Muž bezstarostne kráča lesom, keď zrazu stuhne. Pred sebou zbadá dve malé medvieďatá a skôr, než si môže čokoľvek uvedomiť, už sa naň rúti rozzúrená matka. Driape ho pazúrmi, hryzie do krvi… Napokon ho schmatne do papule a prehadzuje zo strany na stranu ako handrového panáka. Je všetkému koniec? Naopak, zrodila sa legenda.
Slávnych príbehov silných mužov v nehostinných amerických horách sa odohralo mnoho. Chlapi si o nich s rešpektom rozprávali pri poháriku tvrdého, chlapci ich od otcov počúvali so zatajeným dychom a matky ich napokon rozprávali deťom pred spaním. Jeden príbeh však prekonal všetky ostatné: Hugh Glass a jeho boj o prežitie po útoku grizlyho sa stal legendou.
Hmlisté začiatky
Historici dlho nevedeli, čo si o osobnosti Hugha Glassa myslieť. Váhali, či bol skutočne takým výnimočným dobrodruhom, alebo len vedel výborne rozprávať príbehy. V súčasnosti prevláda názor, že sa jeho dobrodružstvá skutočne stali, dôkazy však v podstate neexistujú. Väčšina informácií o jeho živote Hugha Glassa sú len domnienky: hoci bol gramotný, papieru sa so svojimi zážitkami nikdy nezveril. Jeho príbeh preto treba skladať ako puzzle – každý dielik pochádza odinakiaľ, často do seba nezapadajú a občas niečo chýba úplne. Za dôveryhodný zdroj sa dnes považuje najmä kniha spomienok istého Georgea C. Younta, ktorý tvrdil, že bol Glassovým priateľom.
O mladosti Hugha Glassa sa toho veľa nevie. Predpokladá sa, že sa narodil írskym rodičom niekedy okolo roku 1780 alebo 1783 neďaleko Philadelphie. Možno tam mal ženu a dvoch synov, ktorých opustil. Niekedy medzi rokmi 1817 a 1820 bol totiž námorníkom alebo snáď aj dôstojníkom na americkej lodi, ktorú zajal slávny pirát Jean Lafitte. Ten mu dal na výber: buď sa stane pirátom, alebo zomrie. Glass si samozrejme vybral prvú možnosť a ďalší rok života prežil v malej pirátskej osade Campeachy na ostrove Galvestone v dnešnom Texase. Bolo to nebezpečné miesto, v kalných vodách žili krokodíly i jedovaté hady a pohybovali sa tu aj Indiáni Karankawa, ktorí mali povesť kanibalov. Uniknúť z Campeachy bolo takmer nemožné.
Glassovi sa pirátsky život vôbec nepozdával, podrezávať hrdlá nevinným ľuďom sa mu z hĺbky duše hnusilo. Keď svoj postoj vyslovil nahlas, hodili ho spolu s ďalším nešťastníkom do väzenia na lodi a na druhý deň ich čakal súd. Na ten však nečakali – keď sa ostatní vybrali na pevninu, využili jedinečnú šancu a utiekli. Po dvoch míľach plávania v nebezpečných vodách sa im podarilo dosiahnuť pevninu, kde sa ešte chvíľu skrývali a žili z darov mora. Aby sa vyhli nebezpečným Karankawom na pobreží, vydali sa hľadať ľudské obydlia do vnútrozemia. Nemali však žiadne mapy, a tak kráčali na sever úplne neznámou krajinou a dúfali, že nenarazia na Indiánov. Ich nádej každým dňom klesala.
Medzi Indiánmi
Nevedno, ako dlho Hugh Glass a jeho priateľ skutočne putovali divočinou, no podľa legendy prešli tisíc míľ (1.600 km) a ich cestu ukončili Indiáni z kmeňa Skiri, ktorí oboch mužov zajali. Keďže verili, že obetovanie bielych mužov im zaručí dobrú úrodu, musel Glass sledovať príšerné divadlo: po všetkom, čo spolu prekonali, zomieral priateľ pred jeho očami v ukrutných bolestiach. Plamene mu spaľovali kožu a triesky horiacej borovice sa mu zabodávali do tela. Rovnaký osud čakal aj Glassa. Do poslednej chvíle držal hlavu vztýčene a keď k nemu pristúpili dvaja Indiáni, aby ho vyzliekli zo šiat, zdvihol ruku k hrudi a vytiahol odtiaľ balíček s rumelkou, ktorú si divosi nadovšetko cenili. So všetkou úctou ho podal náčelníkovi a uklonil sa na rozlúčku. Na vodcu Indiánov Glassova odvaha a hrdosť hlboko zapôsobili, považoval ju za znamenie od bohov a prijal ho ako vlastného syna.
