Žena ako dirigentka. To, čo sa ešte aj dnes sa považuje za raritu, bolo pred sto rokmi takmer nepredstaviteľnou opovážlivosťou. Panoval názor, že povolanie dirigenta je také fyzicky a mentálne náročné, že ho ženy jednoducho nie sú schopné zvládnuť. Navyše, ako by mohli tieto krehké bytosti niesť zodpovednosť za celý orchester! À propos, orchester, aj tu vládla celé storočia diskriminácia – ženy mohli byť akurát tak harfistky, neskôr snáď huslistky či klaviristky, ale vidieť ženu za bicími, prípadne ako dúcha do trombónu či lesného rohu? Neslušné, nevhodné, ba až nechutné! „Nikdy nenájdete tympanistku,“ hovorili ľudia Antonii Brico, keď zostavovala svoj čisto ženský orchester. Našla ju. A nielen to, ona sama sa ako dirigentka postavila do jeho čela.
Možno to bola naozaj láska k hudbe, ktorá priviedla Antoniu na svet. Jej matka Agnes krásne spievala a keď do ich kostola jedného dňa zavítal počerný Talian, ktorý hral na klavíri ako malý boh (aspoň Agnes to tak pripadalo), dievčina sa do neho bezhlavo zamilovala. Chudobná práčka a prelietavý námorník – z toho už na prvý pohľad nič dobré nekuká a tak aj bolo. Hoci Agnesina rodina žila v biednych pomeroch, otec Brico všetkých svojich osem detí vychovával bohabojne, kostol bol ich jediným rozptýlením i odpoveďou na všetky otázky, prísna katolícka výchova pilierom rodiny. Bez dlhšieho premýšľania teda rozhodol, že známosť jeho najstaršej dcéry s mladíkom bohvie odkiaľ treba udusiť hneď v začiatkoch. Avšak Agnes, slepá-hluchá k otcovým rečiam, utiekla za svojím námorníkom z rodného Amsterdamu do Antverp a tam sa to stalo… Až keď jej brucho riadne napuchlo, pochopila, čo sa s ňou deje. Sladký námorník po jedinej vášnivej noci, ktorá sa už nikdy nemala zopakovať, ubzikol na more a Agnes ho nikdy viac nevidela. V Antverpách ju však našiel otec, môžeme sa iba domýšľať, čo za scéna sa medzi nimi odohrala, výsledkom však bolo, že pán Brico odviezol Agnes do Rotterdamu, kde sa údajne lepšie hľadala práca, ale ktovie… Ktovie, či to nebola len výhovorka pre snahu odpratať prespatú dievčinu z dohľadu všetečných susedov…
Ukradnuté dieťa
Čas pôrodu sa blížil a Agnes bola zúfalá. Musela pracovať bez prerušenia, nemohla si dovoliť zostať doma, nemala za čo kúpiť bábätku výbavičku, v slzami skropenom liste adresovanom sestre plače nad svojím osudom i tým, že jej dieťa, ktoré nechtiac privádza na tento svet, v živote nečaká nič dobré… Pár dní po pôrode dievčatka (Antonia sa narodila 26. júna 1902) Agnes zaklopala na bránu miestneho kláštora a mníškam odovzdala drobný uzlíček, s ktorým si nevedela rady. Dievčatko v kláštore prežilo prvé dva roky života, dva roky na hrane, poznačené podvýživou, krivicou a ďalšími chorobami. Agnes ju v kláštore pravidelne navštevovala a nech sa nám dnes jej pohnútky zdajú akokoľvek nepochopiteľné, napokon sa rozhodla, že jej nájde náhradnú rodinu. Z uchádzačov, ktorí sa ozvali na jej inzerát, si vybrala bezdetný manželský pár z Amsterdamu. Wolthiusovci, tak sa volali, pekár a jeho žena, nemohli mať vlastné deti a prichýliť doma malé dievčatko malo naplniť ich celoživotný sen. Agnes sa s nimi dohodla, že bude dcéru vídať, dokonca im finančne prispievala na jej opateru a tak to šlo nejaký čas. Keď však Antonia dovŕšila štyri roky, Agnes sa začala dožadovať, aby jej pestúni dcéru vrátili. Lenže narazila na silný odpor pekárovej ženy. Keď to napokon zašlo až tak ďaleko, že nemilý spor mali vyriešiť cirkevné autority, pekárka urobila čosi, s čím nik nepočítal: tajne sa s dieťaťom nalodila na parník do New Yorku. Odišla za manželom do Ameriky, kde už nejaký čas pobýval a hľadal šťastie v kalifornskom Oaklande. V novej domovine, kde ich nik nepoznal, pestúni zmenili dievčatku meno. Z Antonie Brico sa stala Wilhelmina „Willy“ Wolthiusová.
