„To, čo robím, je stále punk – stále kričím o nespravodlivosti a tlačím ľudí k tomu, aby premýšľali, aj keď to práve nie je príjemné. V tomto ohľade budem stále punkerka.“
Vivienne Westwood
Na svet prišla a vyrastala v časoch, ako sama hovorí, keď bolo všetkého nedostatok. A myslí tým nielen rok 1941, keď sa 8. apríla narodila v Derbyshire, ale aj celé to krušné obdobie po vojne: v Anglicku panoval prídelový systém a Vivienne si pamätá, že prvý banán ochutnala ako sedemročná. Všetky gazdiné plietli, ani jej mama Dora Swire nebola výnimkou. Pracovala v bavlnárskej továrni ako tkáčka a domov nosila rôzne zvyšky látok, nite a bavlnky… Na detstvo si Vivienne spomína s láskou, rodičia sa mali veľmi radi a žili v širokom okruhu príbuzenstva, všetci bývali kúsok od seba, denne sa navštevovali, chodili spolu na pikniky, deti lietali celé víkendy po vonku a Vivienne bola preborníčka v skákaní cez švihadlo. Večer si aj s Oľgou a Gordonom, mladšími súrodencami, posadali ku krbu a mama im celé hodiny spievala alebo čítala rozprávky. V ôsmich rokoch Vivienne začala chodiť do cirkevnej školy, kde mali aj hodiny šitia. Ukázalo sa, že je manuálne mimoriadne zručná, napokon, mala to po kom zdediť: otec na Vianoce vyrábal a predával vence, mama v kuse čosi plietla alebo šila. Vivienne tiež rada niečo majstrovala, pamätá si, že jej najlepšie šla výroba bábik z filcu. Urob si sám, nevyhadzuj, všetko sa raz zíde, opravuj, čo to dá… každý šetril, ako len vládal, rozhadzovať nebolo z čoho. Keď Vivienne raz vo výklade obuvníctva v Manchestri uvidela lodičky (mali dva páry), takmer odpadla od vzrušenia. Niečo také výstredné ešte nevidela! Hneď si ich aj obula do školy, ale učiteľ dejepisu, pán Scott, pohoršene zagúľal očami. Vraj keby chcel Boh človeku dopriať ihly na päty, určite by mu ich nadelil sám. Ale jej sa to zdalo vtipné. No pána Scotta mala rada, lebo sa rada učila históriu a literatúru… a keď už sme pri škole, dobre jej šli aj rôzne tvorivé predmety, napríklad výtvarná výchova. V sedemnástich sa po prvý raz dostala do umeleckej galérie v Manchestri a ostala úplne paf. Netušila, že niečo také existuje. Nevedela, že aj obyčajný smrteľník z ulice môže na vlastné oči vidieť obrazy slávnych maliarov. Myslela si, že tie môžu byť zavesené iba v obývačkách bohatých ľudí… Vo výbere budúceho povolania mali v tých časoch anglické tínedžerky z robotníckych rodín iba mizerné vyhliadky. „Ako dievčatá sme mohli byť učiteľkou, kaderníčkou, zdravotnou sestrou alebo sekretárkou,“ spomína Vivienne. „Nepamätám si, že by sa s niekým riešilo niečo iné.“
Sladkých sedemnásť
Rok 1958. Vtedy sa udialo všetko, zdôrazňuje Vivienne. Predovšetkým sa s rodičmi presťahovala do Londýna. Swireovci kúpili v okrajovej štvrti Harrow poštu (spojenú s obchodom a na poschodí mali trojizbový byt). Boli názoru, že veľké mesto prispeje ku všeobecnému rozhľadu ich detí. Vivienne začala chodiť na Harrow Art School, vybrala si kurz výroby šperkov a striebrotepectva. Vydržala tam však len semester. Podľa nej mala „robotnícku myseľ“ a nedokázala prekročiť stereotypy zabehnutého uvažovania. Inými slovami, vôbec jej nenapadlo, že by sa mohla umením živiť. Zapísala sa teda na ročný kurz stenografie. Ale sekretárkou byť nechcela, bŕŕŕ, to sa z nej už radšej stane učiteľka. Mala devätnásť, keď ju vzali na pedagogickú školu so zameraním na výtvarnú východu. Škola trvala dva roky, skončila ju s výborným prospechom a hneď aj začala učiť. Malé deti, päť-, šesť-, sedemročné. S drobcami jej to išlo skvele, ale s kolegami a nadriadenými to už bolo horšie. Riaditeľ mal raz problémy s jej krátkou sukňou, inokedy že jej (spod tej krátkej sukne) vytŕča spodnička alebo „čo to máte na hlave, preboha, vyzerá to ako osie hniezdo!“ a dámska časť učiteľského zboru mu zborovo dávala za pravdu.