Hugh Glass zostal s kmeňom Pawneeov tri či štyri roky, počas ktorých sa toho veľa naučil. Spoznal, ako stopovať zver, ktoré rastliny a hmyz sa dajú jesť, ako žiť z darov zeme aj bez pomoci nástrojov a dokonca s kmeňom bojoval proti nepriateľovi. Údajne sa tiež oženil s domorodkyňou (deti s ňou nemal) a potom… Indiánov jedného dňa opustil.
Svet traperov
Boli mladí, odvážni a zvedaví, opustili bezpečie domovov a vydali sa do neznáma, aby sa zapojili do dobrodružného obchodu s bobrou kožušinou. Výrobcovia čiapok v Spojených štátoch aj v Európe používali na svoje najlepšie klobúky aj kožušinu z bobrov. Dopyt po nej spojil odľahlé územia, kam kedysi nevstúpila ľudská (biela) noha, so zvyškom sveta. Tento obchod stvoril ľudí ako Glass, takých, čo dokázali žiť a loviť v horách celé roky. Chlapci a chlapi postupne získavali obraz o krajine, ktorý bol oveľa presnejší, než akákoľvek mapa tej doby. Naučili sa komunikovať s pôvodnými obyvateľmi, rozoznávať dobré od zlého, prežiť v odľahlej divočine len s pomocou pušky a zopár nástrojov, vydržať krutý hlad aj mrazivú zimu. Bol to ťažký život plný násilia, no mal v sebe aj veľkú dávku romantiky, ktorá ich priťahovala a neraz pripravila o život.
Existovalo mnoho skupín traperov, do histórie sa však najviac zapísali chlapi okolo Williama Ashleyho z okolia rieky Missouri. Tento zástupca guvernéra vstúpil do obchodu s kožušinami v roku 1822, kedy v novinách zverejnil inzerát, že hľadá do svojej skupiny silných dobrodruhov. Prihlásil sa aj Glass. Nebol už najmladší, niektorým by mohol byť otcom, no mal pôsobivé skúsenosti a znalosti a u ostatných vzbudzoval rešpekt. Takého vodcu by chcel vo svojej skupine každý. Ashley sa rozhodol, že kožušiny nebudú kupovať od Indiánov, ale budú ich získavať sami. Predovšetkým bolo potrebné zabezpečiť člny a v hornej časti rieky založiť pevnosť, z ktorej budú lovci vyrážať do hôr. Nad sútokom riek Yellowstone a Missouri tak vyrástol Fort Henry, vzdialený od najbližšieho mesta Saint Louis dvetisíc míľ po rieke. Dvetisíc míľ, ktoré museli prekonať vždy, keď chceli úlovok predať. Dvetisíc míľ, ktoré ubiehali tak pomaly, že ich zdolanie mohlo trvať aj päť mesiacov. A keď natrafili na nepriateľa, nemuseli prísť do cieľa vôbec.
Stretnutie s Arikarmi
Na strednom toku Missouri pôsobil kmeň Arikarov, ktorí sa veľmi rýchlo prispôsobili novej situácii a pustili sa do obchodovania. Predávali vlastnú kukuricu, tekvice, fazuľu a tabak, no pôsobili aj ako sprostredkovatelia. V ich dedinách sa kupovali a predávali kone z juhu, zbrane zo severovýchodu, aj tovar, ktorý sa plavil po rieke. 30. mája 1823 s nimi prišiel vyjednávať aj generál Ashley. Bolo to však náročné, Indiáni chceli kompenzáciu za niekoľkých mŕtvych bojovníkov, ktorých zabili iní traperi (jednotlivé skupiny bielych mužov nerozlišovali). Ashley im síce vysvetlil, že šlo o inú skupinu traperov, no aj tak im na uzmierenie priniesol dary. A to bola chyba, niektorí Arikarovia tento akt vnímali ako priznanie zodpovednosti. Potom sa reč zvrtla na obchod, Ashley vymenil 25 muškiet za 19 koní a odišiel. Hoci ho Indiáni varovali, že niektorí bojovníci budú chcieť na nich zaútočiť, rozhodol sa kotviť pod dedinou. Chlapov rozdelil do dvoch skupín. Jedna zostala na dvoch lodiach pri opačnom brehu rieky a na druhý deň mala pokračovať proti prúdu; druhá, v ktorej bolo asi 40 chlapov vrátane Glassa, mala strážiť nové zvieratá na brehu a potom ich odviesť do Fort Henry. Obe skupiny však najskôr museli prečkať silnú búrku. Netušili, že to najhoršie im nespôsobí počasie.
Osudový útok
Bola ešte tma, keď ich zobudili bojové výkriky a svištiace šípy. Ledva rozlepili oči, už museli čeliť útoku Arikarov. Z jednej strany tábora tiekla rieka, na druhej bol vysoký breh s palisádou, ktorá ohraničovala dedinu Indiánov. Z tejto pekelnej situácie nebolo kam ujsť. Tí, čo vedeli plávať, poskákali do vody a snažili sa vyliezť na loď. Tí, čo nevedeli alebo boli zranení, skončili na dne.
