Mnohí z nás si radi zacestujú na dovolenku do exotických krajín, niečo iné je tam ale trvalo presídliť a nájsť uplatnenie vo výrazne odlišnom kultúrnom prostredí. Singapur je jednou z najbohatších a najprosperujúcejších, zároveň však extrémne na výkon orientovaných spoločností. Normou je sedemdňový pracovný týždeň a štrnásť dní dovolenky ročne. Nie je to pre každého, Andrea Rajňáková sa však v Singapure presadila so súkromnou gastroenterologickou klinikou. Úspešne rozvíja lekársku prax aj výhody, ktoré život v Singapure prináša tým, pre ktorých je tvrdá práca inšpiráciou a zdrojom naplnenia.
Túžili ste už ako dieťa stať sa lekárkou?
Áno, mala som len jedinú odpoveď na otázku, čím chcem byť. S hračkárskym fonendoskopom na krku som presviedčala rodičov, že budem doktorkou. Náročné štúdium medicíny ma neodrádzalo, zvykla som si snažiť sa na maximum. Gastroenterológiu som si vybrala, keď som nastúpila do nemocnice na Kramároch na interné oddelenie, kde bol šéfom gastroenterológ a tam som sa k tejto špecializácii dostala bližšie. V tom čase odišiel môj manžel do Singapuru, kde dostal po skončení Vysokej školy ekonomickej pracovnú ponuku v IBM. Keď som ho bola navštíviť, zoznámila som sa na lekárskej konferencii s mojím budúcim šéfom – chirurgom z tamojšej univerzitnej nemocnice. V roku 1991 ako prvý na svete vykonal unikátnu operáciu: laparoskopickú gastrektómiu – vybratie žalúdka technikou „key hole“.
V tom čase šlo o výnimočný zákrok, pre vás určite odborne veľmi zaujímavý…
Kládla som mu veľa otázok, túžila som po špecializácii, ktorá spojí využívanie vedomostí s realizovaním konkrétnych výkonov. Nevidela som sa však v chirurgii, je to odbor viac pre mužov, treba počítať s prebdenými nocami aj s tým, že sa vzdáte osobného života. Podmienky v singapurskej univerzitnej nemocnici ma ohromili, mali obrovskú endoskopiu s najmodernejšími technológiami, s video obrazovkami. Na Slovensku sme vtedy poznali len „pozorovátka“, ktorými sme sa dívali do žalúdka. Bol to pre mňa úplne iný profesný svet. Nadchol ma. O rok som bola späť na mesačnej stáži, naučila som sa robiť gastroskopiu. Nadobudla som istotu, že chcem robiť práve tento odbor internej medicíny. Veľmi sa mi páčili podmienky, vybavenie aj vynikajúca organizácia singapurského zdravotníctva, nepremýšľala som však o tom, že by som tam chcela ostať trvalejšie.
Prechod z Európy do Ázie vám dal asi riadne zabrať…
Manžel mal zmluvu na tri roky, počítali sme s tým, že sa vráti na Slovensko. Singapurský zamestnávateľ mu však následne ponúkol výhodnú zmluvu na dobu neurčitú, čo bol veľký úspech. Mne sa naskytla možnosť skúsiť prácu v nemocnici, kde ma už poznali. Život ženy v domácnosti by som si nevedela predstaviť! Netušila som ale, aké náročné bude naštartovať kariéru – proces uznania vzdelania a potrebných skúšok bol skutočnou anabázou. Singapurské inštitúcie sa prejavili ako mimoriadne dôsledné – musela som dať preložiť a notárom overiť všetky diplomy a dokumenty, vrátane vysvedčení zo základnej školy aj gymnázia, aj index so známkami zo všetkých predmetov. Ako ťažko prelomiteľná bariéra sa ukázalo napríklad priezvisko, v Singapure naše prechyľovanie s koncovkou -ová vnímajú ako celkom iné meno než manželovo, bolo náročné preukazovať, že ide o spoločné priezvisko manželov (smiech). Titul MUDr. považovali za moje stredné meno, v Singapure sa používa Dr. V banke napríklad zahlásili, že na rade je MUDr., netušila som, že ide o mňa (smiech). Navyše, dialo sa to v čase, keď novovzniknuté Slovensko ešte nemali zaregistrované ako samostatný štát, čo komplikoval fakt, že mojou rodnou krajinou bolo Československo.
Mali v Singapure vôbec poňatie o našom či európskom školstve a jeho úrovni?
