Martina Solčanská
foto Sita
Hoci by sa mohli spokojne vyhrievať na hereckom výslní, ich nepokojná umelecká duša im to nedovolí a hľadá pre nich ďalšie výzvy. Ak sa herec posadí na režisérsku stoličku, zvyčajne to vyvoláva posmešky a predpovede prepadákov. Títo páni však patria k výnimkám, čo potvrdzujú pravidlo.
Clint Eastwood (84)
Ten najlepší
Pán herec
Zhrnúť jeho kariéru do niekoľkých riadkov je nemožné. Tak isto by nebolo pravdivé napísať, že Eastwood je ako víno, čím starší, tým lepší. Má za sebou vyše šesťdesiatročnú (!) hereckú kariéru a mnohí fanúšikovia aj filmoví kritici by určite vedeli oduševnene diskutovať na tému, či bol na vrchole svojej kariéry už v 60. rokoch, alebo až teraz.
Narodil sa 31. mája 1930 v San Franciscu v rodine kníhkupca. Veľká hospodárska kríza však rodinu Eastwoodovcov donútila túlať sa po Kalifornii a živiť sa kadečím. Aj Clint po absolvovaní Oakland Technical High School striedal povolania, bol pastierom, drevorubačom, pracoval v oceliarňach, ale takisto hral na klavír po baroch a kaviarňach. Jeho snom bolo jednoznačne herectvo. V polovici 50. rokov sa začal objavovať v druhoradých filmoch, no celosvetová sláva prišla až o desať rokov neskôr. Pričinili sa o to spaghetti westerny Sergia Leoneho: Pre hrsť dolárov, Pre hrsť dolárov navyše a Dobrý, zlý a škaredý. Eastwood v nich predurčil svoj jednoznačný herecký charakter: osamelý, drsný, cynický chlapík, ktorý bojuje za spravodlivosť až do posledného dychu. Či už vo westernoch, alebo ako policajt v súčasnej mestskej džungli. (Najznámejšou policajnou postavou Clinta Eastwooda je Drsný Harry, sanfranciský policajt Harry Callahan – počas 17 rokov nakrútil o ňom 5 filmov.) V 80. rokoch herec svoj dych mierne strácal, ale po uvedení westernu Nezmieriteľní (1992) sa vrátil na výslnie, z ktorého sa rozhodne nechystá zostúpiť do žiadneho hereckého dôchodku. A režisérskeho rovnako.
V kresle režiséra
V časopise New Yorker to napísali najtrefnejšie: „John Wayne režíroval len dvakrát, a to zle, Burt Lancaster, Paul Newman, Jack Nicholson, Warren Beatty, Robert Redford, Robert De Niro a Sean Penn režírovali po pár filmoch, s rozličnou komerčnou a umeleckou kvalitou. Clint Eastwood je jediný zo špičkových hercov, ktorý ako režisér uspel aj u kritiky, ale aj komerčne.” Klobúk dole!
Eastwood debutoval ako režisér v roku 1971. Film niesol názov Zahraj mi tajomne a Clint svojich fanúšikov možno trochu zaskočil. Namiesto drsňáka z westernov, akých stvárňoval dvadsať rokov, si zahral obeť. Rozhlasového diskdžokeja, ktorého prenasleduje šialená fanynka. Režisérsky chlebíček mu zachutil, a tak v priemere každý druhý rok prichádza do kín v úlohe režiséra. V posledných rokoch dokonca častejšie ako herec, manažuje westerny, akčné filmy, ale aj rodinné a ľúbostné drámy. Len komédie od neho nečakajte.
Kde začať? Nuž, skúsme to po hollywoodsky – podľa počtu Oscarov. Najúspešnejšími filmami Clinta Eastwooda sú Nezmieriteľní (1992) a Million Dollar Baby (2004). Western Nezmieriteľní získal štyroch Oscarov, samotný Clint dva – ako režisér aj ako tvorca najlepšieho filmu (zvyšné dva si rozobrali Gene Hackman vo vedľajšej úlohe a strihač). Pokiaľ ide o dej, zápletka má klasickú podobu: starnúci kovboji v podaní Clinta Eastwooda a Morgana Freemana sa rozhodli po rokoch zvesiť pušky z klincov a ukázať, že ešte stále dokážu dobre mieriť, najmä ak je spravodlivosť na Divokom západe značne slepá.