Od prvého do posledného výstrelu neubehlo ani 15 minút, no výsledky masakra boli katastrofálne. Ashley prišiel o štrnásť chlapov, jedenásti boli zranení. Glass rodine jednej z obetí napísal list (dnes jediná hmotná pamiatka na tohto legendárneho muža): „Je mojou bolestivou povinnosťou oznámiť vám smrť vášho syna, ktorý skonal pod rukami Indiánov 2. júna skoro ráno. Po tom, ako ho zasiahli, ešte chvíľu žil a požiadal ma, aby som vás informoval o jeho smutnom osude. Preniesli sme ho na loď, kde čoskoro zomrel. Jeho telo sme pochovali s ostatnými blízko tábora a hrob sme označili. Jeho veci vám pošleme. Divosi sú veľmi zákerní. Obchodovali sme s nimi ako priatelia, ale po veľkej búrke s dažďom a hromami prišli ešte pred svetlom za nami a mnohých zranili. Mňa samotného postrelili do nohy. Pán Ashley zostane v tejto oblasti, kým nebudú zradcovia spravodlivo potrestaní.“
Kapitán musel konať rýchlo. Jednu loď poslal dolu po prúde s tovarom, zranenými či s tými, čo obchodu s kožušinami už mali viac než dosť. Sám sa s chlapmi usadil trochu nižšie pri rieke a čakal na pomoc, o ktorú požiadal listom. Tá prišla v podobe 230 vojakov, ktorí pripochodovali popri rieke. Napriek Asleyho prosbám však na Arikarov nezaútočili, len ich prinútili ešte v tú noc opustiť svoje dediny, ktoré podpálili. Indiáni sa nemali kam vrátiť a nasledujúce roky strávili s inými kmeňmi. Hrude im zožierala nenávisť a túžba po pomste.
Ani Ashley nebol spokojný. Prišiel o mnohých chlapov a na krku mal dlhy. Rieku Missouri už používať nemohol. Časť mužov pod vedením Andrewa Henryho preto poslal do pevnosti Fort Henry, aby ju zavreli, pobrali kožušiny a presunuli sa na zimu na juh. Hugh Glass, ktorý sa už medzitým vystrábil zo zranení, šiel s nimi. V auguste 1823 sa 30 mužov a 6 plne naložených koní vydalo na cestu. Jeden z nich mal na nej získať nesmrteľnosť.
Smrť na jazyku
Začiatkom septembra sa skupina okolo Andrewa Henryho pohybovala vysoko nad riekou. Hugh Glass šiel ako vždy popredu, aby skontroloval terén. Zrazu však pred sebou zbadal grizlyho s dvomi mláďatami. Aj medveď človeka zaregistroval a bleskovo zaútočil. Hrýzol ho, driapal, mliaždil ozrutným telom… Z pazúrov istej smrti ho v poslednej chvíli vytrhli chlapi zo skupiny, ktorí počuli Glassov krik, dobehli k nemu a medveďa zabili. Traperove zranenia však boli strašné: mal zlomenú nohu, prepichnuté hrdlo a doráňané celé telo.
Chlapi rýchlo roztrhali košeľu na pásy, ktorými mu obviazali hruď, no boli presvedčení, že ich spoločník sa rána nedožije. Keď sa prebudili do nového dňa, Glass však stále dýchal. Hoci mŕtvy medveď ich už neohrozoval, každú chvíľu mohli zaútočiť Indiáni. Henry rozhodol: najlepšie bude pokračovať v ceste. Chlapom nariadil vyrobiť nosidlá a ďalšie dva dni na nich Glassa vliekli. Až kým všetci nepochopili, že si takú záťaž a spomalenie nemôžu dovoliť.
V tábore, ktorý si skupina rozložila v tieni stromov pri potoku, sa musel Henry pozrieť pravde do očí. Ak sa bude pokúšať zachrániť Glassov život, môže prísť o všetkých chlapov. Zraneného treba opustiť, no kresťanské povinnosti neradno zanedbať. Kapitán vyhlásil, že dvaja chlapi, ktorí s Glassom zostanú tých pár dní, ktoré má ešte pred sebou, dostanú odmenu 80 dolárov, teda niekoľkomesačný plat. A čakal. Chlapi bez slova hľadeli pred seba a mlčali. Nakoniec sa postavil skúsený drevorubač John Fitzgerald a 19-ročný James Bridger, ktorý bol v divočine po prvýkrát. Ostatní s úľavou rýchlo zmizli.
Alexandra Kochová
foto Sita
Celý príbeh Hugha Glassa si prečítate letnom dvojčísle MIAU (2016)