Vezmite ju obzerať sakury, slivky ume alebo pivonky, symbol šógunov a bude v siedmom nebi. To svoje našla Adriana Takada v Japonsku, kam odišla pred sedemnástimi rokmi na krátku návštevu… a už sa viac nevrátila. Ostrovná krajina jej učarovala na všetkých frontoch od kultúry, prírody a histórie, až po vysokú mieru bezpečnosti, úcty a slušnosti. Nebola to však priamočiara cesta. O tom, prečo Tokio nie je najmodernejšie mesto sveta, prečo v Japonsku nič nie je čierno-biele a ako Japonci plytvajú časom, prezradila viac v rozhovore.
Japonsko sa najčastejšie označuje za krajinu vychádzajúceho slnka. Akou krajinou je pre vás osobne?
Stále inou. To, ako Japonsko vnímam, sa mení počas roka, aj počas toho, v akej životnej fáze sa nachádzam. Iné Japonsko som spoznala ako turistka, iné ako študentka, pracujúca, manželka či matka. Ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že nikde inde si človek tak veľmi neuvedomuje zmeny sezón ako práve v Japonsku. Japonci tradične rozlišovali až 72 sezón a doteraz ich tu človek vníma oveľa viac než len štyri. Zmení sa všetko, výzdoba – a to nielen doma, ale aj na uliciach, pribudnú festivaly, tovar v obchodoch a hlavne jedlo. Japonci milujú sezónne príchute, ktoré dostať len v určitých obdobiach a sezónne potraviny. O každej potravine vedia, kedy je najlepšia a jedia ju hlavne vtedy. Kedy sú najlepšie kraby, kedy ktoré ryby, ovocie či zelenina. Takže úplne inak vyzerá, vonia, chutí Japonsko, keď dozrievajú gaštany, inak, keď broskyne, inak keď pučia bambusové výhonky a inak, keď sú najlepšie mušle či úhory. Leto, napríklad, to je zvuk zvonkohry fúrin, ktorý prekrikujú cikády, dymiaca špirála proti komárom (tradičný repelent), chuť a vôňa sladkých melónov a broskýň, ľadová drť kakigóri, krásne vejáre a yukaty (letná verzia kimona), povijnice, slnečnice či lotosy, no a, samozrejme, letné festivaly – tanabata (festival hviezd), tance bon odori či yosakoi. Keď však prídete v zime, takéto Japonsko veru nenájdete.
Nedávno sa o Japonsku u nás hovorilo vďaka výpravnému seriálu Šógun. Fascinuje vás svet „starého“ Japonska, samurajov a gejší?
Práve to najviac milujem a vyhľadávam. Moje najobľúbenejšie obdobie dejín je obdobie Edo – obdobie samurajov a vlastne všetko, čo si bežný cudzinec s Japonskom spája, od gejší až po suši. Všetko to, čo poznáme v zahraničí ako japonské, je produktom obdobia Edo. Hoci ide o obdobie tzv. vojenskej vlády, ide o najmierumilovnejšie obdobie japonských dejín, kedy prekvitali remeslá aj umenie. Každý samuraj sa okrem bojových umení venoval aj skutočným umeniam, či už čajovému obradu, divadlu, alebo aranžovaniu kvetov – v tom čase doméne mužov. No a môj najobľúbenejší hrdina je Tokugawa Ieyasu, práve ten, ktorý sa stal predlohou spomínaného seriálu. Seriál som zatiaľ nevidela, vyzerá byť autentický, dobre ho prijali aj v Japonsku, preto by som si ho rada pozrela.
Ikebany, lesný kúpeľ šinrinjoku, oprava rozbitej keramiky zlatom na zdôraznenie chýb kincugi… Ktoré fenomény vám imponujú najviac?
