Napadlo vám niekedy, prečo je v názve rakúskeho Burgenlandu odvolávka na slovo Burg (hrad) a že v preklade by sme ho mohli nazývať Hradsko alebo Hradišťansko? A že s tým má niečo spoločné Bratislava, v nemčine Pressburg? Viete, že v dejinách existovala chvíľa, síce iba krátka chvíľočka, kedy sa hralo o to, že by sa súčasťou Burgenlandu stala aj Bratislava a celá Prešporská župa? Cestičky, po ktorých kráčajú dejiny, sú niekedy spletité ako Minotaurov labyrint. Poďme sa z nich vymotať, nech vieme, s kým všetkým máme tú česť.
Prvá svetová vojna sa skončila, porazené Rakúsko-uhorské mocnárstvo sa rozpadlo a politici s mohutnými bajúzmi za veľkým konferenčným stolom začali vo francúzskom Trianone a Saint-Germain nanovo prekresľovať mapu Európy. Na papieri to vyzeralo tak, že oblasť dnešného Burgenlandu, v tom čase súčasť západného Uhorska, priklepnú novej Rakúskej republike – keďže tam žili prevažne nemecky hovoriaci obyvatelia. Lenže! Maďarom, ktorí stratili takmer tri štvrtiny územia bývalého Uhorska, sa z toho ježili všetky chlpy na tele. V januári 1921 Rakúsko vyhlásilo vznik novej spolkovej krajiny s hlavným mestom Ödenburg. Po slovensky mu hovoríme Šopron a áno, je to to milé maďarské mesto, kam sme v časoch železnej opony radi chodievali na nákupy. V povojnových časoch bol Šopron s vyše 30.000 obyvateľmi jediné mesto na šírej Panónskej nížine, ktoré mohlo ašpirovať na hlavné mesto Burgenlandu. Mal barokové námestie s radnicou, bola tam postavená prvá telefónna ústredňa v krajine, po meste dokonca už od roku 1900 jachali dvojlinkové električky. Šopron bol atraktívny tak pre Maďarov, ako aj Rakúšanov. Ťahanice o to, kto má naň nárok, prerástli do otvorených nepokojov a často krvavých bitiek medzi zúrivými maďarskými extrémistami a rakúskymi žandármi. Spor sa vyostril do takej miery, že v Burgenlande sa schyľovalo k občianskej vojne. Nešťastný beh dejín zvrátilo Taliansko, ktoré schladilo Maďarom hlavy a zaviazalo ich stiahnuť svoje militantné jednotky z Burgenlandu. Maďari napokon neochotne súhlasili, ale pod jednou podmienkou: o ďalšom osude Šopronu (a niekoľkých priľahlých obcí) rozhodne vôľa ľudu, teda referendum. To sa aj 14. decembra 1921 uskutočnilo. Výsledok? Vyše 65 % voličských hlasov bolo za pričlenenie k Maďarsku. Rakúski historici dodnes trvajú na tom, že šlo o podvod, Maďari aj napriek moratóriu rozpútali propagandistickú kampaň, mesto sa topilo v plagátoch plamenných maďarských agitiek, maďarskí úradníci falšovali voličské preukazy, prípadne niektorých v prospech Rakúska zmýšľajúcich občanov nepripustili k voľbám, a tak podobne. Po strate Šopronu, ktorý sa mal stať hospodárskym i kultúrnym centrom, Burgenland zostal ospalou vidieckou krajinou, kde líšky dávajú dobrú noc. Navyše, celý región bojoval s mizernou dopravou a mnohokilometrovými obchádzkami, keďže všetky cesty viedli cez Šopron. Ten však už teraz ležal za hranicami v inom štáte…
Hľadá sa hlavné mesto
A nielen to. Hľadal sa aj názov pre nového parťáka do rakúskej spolkovej republiky. Chvíľu, presnejšie dva dni, to vyzeralo na Heinzenland, názov odvodený od nárečia Hianzn, ktorým hovorilo nemecké obyvateľstvo v západnom Uhorsku (Neuznaná Republik Heinzenland, ktorá vošla do dejín ako „Dvojdňová republika“, trvala v decembri 1918 dva dni). Potom sa zvažovalo pomenovanie Vierburgenland, čosi ako Štvorhradsko, a tu nastražte uši, lebo sa hralo aj o svetlú budúcnosť časti západného Slovenska. Začiatkom roka 1919 totiž Rakúsko vyrukovalo so žiadosťou o pripojenie územia štyroch žúp, kde žilo nemecky hovoriace obyvateľstvo. Išlo o Komitat WieseBurg (Mošonská župa), Komitat Ödenburg (Šopronská župa), Komitat Eisenburg (Železná župa) a Komitat Pressburg (Prešporská župa). V prípade tej poslednej si Rakúšania konkrétne nárokovali mesto Bratislava, Devín, Petržalku, Prievoz, Rovinku, Dunajskú Lužnú a ďalšie obce s nemecky hovoriacim obyvateľstvom. Keď im po pár mesiacoch intenzívnych rokovaní konečne došlo, že Bratislava je a zostane pevnou súčasťou novovzniknutého Československa, názov zmenili na Dreiburgenland, ktorý napokon okresali na Burgenland.