Na film Million Dollar Baby sa šli do kina pozrieť už aj ženy. Prilákal ich tam puch zapotenej telocvične a milióndolárové dievča, tvrdohlavá Maggie (Hilary Swank), ktorá prinúti nevrlého Frankieho (Eastwood), aby z nej urobil boxerskú šampiónku. Počet Oscarov? Opäť štyri, opäť dva pre Eastwooda za najlepší film a réžiu a dve herecké, pre Hilary Swank a Morgana Freemana. Eastwood si tak v marci 2005 trochu napravil náladu z prechádzajúceho ročníka, kedy súťažil s filmom Tajomná rieka. Oscary za najlepší film či réžiu ho obišli a bodovali len jeho zverenci Sean Penn a Tim Robbins. Každopádne, mrazivý thriller Tajomná rieka patrí k tomu najlepšiemu, čo režírujúci herec nakrútil.
Clint svojim fanúšikom doprial riadnu šokovú terapiu, keď hneď po Nezmieriteľných nakrútil dva filmy, pri ktorých nejeden divák potreboval vreckovku. Do Dokonalého sveta šikovne obsadil Kevina Costnera (vtedy mu mimoriadne šla karta), aby stvárnil väzňa na úteku, ktorý unesie malého chlapca, pričom medzi chlapcom a väzňom sa napokon vytvorilo akési otcovsko-synovské puto. A o rok na to Eastwood kúpil filmové práva na americký bestseller červenej knižnice, Madisonské mosty. Predstaviteľ drsných chlapov sám sebe zveril hlavnú mužskú úlohu, fotografa Roberta, ktorý sa zaľúbi do ženy v domácnosti (Meryl Streep) a prežije s ňou štvordňovú romancu. Clint ako milovník? Okrem mužského publika zostali na pochybách aj milovníčky románu, ktoré si Roberta vonkoncom nepredstavovali ako kovboja Eastwooda. Film však predčil všetky očakávania, o čo sa, prirodzene, výraznou mierou pričinila aj Meryl, ktorú si do filmu presadil sám režisér (údajne mu ju poradila mama). A do tretice ďalší „ženský film“, avšak s mrazivým podtónom: Výmena (2008). Angelina Jolie si v ňom zahrala skutočnú ženu Christine Collins, ktorej v roku 1928 zmizol syn Walter. Polícia jej po čase chlapca nájde a privedie späť, jej materinské srdce však hovorí len jedno – ten chlapec nie je môj syn!
Vráťme sa však ešte k Eastwoodovým „chlapským filmom“, v ktorých tiež nie je núdza o silné emócie. Zo širokej ponuky tém si vyberie snáď každý. Máte radi historické filmy s dávkou akčnosti? Potom sú pre vás ako stvorené dva filmy: Vlajky našich otcov a Dopisy z Iwo Jimy (2006). Ide o zaujímavý experiment, oba filmy totiž približujú jednu historickú udalosť: boj medzi Američanmi a Japoncami počas 2. svetovej vojny o tichomorský ostrov Iwo Jima – kým prvý je nakrútený z pohľadu Američanov, druhý pre zmenu japonskou optikou (kritici aj diváci viac ocenili „japonský film“). Máte radi autá? Clint Eastwood ich mal rád vždy a údajne mu nerobí problém akákoľvek oprava. Páči sa mu aj starý športiak Gran Torino, a tak sa volá aj jeho film z roku 2008, ktorí mnohí fanúšikovia vyhlasujú za jeho najlepší odrežírovaný (a možno aj zahraný) film. A čo takto šport a k tomu trochu svetovej histórie a drámy? Túto tému ponúka film Invictus (2009), ktorý rozpráva príbeh o tom, ako Nelson Mandela (v stvárnení Clintovho kamaráta Morgana Freemana) spojil sily s kapitánom juhoafrického rugby tímu Francoisom Pienaarom (Matt Damon), aby aj touto formou zjednotil biele a farebné obyvateľstvo JAR. A minulý mesiac prišiel do kín posledný Clintonov film: Americký ostreľovač v hlavnej úlohe s Bradleyom Cooperom.
