V jeho detskej izbe viseli plagáty Sabriny, Madonny a Michaela Jacksona, vtedy ešte netušil, že raz bude za ideál pokladať mix tenorov Luciana Pavarottiho, Plácida Dominga, Alfreda Krausa a Nicolaia Geddu. Hoci dnes talentovaného operného speváka Pavla Bršlíka poznajú viac vo svete, ako doma, na Slovensko nezanevrel a rád sa sem vracia.
Kedy ste objavili, že v hrdle máte čosi výnimočné?
Už ako žiak som sa asi v tomto smere prejavoval výraznejšie, pretože dokonca aj učiteľka nemčiny občas navrhla, aby som namiesto písania písomky celej triede radšej zaspieval. A tak si aj v marci mohli vypočuť napríklad Ó Tannenbaum, ó Tannenbaum! Moja mama snívala, že sa naučím hrať na akordeón a zapísala ma na „zušku“, ale ja som ten nástroj neznášal. A ako sme raz čakali s deťmi na hodinu, šla okolo učiteľka, ktorá ma vyzvala, nech ukážem, ako viem spievať a aký mám rozsah. Keď si ma vypočula, odkázala mojej mame, že od ďalšieho dňa budem chodiť na spev.
Čo na to mama?
Už nemohla robiť nič, oznámil som jej to ako hotovú vec. Aj to, že budem chodiť na klavír, lebo dovtedy som cvičil u susedov, no nakoniec sa mi na ten klavír doma poskladali. Vážnejší záujem o spev a hudbu ako takú prišiel až spolu s voľbou ďalšieho štúdia. Premýšľal som, ako ďalej a musím povedať, že ma to vďaka mame, krajčírke, veľmi ťahalo na odevnú. Druhou voľbou bolo už len konzervatórium. Na odevnú školu ma však nevzali, zlyhal som na prijímačkách v matematike, a tak som sa napokon pustil do štúdia spevu. Dlho som si však neuvedomoval, že by spievanie mohlo byť aj mojím povolaním, že by som sa mu mohol venovať naplno…
Dostať do vienka talent je na začiatok výborné, ale to na úspech nestačí…
Musítek tomu pridať šťastie na správnych ľudí, disciplínu a usilovnosť. Dar od prírody nestačí, musíme sa vzdelávať, aby sme spievali dobre a hlavne – dlhé roky. Správny pedagóg býva pre mladého speváka nevyhnutný, nájsť takého, ktorý vám ukáže cestu, je mimoriadne šťastie. A potom je len na vás, či si tú cestu vyberiete. Môj prvý učiteľ, tenor František Livora, mi ukázal cestu, ktorou kráčam dodnes. Chodil som na rôzne kurzy a stále som v kontakte s pani profesorkou Vlastou Hudecovou, vokálnou pedagogičkou. My, speváci, pracujeme s vlastným telom, svoj nástroj si nosíme so sebou, nemáme klavír alebo husle, aby sme ich vyladili a zahrali na ne. Náš hlas je nástroj, ku ktorému každý deň hľadáme ten správny pocit.
Dá sa dosiahnuť dokonalosť? Stav, kedy sa už operný spevák nemá čo učiť?
Občas sa ma pýtajú, či som už „hotový spevák“, taký však nebudem nikdy, alebo vtedy, keď prestanem spievať. Stále sa učím, stále hľadám správny pocit, perfektný zvuk. Speváci tento ideál hľadajú po celý život. Sme ako atléti, niekedy sa nám podarí dobehnúť v dobrom čase, inokedy nie. Naťahujeme hlasivky ako svaly, testujeme svoje hranice a hľadáme, aké máme ešte možnosti. Musíme si však dávať pozor, aby sme ich nenamáhali príliš, musíme byť rozumní a poznať vlastné hranice.
Dávate si na hlasivky špeciálny pozor?
Mlčať je najlepší spôsob, ako si hlas chrániť. Ak mám ťažké predstavenia a po nich deň – dva voľna, vôbec nerozprávam. Píšem listy (smiech). Tak si moje hlasivky najlepšie oddýchnu.
Môže vás hlas zradiť? Alebo je už natoľko školený, že vždy podá stopercentný výkon?