Keď sa do upätej Británie z Ameriky dovalil rock’n’roll, bolo to ako lavína. Vibroval úžasnou energiou, a tá sa začala prejavovať aj v móde. Vivienne si dala ušiť špicaté pánske topánky talianskeho štýlu, tie sa považovali za znak voľnomyšlienkárstva, k tomu nariasená sukňa, vyťahaný sveter a šatka na hlavu. Bolo to sexi. „Oblečenie pochodovalo v rytme hudby.“ Po prvý raz v histórii. Dovtedy takéto silné spojenie neexistovalo…
Pani Westwood
Milovala tancovačky, na parties, v puboch, každý víkend, každý voľný večer. Hovorí, že na peďáku ničím iným ani nežila: „Pohltilo ma obliekanie a tancovanie.“ Na tanečnom parkete spoznala aj Dereka Westwooda, učňa v továrni na vysávače Hoover, ktorý sa chcel stať pilotom. Perfektne sa s ním tancovalo! Na svojho prvého manžela však nespomína rada, zdá sa, že ju dodnes kvôli nemu trochu kvária výčitky svedomia. Od začiatku vraj akosi podvedome tušila, že svadba s ním nie je ten najlepší nápad. Bohvie, ako sa to všetko zomlelo, asi chcela byť slušné dievča a slušné dievčatá nevyrážajú von tancovať samé a keď s niekým začnú chodiť, tak sa pekne krásne za neho aj vydajú – aby bolo všetko na poriadku. A že aj bolo: 21. júla 1962 sa z 21-ročnej Vivienne Swire stala Vivienne Westwood.
Skoro otehotnela a na svet prišiel prvý syn Ben (ako Benjamin). Ale menila sa aj inak, nie iba priezviskom. Ešte na škole sa stretla so Susan, bola to vraj prvá intelektuálka, akú poznala. Možno viac, ako po princovi na bielom koni, túžila po kamarátke na život a na smrť: „Zo srdca som ju zbožňovala.“ Susan jej predstavila divadlo, Arthura Millera, beatnikov… Potom prišla Lesley, Američanka a priateľka jej brata. Protestovala proti vojne vo Vietname, neverila v Boha, pohŕdala kráľovskou rodinou. Aj Vivienne sa začala oťukávať, pomaly strácala háv detskej naivity, síce ešte netušila, čo chce, ale čosi jej našepkávalo, že v manželstve s Derekom to určite nenájde. Zanedlho po Benovom narodení mu oznámila, že od neho odchádza. Potrebovala byť voľná, aby bola pripravená. Cítila, že ju čaká veľké dobrodružstvo… A to na seba nenechalo dlho čakať.
Malcolm, šialený, ale očarujúci
„Mala som veľmi málo afér. Skutočne málo. Svojich milencov by som spočítala na prstoch jednej ruky,“ zdôveruje sa vo svojej biografii spisovateľovi Ianovi Kellymu. Hoci obaja jej manželia boli mladší, prvý o päť a druhý až o dvadsaťpäť (!) rokov, Vivienne sa dá ťažko obviniť z toho, že by poľovala na zajačikov. Na prahu päťdesiatky, krátko predtým, ako sa dala dokopy so svojím študentom Andreasom Kronthalerom, dokonca otvorene vyhlásila: „Vôbec by mi nevadilo, keby som sa až do smrti nemala milovať, bez sexu sa obídem.“ Na mužov hľadela ako umelci na svoju múzu, v jej živote hrali rolu motivátorov, mentorov či koučov. Malcolm McLaren bol prvý, kto ju nakopol k akcii. „Cítila som, že okolo mňa je plno dverí, ktoré sa dajú otvoriť. A Malcolm mal kľúče od všetkých.“ Odistil granát jej tvorivosti, bol ako rozbuška, preto na neho nikdy nedala dopustiť.