Mel Gibson (59)
Krvavý režisér
Pán herec
Najprv na ujasnenie: Mel Gibson nie je Austrálčan, hoci si to myslí väčšina ľudí. Je Američan. Narodil sa 3. januára 1956 v New Yorku a rozhodne nie do prepychu. Jeho otec pracoval na železnici a Mel bol celkovo šieste dieťa z jedenástich. Keď mala budúca hollywoodska hviezda dvanásť rokov, rodina sa presťahovala do Nového Južného Walesu v Austrálii. Mel po ukončení strednej školy študoval herectvo v Sydney na National Unstitute of Dramatic Arts a mal šťastie hneď od začiatku, keď sa objavil sa v niekoľkých malých televíznych úlohách. A potom – ako 23-ročný – získal hlavnú úlohu vo filme Šialený Max (1979). Film sa odohráva v nie príliš ružovej budúcnosti a Mel stvárnil drsného policajta s veľkým srdcom, ktorý bojuje proti motorkárskym psychopatom. Film sa v Austrálii stal kultovou záležitosťou, a tak sa protinožci rozhodli vyťažiť maximum z príbehu, aj z bleskovej popularity Mela Gibsona. Už v roku 1981 prišiel na svet druhý príbeh Šialený Max 2: Bojovník ciest. Opäť úspech. Ba ešte väčší: film sa dostal aj do Ameriky a v Hollywoode sa začali o modrookého Austrálčana výrazne zaujímať. Pardon, Američana. Gibson si Hollywood definitívne podmanil v roku 1987. Zasvätenci vedia, o čo ide: v Amerike sa vtedy nakrúcali azda najlepšie akčné príbehy. Napätie, dobrý príbeh aj humor a skvele napísané postavy… Áno, hovoríme o ironickom policajtovi Martinovi Riggsovi so samovražednými úmyslami v Smrtonosnej zbrani. Mel po postave seržanta Riggsa už bol „za vodou“ a mohol si začať vyberať. V nasledujúcich rokoch stvárnil vtipných, neodolateľných mužov či lámačov ženských sŕdc. Pritrafil sa do toho aj jeden Hamlet, no potom si povedal, že chce niečo viac. Že už ho nebaví byť len pohodovým modrookým fešákom. A tak sa posadil do režisérskej stoličky.
V kresle režiséra
V Gibsonovom režijnom debute z roku 1993 Muž bez tváre ide o chlapčenský príbeh, ale poplačú si pri ňom aj ženy. Nešťastný dvanásťročný Chuck vyrastá v neúplnej rodine a jeho snom je vojenská akadémia. Spriatelí sa so záhadným mužom bez tváre, bývalým učiteľom, a ten mu pomáha nielen s prípravou na prijímačky, ale aj zvládnuť každodenný život. Film bol príjemný, nadpriemerný a diváci pokyvovali hlavou: Pekný príbeh, dobre zrežírovaný, ale aj zahraný.
Potom sa Mel rozhodol orientovať na oveľa náročnejšie kúsky. V roku 1995 prišiel do kín film Statočné srdce o škótskom bojovníkovi Williamovi Wallaceovi, ktorý v 13. storočí bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. A v dokonalom hollywoodskom veľkofilme – patetickom, gýčovo a historicky nepresnom – si Gibson zahral ústrednú postavu. Historici sa chytali za hlavu. Pamätáte si napríklad romantickú vsuvku o vzťahu medzi Williamom a francúzskou princeznou Isabellou, ktorá s ním dokonca otehotnela, čo by znamenalo, že budúci anglický kráľ Eduard III. by tak bol jeho synom? Hm… v skutočnosti Isabella v tom čase mala len tri roky, žila ešte vo Francúzsku a Eduard III. sa narodil až sedem rokov po Williamovej smrti. To však nikomu neprekážalo… Statočné srdce bol dokonalý film vo svojej kategórii, diváci ho milovali, pokladnice kín sa naplnili, do Škótska začali prúdiť davy turistov, všetci sa zrazu zaujímali o škótske dejiny, stali sa odborníkmi na nezávislosť Škótska a Mel z odovzdávania Oscarov v roku 1996 odchádzal ako absolútny víťaz – so soškou za najlepšieho režiséra aj za najlepší film. Viac sa už zadariť nedalo a z Mela sa okrem sympatického herca vykľul aj vcelku schopný režisér.
