Nová kniha Alain Delon: Rebel a legenda je v pravom zmysle slova chválospev na jeho slávu. Režiséri a hereckí kolegovia nešetria superlatívmi. O tom, aký je (bol) neopakovateľný, charizmatický, talentovaný, bez jediného šrámu v živote aj na filmovom plátne. Kdekoho by mohli tieto prívlastky presvedčiť. Isto, Delonovi nechýbal šarm a čaro osobnosti a jeho pohľad roztápal ženské srdcia. Autorky poskytli čitateľom portrét herca neskutočne pracovitého, priateľského, bezkonfliktného. A Delon sa pod túto charakteristiku podpísal vlastným predslovom, kde potvrdzuje, že v hraní pokračoval len vďaka ženám a tiež kvôli ženám: „Láska ma vždy poháňala, aby som dokázal prekonávať sám seba.“
Neautorizovaná biografia, ako aj kniha jeho syna Anthonyho, vykresľujú Alaina Delona ako človeka v menej lichotivých farbách. Akoby mal dve odlišné osobnosti. Snáď najvýstižnejšie ho vystihuje výrok speváčky Patricie Kaas, s ktorou ho istý čas spájalo intímne priateľstvo: „Existuje Delon a Alain… Delon, to je francúzsky film, francúzsky odkaz, veľký herec, ktorého pozná celý svet naprieč generáciami takého, aký býval. Krásny, milovaný rovnako mužmi ako ženami. Keď sa niekde objaví, všetci ho sledujú s obdivom. A potom tu je Alain, ktorý potrebuje cítiť nehu, lásku, priateľstvo, rodinu, ktorú nemal, keď ju najviac potreboval. V detstve.“
Narodil sa 8. novembra 1935 v Seaux ako syn Edith, lekárenskej laborantky a Fabiena, riaditeľa kina v Bourg-la-Reine. Ako dieťa sa však nestihol stať filmovým fanúšikom, jeho rodičia sa rozviedli, keď mal štyri roky. Ocitol sa v pestúnskej starostlivosti vo Fresnes. A hoci sa mu dostalo dobrej starostlivosti, trpel pocitom, že ho rodičia opustili: „Existuje určitý typ prázdnoty, ktorú už nikdy nič nezaplní. Veľmi skoro som pochopil, že vás môžu opustiť i tí, ktorých milujete najviac.“ Matka sa vydala za majiteľa mäsiarstva a otec sa opäť oženil. Alain sa vyjadril, že mať dve rodiny nie je vôbec výhoda. Mal pocit, že nikam nepatrí, že si ho rodičia posúvajú ako zbytočnú príťaž: „Vnútorne som trpel ako nemilované dieťa. Niekto sa z toho možno časom dostane, ale moja povaha zapríčinila, že som celý život trpel úzkosťami.“ Na základnej škole sa začala prejavovať jeho rebelská povaha a mal sklony k výtržníctvu. Upokojili ho iba hodiny klavíra, kde prejavil talent a získal niekoľko diplomov. No s nástupom puberty to bolo s jeho darebáctvom čoraz horšie a rodičia ho poslali na internát. Putoval z jedného katolíckeho zariadenia do druhého, ale zlomiť jeho povahu sa nikomu nikde nepodarilo. Nepomáhali ani tvrdé podmienky a telesné tresty. Mladý Delon bol príkladom, že dieťa, ktoré hnevá, je predovšetkým veľmi nešťastné dieťa. Mal iba pätnásť, keď sa rozhodol s kamarátom ujsť do Ameriky. Plán stroskotal a on skončil na policajnej stanici. V tom čase ani nesníval o tom, že sa stane hercom. Nevlastný otec ho videl ako svojho pomocníka v mäsiarstve a na učňovskej škole získal výučný list mäsiara. Ale obsluhovať paničky ho nijako nenapĺňalo, naopak, oslovili ho plagáty s náborom na službu k leteckému vojsku. Na to ako sedemnásťročný nespĺňal podmienky, a preto vyhralo námorníctvo aj napriek faktu, že mal sklony trpieť morskou chorobou. Po roku výcviku sa odvážne rozhodol odísť do vojny v Indočíne. Nezúčastnil sa bojov, ale aj tak sa mu z pamäti nikdy nevymazal strach, ktorý ho vtedy celkom opantal. Na druhej strane sa naučil ako-tak disciplíne a spoznal význam slova kamarátstvo. Jeho vojenské dobrodružstvo sa predčasne skončilo kvôli neoprávnenej jazde na džípe, na ktorom havaroval a skončil v saigonskej väznici. Po štyroch rokoch sa vrátil do Paríža. Mal dvadsať.