Či ju sex bavil, alebo nie, s Malcolmom to všetko začalo – v posteli. Tento vyziabnutý študent umenia bol kamarátom jej brata Gordona, a tak často k nim chodieval domov. V detstve naň mala vplyv babička Rose Corré Isaacs, tak trochu bláznivá sefardská Židovka, ktorej rodokmeň siahal až do Portugalska. Matku, ženu ľahších mravov, syn nezaujímal a o otcovi sa toho vie akurát toľko, že bol škótsky inžinier. Malcolm nepoznal rodičovskú lásku, v čom pravdepodobne tkvelo ťažisko všetkých jeho problémov, glosovala po rokoch Vivienne.
Nedal sa prehliadnuť: mal červené vlasy a bielu pleť, ktorú si pudroval, aby biela bola ešte belšia. Keď si spolu začali, mal devätnásť a ona o päť rokov viac. Býval v podnájme s dvomi Američanmi, náhle sa však jedna izba uvoľnila a Vivienne sa tam nasťahovala aj s malým Benom. Jedného dňa Malcolm ochorel a keďže mal vo svojej kutici iba nepohodlný matrac, trávil čas, keď bola Vivienne v škole, v jej posteli. A už tam aj zostal. (McLaren neskôr veľmi negentlemansky tvrdil, že svoju chorobu iba predstieral, lebo chcel vedieť, aké je to spať s učiteľkou. Nenávidel autority a učiteľov zvlášť. A tiež ho vraj vytáčalo vyvreskovanie malého Bena a najradšej by bol, keby sa Vivienne odsťahovala, ale ona nechcela.)
S Malcolmom bolo všetko iné, na všetko sa pozeral ako nikto predtým. Gordon Swire to pekne vystihol, keď povedal: „Bral ľudí do nového sveta. Predviedol Vivienne, čo sa dá dokázať a doprial jej, aby snívala. To je to najviac, čo môžeš človeku dať.“ Vivienne k tomu pridáva: „Vyžarovala z neho závratná energia… S Malcolmom svet vyzeral živší, ten dojem navodzovala už len jeho prítomnosť.“ Netrvalo dlho a mladá pani učiteľka bola znova tehotná. Hoci im babička Rose dala peniaze na potrat, Vivienne si to na ceste do nemocnice rozmyslela. Za ušetrené peniaze si kúpila kašmírový sveter a látku, z ktorej si ušila sukňu. To oblečenie milovala!
Veľkomestský flákač
Malcolm McLaren bol presne ten, koho mala stretnúť. Na jednej strane hochštapler a flákač na pohľadanie, na strane druhej trendsetter, ktorý menil ľuďom životy. Zasväcoval ju do politiky i umenia, ukázal práce francúzskych situacionistov (hlásali „umenie = skutočný život“), rozprával o Pinochetovi, zobral ju do Chinatown, kde spolu nakúpili štýlové lampy do bytu; ona ani nevedela, že taká štvrť v Londýne existuje. Ohuroval ju svojím „veľkomestským know-how“, kupoval jej oblečenie, ale pozor, nie ako dôkaz lásky, on jednoducho handry miloval! Ako úhlavný nepriateľ hippies (volal ich hippos, hrochy) ju napríklad hecoval, aby v múzeu Madame Tussaud’s zapálila figuríny Beatles. „Hippisákom nikdy never!“ znelo jedno z jeho zásadných vyhlásení. Večne chcel, aby za neho urobila to či ono. Bol tak trochu posera a gule mu chýbali aj ako nastávajúcemu otcovi. On, Malcolm Edwards, radikálny umelec a bojovník proti establishmentu sa má stať otcom ?! V pôrodnici sa ukázal až na šiesty deň, ale Vivienne to brala ako potvrdenie jeho výnimočnosti. Keď malý Joseph trochu podrástol, Malcolm sa chlapcovi snažil vnútiť predstavu, že jeho otcom je kaktus, ktorý stál na ich pracovnom stole. Alebo že tak má oslovovať chlapíka, čo im vozil mlieko. Výslovne si neprial, aby ho Joe volal ocko.