Jeho najdiskutovanejším a najkontroverznejším filmom sa však stalo Umučenie Krista (2004). Keď prišiel do kín, neexistovalo vari médium, v ktorom by sa o ňom nediskutovalo, nepísalo… Skloňovali sa prívlastky ako šokujúci, brutálny, krvavý, nechutný, šialený, odpudzujúci, extrémne násilný… Snímka rozpráva o posledných dvanástich hodinách v živote Ježisa Krista. Dvanásť hodín, kedy ho bičovali, korunovali tŕňovou korunou, keď si sám niesol ťažký drevený kríž na Golgotu – miesto svojej smrti. Herec Jim Caviezel ako Ježiš to všetko podstúpil… a ak aj nie, tak nakrútené to bolo dokonale realisticky a pozerať sa na film bez pocitu odporu, znechutenia, ale aj zdesenia a sĺz asi nedokázal nik. Režisér Gibson to však videl takto: „Je to film o láske, nádeji, viere a odpustení. Ježiš zomrel za nás všetkých, trpel za nás. Je čas vrátiť sa k základnému posolstvu. Svet má dnes len zbytočnosti. Mohli by sme používať trochu viac lásky, nádeje, viery a odpustenia.“
O dva roky vsadil opäť na krvavú kartu. Tentokrát priniesol príbeh o zániku mayskej civilizácie – Apocalypto. Kým v Umučení Krista rozprávali postavy hebrejsky, latinsky a aramejsky (film mal v origináli anglické titulky, navyše Gibson argumentoval, že Ježišov príbeh je notorický známy), v Apocalypte sa rozprávalo veľmi málo, a to pôvodným mayským jazykom Yucatec. A opäť sa vraždilo, mučilo, opäť striekala krv. Z modrookého sympatického herca sa definitívne stal režisér – sadista. On sám však tvrdí, že zobrazuje len históriu vo svojej nahote, pričom stále sme rovnako krutí a bezohľadní. „Ono sa toho toľko zasa nezmenilo, stále sme rovnakí barbari. Možno dokonca ešte väčší. Jediný rozdiel je v tom, že naši predkovia to nezastierali, boli k sebe omnoho úprimnejší.”
Gibson priznáva, že režírovanie miluje, hoci naposledy sedel na režisérskej stoličke pred deviatimi rokmi. Dôvod, prečo nerežíruje, sú peniaze a potom aj fakt, že si musí dobre premyslieť, akému projektu, vzhľadom na svoj perfekcionizmus, chce zasvätiť takmer dva roky života. Každopádne odkazuje, že mu na stole leží vynikajúco napísaný príbeh z histórie Vikingov. Internetový portál imdb.com pre zmenu uvádza, že v roku 2016 by do kín mal prísť príbeh z 2. svetovej vojny. Pôjde o skutočný príbeh Desmonda Dossa, ktorý odmietol zabíjať a radšej liečil. Stvárniť by ho mal mladý Andrew Garfield (Amazing Spiderman).
George Clooney (53)
Režisér s atmosférou
Pán herec
Slovenskí diváci ho spoznali pomerne skoro, hneď na začiatku kariéry. Tá sa viaže k seriálu Pohotovosť, ktorý svoju púť odštartoval v Amerike v roku 1994. George Clooney ako sympatický sukničkár, ale zároveň aj schopný pediater Doug Ross zaujal najmä ženské diváčky. Clooney mal vtedy 33 rokov a za sebou už vcelku slušnú televíznu kariéru, no aj tak bol v podstate neznámym hercom. Pohotovosť to zmenila. Nakrútiť dobrý seriál z nemocničného prostredia je umenie, vyrábajú sa ich totiž desiatky až stovky, tento seriál sa však vydaril a navyše, George bol na obrazovke neodolateľný. Takže sa o ňom začali zmieňovať médiá, písali, že sa narodil 6. mája 1961, pochádza z Kentucky, jeho rodina bola vcelku prísne katolícka a v príbuzenstve má niekoľko hercov, čo je asi aj dôvod, prečo sa rozhodol pre toto povolanie. Pokiaľ ide o ženy, má za sebou štvorročné manželstvo s herečkou Taliou Balsam a zaprisahal sa, že sa už nikdy neožení. Za tie roky sa po jeho boku vystriedali desiatky krásnych žien, no my už všetci vieme, že na jeseň minulého roku sa predstavil postavil pred oltár so sympatickou právničkou Amal Alamuddin.