Prvé kroky k filmu
Po návrate do civilu nemal ani najmenšiu chuť postaviť sa za mäsiarsky pult. Hoci s prázdnymi vreckami vrhol sa do víru veľkomesta. S kamarátom sa ubytoval v lacnom hoteli v hriechom voňajúcej parížskej štvrti Pigalle. Chodil do barov so zlou povesťou a v spoločnosti dámičiek, ktoré sa živili najstarším remeslom, sa cítil príjemne. Zarábal si príležitostnými prácami ako čašník, nosič tovaru v tržnici, vrátnik. Večery trávil v bohémskej štvrti Saint-Germain-des-Prés, kde spoznával parížske umelecké podhubie. Cítil, že našiel ľudí svojej krvnej skupiny a chcel byť jedným z nich.
Herečka Brigitte Auber bola v tom čase už známou parížskou divou. Alainove oceľovomodré oči ju dostali a rozhodla sa mu v jeho hereckých ambíciách pomôcť. Zaviedla ho k učiteľke herectva, ktorá po niekoľkých hodinách skonštatovala, že má do činenia s výnimočným talentom. Povzbudenému mladíkovi teda nič nebránilo skočiť po hlave do sveta filmu. S odvahou neskúseného nadšenca mu nenapadlo nič menej exkluzívne, ako zájsť na filmový festival v Cannes. Vďaka Brigitte sa zoznámil s hercami, režisérmi, ľuďmi od filmu. Správal sa bez zábran. Nik a nič nemohlo stáť v ceste snu, za ktorým sa rozhodol ísť. Nosil zbraň a keby bolo potrebné, neváhal by ju použiť. Potreboval sa predvádzať a zbraň mu slúžila ako prostriedok. Už vtedy sa z ničoho nič dával uniesť záchvatmi zlosti a hnevu. Brigitte tieto prejavy zúrivosti ospravedlňovala jeho strachom, že ľudia objavia jeho nedostatky vo výchove, a preto vraj ostýchavosť maskoval hrubým správaním. Pritom viedol neviazaný život. Mal súčasne niekoľko dievčat, žil nočným barovým životom a vyžíval sa v šialene rýchlych jazdách autom. Zdalo sa, že pokúša osud. Šťastena sa naň usmiala v podobe amerického vyhľadávača talentov pre štúdio Davida O. Selznika, ktorý ho pozval na kamerové skúšky do Ríma. Alain exceloval a dokonca mu pripravili zmluvu do Hollywoodu. Mal možnosť výberu. Amerika, alebo Francúzsko. Všimla si ho totiž aj manželka režiséra Yvesa Allégreta a keď na neho upozornila, Allégret si ho pozval na pohovor a vzápätí mu ponúkol postavu mladého povaľača vo filme Keď sa do toho zapletie žena. Alain úlohu prijal, Hollywood musel ešte počkať. Kamera ho milovala a filmový svet spozornel. Meno Alain Delon sa začalo preberať v umeleckých kaviarňach Paríža.