Sú len dva – tri dni v roku, keď sa zobudíte a spievate ako pánboh. Ostatné dni sú buď výborné, alebo dobré. A bývajú aj zlé dni, kedy som unavený alebo prechladnutý, no môžem podať skvelý výkon, v prípade vážnejšieho stavu však radšej, hoci veľmi nerád, predstavenie zruším. Nechcem spôsobiť ľuďom šok a sebe ublížiť, pretože keď sa v tomto stave hlasivky zaťažia, môže to vyústiť do ešte väčších komplikácií. A to je nočná mora každého speváka.
Aké najkrajšie zážitky sa spájajú s vaším spevom?
Ide o rôzne situácie a rôzne okolnosti. Väčšinou sa krásny moment nedá zachytiť, ale ostane v človeku: keď sa podarí predstavenie, keď sa zídu dobrí kolegovia, dirigent, keď je dobrá konštelácia ľudí na scéne a v orchestri… Môžete však vidieť dve rovnaké predstavenia a pri jednom vám behajú na tele zimomriavky a to druhé vás nenadchne. Aj od nálady diváka záleží… My však máme za úlohu zabaviť ho a dať mu možnosť vypočuť si niečo, pre čo sa môže nadchnúť. Operný spev je vlastne o peknom umení.
Znie váš hlas v niektorej zo svetových sál alebo v niektorom z divadiel výnimočne dobre?
Každé divadlo má inú akustiku, ide o technická záležitosť, a inú atmosféru, čo závisí od mnohých faktorov, napríklad aj od divákov alebo ľudí v zákulisí a v kanceláriách. Publikum v Berlíne je iné ako mníchovské, zürišské či viedenské, iní diváci chodia na operu v Paríži a v Londýne… Veľmi rád sa vraciam do divadiel v Mníchove a Londýne. Možno to súvisí s faktom, že od určitého „levelu“ sa ako operný spevák vraciam na určité scény častejšie a tam už presne viem, kam sa mám postaviť, aby znel môj hlas lepšie, aby sa ľahšie niesol do publika.
Dokážete odhadnúť hneď na začiatku, či chémia medzi vami a divákmi bude fungovať?
Cítim to hneď po prvých minútach na pódiu, či do divadla prišli ľudia len preto, že majú abonentky, alebo preto, že chcú „prežiť“ predstavenie. Niekde, napríklad vo Švajčiarsku, bývajú ľudia rezervovanejší, Američania sú zasa srdečné publikum, niekedy si však ľudí získame hneď a inokedy to trvá do prvej pauzy, kedy si už vravíme, že asi spia. Ale potom si dajú šampanské a hneď sa rozohrejú (smiech).
Čo robíte cez pauzu?
Ľahnem si na zem a nohy si vyložím na stenu. Oddychujem, dám si niečo malé na jedenie a zaháňam trému, ktorú ešte stále mávam. Alebo možno skôr pocit zodpovednosti, ktorý zakaždým pociťujem veľmi intenzívne. Ľudia odo mňa očakávajú istý výkon, a to ma nesmierne zaväzuje, prvých desať – pätnásť minút predstavenia bývam vďaka tomu nervózny, ale potom sa postupne uvoľním. Vždy si poviem, že predstavenie je ako živý organizmus: zahrieva sa a jeho nálada graduje a malá chybička môže byť len dôkazom, že sme ľudia a aj my sa môžeme mýliť. Kto chce dokonalosť, nech si pustí cédečko.
Cítite po náročnom predstavení únavu, alebo naopak prílev energie?
Zakaždým je to iné, nikdy som však neprišiel z predstavenia domov s pocitom, že som bol skvelý. Premýšľam, čo som urobil tam, čo na inom mieste, analyzujem, rozmýšľam, ako sa ešte zlepšiť. Sám sebe som najväčším kritikom a sám veľmi dobre viem, kde sú ešte moje rezervy.
Operný spevák však musí byť aj hercom. Ako vám „sedí“ hranie?
Milujem postavy, kde môžem hrať a dotvárať charakter postavy, využívať rekvizity a môj pohyb. Veď si len predstavte zamilovaného princa, ktorý iba stojí a spieva. To je nuda! Herectvo pomáha zakryť aj drobné prešľapy, ktoré sa asi prihodia každému, nič závažné sa mi však, našťastie, ešte nestalo, za čo by som musel po predstavení zaliezť do diery ako myška (smiech). A hlasové zlyhanie? Starí talianski majstri vravievali, že tenor, ktorý nikdy „nekrachne“, nie je dobrý tenor. Ak vám preskočí hlas, je to známka jeho dobrého zdravia a voľnosti.