Úplne všetky. Milujem všetko tradičné japonské a rada by som si aj všetko vyskúšala, no to sa, žiaľ, nedá. Japonci totiž svoje koníčky berú príliš fanaticky, ako svoje druhé (alebo niekedy aj prvé) poslanie a očakávajú od vás, že tomu venujete všetko, celé svoje srdce, energiu aj čas, že sa z vás stane majster v danom obore. Ak sa chcete nejakému koníčku venovať len tak pre zábavu či odreagovanie, veľmi sa to nedá. Počas univerzity som si chcela vyskúšať tradičnú lukostreľbu kjúdó, no hoci mi na začiatku vybavenie požičali, po prvých troch hodinách odo mňa očakávali, že si všetko kúpim. Začala som robiť nihonbujó, tradičné tance s vejárom, čo bolo menej časovo aj finančne náročné, navyše mi všetko požičali. Momentálne sa venujem ikebane, ale lákalo ma aj začať robiť kembu, tanec s mečom, ktorý robia moji synovia. V budúcnosti by som si veľmi rada vyskúšala aj sumie – maľovanie tušom.
Existujú v Japonsku aj tradície, ktoré vymierajú?
Všetky. Podobne ako u nás mladí odchádzajú do veľkých miest pracovať do veľkých firiem, na koníčky im veľmi neostáva čas a často ani nemajú záujem. Mám však pocit, že v Japonsku sa to v posledných rokoch hlavne vďaka turizmu zlepšuje. Japonci pochopili, že cudzinci majú záujem o zážitky a skutočné umenie, tak sa mu postupne začína venovať viac ľudí.
Japonsko je síce krajina robotov a šinkansenov, avšak novinky Japonci neprijímajú ľahko…
Veľmi neradi menia to, čo funguje. Napríklad vo firmách doteraz bežne používajú fax. Bez faxu si dokonca ani neviete založiť firmu. Keď si môj muž zakladal firmu, musel si zohnať fax, aby mu ju vôbec zaregistrovali, hoci na svoju činnosť ho absolútne nepotrebuje. Aj platba kartou môže byť v Japonsku problém. Vo veľkých mestách už síce väčšinou kartou zaplatíte, nemôžete sa však na to spoliehať a na vidieku takmer naisto budete potrebovať hotovosť. Toto veľa ľudí zaskočí, keďže Japonsko vnímajú ako krajinu budúcnosti.
Prečo Japonci tak ťažko menia pravidlá, ktoré fungujú od minulosti?
Na Japonsko treba pozerať z iného pohľadu ako z nášho. Táto spoločnosť od dávnej minulosti žije v neustálom riziku, že sa niečo stane, kedykoľvek ich môžu prekvapiť zemetrasenia, tajfúny či cunami. Takéto spoločnosti potrebujú pravidlá, aby si boli istí, že budú vedieť fungovať, keď sa niečo stane. Je to vlastne ich jediná istota. A keď sú pre vás pravidlá doslova životne dôležité, je jasné, že sa budú ťažšie meniť, hoci sa aj netýkajú prežitia. Treba však povedať, že hoci zaužívané postupy sa tu ťažko menia, spoločnosť ako taká sa mení rapídne. Len za 17 rokov, čo pozorujem všetko priamo, sa veľmi zmenila k lepšiemu, zatiaľ čo v Európe mám pocit, že sa vraciame do minulosti…
Aké sú najväčšie problémy súčasnej japonskej spoločnosti?
Tie, čo všade – rodí sa málo detí. Napriek tomu v porovnaní so Slovenskom tu výchova takmer nič nestojí, deti majú zadarmo zdravotnú starostlivosť, nedoplácam vôbec nič ani na zubára, škôlky sú zadarmo, atrakcie sú zadarmo alebo s minimálnym vstupným, krúžky sú lacné alebo aj zadarmo. Pre deti predškolského veku je tu skutočne raj, s nástupom do školy sa to trochu mení, ale stále je to lepšie ako u nás. Neviem teda, prečo majú Japonci taký problém s nízkou pôrodnosťou. Snáď to súvisí s nemožnosťou stretnúť vhodného partnera, takže by sa mohli viac zamerať na zníženie pracovných hodín, nech majú viac času pre seba.
Japonsko z vás za 17 rokov urobilo maniačku na kvety. Má sakura nejaký hlbší význam?