Škandalózne odhalenie
Vôňa čerstvo upečeného chleba, ktorý jej otec Wolthius priniesol ráno po nočnej šichte v pekárni do postieľky… To je jediná pekná spomienka malej Willy na detstvo. Všetky ostatné už majú iba trpkú príchuť a možno ich zhrnúť do troch smutných slov: strach, plač, bitka. Antonia neskôr prezradila, že jej náhradná matka bola typická prísna holandská matróna, ktorá jej nikdy neprejavila ani štipku náklonnosti. Nikdy ju nezobrala do náručia, nikdy ju nepobozkala na dobrú noc… a jej muž sa na to iba mlčky pozeral. Na rozdiel od starej Wolthiusky síce nikdy na ňu nevztiahol ruku, ale ani ju pred násilníckou ženou nebránil. Keď sa doma rozpútala búrka, strhol z police čiapku, vrazil si ju hlboko do čela a zabuchol za sebou dvere…
Z Willy rástlo nervózne, nemotorné, citovo nevyrovnané dievča, ktoré robilo všetko zle (aspoň podľa matky) a na dôvažok si ešte aj strašne hrýzlo nechty. Do krvi. Po porade s doktorom v snahe nájsť čosi, čo by ju od tohto nechutného zvyku odučilo, rodičia rozhodli, že desaťročnú Wilhelminu dajú na klavír. Zo strany matky v tom bolo možno aj trochu zlomyseľnosti, nech sa dievča za pianom riadne vytrápi, ale tu narazila kosa na kameň: pre Willy sa stal klavír celým životom. Náplasťou na všetky bolesti, útočiskom pred násilníckou macochou, obláčikom sladkého zabudnutia v náručí nebesky krásnej hudby… Raz, to mala asi dvanásť rokov, keď doma opäť zúrilo peklo, Wilhelmina na starú Wolthiusovú vyštekla: „Mami, už sa prestaň toľko rozčuľovať!“ A vtedy tá, akoby odtrhnutá z reťaze, či už náhodou, alebo naschvál, vykričala dievčine dlho skrývané tajomstvo: „Prestaň ma volať mami,“ vrieskala, „ja nie som žiadna tvoja matka, vďaka bohu, že nie som, vďaka bohu!“ Bol to šok, ale priniesol aj úľavu. Naozaj, táto tvrdá, zlostná žena nemôže byť mojou matkou, opakovala si v slzách Wilhelmina.
Chcem dirigovať
Ľahkosť, s akou zdolávala hru na klavíri, jej neprehliadnuteľnú muzikálnosť a talent od boha si všimla učiteľka hudby slečna Wadsworthová, ktorá dievčinu s láskou a porozumením podporovala, dokonca osobne navštívila Wolthiusovcov, aby im vysvetlila, že ich dcéra je predurčená študovať hudbu na vysokej škole. Odpoveď starej Wolthiusky však bola jednoznačná: len cez moju mŕtvolu!