Prežívali ste na začiatku kariéry priveľké obavy z niečoho, čo sa vám dnes zdá byť ľahké ako gombička?
Paradoxne som si na začiatku vôbec neuvedomoval, o čom operný spev je. Dostal som ponuku, prišiel a zaspieval. Čím som však starší, narastá vo mne pocit zodpovednosti. Už si nemôžem dovoliť preflámovať celú noc a ísť potom na predstavenie, dokonca musím dokazovať, prečo som tam, kde som sa dostal. Nikdy som si nemyslel, že chalan z Kysúc ako ja bude spievať v Los Angeles či Paríži a že uvidím taký kus sveta. Prakticky som len bral od života to, čo mi dával…
Myslíte, že keby ste ostali na Slovensku a neodišli do Marseille, vyzerala by vaša kariéra inak?
Neviem, pravdepodobne áno. Fakt, že ma nevzali do národného divadla, znamenal, že som hľadal šťastie inde. Bolo to však to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Bol som nešťastný, že to v Bratislave nevyšlo, ale dnes viem, že všetko zlé je na niečo dobré. Rodičia boli z môjho odchodu vystrašenejší, ako ja, ale ja som sa nebál, hoci som mal vo vrecku sotva dvadsať eur a neovládal som jazyk. Nemal som čo stratiť. Povedal som si, že keď mi to nevyjde v speve, budem robiť niečo iné.
Po dvoch týždňoch som chcel ísť domov (smiech). Minul som tých dvadsať eur, jazyk bol náročný, no zvykol som si a odvtedy Francúzsko milujem, aj keď momentálne žijem vo Švajčiarsku. Keďže pochádzam z Kysúc, vždy som vyhľadával miesta, kde je pekná príroda, čo som v Zürichu našiel. Nevadí mi, že som mimo Slovenska známejší, ako doma, nie som asi jediný, kto to takto má. Dôležité je, že hrám dostatok predstavení, koncertov a cítim, že je všetko tak, ako má byť.
Čo považujete vo svojom živote za najdôležitejší míľnik?
Vraví sa – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Z vlastných skúseností sa učíme a tie nás celý život tvarujú. Čo bolo mojím šťastím? Že ma nevzali doma do divadla a odišiel som do Francúzska. Ďalej, že si ma vo Francúzsku vypočul jeden dirigent a dostal som prácu, že ma agentúra poslala pracovať do Berlína, že som všade stretol tých správnych ľudí, že sa mi postupne otvárali jedny dvere za druhými, až som sa ocitol tam, kde som dnes.
S akými pocitmi sa vraciate na Slovensko?
Vždy sa teším na černohorský rezeň, ktorý mi nikde inde nepripravia a tiež na vyprážaný syr (smiech). Ja som doma veľmi rád a vždy, keď prídem, rád si oddýchnem, idem s priateľmi na pohárik a len tak si užívam pocit domova. Aj keď som prešiel kus sveta, potrebujem jedno miesto, jeden záchytný bod, kde sa cítim bezpečne a odtiaľ môžem vyrážať. Ale zakaždým sa aj vrátiť. Vždy sa teším, keď idem po diaľnici a už z diaľky vidím Bratislavský hrad…
Bez čoho sa v živote nezaobídete?
Od života som dostal veľmi veľa a aby bola zachovaná rovnováha, musím aj veľa dať. Na jednej strane – nemám kedy pestovať si vzťah, pretože divadlo mi zaberá nesmierne veľa času, na druhej strane – je krásne, čo prežívam vďaka opernému spevu, pretože spoznávam množstvo ľudí a cestujem, čo by s vlastnou rodinou bolo veľmi náročné. Rodina je však dôležitá, potrebujem sa niekam vracať a okrem zdravia, síl a chuti do práce už potom k životu nepotrebujem vôbec nič. Len čo ma totiž spev prestane baviť, odídem od toho, lebo zvyknem vravievať – len šťastný vták dokáže pekne spievať.
Premýšľali ste už, čo budete robiť potom?