Práveže nie! Hoci väčšina ľudí si spája Japonsko so sakurami, stále tu niečo kvitne a Japonci tomu venujú rovnakú pozornosť, lásku a starostlivosť ako sakurám. Cudzinci sa často pýtajú, kedy kvitne „sakura“. V skutočnosti existuje vyše 650 druhov sakúr a kvitnú v podstate po celý rok. Zatiaľ čo pri ostatných treba vedieť, kde ich ísť pozerať, druh somei-jošino je úplne všade. Tieto sakury však kvitnú iba týždeň v závislosti od počasia. Máme síce predpovede kvitnutia sakúr, tie sú však rovnako dobré ako žiadne. Tento rok predpovedali kvitnutie skôr ako obyčajne, no kvitli oveľa neskôr, čo malo za následok množstvo frustrovaných turistov. Pritom somei-jošino nie je špeciálnejšia alebo krajšia ako iné druhy sakúr. Rýchlo však rástla, bohato kvitla a bola lacná. V období Edo sa totiž rozhodli, že hanami (doslova – pozeranie kvetov), ktoré bolo dovtedy výsadou vyšších vrstiev, sprístupnia pre bežných ľudí a začali vysádzať novo vypestovanú sakuru v mestách, okolo ciest či riek. Vo vojne ju potom zneužili na propagáciu a stala sa stelesnením Japonska, vtedy dostala aj smutnú konotáciu spojenú s rýchlou smrťou (za cisára), dovtedy evokovala skôr pozitívne významy a spájala sa s novými začiatkami, lebo japonský školský či fiškálny rok začína na jar, práve v čase kvitnutia sakúr. No a po vojne bola zasa vhodný kandidát na obnovu zničených miest. Tak sa stalo, že dnes je somei-jošino všade, až takmer vytlačila pôvodné druhy. Našťastie sa Japonci v poslednej chvíli spamätali a začali venovať pozornosť aj iným.
Vráťme sa k 72 japonským sezónam. Ako vznikli a menia sa s príchodom klimatických zmien?
V Číne sa už odpradávna riadia kalendárom, ktorý my voláme lunárny, hoci po správnosti by sa mal volať lunisolárny, keďže berie do úvahy aj pozíciu slnka na oblohe. Podľa toho rok rozdelili na 24 väčších častí, z ktorých každá sa ďalej delí na tri menšie, teda celkom 72 sezón, pričom každá trvá okolo päť dní. V Číne sa tento kalendár nazýva farmársky, keďže slúžil hlavne ako pomôcka pre bežných ľudí, ktorí sa ním riadili pri poľnohospodárskych prácach. V Japonsku tento kalendár prebrali, hoci neskôr ho prispôsobili. Vo svojej súčasnej podobe ponúkajú sezóny poetickú cestu japonským rokom, v ktorom sa krajina prebúdza a kvitne životom a aktivitou pred návratom do spánku. Majú krásne názvy ako „Sláviky v horách začínajú spievať“, „Dážď zvlhčuje pôdu“, „Húsenice sa stávajú motýľmi“, „Bambusové výhonky pučia“… Moja obľúbená je „Javorové listy a brečtany žltnú“, hoci dnes už dátumovo nezodpovedá tomu, čo pomenúva. S príchodom klimatických zmien už tento kalendár nie je presný, keď si to však poposúvame na jar skôr a na jeseň neskôr, tak to stále sedí. Moje najobľúbenejšie obdobie je jeseň, predovšetkým čas, kedy farbu menia ginkgá a japonské javory. To je úplné najkrajší čas, vtedy sa v Japonsku cítim ako Alenka v krajine zázrakov…
Žijete v Tokiu. Je pravda, že je najmodernejším mestom sveta?
