Dejepisné čítanky sú plné takmer výlučne mužských hrdinov, pritom odvážnych a úspešných žien, ktoré neváhali kráčať vlastnou cestou, bolo aj na Slovensku viac než dosť. Len sa o nich toľko nehovorí, ani nevie… Knižná editorka a milovníčka histórie Andrea Kellö Žačoková sa to rozhodla zmeniť. Téma ju pohltila natoľko, že počas dvoch rokov snorila v slovenských archívoch, listovala v stovkách kníh a trpezlivo zbierala čriepky o životoch a činoch „našich rebeliek“. Výsledkom je kniha SuperŽENY s originálnymi ilustráciami Zuzany Bartovej, ktorá robí knižné poličky aj dievčenské sny o niečo farebnejšie, svet o kúsok vyváženejší a zápisky z dejín o čriepok pravdivejšie.
- Ako sa zrodila myšlienka na napísanie knihy?
Uvedomila som si, že poznáme žalostne málo významných žien z našich dejín. Tak som chcela trochu urobiť osvetu. Ako editorka vo vydavateľstve sa snažím vyhľadávať dobré námety na knihy. Ale tu som sa napokon pustila do písania sama. Fascinovali ma životné príbehy jednotlivých žien.
- Hoci s knihami pracujete celý život, napísať vlastnú ste sa rozhodli až teraz. Čím bol pre vás akt písania?
Radosť striedaná s mukami. A obrovská drina. Pocit zadosťučinenia sa hádam ešte dostaví.
- Museli ste pri pátraní po výnimočných ženách precestovať hory a doly, sfúknuť pavučiny a prach? Kam vás to až zaviedlo?
Navštívila som niekoľko knižníc a viaceré archívy, najmä Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine je plný superžien. Pri niektorých ženách som sa dopracovala k úplným detailom z ich života, pri iných som našla pomenej informácií. V knihe som však aj tak použila len zlomok získaných vedomostí. A prach… ten som sfukovala často. V symbolickej rovine, z mien tých žien, ktoré ním medzičasom zapadli.
- Na Slovensku máme mnohé odvážne ženy, ktoré šli proti prúdu, napríklad aj aktivistky za ženské práva Annu Pivkovú či Elenu Šoltésovú. Čo pre ženy vydobyli?
Práva žien sa koncom 19. storočia nijako neriešili. Slováci boli súčasťou Rakúsko-Uhorska a najviac ich trápila maďarizácia. Pivková a neskôr Šoltésová stáli na čele ženského spolku Živena a jeho hlavnou úlohou bolo, aby ženy po boku mužov „pracovali pre národ“. So základným vzdelaním by to však šlo ťažko. A tak Živeniarky bojovali za vzdelávanie dievčat. Bola to drobná, neviditeľná práca, ale veľmi užitočná. Organizovali rôzne kurzy, vydávali časopis, po vzniku Československa sa im podarilo založiť dievčenské školy.
- Ktorý príbeh vás fascinoval najviac?
Príbeh prvej slovenskej evanjelickej farárky Dariny Bancíkovej. Ktosi ju nazval ženou, ktorá bojovala s obrami. To je krásna a absolútne výstižná charakteristika. Celý život bojovala s predsudkami, najprv preto, že sa narodila ako nemanželské dieťa, neskôr skeptici spochybňovali jej štúdium teológie a keď ju konečne ako prvú ženu mali ordinovať za farárku, časť chlapcov odmietla byť vysvätená spolu s ňou. Potom ju zasa čakal boj s predsudkami kolegov na fare, aj veriacich, ktorí radšej začali chodiť do iného kostola. Aby toho nebolo málo, na začiatku 60. rokov ju zatkli komunisti, prežila kruté mesiace vo väzení a po prepustení nemohla vykonávať svoju činnosť. Pracovala ako robotníčka, mala vážne zdravotné problémy. No nezlomilo ju to, napokon sa vrátila do kostola a pôsobila ako farárka takmer tri desaťročia.
- Zaujímavý je aj príbeh pestovateľky ruží Márie Henriety Chotekovej…
„Osvícená pani grófka“ mala, veru, poriadnu guráž. Vybudovala v Dolnej Krupej obrovské rozárium, ktoré slúžilo napríklad aj ako inšpirácia pre vznik verejného rozária v Sade Janka Kráľa v Bratislave. Okrem ruží sa venovala aj charitatívnej činnosti, Dolnokrupčania ju zbožňovali. Bola fakt akčná! Svoj viedenský byt požičiavala na vyučovanie náboženstva, v snahe riešiť konflikt medzi dvomi politickými skupinami si vybavila audienciu u pápeža, počas prvej svetovej vojny pomáhala v lazarete. Nebola to žiadna okrasná ružička.
- Väčšina spomenutých žien dosiahla svoje ciele za istú cenu. Misionárka Veronika Rácková dokonca tú najvyššiu, keď v Južnom Sudáne pred tromi rokmi prišla o život…
Pri boji za lepší svet zaplatila životom aj Chaviva Reiková počas Slovenského národného povstania. Rovnako Gizi Fleischmannová, ktorá počas vojnovej Slovenskej republiky pomáhala Židom pri vysťahovaní. Obe mali možnosť po zhoršení situácie odísť do bezpečia, ale odmietli, chceli pomáhať ostatným. Inak, všetky ženy museli obetovať najmä množstvo energie na prekonávanie najrôznejších prekážok. Stále však mali tej energie dosť a vkladali ju do plnenia svojich cieľov. A podarili sa im veľké veci.
- Poznáte niektorú zo superžien osobne?
Zoznámila som sa s pani Dorotou Pospíšilovou, prvou dámou slovenského vinohradníctva. Má úctyhodný vek (vo februári oslávi 90 rokov), no stále je mimoriadne aktívna. Vyšľachtila 24 odrôd viniča a pracuje na tom, aby boli schválené ďalšie. Je to múdra, pracovitá a mimoriadne skromná dáma. Som ňou absolútne očarená. V septembri mala nabitejší diár ako ja!
- Farárka, režisérka, včelárka, astronómka, politička, hudobná skladateľka… Dnes už bežné profesie, kedysi však nie. Ako myslíte, že by vaše superženy skončili, keby sa narodili do nášho storočia, boli by ešte výnimočné?
Boli. Neuspokojili by sa s priemerom. Možno by robili niečo iné, no robili by to s plným nasadením a vynikali by v tom.
- Eleanor Roosevelt povedala, že žena je ako čajové vrecúško – človek nikdy nevie, aká je silná, kým sa neocitne v horúcej vode…
No veru, tie moje superženy rôzne politické režimy aj životné okolnosti poriadne vymágali vo vriacej vode… ale nezničilo ich to, naopak, dostali sa z tohto kúpeľa so vztýčenou hlavou. Napríklad Magda Husáková Lokvencová, naša prvá divadelná režisérka. Počas vykonštruovaných politických procesov uväznili jej manžela a ju odstavili od milovanej práce. Ostala sama s dvomi deťmi, bez financií a v neistote. Nielenže sa sama hrdinsky držala, ešte bola oporou aj pre iné ženy v rovnakej situácii.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2019)