Vôbec nie, uznávali jedine britské, pretože ako bývalá britská kolónia Singapur nasleduje aj v akademickom svete model Britského spoločenstva národov, ktorého sú členom. Počas tohto procesu mi ponúkli začať v singapurskej univerzitnej nemocnici vo výskume v rámci doktorandského štúdia. Mohla som si vybrať tému, ktorá by ma zaujímala a bola aj prínosom z celosingapurského hľadiska. Ako celkom začínajúca lekárka som mala napísať grant, obhájiť ho a realizovať, bola to riadna výzva! Vybrala som si rakovinu žalúdka, v regióne pomerne časté ochorenie a grant schválili. Výsledky mojej PhD. práce tak boli použité pri aplikácii najväčšieho grantu v Singapure na rozvoj screeningového programu rakoviny žalúdka, ktorý sa implementoval do singapurského zdravotného systému. Úspešne som absolvovala príslušné skúšky v Británii – pri celkom odlišnom modeli štúdia, ako ten náš. Samotní Briti ich často neurobia na prvýkrát. Stále to však nestačilo, ukázalo sa, že budú potrebné aj singapurské skúšky pred singapurskou komisiou. V nej som sa neskôr sama stala skúšajúcou. Medzitým som obhájila PhD. a stala sa jedinou európskou a slovenskou lekárkou v Singapure.
Aké podmienky vás čakali v nemocnici?
V Singapure je 10 dní štátnych sviatkov, mladí začínajúci zamestnanci majú 14 dní dovolenky, po rokoch praxe maximum predstavuje 3 týždne. V nemocnici sa pracuje aj v sobotu a v nedeľu, začína sa o šiestej ráno. Po vyšetreniach pacientov, ktorých bolo denne aj 30 – 40, som pracovala ešte v laboratóriu často do jedenástej večer, každý deň. V noci bývali operácie, potom som sa počas troch rokov do rána učila na skúšky. Tento systém je maximálne bezpečný z hľadiska pacienta, nedovolí chyby, na lekárov však kladie obrovské nároky a nemajú prakticky žiaden voľný čas. Vznikla aj situácia, že mi zatelefonovali zo školy, že dcére bolo zle a zvracala, z nemocnice ma však za ňou nepustili. To bolo pre mňa také stresujúce, že som začala premýšľať o vlastnej praxi. Deti boli totiž malé a ja som sa ocitla v neúnosnom kolotoči a tlaku. Manžel pracovne veľa cestoval po okolitých krajinách, bol vlastne celý týždeň preč. Aj pri pôrode prvého dieťaťa som bola do posledného momentu v práci. Zašla som na pravidelný ultrazvuk, kde mi síce odporučili ísť sa ihneď zaregistrovať do pôrodnice, cítila som sa však dobre, a tak som dokončila prácu na klinike a v podstate následne si odskočila porodiť (smiech). Materská dovolenka trvala 8 týždňov, v zamestnaní nie sú žiadne úľavy, napríklad pre dojčiace matky. Singapurskí pacienti očakávajú, že sa im lekár naplno venuje a ak sa nedostanú presne na objednaný termín, okamžite sa sťažujú. Spoločnosť sa ale mení, ako všade vo vyspelom svete, aj tu klesá pôrodnosť. Poskytujú sa teda určité finančné kompenzácie v podobe prídavkov, ale nie napríklad v miere voľného času, pretože štandard sa musí zachovať vysoký. Novinkou je, že si muž môže čerpať materskú dovolenku.
Pocítili ste profesionálne znevýhodnenia ako žena?
V oblasti rodovej rovnosti nie sú v Singapure prekážky. V mojej odbornosti mám ako žena aj výhody. Keďže Singapur je mnohonárodnostnou krajinou, je tu veľa napr. moslimských pacientiek, ktoré z náboženských dôvodov odmietajú vyšetrenia u mužov lekárov.
Zriadenie vlastnej kliniky zrejme prinieslo pozitívne zmeny…
Pätnásťročná prax v univerzitnej nemocnici bola výborným začiatkom mojej kariéry, mohla som sa sústavne zdokonaľovať v odbore a zároveň pracovať v základnom výskume v špičkovo vybavenom výskumnom centre. Učila som aj postgraduálnych študentov, organizovala medzinárodné endoskopické kurzy a workshopy. Po otvorení vlastnej kliniky sa moja profesia sústredila na odbornú klinickú stránku. Snažím sa organizovať aj súkromný stážový program pre nadaných začínajúcich lekárov. Moja klinika pôsobí v prepojení na najväčšiu súkromnú nemocnicu v juhovýchodnej Ázii, ktorá poskytuje služby nielen obyvateľom Singapuru, ale najmä pacientom z okolitých krajín. Väčšinu mojich pacientov tvoria cudzinci, Európania, Američania, Austrálčania žijúci v Singapure. Keďže naša nemocnica je vysoko uznávaná v celosvetovom meradle, prichádzajú k nám na vyšetrenie a liečbu aj mnohí VIP pacienti z okolitých krajín a mnohokrát nás, lekárov pozývajú do zahraničia, aby sme liečili ich VIP pacientov.
