NA ÚVOD
Veronika Šikulová
Kde bolo, tam bolelo. Bol raz jeden pes a ten sa volal Dunčo. Mohol sa volať aj Artemis, Artan, Režko, ale nevedeli sme sa dohodnúť na mene, a tak sme mu dali meno Dunčo. Bol to Dalmatínec a mal najviac bodiek. Najviac zo všetkých súrodencov.
Najskôr bol malý ako rukavica. Taká bodkovaná. Plakal a bál sa. Všetkého. Aj nás. Dala som si na zem matrac, akože aby neliezol do postele a spávala s ním na zemi. Aby sa nebál a nebolo mu smutno za mamou. Dunčo kňučal a caporil sa po mne. Makosil sa aj s tými svojimi bodkami, kým sa neučučkal.
Zistila som, že sa teším domov z práce, na matrac a na to malé milé bodkované zvieratko. Dunčo všetko hrýzol. Aj naše ruky. Nevedel sa pritúliť, privinúť, ako sa túlia malí psíčkovia, makosil sa a hrýzol. A pišal. Pišal všade.
Naučí sa, prestane pišať aj hrýzť, vraveli sme si.
Dva mesiace som spávala na zemi aj s dcérou, aby si Dunčo u nás zvykol. Hladkala som ho, aby bol nežnejší, lepší, milší a nevedela sa vrátiť na posteľ, lebo Dunčo chcel byť pri mne a skalovať po perinách.
Napokon som mu vedľa postele dala deku. Ruka spustená na zemi a Dunčo hrýzol. Čo by mama nespravila! Keď som zaspala, vyskočil na posteľ a skaloval po paplóne ako po nejakom pohorí, potom sa učučkal a zadrichmal. Robila som sa, že to neviem, že spím. Muž sa hneval a niekoľkokrát za noc milého Dunča zhodil z postele.
Asi začnem spávať na zemi.
Dunčo zjedol prací prášok. Pohotovosť. Dunčo zjedol kamene, skoro pohotovosť.
Niekedy mu prišlo z toho, čo pojedol zle. Obsah žalúdka: kamene, špagátiky, lego, želiezko, gombík, mackove očko, papieriky, kúsok vrchnáka z minerálky…
Naučí sa, veď už prestal pišať vo vnútri, hovorili sme si.
Dunčo ciká pred dvere. Vyjde von a hneď ciká. Keby nemusel chodiť von, vystrkuje len zadok.
– Ten pes vás naučí poriadku alebo skape, – hovorila naša mama.
Ten pes si pamätal, ako sme spolu spávali na zemi, a tak hneď, ako sme zatvorili za sebou dvere, vyskočil na posteľ, posťahoval všetky paplóny, navláčil ich na jednu kopu do kuchyne spolu s topánkami, parazólom, knižkami, taškami, vetrovkami, ktoré podočahoval na vešiaku a urobil si pelech.
Ten pes zjedol všetky dostupné plyšáky. Začali sme ich skrývať do perináka. Začal jesť paplóny, lebo tie sme nemali kam skryť.
Je to najrýchlejší pes na svete. Beží do kuchyne z izby, v papuli nesie paplón, pustí ho na zem, beží nazad, v papuli nesie peračník, vracia sa, nesie sveter, ten pustí na chodbe, vezme tenisku a upaľuje nazad, nesie plyšáka, dočiahne poloprázdnu fľašu s minerálkou, obrázok zo steny, časopis, misku, tričko, ponožku, krém, Dunčo upratuje, o päť minút máme doma ako v tanku.
Vonku je mu zima. Stojí na terase a trasie sa od zimy, chce ísť dnu. Keď otvorím dvere, rozbehne sa do záhrady a volá ma. Sám tam nebude ani za svet a pišať chodí pred dvere. Ako vysvetliť psovi v záhrade, že tu nie a o päť metrov áno?
Doma máme neporiadok.
Príde jar, naučí sa.
Prišla jar. Nenaučil sa.
Sadíme s mamou v záhrade zeleninu a kvety, georgíny a cínie, Dunčo sedí opodiaľ a moja chorá mama ho straší paličkou. Opováž sa!
A tak poslúcha. Hrabe jamu neďaleko.
Napínam špagát, zatĺkam paličky, aby boli rovné hriadky, aby tu v pozore rástli zelenkavé lusky, ktoré tak veľmi ľúbi mama, neďaleko nich hrášok, nie hlboko, rozkazuje mama, stačí prihrnúť. Fučím a prihŕňam, pes veselo žmurká, že on bude sadiť do hĺbky, neďaleko mňa kope jamy. Na riadok sa môže to. Vtom mi odnesie klbko špagátu a o chvíľu je ošpagátovaná celá záhrada, ovinutá, stromy, kríky, ruže. Začnem ho naháňať, behá mi po hriadke, mama máva palicou, Dunčo, takto sa nesadí.
– Musíš ho nastrašiť, aby vedel, že do zeleniny ísť nemôže, tak ako ja, potom si to zapamätá a bude vedieť. Teraz sa ma naľakal, už sem nepríde.
Odmotám špagát, deriem sa cez kríky, naviniem, čo sa dá, zvyšok vystrihnem, Potom pes uchmatne nožnice, a odnesie si ich niekam, kde ich neviem nájsť.
– Poď obedovať, vykašli sa naňho, má tam loptu, nech sa hrá, je to šteňa, nožnice časom nájdeš.
Celý fejtón od Veve čítajte v tlačenom Miau, apríl 2015