Práveže nie. Japonsko, a teda aj Tokio, je v mnohých veciach pozadu. Žila som chvíľu aj v Singapure a už vtedy sa tam všetko dalo vybaviť elektronicky cez pár klikov, všade sa dalo platiť kartou, dokonca mali v pláne testovať lietajúce taxíky… Na to sa Tokio a ani žiadne iné mesto, ktoré som navštívila, ani náhodou nechytá. Tokio je však rozhodne najúžasnejšie mesto sveta. Má všetko a v takej nádhernej symbióze, akú by ste len ťažko hľadali. Je to betónová džungľa, no zároveň má viac ako 6.000 parkov a záhrad, lesy aj hory. Ste v budúcnosti plnej mrakodrapov, rýchlovlakov a robotov, no zahnete za roh a prechádzate sa starým Japonskom, takmer čakáte, že oproti vám pôjde samuraj. Prídete do najrušnejšej stanice sveta, no o pár minút môžete byť v záhrade či chráme, kde si vychutnáte úplný zen bez ľudí. Stále sa tam niečo deje, každý deň je nejaký festival. Je to hlavné mesto jedla celého sveta, ktoré má viac reštaurácií ocenených michelinskými hviezdami ako Paríž. Nehovoriac o tom, že je tam oveľa lacnejšie ako v Bratislave a tiež bezpečnejšie a čistejšie.
Čo vás priviedlo do Japonska?
Úplne na počiatku bol anime seriál. Kvôli nemu ma Japonsko začalo fascinovať a túžila som sa tam ísť raz pozrieť. Bol to síce seriál o super hrdinkách, no boli to zároveň normálne dievčatá žijúce bežný život v Tokiu. Snívala som, že raz navštívim šintoistickú svätyňu, pôjdem na festival v yukate, uvidím Tokyo Tower… Tento seriál pozerala aj jedna z mojich najlepších kamarátok z gymnázia a ju to chytilo ešte viac, až sa rozhodla ísť študovať japončinu na univerzitu. A zrazu sme plánovali, ako cez leto pôjdem za ňou do Jokohamy a ako spolu precestujeme Japonsko. Mal to byť taký ten výlet raz za život. No a kvôli môjmu teraz už manželovi sa mi to trošičku predĺžilo… Náš príbeh je doslova osudový a prekvapivo nezačal vtedy v Tokiu, no ešte predtým v Nitre, kam on prišiel na výmenný pobyt na naše gymnázium. Vtedy sme boli len kamaráti. Keď som však prišla do Tokia a on už bol mužnejší, preskočila povestná iskra. Aj keď niekedy zo srandy hovorím, že neviem, či som sa skôr zamilovala do neho, alebo do Tokia (smiech). Prostredie malo určite vplyv na to, že som sa nechala tak rýchlo uniesť.
Aké boli vaše začiatky v Japonsku?
Hoci Japonsko bezhranične milujem, prešla som si rôznymi fázami, tak ako to býva s akoukoľvek láskou. Japonsko mi učarovalo na prvý pohľad, mala som ružové okuliare a videla len to dobré, ako keď sa človek zamiluje. No keď som sem prišla študovať a musela riešiť každodenné problémy, veľmi rýchlo som zistila, že nie všetko je také dokonalé, ako som si predstavovala. V tom čase som bola presvedčená, že toto nie je krajina, kde by som chcela žiť. Veľa ľudí v tejto fáze z Japonska odíde. Mala som však v pláne minimálne dokončiť štúdium, takže som to musela nejako prekonať. A vtedy prišla tá bezpodmienečná láska – áno, Japonsko má svoje chyby, no aj tak ho nekonečne milujem. A to mi ostalo dodnes.
Bolo náročné sa tu zamestnať?