Vivienne sa starala o všetkých troch. Malcolm „študoval“, programovo jej odmietal pomôcť v domácnosti a radikálne sa staval proti tomu, že by si mal plniť otcovské povinnosti. Je to tvoja vina, hovorieval jej, ty si si to decko chcela nechať. Keď ho požiadala, aby sa aspoň na chvíľočku zabavil s Joem, odpovedal: „Jasné, daj mi ho. Ale hneď, ako to urobíš, beriem ho do decáku…“ Makala od skorého rána: najprv bolo treba nakŕmiť Joea a odviesť ho do jaslí, odtiaľ fujazdila s Benom na autobus, odprevadila ho do triedy a trapom pelášila na vyučovanie. A Malcolm? Ležal doma v posteli. Večer prala, varila, pripravovala si veci na nasledujúci deň do školy. Potom dlho do noci počúvala jeho plamenné manifesty. Čokoľvek (ne)urobil, všetko mu tolerovala. Mnohí známi si mysleli, že mu robila rohožku, ale ona to tak nebrala. Vo vzťahu s ním rástla, otvárala sa svetu, mal nápady, geniálne nápady, a to bolo dôležitejšie, než vymieňať synovi plienky…
Joe Corré (priezvisko si vybral na počesť babičky, ktorá dala jeho matke peniaze na potrat), vo svete módy známy ako zakladateľ značky Agent Provocateur, však tvrdí, že mamka bola k otcovi zbytočne zhovievavá. Spisovateľovi Ianovi Kellymu povedal, že McLaren sa mu po rokoch snažil ospravedlniť za to, aký bol na prd otec. „Skúšal mi to vysvetliť. Nemám dojem, že by sa mu to niekedy poriadne podarilo… Jednoducho som do jeho plánov nezapadal a mamka tiež nie… Veľa toho pokazil. No a nakoniec zobral nohy na plecia a už nikdy sa nevrátil.“ Joe s otcom roky vôbec nekomunikoval. Keď začínal s vlastnou módou, obrátil sa na rodičov s nápadom, či môže (po svojom) napodobňovať ich tvorbu. Vivienne bez okolkov súhlasila, Malcolm synovi pohrozil, že ak to skúsi, dá ho na súd.
Vivienne si nemyslí, že bola dobrá matka. „Pôvodne som si myslela, že to najlepšie, čo môžem pre svoje deti urobiť, je mať nápady, odovzdať im, čo viem, čo sa naučím, takže som rodinný život neriešila. Nerobila som to, čo normálne mamy.“ Synov často „odkladala“ ku starým rodičom. Letné prázdniny trávili s babičkou a dedkom. Keď sa však raz stalo, že po mesiaci odlúčenia malý Joe matku nepoznal, Vivienne dala v škole výpoveď. Keďže nemala z čoho platiť podnájom, nasťahovala sa aj s deťmi do karavanu, ktorý mali jej rodičia v severnom Walese. Bena vzala zo školy, že ho bude učiť sama. Malcolm ich navštívil raz, dvakrát, medzitým sa dokonca oženil, aby pomohol istej spolužiačke získať víza. Jej to však bolo jedno. Mal absolútnu slobodu. Dokázala ho mať rada bez toho, aby za to niečo čakala. Keď sa vrátila do Londýna, s Malcolmom sa dohodli, že si otvoria vlastný stánok. Na trhu v Brixtone chceli predávať vynilové platne a nejaké retro veci z 50. rokov. To obdobie ich bralo najviac. A stalo sa ešte niečo. Vivienne si kúpila šijací stroj.