A hviezda sa začína jagať
Ďalšou ženou, čo výrazne ovplyvnila kariéru začínajúceho herca, bola agentka, ktorú filmový svet poznal pod menom Mama Olga. Uverila jeho potenciálu a netrvalo dlho, prichádzala jedna ponuka za druhou. A čo nový film, to väčší úspech. Ďalšou príležitosťou bola snímka Marca Allégreta s názvom Buď poslušná a mlč. Táto skúsenosť mu dožičila aj stretnutie s celoživotným priateľom a hereckým partnerom v ďalších filmoch Jeanom-Paulom Belmondom. Bolo však jasné, že režisér vsadil skôr na atraktívny výzor Delona, ako na živočíšnu mužnosť Belmonda. Publikum sa namotalo na príťažlivú osobnosť vychádzajúcej hereckej hviezdy a keď sa Alain objavil na plátne, zborovo obdivne zašumelo.
S Romy Schneider, hrdinkou filmu o cisárovnej Sissi, ktorý ju vystrelil na hviezdny orbit, sa zoznámil ako filmový partner vo filme Kristina. Vybrala si ho sama Romy podľa fotiek, zdal sa jej očarujúci. Alain ju šiel s kyticou ruží privítať na letisko a ani po rokoch sa mu prvá veľká láska nevymazala z pamäti: „Boli sme veľmi odlišní. Mal som v sebe niečo, čo ostatní nevideli. Minulosť v Indočíne, zložité detstvo… Ona bola európska hviezda, ale vo vnútri bola dieťať. Bolo to krásne a čisté. Dovtedy som miloval ženy, ktoré boli o desať rokov staršie. Teraz to bolo iné. A na lásku v dvadsiatke sa nezabúda…“ Keď sa nakrúcanie skončilo a pár sa rozišiel, láska ich ako magnet pritiahla opäť k sebe. Romy sa napriek odporu rodiny rozhodla pre život s ním a odišla do Paríža. Nevedela ani slovo po francúzsky a Alain sa po nemecky naučil akurát Ich liebe dich. Stačilo im to. Bulvár sa zmobilizoval a aby sa predišlo rôznym špekuláciám, pár zverejnil svoje zasnúbenie. Nad nimi sa ale stále vznášal oblak nedorozumenia, vyplývajúci z ich rôznych spoločenských pôvodov. Romy patrila k meštiackej vrstve, ktorá Alaina so známkou uličníka zatiaľ neprijala a ako herec neskôr vyhlásil, práve táto priepasť viedla k ich rozchodu. Dvojica sa usadila vo veľkom parížskom byte a Romy sa postarala o doplnenie Alainovho rozhľadu v literatúre. Pod jej vplyvom začal čítať knihy a učil sa spoločenskej etikete.
Písal sa rok 1959, mal dvadsaťštyri rokov a dostal prvú veľkú úlohu vo filme v Žiari slnka (predchodca pána Ripleyho) v réžii Reného Clémenta. Bola to postava šitá mu na mieru. Mladík s „dušou diabla a tvárou anjela“, ako napísal jeden kritik, sa stal pre francúzske publikum novodobým Julienom Sorelom a dôstojným nástupcom Gérarda Philipa. Film zaznamenal veľký úspech a dodnes patrí k zlatému fondu francúzskej kinematografie.
Mama Olga sa na obede s režisérom Luchinom Viscontim zoznámila s jeho novým projektom, filmom Rocco a jeho bratia a nemusela tvorcu ani veľmi presviedčať, že na postavu Rocca je Alain ako stvorený. Stalo sa, že Visconti žiarlil na Romy a Romy na Viscontiho. No skutočnosť, že by medzi režisérom a hercom prišlo k milostnému vzťahu, Alain vždy popieral. Nie, Viscontimu šlo vraj iba o to, aby sa mohol podieľať na raste talentovaného herca a svojho chránenca. Keď sa nakrúcanie skončilo, vrátil sa do Romyinho náručia. Na vidieku v Tancrou si zrenovovali dedinskú usadlosť a chovali psov, kone a užívali si vidiecky život. Tlač ich označila za najkrajší pár sveta.