Aké ochorenia sa v Singapure vyskytujú najčastejšie?
Škála ochorení je podobná západným krajinám. Zvláštnosť spočíva v tom, že pacienti s viacerými exotickými ochoreniami, ktoré v Singapure už nemáme, prichádzajú z okolitých, menej rozvinutých krajín. Vďaka povinnému očkovaniu výrazne klesol počet nakazených hepatitídou B. Prenos sa neuskutočňoval horizontálne, krvnou cestou, ale vertikálne, teda z matky na dieťa. Nová generácia detí je už zdravá, narodila sa totiž matkám, ktoré boli očkované. Okolité tropické krajiny bývajú sužované maláriou, v Singapure sa ale nevyskytuje. Z ochorení prenášaných komármi je však problémom horúčka dengue a od roku 2016 sme mali aj niekoľko prípadov vírusu Zika. Boj s dengue je ťažký, pretože aj keby sa dalo komáre zlikvidovať, Singapur je obkolesený rozvojovými krajinami, ktoré do boja s dengue neinvestujú dostatočne, a tak sa tento zdroj infekcie nedá odstrániť.
Liečia sa Singapurčania aj metódami tradičnej čínskej medicíny (TČM)?
Mladšia generácia už nie, najmä nie pri vážnych ochoreniach. V minulosti sa vyskytli prípady zdravotných ohrození práve kvôli postupom TČM. Myslím si, že pred stáročiami, keď bola v rozkvete, mali byliny v nej používané inú kvalitu ako dnes, keď obsahujú pesticídy či iné škodlivé chemikálie. Singapur všetky prípravky TČM dováža. Ich pôvod je často nejasný, môže ísť o znečistené oblasti Číny, vtedy je ich využitie skôr nebezpečné. Nijako TČM neodmietam, problém však spočíva v tom, že táto oblasť je len minimálne kontrolovaná. Pracovala som aj na oddelení transplantácie pečene, kde práve TČM bola najčastejšou príčinou akútneho zlyhania pečene. Všetky použité prísady v niektorých prípravkoch dokonca nedokázalo analyzovať ani najlepšie svetové laboratórium v Mayo Clinic v Spojených štátoch.
Majú Singapurčania odlišné stravovacie návyky? Rieši sa u vás napríklad príjem lepku, v Európe veľká téma?
Pred dvadsiatimi rokmi bola strava Singapurčanov veľmi ľahká a jednoduchá – väčšinou polievky, zelenina, ovocie a ryby pripravené na pare, uvarené alebo grilované. Vôbec nepoznali obezitu, reflux či stukovatenú pečeň. Toto sa objavilo so zmenou stravovacích návykov, so zaradením mastných a vyprážaných jedál, s príchodom fastfoodov a vplyvu západnej potravy. V prípade lepku ide podľa mňa sčasti aj o módny trend, pretože bezlepkovú diétu držia dnes aj ľudia, ktorí nemajú celiakiu, a teda žiadne vyšetrením preukázané zdravotné odôvodnenie. Domnievajú sa, že to rieši nafukovanie, prípadne že bezlepková diéta je zdravšia alebo že pomáha pri schudnutí. Pritom si neuvedomujú, že príčiny nafukovania môžu pochádzať zo zlej kombinácie stravy. Bezlepková strava však spôsobuje významné vitamínové nedostatky vitamínov B1, B2, B6, niektorých minerálov a komplexných uhľohydrátov v podobe zŕn. Pacienti s intoleranciou na lepok ho musia zo stravy celkom vynechať, nie však siahať po bezlepkových náhradách, v prípade ktorých ide o najviac priemyselne spracované potraviny obsahujúce množstvo chemických prídavkov. Rozhodne nie sú zdravou výživou. Riziková je aj sója. V Ázii sa sójové mlieko pije ako bežný nápoj – okrem toho, že ide o geneticky modifikovanú plodinu, obsahuje látky, ktoré blokujú syntézu hormónov štítnej žľazy a spôsobujú hormonálnu nerovnováhu, čo sa týka estrogénov. A keďže čínska populácia je intolerantná na laktózu, kravské mlieko a mliečne výrobky sa konzumujú minimálne. Chýba teda prirodzený zdroj vápnika, vďaka čomu má čínska populácia najvyšší výskyt osteoporózy. Paradoxné je, že hoci žijeme v trópoch, ľudia sa vyhýbajú pobytu na slnku a opáleniu a majú nedostatok vitamínu D.
Ľubica Bindová
foto Jana Yar
Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2017)