A teraz späť k hlavnému mestu. Na Šopron zabudnime, kto teda pripadal do úvahy? Štyri mestá, či skôr mestečká s pár tisíc obyvateľmi: Eisenstadt, Mattersburg, Savabrunn, Pinkafeld. Aj keď Eisenstadt mal najhoršie vyhliadky, šľachtický rod Esterházyovcov, ktorých honosný palác bol pýchou inak bezvýznamného mesta, vďaka svojmu politickému vplyvu zalobovali u vrchnosti, a tá rozhodla v prospech Eisenstadtu. (Malá vsuvka: neudialo sa to hneď, v rokoch 1922 – 1925 sa na metropolu Burgenlandu zahralo kúpeľné mestečko Bad Sauerbrunn, najmä kvôli svojim reprezentačným budovám pre novovzniknutú vládnu garnitúru). V prípade Šopronu však platilo, že nádej zomiera posledná. Burgenland neprestával dúfať v zmenu pomerov, a tak Eistenstadt dlho zostával iba „sídlom štátnej vlády“. Hlavným mestom sa oficiálne stal až v roku 1981, keď Rakúšania konečne nadobro a navždy pochovali svoj sen o znovuzískanie tohto mesta. Dnes Eisenstadtu nemožno uprieť punc noblesnej regionálnej metropoly so skvostným barokovým zámkom, v ktorom sa okrem iných atraktívnych aktivít každoročne koná aj Haydnov hudobný festival. Á propos, Joseph Haydn, ktorý dlhé roky pôsobil u Esterházyovcov ako hlavný kapelník, je pre Burgenland takou istou ikonou, akou je Wolfgang Amadeus Mozart pre Salzburg.
foto ©Tourismusverband Südburgenland/Andreas Hafenscher
Mega úspešný príbeh
Po skončení druhej svetovej vojny sa Burgenland ocitol v sovietskej okupačnej zóne, potom sa v blízkostí jeho hraníc so Slovenskom a Maďarskom zatiahla Železná opona a región bol viac-menej ponechaný sám na seba. Zo všetkých spolkových republík Rakúska bol hospodársky najmenej rozvinutý, s najnižšou životnou úrovňou a ekonomicky zaostalým obyvateľstvom. Kde sa „tí Maďari“ mohli rovnať echt Rakúšanom z cisárskej Viedne alebo z bohatých štajerských, korutánskych či tirolských miest?! Všetko sa však zmenilo v roku 1995, keď Rakúsko nakráčalo do Európskej únie. Vtedy bol Burgenland vyhlásený za oblasť cieľa číslo jeden, čo v praxi znamenalo, že doň prúdilo až 70 % rozpočtu z Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Zaostalý región (o ktorom údajne ešte začiatkom 90. rokov koloval vtip: „Čo je na Burgenlande najzaujímavejšie? Odpoveď: Poobedňajší vlak do Viedne.“) sa prebudil k životu ako rozprávková Šípková Ruženka. A za ani nie tridsať rokov ušiel cestu, o akej sa nám môže iba snívať – od piky vybudoval a do absolútnej dokonalosti doviedol stovky projektov, ktoré z neho spravili najinovatívnejší a najživší región v celom Rakúsku. Burgenland doslova stvoril sám seba – takmer z ničoho. A nepotreboval k tomu ani majestátne alpské horstvá, ktoré ako top turistická atrakcia Rakúska každoročne generujú stovky miliónov eur do štátneho rozpočtu. Burgenlandu sa jednoducho poradilo vybudovať najlepšiu verziu seba. Dnes sa o tejto „slnečnej strane Rakúska“ hovorí ako o gurmánskom raji pre tých najvyberanejších pôžitkárov, jednej z najvýznamnejších vinohradníckych oblastí, odkiaľ pochádzajú tie najlepšie červené vína Rakúska, Burgenland je svetom termálnych prameňov, kúpania a panónskeho štýlu wellness, je eldorádom cyklistiky s 3.300 km cyklotrás, vedúcimi či už okolo Neusiedler See, najväčšieho stepného jazera v strednej Európe, alebo pozdĺž nekonečných lánov precízne obrobených vinohradov. Burgenland má aj svoje jedinečné vychytávky, od opernej scény v starobylom rímskom kameňolome St. Margarethen cez prvotriednu zážitkovú reštauráciu Taubenkobel, jednu z najlepších v celom Rakúsku, až po mamutí dizajnérsky outlet v Parndorfe, najväčší v strednej Európe. Za každým takýmto ambicióznym podnikateľským projektom, menším či väčším a často založeným na rodinnom biznise, stoja konkrétni ľudia, ktorí s pohľadom upretým do budúcnosti, rozvíjajú smelé plány na inovatívne projekty „priateľské“ k prírode a jej trvalo udržateľnému rozvoju.