Cez leto ju učiteľka brávala na koncerty populárneho miestneho hudobného telesa Oakland Municipal Band, ktoré sa konali pod holým nebom. Mladá pianistka po prvý raz videla (a počula) živý orchester a aj keď si myslela, že jej lásku ku klavíru nezdolá nič na svete, pri sledovaní dirigenta a toho, ako dokázal ovládnuť celý orchester, otvárala ústa od úžasu. Dirigentská palička jej dozaista počarovala, odvtedy nechcela nič iné, iba dirigovať! Kde však začať? Jediný dirigent, ktorého poznala, bol muž na čele Oakland Municipal Band, zakladateľ orchestra Paul Steindorff. Bude sa teda musieť obrátiť na neho. So zanovitým odhodlaním (ktoré ju bude sprevádzať počas celej cesty za vysnívaným cieľom) čakávala na Steindorffa, keď sa vracal z univerzitných prednášok a opakovane ho prosila, aby ju vypočul. Napokon súhlasil, ba začal ju pripravovať na skúšky na Kalifornskú univerzitu v Berkeley, kam ako sedemnásťročná nastúpila na jeseň roku 1919. Keď sa Steindorffovi priznala, že chce byť dirigentka ako on, sprvu si myslel, že to hovorí preto, lebo ju opantal jeho šarm a charizma. Jej tvrdohlavosť ho však veľmi rýchlo vyviedla z omylu. „Žena nemôže byť dirigentkou, to je vylúčené,“ rozhorčoval sa. Antonia neskôr spomínala: „Profesor, ktorého som milovala najviac na svete, mi povedal: ‚Dirigentkou sa nikdy nestaneš. Aj keby si sa dostala na školu a vyštudovala dirigovanie, žiaden súbor s tebou nebude chcieť hrať. Pretože si žena.‘ Ale mne šli jeho reči jedným uchom dnu, druhým von…“
Na univerzite sa už musela postarať sama o seba, pestúni ju vyhodili z domu a ocitla sa na ulici. Pomohli však dobrí ľudia z Teozofickej spoločnosti. Na živobytie si zarábala rôznymi brigádami, už na strednej škole všelikde pracovala a teraz ešte dávala lekcie klavíra – 50 centov za hodinu bol vítaný príspevok do jej študentskej kasičky. Prvé leto na univerzite vypomáhala v dovolenkovom rezorte Lake County ako čašníčka, vo voľných chvíľach sa učila plávať, hrala na klavíri v rôznych hudobných zoskupeniach, popritom skúšala hru na husle, violončelo a iné nástroje. Nekonečné hodiny presedené za klavírom jej však nedovoľovali viesť ktovieaký spoločenský život, ale aj tak si užívala slobodu. Učila sa, že ľudia môžu byť k sebe láskaví, milí a pozorní, hľadala v srdci mier a pokoj a napokon našla aj duchovnú potravu, po ktorej tak veľmi túžila. Ešte kým žila s Wolthiusovcami, macocha sa vyžívala v rôznych okultných spolkoch, lákal ju mysticizmus či astrológia, až sa spriatelila s niekoľkými ženami z Teozofickej spoločnosti. Tú v roku 1875 v New Yorku založila Ruska Helena Blavatská. Pod Blavatskej vedením mala táto spoločnosť blízko k špiritizmu, ale v čase, keď z jej učenia čerpala duševnú útechu Wilhelmina, v nej už prevládal príklon k východným náboženstvám. Najmä učenie budhizmu a jogové techniky mali na ňu blahodarný vplyv.
New York, New York!
Jej posadnutosť hudbou dokumentuje viacero často úsmevných historiek, ako napríklad aj táto: Keď sa dievčina dozvedela, že veľký poľský klavirista Ignacy Paderewski bude koncertovať so sanfranciským symfonickým orchestrom, za hriešne drahé peniaze si kúpila lístok celkom do prvého radu. Potom však zistila, že jej miesto je úplne na konci, odkiaľ už klavír takmer vôbec nevidieť. Nedala sa však odradiť a do koncertnej sály nakráčala s maličkou kempovacou stoličkou, ktorú si postavila do stredu prvého radu, priamo pred veľké krídlo klavíra. Úsmevná historka mala pokračovanie o niečo neskôr, keď na Berkeley ako hosťujúci profesor zavítal dirigent Zygmunt Stojowski, Paderewskeho žiak a priateľ. Wilhelmina z celého srdca túžila dostať sa do jeho kurzu, ale nemala naň peniaze. Opäť sa teda vynašla: hoci bez pozvánky, podarilo sa jej votrieť na recepciu na Stojowskeho počesť. Profesorovi sa guráž „kempujúcej klaviristky“ tak zapáčila, že jej zariadil štipendium, a tak mohla navštevovať jeho hodiny. Keď sa jeho účinkovanie v Berkeley skončilo, Stojowski opäť zmanažoval, aby jeho žiačka mohla u neho v New Yorku pokračovať v štúdiu.