Po Alainovom boku sa vždy objavovali krásne ženy. Vo filme či v súkromí. Napríklad Brigitte Bardot. A hoci v knihe Rebel a legenda sa o Alainovi vyjadruje v superlatívoch, po nakrútení Slávnych lások sa nechala počuť, že ju herec veľmi rozčuľoval: „Nemyslel na nič iné ako na seba a staval na obdiv svoju tváričku a farbu svojich očí. Pri milostných scénach sa nikdy nedíval na mňa, ale na žiarovku za mojím chrbtom, aby tak lepšie vynikli jeho modré oči.“ Film sa nestretol s očakávaným ohlasom, rovnako ani film Gepard, kde hral po boku Claudie Cardinale a Burta Lancastera, nenaplnil očakávania kritikov. Publikum však bolo nadšené a nekriticky oslavovalo ďalší kamienok, ktorý prispel k dláždeniu kariéry svojho idola.
Kúpeľ v žiari hviezdy
Pri stretnutí so žijúcou legendou Jeanom Gabinom stáli proti sebe velikán filmového plátna so štyridsaťročnou kariérou a mladý na všetko odhodlaný herec, ktorý už veľmi túžil po sláve. Zahrali si spolu po prvýkrát v Melódii podzemia a čo Alainovi lichotilo, zapáčil sa aj Gabinovi. Videl v ňom seba v časoch mladosti a spoznával sa v jeho snahe o dokonalosť, aj v jeho vnútornom zápase s napätím a strachom. Žiara práve zrodenej hviezdy pomaly, ale iste začala Alaina hriať. Mohol si vyberať úlohy a ženské publikum mu ležalo pri nohách. Vtedy sa v nočnom bare zoznámil s Francine Canovas, neskoršou Nathalie Delon, ktorá sa živila ako čašníčka a zlé jazyky tvrdili, že ponúkala aj intímnejšie služby. Oheň lásky sa naplno rozhorel pri nakrúcaní Čierneho tulipána v Španielsku. Francine sa rozhodla za každú cenu získať srdce tohto najžiadanejšieho muža Francúzska. Romy nič netušila, ale keď sa lúčili, Alain už vedel, že je to naposledy. Cestou do Španielska sa s Nathalie zastavili ešte v Marseille, v rodine istého Guériniho, zvaného Mémé, jednej z významných postáv francúzskeho podsvetia. Ten herca oslovoval „syn môj“ a správal sa k nemu viac ako otcovsky. Alaina s ním spájalo dlhoročné priateľstvo a vždy, keď potreboval „pomoc“, mohol sa naň s dôverou obrátiť… Nakrúcanie v prítomnosti Nathalie nezostalo dlho v tajnosti. Romy neveriacky čítala bulvárny článok, kde krásna plavovláska, túžiaca po kariére herečky, sedí na Alainových kolenách. Uverila až vtedy, keď sa dozvedela, že Nathalie čaká jeho dieťa. Alain do poslednej chvíle pred Romy svoj vzťah zatĺkal, ale potom jej na rozlúčku napísal desaťstránkový list. Pre Romy sa zrútil svet a nevedela (vlastne po celý svoj ďalší život nedokázala) stráviť túto zradu. Pokúsila sa o samovraždu. Ale Alain bol dobrý herec aj v súkromí a ubezpečoval Romy, že jeho srdce vždy zostalo s ňou. A ona mu bola vďačná za túto ilúziu. Pred médiami na otázku, aký majú s Alainom vzťah, vyhlásila, že sú výbornými priateľmi, často si telefonujú a zakaždým, keď je v úzkych, Alain je prvý, komu zavolá a on ju vypočuje a snaží sa jej pomôcť. Zásnuby s Nathalie sa konali na pláži na Azúrovom pobreží za prítomnosti novinárov a fotografov. A tí tehotnej usmievavej hviezdičke z Alžírska gratulovali, že sa jej podarilo osedlať nestáleho donchuana. Zakrátko nasledovala svadba. Akurát „delonológ“ Pascal Jardin upozornil na jednu zvláštnosť: „Bol som zaskočený ich podobnosťou. Alain našiel v niekom inom sám seba. Bol to on v ženskej podobe. Bola jeho milenkou a sestrou zároveň. Cítil som v tom akúsi formu krvismilstva…“ Keď v ankete o najúspešnejšieho herca roka za víťaza vyhlásili Belmonda, Delona sa to dotklo natoľko, že žlčovito prehlásil: „Francúzsko vo svete filmu nič neznamená. Kašlem naň!