Späť však ku kariére. V Pohotovosti hral až do roku 1999 a medzitým sa začal zaujímať o Hollywood, kde to seriáloví herci nikdy nemajú ľahké, keďže v „továrni na sny“ ich spravidla považujú za druhotriednych. Zahral si napríklad v blockbusteri Batman a Robin, ale kto ten film ešte nevidel, nemá čo ľutovať, herec tiež neskôr priznal, že to bol krok vedľa. Skutočne dobrá rola v Clooneyho repertoári prišla až s Dannyho jedenástkou (2001). Film o šikovných zlodejoch (s hviezdnymi tvárami Brada Pitta či Matta Damona) ocenili kritici i diváci. Georg mal vtedy šťastie nielen v obsadení hlavnej postavy Dannyho Oceana, ale spoznal aj zopár ľudí, ktorí sa dokážu šikovne obracať vo filmovom biznise. Napríklad režiséra Stevea Soderbergha, ktorý mu dal zopár dobrých rád. A tak sa rozhodol tiež posadiť na režisérsku stoličku.
V kresle režiséra
George je náročný už pri výbere námetu. Potrpí si na kvalitný scenár, ktorý neobsahuje len zábavnú vatu, ale zvyčajne rieši niečo závažné, má rád príbehy z histórie, sám totiž vie, že vyzerá lepšie v dôstojníckej uniforme či v elegantnom obleku, ako v tričku a džínsoch. Nezabudne nikdy obsadiť sám seba a nebojí sa tiež čiernobieleho filmu. Pri režírovaní si vyberá chuťovky, ktoré sú určené skôr pre náročného diváka, ako náruživého papkáča popcornu. Hercova režisérska prvotina Milujte svojho zabijaka (2002) veľkú dieru do sveta filmu neurobila. Rozpráva príbeh amerického showmana (v podaní herca Sama Rockwella), ktorý cez deň pracuje ako televízny scenárista a producent a v noci ako úkladný vrah v službách CIA.
Z televízneho prostredia pochádza aj jeho druhý film Dobrú noc, veľa šťastia (Clooneyho otec Nick pôsobil ako televízny reportér) a poriadne zariskoval – bol čiernobiely, hovoril o politike, o senátorovi Josephovi McCarthym, ktorý stál na čele hollywoodskeho honu na komunistov a o jeho protivníkovi – televíznom komentátorovi Edwardovi Murrowovi, ktorý sa paranoidnému senátorovi rozhodol počas živého televízneho vysielania nebojácne oponovať. Film s jasotom prijali predovšetkým na filmovom festivale v Benátkach, odkiaľ si odniesol päť cien, vrátane najlepšieho filmu, scenára, ale aj ceny pre najlepšieho herca v hlavnej úlohe – Davida Strathairna. Na americkom kontinente sa pri Zlatých Glóbusoch a Oscaroch musel uspokojiť len s nomináciami.
Pri ďalšom filme Clooney odľahčil tému a rozhodol sa svojich fanúšikov predovšetkým pozabávať. Tvrdé palice (2008) nás dovedú do roku 1925, kedy sa George ako majiteľ tímu amerického futbalu snaží urobiť zo svojich chlapcov hviezdy. A medzitým si ustrážiť svoju priateľku – novinárku s podrezaným jazykom Lexie v podaní Renée Zellweger. Film Deň zrady (2011) prekvapivo skáče do súčasnosti, a to rovno do politického zápolenia vo Washingtone. Hlavným hrdinom je mladý workoholický tlačový hovorca (Ryan Gosling), ktorý zisťuje, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. A ani politik s tvárou Clooneyho nie je taký dokonalý, na akého sa hrá.
