rozpočtu
Znie to neuveriteľne, ale fungovalo to a Epic svoj softvérový zdravotný program predával jednému zdravotníckemu zariadeniu za druhým. Multifunkčný softvér ponúka registráciu a plánovanie: klinické systémy pre lekárov a zdravotné sestry, pre personál na pohotovosti a ďalších poskytovateľov starostlivosti (laboratórni technici, lekárnici, rádiológovia), ale aj fakturačné systémy pre poisťovateľa.
Trpezlivosť a stratégia krok za krokom sa vyplatila a dnes má Epic Systems Corporation viac ako 9.000 zamestnancov. Hlavné sídlo ostalo naďalej v Madisone (na predmestí Verona), napokon „tlačiť sa“ do Silicon Valley by jej introvertnej a nedostupnej povahe ani nepristalo. Okrem Madisonu má pobočky aj v Európe a Ázii. Do softvéru Epic je zahrnutých viac ako 50 % Američanov, vo svete to predstavuje celkom 2,5 % obyvateľov.
Svoju firmu Judy naďalej riadi „neštandardne“. Predovšetkým je stále v súkromných rukách, jej zakladateľka hovorí, že nemá záujem predkladať niekomu štvrťročné výkazy a taktiež si môže robiť, čo chce. Ako príklad uvádza jednu z newyorských nemocníc, ktorú v roku 2012 výrazne poškodil hurikán Sandy. Judy im odkázala, že jej nemusia za softvér zaplatiť. Akcie firmy okrem majiteľky vlastnia aj zamestnanci, možnosť dostať sa k nim získajú po troch rokoch práce pre firmu. Keď robia na vlastnom, pracujú úplne s iným nasadením. Záujem pracovať pre Epic, tak ako u iných špičkových IT firiem, je obrovský. Judy zásadne uprednostňuje čerstvých absolventov, chce si ich jednoducho vychovať na svoj vlastný obraz. Prím hrajú programátori, ľudia z predaja či z marketingu ju naďalej nezaujímajú, zamestnanci týchto oddelení tvoria len jedno percento. Vo firme neexistuje ani rozpočet, Judy to vysvetľuje takto: „Ak to potrebuješ, kúp to. Ak to nepotrebuješ, nekúp to. Učíme ľudí posúdiť, čo je správne a čo nie. Nie je to chaos, akoby ste si mohli myslieť. Ak totiž zavediete rozpočet, ľudia sa ho snažia naplniť.”
Všetko na charitu
Jej majetok sa odhaduje na 2,6 miliardy dolárov, no ako je zrejmé z predchádzajúcich riadkov, Judy Faulkner nie je výstredná miliardárka. Stará dáma viedla úplne „priemerný život“. S manželom Gordonom, pediatrom, vychovala tri deti, ktoré kráčajú v rodičovských stopách. Najstaršia dcéra je veterinárka, syn, bývalý IT, sa venuje výrobe nábytku a najmladšiu dcéru pohltila charita. Na majetok mamy môžu zabudnúť, Judy už dlho vie, ako to bude vyzerať po jej smrti. Firma sa pretransformuje na nadáciu a ona sama venuje 99 % svojich aktív na charitu. Nakopla ju k tomu iniciatíva The Giving Pledge (Danie záväzku), ktorú iniciovali Bill a Melinda Gatesovci spolu s Warrenom Buffettom. V Giving Pledge vyzvali svetových boháčov, aby väčšinu majetku venovali na filantropické účely. Iniciatívu podpísalo zatiaľ 137 miliardárov (ide o morálny záväzok, nie legálny kontrakt), Judy sa k nej pripojila minulý rok v máji a svojimi 99 % všetkých príjemne šokovala. V oficiálnom liste napísala: „Pred mnohými rokmi som sa pýtala svojich malých detí, čo sú dve veci, ktoré potrebujú od rodičov. Povedali – peniaze a jedlo, odpovedala som – korene a krídla. Môj záväzok je dať 99 % mojich aktív na filantropiu, aby pomohli ostatným s ich koreňmi – jedlom, teplom, prístreškom, zdravotnou starostlivosťou, vzdelaním – a tak získali krídla.“
Martina Solčanská
foto Sita, Profimedia
Článok vyšiel v aprílovom čísle MIAU (2016)