“ A na znak vzdoru podpísal tri zmluvy na filmy v Hollywoode: „Vo Francúzsku sú amatéri, ktorí strácajú čas a peniaze. Chcem dobyť Hollywood a stať sa novým Gary Cooperom alebo Cary Grantom.“ Týmito slovami spustil voči sebe vlnu odporu, ktorá sa s ním dlho viezla a často musel pred verejnosťou tieto slová žehliť. Hollywood „najromantickejšieho herca od čias Charlesa Boyera“ privítal s otvorenou náručou a on sa cítil ako v siedmom nebi. Tento euforický pocit korunovalo narodenie Anthonyho. Prvý pokus o dobytie Hollywoodu však nevyšiel, film Once a Thief sa stal prepadákom. Ani druhý – Za riekou je Texas – neobišiel lepšie. Kritiky mu vyčítali, že pre americký film je „príliš francúzsky“. Alain odpovedal v duchu, že Amerika je skôr voľba životného štýlu ako kariéry. „Ja však potrebujem svoju krčmičku a jedlo, na ktoré som zvyknutý. To je pre mňa viac ako sa stať najslávnejšou filmovou hviezdou.“ S pošramoteným sebavedomím sa vrátil späť. Pochopil, že je lepšie hrať doma prvú ligu ako v zahraničí tretiu. A na city Francúzov zaútočil vyhlásením, že sa vracia domov, lebo mu chýbal camembert…
Vzostupy i pády
Aj v manželstve sa slnko zatiahlo oblakmi. Niekedy v roku 1963 mu osud privial do cesty Juhoslovana Stevana Markoviča, ktorý sa stal jeho dvojníkom vo filmoch a blízkym priateľom. Silný, krásny a elegantný macho býval s manželmi v spoločnej domácnosti. Robil Anthonymu pestúnku a osobného strážcu zároveň. Zvlášť pre pani domu bol viac ako sympatický… Alain šiel z filmu do filmu, pričom najväčšiemu úspechu sa tešil Samuraj Pierra Melvilla. Bola tam istá podobnosť s ním – podobne ako samuraj pochádzal z okraja spoločnosti a bol ako osamelý tiger v džungli, hoci si o ňom mysleli pravý opak. V čase nakrúcania prežíval ťažké obdobie. Jeho mafiánskeho priateľa Mémého obvinili zo založenia zločineckej skupiny a viacnásobnej vraždy a odsúdili na dvadsať rokov väzenia. Alain sa o členov jeho rodiny nezištne staral počas celého obdobia Mémého väzenia. Ďalšia dráma prebiehala v jeho rodinnom kruhu. Hádka striedala hádku a Alain podal žiadosť o rozvod. Nathalie si šla oddýchnuť do Saint Tropez a spoločnosť jej robil verný Markovič. Verejne ocenila jeho služby a „utešovanie“ počas jej samoty. Prišli časy udobrovania a rozchodov sprevádzané búrlivými hádkami. Pri jednej sa Nathalie nezdržala a Alainovi vykričala svoj pomer s Markovičom.
V roku 1968 po dlhých rokoch odlúčenia nakrúcal znovu s Romy a ich film Bazén podľa očakávania zaznamenal kasový úspech. Rozprávkový pár chcel vidieť opäť spolu na filmovom plátne. Film sa vydaril, obaja protagonisti sa svojich úloh ujali s profesionalitou veľkých hercov. Vtedy Nathalie zažila zvláštny rozhovor s Markovičom – Alaina označil za imbecilného netvora, ktorý sa mu vyhráža smrťou. Netušila, že je to ich posledné stretnutie. Krátko nato sa Markovičovo telo našlo s guľkou v hlave. Polícia rozbehla vyšetrovanie a Alain sa celých sedem rokov musel obhajovať, hoci desiatky svedkov a dôkazov svedčili proti nemu. On však s chladnou hlavou čelil všetkým obvineniam. Nikdy mu vraždu nedokázali a paradoxne v čase procesu ho vyhlásili za jedného z najobdivovanejších mužov sveta hneď po pápežovi, generálovi de Gaulleovi, Christianovi Barnardovi a amerických astronautoch.