Smrrrť gombíkom!
Život v ponímaní situacionistov sa skladá zo série okamžitých akcií, nič nie je dovolené plánovať, poriadok nahrádza anarchia. Podľa McLarena kultúru treba využiť „ako prostriedok na pôsobenie rozruchu a problémov.“ Platilo heslo „Do it Yourself“ (Urob si sám), hlavne v zmysle „Vytvor si vlastnú identitu“ a taktiež „Destroy!“ v zmysle „Popri, odmietni, znič, pošliap staré pravidlá, tradičné meradlá hodnôt a vkusu a vyjadri sa prostredníctvom hudby a tým, čo máš na sebe“. Vivienne začínala tak, že sa „iba“ vŕtala v inom oblečení. S Malcolmom nakúpili košele, bundy a tričká, cigaretami do nich vypálili diery a ona ich obšila farebnou niťou. Alebo začala na tričká lepiť viečka od fliaš či retiazky, aké sa pripínali k vodovodným batériám, pridávala malé cvočky, ba aj vybielené kuracie kosti. McLaren neskôr (príznačne v prvej osobe) povedal: „Tým, že som ničil staré veci, vytváral som niečo nové. Nešlo o módu ako komoditu, ale o módu ako myšlienkový počin.“ Tričká, na ktoré Vivienne ručne tlačila rôzne texty a heslá, sa neskôr stali transparentmi punku. Dodnes šokujú otvoreným sexuálnym obsahom (sex ako symbol oslobodenia proti buržoáznemu vkusu): dvaja kovboji stojaci oproti sebe, od pása dolu nahí, sa takmer dotýkajú svojimi penismi, Snehulienka súloží so siedmimi trpaslíkmi… Všetky tieto bizarné, vyzývavé nápady, bondážové bundy, pracky a pásky bez praktického využitia, čudesne našité nefunkčné zipsy (smrrrť gombíkom!), spínacie špendlíky, žiletky, to všetko spolu s latexom, fetišistickými zvrškami a spodnou bielizňou vytváralo vizuálny jazyk punku. Jeho baštou sa stal obchod Let It Rock na King’s Road. Táto ulica v Chelsea sa plnila rôznymi dizajnérskymi butikmi, ktoré tu vznikali ako protipól veľkých zavedených obchodných domov z Oxford či Regent Street. Obchod v čísle 430 návrhárskej dvojice Westwood & McLaren niekoľkokrát zmenil svoj názov, veľmi rýchlo sa však stal výkladnou skriňou londýnskej punkovej scény. Obšmietali sa okolo neho rôzni týpkovia a devianti, umelci, modelky a muzikanti, vrátane partičky chalanov, ktorým McLaren vymyslel meno Sex Pistols…
Nech žijú zicherky!