New York znamenal veľký prielom. Nové mesto, nový život… nové meno. Áno, v New Yorku sa z nej stala opäť Antonia Brico – s týmto menom sa narodila a s týmto menom urobí dieru do sveta. Aspoň do toho hudobného…
Bývala priamo u Stojowskych, spolu s ďalšími dvomi študentmi, ktorých si profesor vybral spomedzi mnohých uchádzačov. Stojowski Studio bol štvorposchodový honosný dom v západnom Manhatane, vládol tam prísny režim, skoro ako na internáte, domov sa chodilo v stanovený čas, profesor a jeho žena dbali, aby svojich zverencov ochránili od nástrah veľkomesta… Antonia však na žiadnu neplechu nemala čas, svojmu učiteľovi splácala výuku aj tým, že opatrovala jeho deti, brávala ich na prechádzky a strážila, keď boli rodičia večer preč. Prvé tóny jej klavíra sa rozozvučali o deviatej ráno, o jednej si urobila prestávku na obed a potom cvičila od druhej do šiestej, teda celkom osem hodín. To však stále nebolo dosť, a tak chodila na noc cvičiť do obchodu s klavírmi Steinway & Sons. Keď predajňu večer zavreli, zvyčajne tam ešte drela partitúry od ôsmej večer do polnoci…
Na krídlach budhizmu
Po roku u Stojowskeho, ktorý uplynul rýchlejšie, akoby si želala, stále nevedela, čo ďalej. Bola excelentná klaviristka, milovala hudbu, ale chcela dirigovať. Mala na to dosť odvahy? Dosť sebavedomia, aby sa ako žena presadila v čisto mužskej spoločnosti? To už nebolo len o hudobnom talente a muzikantských schopnostiach, ale aj o sile osobnosti, charizme, prirodzenej autorite a sebavedomí. A tam mala čo doháňať. Všetko sa však zmenilo v deň, keď počas prechádzky mestom narazila na kostol, v kázal indický jogín Swami Yogananda. Tento duchovný majster už niekoľko rokov žil v Spojených štátoch, bol jedným z prvých východných mysliteľov, ktorí sa zaslúžil o šírenie myšlienok jogy v západnom svete. Tvrdil, že jeho učenie môžu nasledovať všetci, lebo všetky náboženstvá vychádzajú z tej istej podstaty. Najdôležitejšou podmienkou šťastného života je duševná rovnováha, učil Swami a začiatkom 20. storočia v kapitalistickej spoločnosti založenej na tvrdom materializme jeho myšlienky pôsobili ako zjavenie. Antonia neskôr priznala, že bez Swamiho vplyvu by nikdy nebola tým, čím sa stala. Jeho učenie ju celkom pohltilo, taký duševný zápal pociťovala len pri štúdiu hudby. A tak urobila opäť čosi odvážne a nezvyčajné: sprevádzala ho počas jeho turné po USA. V osvietenej prítomnosti svojho guru strávila takmer rok. Vďaka nemu pochopila, že sloboda človeka nezávisí od vonkajších okolností, ale od vnútornej víťazstiev, ktoré vybojuje sám so sebou. „Swami Yogananda ma naučil zobrať život do vlastných rúk. Bola som nepokojné, náruživé, emocionálne nevyrovnané dievča, ktoré nemal kto usmerniť. Keby nebolo jeho, ach, bohvie, kde by som skončila!“
Zamilovaná do strýka
Swami jej otvoril dvierka na ceste za sebapoznaním, pokračovať ale musela sama… A tak aj urobila. Doslova. Vydala sa do Holandska hľadať svoje korene. Pomohla jej v tom istá pani Whiteová, s ktorou sa zoznámila na palube lode, keď sa plavila do New Yorku za Stojowskim. Jedného večera rozpovedala novej priateľke svoj životný príbeh a tá, dojatá smutným detstvom dievčaťa, vzala si do hlavy, že začne pátrať po jej pokrvných príbuzných v Holandsku. Pani Whiteová oslovila priateľov v Haagu, ktorým sa po krátkom pátraní rodinu menom Brico podarilo nájsť a keďže jej matka pochádzala z ôsmich súrodencov, príbuzných mala Antonia v Amsterdame ako maku. Žiaľ, s mamou sa jej už nepodarilo stretnúť, chorľavá Agnes zomrela mladá, ani nie tri roky po tom, čo jej Wolthusovci ukradli dcéru. Na smrteľnej posteli zaprisahala rodinu, aby Antoniu hľadali, a tá o sedemnásť rokov neskôr stála pred svojimi príbuznými ako živé stelesnenie Agnes – tak veľmi sa vraj podobala na svoju matku…