A život šiel ďalej
Napriek mediálnemu dusnu, ktoré sa rozpútalo počas vyšetrovania, prežíval svoje vrcholné profesionálne obdobie. Nakrúcal opäť s Gabinom a Viscontim – film Sicílsky klan a konečne sa stretol s Belmondom pri nakrúcaní Borsalina. Dvaja kohúti na jednom smetisku, ktorí o sebe radi vyhlasovali, že sú tí najväčší priatelia. Nebolo to však celkom tak. Keď Alain ako producent filmu uviedol svoje meno v titulkoch ako prvé, Bébel sa urazil a odmietol sa zúčastniť premiéry. Naopak, v jeho milostnom živote znovu vyšlo slnko. Na scéne sa objavila herečka Mireille Darc. Stala sa jeho partnerkou a priateľkou, ktorá mu bola veľkou oporou hlavne v čase vyšetrovania prípadu Markovič. Smelo do sveta vyhlásila, že Alaina miluje a nezáleží jej na pozornosti iných žien. Dôležité pre ňu je vraj iba to, čo k nemu cíti ona a je pripravená dať mu všetko, čo mu dať dokáže. A Alain jej galantne odpovedal: „Moje telo splynulo s mnohými krásnymi ženami. Ale od toho času, čo poznám Mireille, nepatrí moje srdce nikomu inému.“ Tentokrát to známy sukničkár myslel skutočne vážne. S Mireille prežili príbeh veľkej peknej a dlhej lásky. Nebola žiadna krásavica, ale prirodzeným šarmom, príjemným vystupovaním a tolerovaním Alainových čoraz častejších depresií ho držala nad vodou. Aj vtedy, keď mu napadali šialené výstrelky, nereptala a stála mu po boku. Napríklad, keď sa rozhodol usporiadať boxerský turnaj svetového významu, kde sa stretli majstri v strednej váhe Carlos Monzon a Jean-Claude Bouttier. Alebo zakúpil leteckú spoločnosť Trans-Union spolu s dvomi Boeingami 707 na charterové lety do Nemecka a Veľkej Británie. Mireille sa dala prehovoriť aj na kúpu šestnástich plnokrvníkov, Alain založil vlastné jazdecké stredisko neďaleko Aix-en-Provence a začal obchodovať s akciami spoločnosti, ktorá kontrolovala všetky dôležité dostihy v Taliansku.
V čase nakrúcania filmu Dvaja muži v meste so Jeanom Gabinom sa u Alaina začali prejavovať herecké maniere. Mal tendencie presadzovať vlastné názory, ktoré sa často nezhodovali s režisérovými. Naplno sa to prejavilo počas narúcania Ľadových pŕs. Na začiatku filmovačky nariadil štábu, aby ho oslovoval pán Delon. Správal sa povýšenecky a odmerane, každú nevinnú narážku na svoju osobu bral ako osobný útok, čo vyvolalo neprimeranú reakciu. Tieto stavy paranoje sa striedali s prejavmi prehnanej šľachetnosti. Potom sa postaral o ďalšie prekvapenie. Poviedka o policajtovi sa premietala iba niekoľko dní, keď vydal vyhlásenie, že s filmom končí. Vraj sa chce pokúsiť o iné víťazstvá vo svete obchodu. Prvou lastovičkou bola výroba nábytku v Taliansku pod značkou A.D. Rýchlo však pochopil, že svet biznisu nie je med lízať a boj s konkurenciou mu dal spoznať, že sa má vrátiť k remeslu herca, ktoré ovláda najlepšie.
Andrea Miková
foto Sita
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2026)