Pri poslednom filme stavil George na obrovské PR a ešte väčšie hviezdy – okrem seba doň obsadil Matta Damona, Cate Blanchett, Billa Murraya, Johna Goodmana, ale aj britskú televíznu hviezdu Hugha Bonevilla (Panstvo Downton) či Francúza Jeana Dujardina (nemý film The Artist). Príbeh Pamiatkarov pojednáva o unikátnej vojenskej jednotke, ktorá ku koncu druhej svetovej vojny hľadá umelecké skvosty, ktoré zhabali a pre seba ukryli nacisti. Film mal veľkolepú premiéru na minuloročnom filmovom festivale v Berlíne, ani to mu však príliš nepomohlo, príbeh nedržal pohromade, chvíľu zabiehal do komédie, vzápätí chcel pôsobiť ako dráma, zostali však iba epizodické príbehy s postavami, ku ktorým si divák nedokázal vytvoriť vzťah… Uštipačné jazyky poznamenávajú, že možno sa v čase nakrúcania snímky George Clooney už viac sústredil na svadbu, ako na režírovanie…
Robert Redford (78)
Režisér prírody
Pán herec
Tohto pána asi ani netreba predstavovať. Poznajú ho naše mamy, ale aj babičky, Robert Redford totiž na budúci rok oslávi rovnú osemdesiatku. Narodil sa 18. augusta 1936 v kalifornskej Santa Monice a údajne vôbec nechcel byť hercom. Na herectvo ho poslali známi, ktorí ho presvedčili, že má filmovú tvár. A to veru má. Ostré rysy, modré oči a plavá hriva ho predurčili na úlohy kladného hrdinu. Napríklad ľúbostné komédie – nebolo v kinách azda diváčky, ktorá by si pri pohľade na neho túžobne nevzdychla. Vo svete ho preslávila práve ľúbostná komédia: Bosé nohy v parku s Jane Fonda (1967) o novomanželských trampotách v byte, kde sa všetko kazí a nič nie je, ako má byť. O šesť rokov skvelá romantická snímka Takí sme boli spolu s Barbrou Streisand (1973), rok nato Veľký Gatsby (1974) a napokon vrcholná úloha romantického, charakterného, ale aj dobrodružného muža v Spomienkach na Afriku (1985). Dej filmu nie je potrebné opisovať, len pripomeňme, že ľúbostný pár vytvoril s Meryl Streep a snímka získala 7 Oscarov.
V nezabudnuteľnom westerne Butch Cassidy a Sundance Kid (1969) sa Redford prvýkrát stretol na pľaci s Paulom Newmanom a spoločne vytvorili najlepšiu westernovú dvojicu v dejinách filmu. Najoriginálnejšiu, najvtipnejšiu, vari aj najkrajšiu (kvôli ich výrazným modrým očiam nemohli kostyméri použiť vo filme modrú látku). Chémia medzi hercami zafungovala aj v krimi komédii Podraz (1973). Za úspešnú filmovú kariéru môže Redford poďakovať predovšetkým režisérovi Sydneymu Pollackovi, ktorý mu vždy ponúkol výrazný herecký part. Okrem spomínaných filmov aj ďalší western Jeremiah Johnson (1972), skvelý politický thriller Tri dni Kondora (1975) či romantické drámy Elektrický jazdec (1979) a Havana (1990).
V kresle režiséra
Americká stredná trieda. Dokonale upravený dom, pracovitý otec, milujúca matka a dospievajúci syn. Americký sen, ktorý má však trhliny. O tých, ktoré sen nakoniec roztrhajú na franforce, rozpráva Redfordov režisérsky debut Obyčajní ľudia (1980). Ťažisko tohto komorného filmu stojí na hereckých výkonoch. Oscara si zaň odniesol vtedy len dvadsaťročný Timothy Hutton, predstaviteľ mladého Conrada, ktorý sa stal najmladším nositeľom cennej sošky. Okrem toho Obyčajní ľudia získali Oscarov za najlepší film, réžiu, i scenár. Lepší štart v režisérskej branži si Redford ani nemohol prestaviť a hoci o herecké ponuky nikdy nemal núdzu, réžie doteraz nevzdal.