Punkovú hudbu do Británie priviezla newyorská kapela Ramones, jeho imidž sa však zrodil v obchode Sex na King’s Road. Punk vznikol z úzkosti mestského bytia – ako vzdor, „pohŕdanie generáciou rodičov, ktorí sa o nič nepokúsili,“ hovorí Vivienne. Zúrivá odpoveď na zdevastované sny zo 60. rokov, reakcia na prítomnosť krutého sveta, ktorý ovládajú skorumpované autority…
Keď do obchodu na King’s Road v tričku s nápisom „I Hate Pink Floyd“ nakráčal John Lydon, Malcolm McLaren spozornel. Už dlhšie hľadal speváka do kapely, ktorá sa schádzala u neho v obchode. Lydon mal zelené vlasy a ostne na hlave a na otázku, či vie spievať, zareagoval úsečne: „A načo?“ To McLarenovi stačilo: antikapela so spevákom Johnnym Zhnitým Rottenom bola na svete! Malcolm si zobral na starosť ich manažovanie a spolu s Vivienne aj imidž. Dnes hovorí, že od dôb Pistols ju viac žiadna popová muzika nenadchla. Ich texty boli „archetypálne“, lebo „prekračovali všetky medze“. Keď Rotten odpálil „I am an Antichrist“, človeku vstávali vlasy na hlave. Vivienne milovala jeho texty, ako napríklad „The Future Dream is a Shopping Scheme“ (Sen o budúcnosti je nákupný zoznam). Sama tiež vraj napísala nejaké texty pre Pistols, ba dokonca tvrdí, že názov Anarchy in UK vymyslela ona. Na koncerty chodila oháknutá vo vlastných modeloch. Latexové pančuchy alebo miniatúrna latexová sukňa, tričko s pornografickými obrázkami, lodičky a „tŕne“ na hlave s odfarbenými blond vlasmi. Ľudia sa zastavovali v autách a civeli na ňu, akoby spadla z oblakov. „Neskutočne mi to seklo.“
Rande s Keithom Richardsom
Sex Pistols sa po slabých troch rokoch rozpadli a McLaren začal robiť manažéra americkým kapelám. Vivienne im šila oblečenie, ktoré vymýšľal Malcolm. Aspoň tak to prezentoval on. Jeho „stará“ bola obyčajná krajčírka, „hlupaňa“ zo severu, ktorá nevedela nič iné, len šiť. Jej úspech mal jediný dôvod, a ten sa volal Malcolm McLaren. Áno, mal skvelé nápady, najlepšie pod slnkom, súhlasí Vivienne, ale tam to aj končilo. Nikdy nevedel nič dotiahnuť do konca, na to potreboval ju, obyčajnú krajčírku. Práve preto, myslí si Joe Corré, otec už nikdy nenašiel do tandemu podobnú parťáčku. A Vivienne? Presne naopak. Až keď sa rozišla s Malcolmom, začala o sebe uvažovať ako o módnej návrhárke.
Kolekciu Piráti (jeseň/zima 1981), ktorou sa dištancovala od punku, dala dokopy už sama, aj keď oficiálne bol pod ňou podpísaný aj Malcolm McLaren. Modely hýrili farbami a zlatom, Vivienne sa inšpirovala potlačou afrických látok, ale aj maľbami z obdobia francúzskej revolúcie. Začala študovať dejiny umenia, kultúru národov a históriu ich obliekania, dlhé hodiny sa potulovala po galériách a múzeách a večery trávila zahĺbená v knihách o umení rôznych kontinentov.
Po Pirátoch prišli na rad Witches (Čarodejnice) a niekedy v tom období sa s Malcolmom definitívne rozišla. Joe spomína, že koniec ich vzťahu bol dosť tristný: „Ráno čo ráno sa kričalo, jačalo, revalo.“ Až keď sa Vivienne rozplakala a Malcolm tým dosiahol svoje, upokojil sa a vypadol z bytu. Bol z toho už takmer rituál. Raz takto opäť odišiel a viac sa nevrátil…
Hoci na predvádzacích mólach žala úspech za úspechom, na firmu jej ustavične klopali exekútori. Jednak kvôli McLarenovým dlhom, ale mohol za to aj manažér obchodu na King’s Road, ktorý si celé roky ulieval peniaze na drogy. Celá firma stála na jej pleciach a kým nerozbehla malú dielňu v Camdene, všetka práca sa odohrávala v jej byte v Claphame. V kúpeľni farbila látky, v obývačke trónil sieťotlačový stroj na tričká a aby toho nebolo dosť, párkrát jej odpojili plyn aj elektrinu. Rozchod s Malcomom ju svinsky bolel, hoci späť by ho za žiadnu cenu nechcela. Keď si napokon po mnohých avantúrach našiel stálu partnerku, brala to ako zradu. Štyri roky žila celkom sama, aj keď priatelia ju chceli dať dokopy s kdekým, vrátane Keitha Richardsa z Rolling Stones. Dali spolu jedno rande, ale to druhé už nenavrhol ani jeden z nich…
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítajte v júnovom čísle MIAU (2016)