Spomedzi matkiných súrodencov bol Theo najmladší (keď sa Antonia narodila, mal iba deväť rokov), rodinná rada teda rozhodla, že bude bývať u neho, predsa len tí dvaja sú si vekovo najbližšie… A bola z toho láska. Zamilovaný pár v príbuzenskom vzťahu prenasledovali výčitky svedomia, najmä Theo to nemal ľahké, bol totiž čerstvo rozvedený a v dome bývala i jeho žiarlivá exmanželka. Na počudovanie ostatná rodina prijala ich vzťah s porozumením, ale počas výletu v Paríži, kde, ako Antonia očakávala, sa ich láska mala dočkať aj telesného naplnenia, sa Theo od výčitiek svedomia zrútil a Antoniu opustil. O ich afére sa navyše dozvedela exmanželka, ktorá sa mu začala vyhrážať samovraždou. Dosiahla svoje a Antonia so zlomeným srdcom musela ustúpiť. Táto trpká skúsenosť navždy poznačila jej vzťahy s mužmi. Nikdy sa nevydala a už nikdy viac žiadneho muža, ktorý by ju mohol raniť, nevpustila do svojho života…
Američanka v Berlíne
Musela sa pohnúť ďalej. Preglgnúť slzy nenaplnenej lásky a obrátiť svoju tvár k slnku. Menej poeticky vyjadrené, zamerať sa na nové ciele. Z Amsterdamu sa presunula do Berlína, kde uznávaný hudobník a pedagóg Karl Muck viedol oddelenie dirigovania na Berlin Staatliche Hochschule für Musik, najprestížnejšej hudobnej škole v Európe. V tom čase sa chýr o tvrdohlavej klaviristke a budúcej dirigentke dostal až do Berlína a keďže európska hudobná pospolitosť, na rozdiel od tej americkej, bola o čosi otvorenejšia a liberálnejšia, stalo sa čosi neuveriteľné: prijali ju na školu dirigovania – ako jednu z dvoch študentov, ktorých vybrali spomedzi dvadsiatich uchádzačov na štúdium pod Muckovým vedením a zároveň ako prvú Američanku a vôbec prvú ženu na tejto škole. Ako prvá žena ju aj úspešne absolvovala (v roku 1929). Popri dirigovaní naďalej študovala klavír i hru na iné nástroje, tiež harmóniu, kontrapunkt, teóriu a kompozíciu a v neposlednom rade pracovala na tom, čo Muck svojim zverencom vštepoval počas celého štúdia: že najposvätnejšou úlohou dirigenta je pred vlastným egom uprednostniť pôvodný zámer skladateľa.
Profesor Muck sa o nej vyjadroval v samých superlatívoch – ako o žene s obrovským hudobným talentom, železnou vôľou a bezbrehou usilovnosťou. Štúdiá zavŕšila koncertom s berlínskymi filharmonikmi v januári 1930. Okrem iného si do repertoáru vybrala Dvořákovu symfóniu D moll a niekoľko Beethovenových piesní. Hudobní kritici jasali, Die Allgemeine Zeitung sa pochvalne vyjadrili, že „slečna Brico prejavila viac talentu, schopností, muzikálnosti ako mnohí jej mužskí kolegovia, ktorí nás nudia tu v Berlíne“. Na jej európsky úspech zareagovali aj americké médiá. V New York Times ju familiárne nazvali „dievčaťom zo San Francisca“ a nezabudli zdôrazniť hromový potlesk a búrlivé standing ovation, ktoré sa jej dostalo v Berlíne. „Slečna Brico ako dirigentka naozaj triumfovala,“ uzavrel svoju reportáž kritik z New York Times.
Americkému publiku sa predstavila na pôde Los Angeles Philharmonic. Kritici vyzdvihovali jej prácu s orchestrom, že je „dynamická, tvorivá, nápaditá ale aj autoritatívna“. San Francisco Examiner napísal: „Je fenoménom aj symbolom. Fenoménom vo svojom dirigentskom majstrovstve a symbolom emancipácie žien v oblastiach, ktoré si dosiaľ pre seba uzurpovali len muži.“ Po roku sa Antonia opäť vrátila do Nemecka, kde sa postavila do čela Hamburg Philharmonic. Karl Munck sedel v obecenstve a ona tento zážitok neskôr opísala ako „najväčší moment v mojom živote“. Po Hamburgu nasledovala Varšava, Lodž, Poznaň, Riga, Viedeň a v zime roku 1931 odcestovala do Bruselu, kde dirigovala koncert pre belgickú kráľovnú.
Simonetta Zalová
foto archív HBO
Celý článok si prečítate v májovo-júnovom dvojčísle MIAU (2020)