Burgenland má sto rokov
Jubilejná výstava „Wir sind 100. Burgenland schreibt Geschichte“ inštalovaná na starobylom hrade Schleining (potrvá do 11. novembra 2023) mapuje storočnú históriu Burgenlandu mimoriadne pútavo a cez príbehy konkrétnych ľudí a udalostí, ktoré písali dejiny. Núdza nie je ani o rôzne pikošky, ako napríklad vystavený potápačský oblek, ktorý si vlastnoručne vyrobila Regina Engelsheit, občianka socialistickej NDR, ktorá v ňom hodlala podplávať Neziderské jazero, a tak sa dostať na vytúžený Západ. Žiaľ, zatkli ju maďarskí žandári a ona si odsedela dva roky natvrdo. Ďalším unikátnym exponátom sú zvyšky bomby, ktorú v roku 1995 položil pred rómsku osadu burgenlandský občan Franz Fuchs. Ten viedol nenávistnú kampaň voči prisťahovalcov a Rómom zvlášť. Bomba zabila štyroch Rómov a pätnástich zranila. V priebehu rokov 1993 – 1995 Fuchs taktiež rozoslal 24 poštových bômb (medziiným aj starostovi Viedne Helmutovi Zilkovi, ktorý v dôsledku výbuchu stratil časť ruky). Keď ho v roku 1997 polícia chytila, pokúsil sa o samovraždu, ale prišiel „iba“ o obe ruky. Napriek tomu sa mu podarilo v roku 2000 vo väzení obesiť sa.
Priekopník vo veternej energii
V lete roku 1997 sa rozkrútila prvá obria vrtuľa veternej elektrárne v Zurndorfe pri Neziderskom jazere. Šlo o veľmi kontroverzný projekt, ktorý mal množstvo oponentov a ktorý takmer zlyhal, a to aj napriek faktu, že na území Parndorfer Platte panujú pre výrobu elektriny z veternej energie ideálne podmienky. Veci sa pohli prijatím zákona o zelenej elektrine v roku 2002 a dnes je výroba elektriny na Parndorfer Platte jedným z najúspešnejších projektov novodobej histórie Burgenlandu. Zhrnuté v číslach: na konci roka 2020 bolo v Burgenlande v prevádzke 437 veterných turbín, čo znamená, že viac ako tretina celej rakúskej kapacity veternej energie sa vyrába v Burgenlande. Najväčším výrobcom je Energie Burgenland Green Energy s 225 elektrárňami v prevádzke, ktoré vyrábajú elektrinu pre asi 300.000 domácností a ročne ušetria 800.000 ton oxidu uhličité
Burgenland Trails
Jedna z najhorúcejších noviniek, ktorou Burgenland ašpiruje na titul rakúskej cyklistickej veľmoci. Okrem pohodovej cyklistiky okolo Neziderského jazera či pomedzi vínne pivničky južného Burgenlandu teraz medzi obcami Lockenhaus a Rechnitz vzniklo 40 km trás rôznej náročnosti pre horskú cyklistiku. Celý projekt vznikal s maximálnym rešpektom k prírode, dráhy sa prispôsobovali prírodnej topografii, stavebné práce sa obišli bez ťažkej techniky, iba s použitím minibagra s gumovou lyžicou, aby sa nenarušila pôdna štruktúra, za obeť nepadol ani jeden strom, trasu prispôsobovali lesu, nie les trase. Na rozdiel od tirolského Leogangu, kde sa nachádza najväčší areál horskej cyklistiky v Európe, burgenlandská horská cyklistika sa dá kvôli miernej klíme pestovať pokojne aj celý rok. Burgenland Trails nie je žiadna extrémna divočina pre profíkov, ale adrenalín tak akurát pre rodiny aj s deťmi.
Simonetta Zalová
foto ©Tourismusverband Südburgenland
Článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2023)