Jeho režisérske filmy možno rozdeliť do dvoch kategórií. V tých s nálepkou „poetické“ hrá hlavnú úlohu hrá príroda, kde čas plynie pomaly až lenivo a kamera približuje každodenné radosti aj starosti filmových hrdinov. Do tejto kategórie patria filmy Vojna o fazuľové pole (1988, ide čiastočne o fantazijný príbeh, kde sa istý Joe vzbúri proti boháčom a ich zákazu používať potrubie s vodou – jeho fazuľové políčko totiž vodu potrebuje), Legenda o slávnom návrate (2000, romanticko-golfová sága zo začiatku 20. storočia s Mattom Damonom a Charlize Theron), ale predovšetkým filmy A rieka tečie (1992) a Zaklínač koní (1998). Do centra pozornosti stavia americký štát Montana a jeho prírodu. Hlboké ihličnaté lesy, nekonečné lúky a pomalé široké rieky plné rýb. Zábery na Montanu sú pomalé, rozvláčne, cítiť z nich, že tento kraj Redford miluje a pozná v ňom azda každú lesnú čistinku či strmú skalu. Pritom diváka táto pomalosť nenudí, práve naopak – nadchýna sa každým ďalším a ďalším záberom. Okrem veľkolepej pocte montanskej prírode sa režisér týmito filmami zapísal do svetovej filmovej kroniky aj z iného dôvodu. V oboch totiž objavil hviezdy. V snímke A rieka tečie – Brada Pitta (ako jedného zo synov presbyteriánskeho reverenda, spurného Paula, ktorý podobne ako jeho otec a brat miluje muškárenie) a vo filme Zaklínač koní – štrnásťročnú Scarlett Johansson (ako mladá Grace, ktorá sa so svojím koňom Pilgrimom stala súčasťou dopravnej nehody, po ktorej dievča i kôň ostávajú poznačení nielen na tele, ale i na duši a pomôcť by im môže už len zaklínač koní).
V posledných rokoch Redford opustil réžiu romanticko-naturálnych filmov a vrhol sa na odlišný žáner. V jeho politických thrilleroch síce o konšpirácie a nervy drásajúce situácie nie je núdza, no vyskytujú sa v nich prirodzene silní a charakterní muži, ktorí vždy stoja na správnej strane. Hoci v predchádzajúcich filmoch Redford nehral (až na Zaklínača koní), do úlohy silných charakterov obsadzoval seba. Reč je o filmoch Hrdinovia a zbabelci (2007, otvára otázku vojny v Afganistane) a Pravidlá mlčania (2012, Redford stvárnil renomovaného právnika, ktorý je v skutočnosti protivojnovým radikálom, stíhaným za vraždu).
Politický thriller mu zrejme zachutil, pretože na rok 2016 ohlásil premiéru filmu Against All Enemies. Pôjde o biografiu Richarda A. Clarka, ktorý na začiatku 3. tisícročia ako poradca amerických prezidentov upozorňoval na hrozbu Al-Kaidy. Až do 11. septembra 2001.
Danny DeVito (70)
Režisér cynik
Pán herec
Ruku na srdce, kto sa pri pohľade na tohto chlapíka nerozosmeje? Meria 152 cm a v páse má približne toľko isto. Je plešatý a neurotický. Ideálny parťák do filmu, ak pripustíme, že filmový svet nie je len o krásavcoch. Narodil sa americko-talianskym rodičom 17. novembra 1944 v New Jersey. Po maturite pracoval ako kozmetickí poradca v sestrinom salóne krásy, ale v roku 1963 sa už stal študentom American Academy of Dramatic Arts. V tej dobe mal veľké šťastie, stretol dvoch ľudí, ktorí ho ovplyvnili nielen v hereckom, ale aj v súkromnom živote. Obaja boli herci a obaja začínali. Michael Douglas mal smolu v tom, že bol synom slávneho Kirka, no na rozdiel od Dannyho bol fešák. Aj druhou osobou bola začínajúca herečka: Rhea Perlman, ktorá, čuduj sa svete, stojí po Dannyho boku od 60. rokov až doposiaľ – zosobášili sa v roku 1982 a majú spolu dve deti.