Bolo a nebolo. V Japonsku je bežné pracovať dlho, hlavne v oblasti, ktorú som vyštudovala, no nemala som chuť presedieť nekonečné hodiny v kancelárii. Rozmýšľala som, čo iné by som mohla robiť, keď som náhodou natrafila na inzerát holandskej cestovnej agentúry. Moji kamaráti v Japonsku mi aj predtým navrhovali, aby som skúsila cestovný ruch, lebo už vtedy som o Japonsku vedela viac ako oni, no ja som sa v tom akosi nevidela. Ponúkali sa mi však výlety na mieru pre jednotlivcov alebo malé skupiny, tak som si povedala, že to skúsim a začalo ma to baviť. S touto prácou som ale musela skončiť, keď sme sa kvôli manželovej práci odsťahovali do Singapuru. Medzičasom som sa stala mamou a všetko sa zmenilo. Nechcela som prísť o detstvo našich detí. Postupne som sa k práci vrátila, hoci v inej forme. Spolupracujem s českými a slovenskými cestovnými kanceláriami, často ma oslovujú aj individuálne na odporúčanie alebo si ma nájdu na Instagrame, kde píšem o Japonsku ako Slovenka v Japonsku. Momentálne som takto veľmi spokojná, lebo robím, čo ma baví a zároveň som s deťmi, kedy chcem a potrebujem.
Ako je to s rodovou rovnosťou v Japonsku?
To je zložitá otázka. V Japonsku je všetko viac-menej sivé, nikdy nie čierno-biele. Tradične to bolo tak, že žena nepracovala a bola závislá na mužovi, čiže u nás by Japonky považovali za chudinky. No keď sa pozrieme bližšie na fungovanie, už to také jednoznačné nie je. Keďže všetko okolo domácnosti zaobstarávala žena, dostala aj celú mužovu výplatu a jemu vyčlenila len vreckové podľa vlastného uváženia. Zatiaľ čo muž bol od nevidím do nevidím v práci, žena si mohla robiť, čo chcela a po obriadení domácnosti sa venovať svojim koníčkom. Z jej pohľadu bola chudinka tá, ktorá musela celý deň drieť v práci, ktorá ju nebavila a nemala čas na nič iné. Vždy je to o uhle pohľadu. V kariére je pre ženy ťažšie sa presadiť, ale nepoznáme tento problém aj u nás? Keď žena naozaj chce, vie sa presadiť a muži ju rešpektujú. Napríklad v Tokiu je už druhé volebné obdobie primátorka – žena. Ani v minulosti tomu nebolo inak. Za mnohými silnými mužmi stáli ženy. Poznáme mnohé bojovníčky, lebo v samurajských rodinách dostávali výcvik narábania so zbraňami nielen muži, ale aj ženy, keďže museli vedieť brániť domácnosť, kým bol muž preč. Čo sa týka reprodukčných práv v Japonsku, potrat nie je žiadne tabu a žena sa preň môže slobodne rozhodnúť. Čiže táto na prvý pohľad jednoznačne maskulínna spoločnosť v skutočnosti až taká maskulínna nie je.
Váš muž je síce Japonec, no práca s inými Japoncami ho frustruje. Prečo?
Pretože, čo sa týka práce, je veľmi nejaponský. Rád robí veci efektívne a nerád plytvá časom, čo je niečo, čo sa v Japonsku absolútne nenosí. Na všetko existujú presné postupy a pravidlá, podľa ktorých treba postupovať, hoci je to neefektívne či dokonca nezmyselné.
Je karóši – smrť z prepracovania – v Japonsku stále bežná?
Karóši sa neprávom spája len s Japonskom kvôli tomu, že práve oni pre tento jav vymysleli termín. Ide však o problém celosvetový, nie japonský. Týka sa celej Ázie, najmä Mongolska, Malajzie, Indonézie, ale aj Egypta, ba veľa ľudí na smrť z prepracovania zomrie napríklad aj vo Švédsku, krajine s prísnymi pracovnoprávnymi predpismi. Paradoxne, hoci sa tento termín spája práve s Japonskom, Japonsko štatisticky patrí medzi krajiny, ktoré sú na tom veľmi dobre. Navyše, na rozdiel od iných krajín, sa tento problém aj rieši, funguje tu aj „KaroshiHotline“, kde ľudia môžu zavolať, keď si myslia, že sú prepracovaní. V Japonsku zomrie na prepracovanie jeden človek a potom sa to celé týždne rozmazáva v médiách, v Číne zomrú tisíce a nik to nerieši…
Zuzana Zimmermannová
foto archív Adriany Takada
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2024)