Na to sa ma spýtajte radšej neskôr, neplánujem tak veľmi dopredu. Pohrávam sa však občas s predstavami, do čoho sa pustím, keď budem starší, pretože aj operný spev má svoje vekové hranice a všetko, čo vo svojom živote robíte, zapisuje sa na hlasivkách. Niekto skončí skôr a niekto neskôr. Dúfam síce, že vydržím čo najdlhšie, ale nechcem spievať po šesťdesiatke zaľúbených princov a obletovať na scéne mladé, dvadsaťročné kolegyne. Milujem varenie a rád by som si potom otvoril malé bistro, kde by som nespieval, len by som pripravoval jedlá ľuďom, ktorých mám rád. Páčil by sa mi aj pekný penzión niekde v Provensálsku pre spevákov vo výslužbe, ktorí chcú zabudnúť na to, že sú speváci.
Zabudnúť? Ako to myslíte?
Kým neprestanete spievať, každý deň kontrolujete svoj hlas, skúšate, či je v poriadku, myslíte na to, že máte o tri dni predstavenie, a tak nesmiete prechladnúť, nesmiete sa opaľovať, dať si pivo, neustále dávate na niečo pozor, učíte sa novú postavu, rozospievate sa, skúšate a okrem pár dní voľna do roka sa nedokážete uvoľniť. Skutočne sa teším na dni, kedy si v zime nebudem musieť dávať na hlavu čiapku a omotávať okolo krku šál (smiech).
Vyzerá to, akoby operní speváci boli krehké kvetinky…
Možno áno, ale nie je to tak. V princípe ide o to byť rozumný a nebrať veci na ľahkú váhu. Kedysi som sa pomerne intenzívne venoval joge a zasa by som sa k nej rád vrátil, pretože som zistil, že mi pomáha nielen udržať si vnútornú rovnováhu, ale aj telesnú odolnosť a kondíciu. Vravel som, že sme vlastne spievajúci atléti…
Niektorí aj s veľkým bruškom… Časy sa však menia a operných spevákov s XXL rozmermi sa objavuje čoraz menej.
Časy spievajúcich zemiakových vriec sa už skončili. Ľudia chcú v divadle vidieť niečo pekné a keď zistia, že Tristan a Izolda sa kvôli veľkým rozmerom nemôžu ani objať, radšej ostanú doma. Aj režiséri dnes kladú veľký dôraz na fyzickú kondíciu, pretože napríklad v predstavení Nápoj lásky stále niekde skáčem, behám a dokonca spievam jednu áriu zavesený na päťmetrovej lampe. Neviem si predstaviť, ako by som sa tam so 120 kilami vyšplhal. Veľký hrudník neznamená automaticky veľký hlas a hoci je pre ženy výhodou, keď majú krásny „décolletage“, myslím, že aj v štíhlych spevákoch sa môže nájsť dobrý hlas.
Opera sa dnes pre mnohých zdá nemoderná, zastaraná. Ako ľudí prilákať do divadiel?
Operu sa snažíme priblížiť aj mladému publiku, ktoré väčšinou odradí nejaká školská „povinná jazda“ a stará, zaprášená produkcia. (Ani to však nemusí byť zlé, sám som videl v Metropolitan Opere Zeffirelliho Bohému, ktorá je nádherná a pri ktorej máte skutočne pocit, že ste v Paríži! Vystupujú v nej živé kone, živé psy a všeličo iné, toto je však, žiaľ, výnimka.) Mladý človek po prvom sklamaní nemá druhý raz chuť ísť do divadla, a preto vznikol trend takzvaného Regietheater, kde režiséri kladú veľký dôraz na to, ako spevák hrá a či je pre diváka uveriteľný. Nájsť však správny balans a neznížiť kvalitu hudobnej stránky na úkor estetického dojmu, môže byť niekedy náročné.
Pocítili ste na vlastnej koži tienisté stránky popularity?
Nie som známy ako Justin Bieber, neprenasledujú ma fanúšikovia a nemusím sa pred nimi schovávať (smiech). Skôr je príjemné, keď ma spoznajú napríklad v električke a vypýtajú si podpis na cestovný lístok… Ale stalo sa mi, že mi na sociálnej sieti jedna pani vypisovala správy, že som s ňou strávil noc a že je teraz so mnou tehotná. Bolo to nepríjemné a v tomto smere si dávam trochu pozor – neobjímam sa s každým po predstavení, aj keď autogram alebo spoločnú fotografiu nikdy neodmietnem. Zvláštne, že čím viac ste v povedomí ľudí, tým väčší majú pocit, že si vás môžu privlastniť a patríte len im.