Začiatkom 70. rokov začal DeVito hrať vo filme a popritom aj v divadle – napríklad aj v hre Prelet nad kukučím hniezdom. A zrejme už tušíte, kam smerovali jeho ďalšie herecké kroky. Do Salema v Oregone, kde sa pod producentským dohľadom kamoša Michaela Douglasa a režiséra Miloša Formana točila filmová verzia tejto hry a v nej si zahral rovnakú postavu – pacienta Martiniho (ako je známe, hlavný diel slávy si pre seba uchmatol Jack Nicholson). Na prelomovú úlohu si však musel ešte chvíľu počkať. Tá prišla v roku 1978. Herec šiel na konkurz do televízneho sitcomu Taxi a uchádzal sa o úlohu dispečera Louia DePalmu. Producent si však vôbec nebol istý, či je on ten správny, a tak mu dal ešte jednu šancu, vraj „prejavte sa“. Danny vtedy schmatol scenár, treskol ním a zvolal: „Kto napísal túto sračku?“ A bolo rozhodnuté. Seriál sa vysielal s veľkým úspechom v rokoch 1978 – 1983 a za ten čas si pre seba i hercov uchmatol niekoľko Zlatých glóbusov a sošiek Emmy (DeVito získal Zlatý glóbus v roku 1980). Taxi však okrem slávy bol preň prelomový aj skutočnosťou, že si zarežíroval niekoľko jeho častí… Z vejára Dannyho hereckých úloh spomeňme aspoň skvele zahranú postavu outsiderského zlodeja v Honbe za diamantom (1984) a Honbe za klenotom Nílu (1985), v ktorých si zahral s Michaelom Douglasom a Kathleen Turner (s nimi sa neskôr objavil aj vo filme o manželoch Roseovcoch); postavu „menejcenného“ brata v snímke Dvojičky (1988) s Arnoldom Schwarzeneggerom (s ním si zahral aj vo filmoch Junior či Posledný akčný hrdina); postavu zloducha Tučniaka v snímke Batman sa vracia (1992);
postavu novinára v oscarovskej kriminálke L.A. Utajené skutočnosti (1997) či advokátskeho kolegu Matta Damona v adaptácii románu Johna Grishama Vyvolávač dažďa (1997).
V kresle režiséra
V 80. rokoch okrem seriálu Taxi režíroval ešte zopár televíznych filmov či niekoľko častí iných seriálov. Na filmový debut však musel počkať až do roku 1987. Už prvou snímkou naznačil, akému žánru sa chce venovať: komédii takej čiernej, v ktorej sa žartuje len o jednom – o smrti. Jeho film Vyhoď mamu z vlaku hovorí o dvoch smoliaroch: jednému strpčuje život exmanželka a tomu druhému (v podaní Dannyho) jeho mama. Tak prečo obe ženské nezabiť? Po tejto trochu priemernej komédii pripravil divákom o dva roky neskôr excelentnú Vojnu Roseovcov (1989), často považovanú za najlepšiu čiernu komédiu o manželstve, aká bola kedy nakrútená. Ak ste ju náhodou nevideli (čo je málo pravdepodobné), pripomíname, že rozvádzajúcich sa manželov, ktorí idú pri delení majetku cez mŕtvoly, stvárnila úspešná filmová dvojica 80. rokov Michael Douglas a Kathleen Turner.
V roku 1992 sa rozhodol pre žánrovú výnimku a nakrútil vyše dvojhodinovú autobiografickú drámu Hoffa o poprednom americkom odborárovi Jamesovi R. Hoffovi. Zahral si ho Jack Nicholson a film mal u amerického diváka úspech predovšetkým kvôli Jackovmu výkonu. Náročný film DeVito úspešne zvládol, a tak si pravdepodobne povedal, že najlepšie sa mu oddýchne pri inom žánri a nasledujúce filmy určil predovšetkým detskému divákovi. Matilda (1996) je príbeh o geniálnom dievčatku, ktoré má, žiaľ, hlúpych rodičov (v podaní Dannyho DeVita a Rhey Perlman). Smrť Smoochymu (2002) zasa približuje svet detskej televíznej zábavy, samozrejme, v Dannyho duchu čierneho humoru.
Škoda, že naposledy sa ako režisér predstavil v roku 2003, kedy nakrútil v tom čase jednu z najlepších komédií. Čiernu, ako inak. Vrátil sa k svojej obľúbenej postave – šialenej dôchodkyni, ktorá terorizuje okolie, tentokrát mladý susedský pár (Drew Barrymore a Ben Stiller). Tú starú treba zabiť znie názov filmu a ak si myslíte, že vedľa vás býva otravná dôchodkyňa, tak po zhliadnutí filmu si svoj názor určite poopravíte.