Odmietli ste vraj pár postáv z dôvodu, že vás hlas ešte do nich nedorástol. Nie je to prejav zbytočnej skromnosti?
Nemyslím si. Každému by sa malo stávať, že odriekne postavu, ktorá ešte nie je preňho. Spevák spraví kariéru len vtedy, keď pozná aj slovíčko „nie“. Mám však mnoho vysnených rolí, do ktorých naozaj túžim dorásť a rád by som si na ne počkal: Werther od Julesa Masseneta, možno niekedy Don Carlos (v talianskej verzii Don Carlo)… veľa postáv by som rád zaspieval, ale príroda a rozum ma zatiaľ nepustia.
Ako dlho sa učíte novú rolu?
Niekedy veľmi rýchlo. Najideálnejšie je mať aspoň pár mesiacov na prípravu: aby ste sa naučili svoju úlohu technicky, naspamäť, aby ste sa naučili notový záznam… a potom by sa to malo uležať a dotvárať. Taká je teória. Prax býva iná. Prečo myslíte, že bolo toľko dobrých starých spevákov? Pretože mali čas! Cestovali do Ameriky loďou, tá sa plavila mesiac a spevák ostal v Amerike pokojne aj pol roka. Cestovalo sa vozmi, vlakmi, dnes lietame sem a tam lietadlom, rýchlo sa presúvame medzi kontinentmi a spievame jeden deň tam a druhý zasa inde. Vplýva to na naše zdravie a rýchlejšie sa opotrebúvame. Naše telo sa nestihne ani aklimatizovať a už musí spievať. Ale robíme to takto skoro všetci, my, začínajúci speváci…
Hádam nechcete povedať, že sa v speve považujete za začiatočníka?!
No, nepatríme k „dinosaurom“, ktorí kraľujú na speváckom Olympe a určujú pravidlá. Takých, ako som ja, je veľa a je nás veľa dobrých. Chvalabohu, ja osobne mám možnosť vyberať si, ale mladý spevák dnes bežne musí brať všetko, čo príde. Keď odmietne ponuku, vezme ju ďalší. A čo by som im odporučil? Nech sa snažia nestratiť vlastnú tvár a držia sa svojich zásad. Nemusia nevyhnutne odísť do zahraničia, aj tu si môžu nájsť správneho pedagóga a správnych ľudí, dôležité je nestratiť kontakt s „druhými ušami“, ktoré nás počujú inak, ako sa počujeme my sami. Dobrý spevák totiž nepovie, že je perfektný a odspieval perfektné predstavenie.
Ste aj v súkromí rovnako emotívny ako na javisku?
Každý umelec dáva ľuďom vlastné emócie. Samotného ma nadchne, keď spevák nie je technicky dokonalý, ale uchvátil ma svojím prejavom a domov odchádzam s dobrým pocitom alebo so slzami v očiach. Vtedy si poviem, že to bolo krásne. Asi som emotívny, lebo keby som nebol, nemal by som z čoho čerpať. Nevedel by som, aké je byť smutný, aké je žialiť alebo žiarliť a hrať o tom v divadle.
VIZITKA: Tenorista Pavol Bršlík študoval operný spev na bratislavskej VŠMU, neskôr v Marseille a okrem toho absolvoval kurzy operného spevu u Petra Dvorského, Ivonne Minton, Mady Mesplé či Williama Matteuzziho. V roku 2005 ho prestížny časopisom Opernwelt ocenil titulom „Spevácky talent roka“, dnes na medzinárodnej opernej scéne patrí k najvýraznejším predstaviteľom mladej speváckej generácie.
Ako sólista absolvoval angažmán v Štátnej opere v Berlíne (predstavil sa napríklad ako Ferrando v Cosi fan tutte, Tamino v Čarovnej flaute, Don Ottavio v opere Don Giovanni, Nemorino v Donizettiho Nápoj lásky, Kormidelník vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi či Kudrjáš v Janáčkovej Káti Kabanovej). Vystupoval na viacerých významných svetových operných scénach (Kráľovská opera v Bruseli, Théâatre du Chatelet v Paríži, Kráľovská opera v Londýne, Metropolitan Opera v New Yorku…) i koncertných pódiách. Na scéne opery SND v Bratislave sa predstavil v postave Nemorina (Nápoj lásky) alebo ako Ottavio (Don Giovanni). V súčasnosti žije vo Švajčiarsku.