Sever Maďarska praje najkrajším vínam, aké sa v tejto krajine urodili. Spoločne s malebnými mestečkami a výnimočnými liečivými prameňmi sú veľkým lákadlom pri vínnych (a kulinárskych) potulkách po egerskej a tokajskej oblasti našich južných susedov.
Červené ako býčia krv
Máloktoré víno má česť byť späté s takou významnou historickou udalosťou ako maďarský Egri Bikavér. Keď sa povie Eger, každý Maďar zbystrí pozornosť, vypne hruď a v očiach sa mu hrdo zaiskrí. Eger, jedno z najmalebnejších starobylých miest na úpätí Bukových vrchov, delí od Budapešti okolo sto kilometrov a pre Maďarov je symbolom vlastenectva a národnej hrdosti, symbolom lásky k rodnej krajine. Každý Maďar pozná jeho históriu a aj o polnoci odrecituje: rok 1552, rok veľkého víťazstva, kedy hradný kapitán István Dobó so svojou družinou premohol niekoľkonásobne početnejšiu armádu Turkov (historické pramene hovoria o pomere tisíc Maďarov k ôsmim tisícom Turkov). Keď udatným vojakom po takmer štyridsiatich dňoch vysilujúcich bojov začalo povážlivo klesať sebavedomie a ubúdať síl, dal veliteľ z hradných pivníc vykotúľať súdky s vínom. To víno bolo červené ako krv a silu malo za stádo býkov. Bojovníci pili hlbokými dúškami na víťazstvo, víno im stekalo po dlhých bradách a farbilo ich načerveno. Tá správa preletela tureckým vojskom silou blesku: nepriateľskí bojovníci pijú býčiu krv, odtiaľ teda pramení ich nadľudská sila a odvaha! Turci usúdili, že sa s takýmito bohatiermi neoddá bojovať a dali sa na útek…
Legenda kontra fakty: Čo sa rozpínavých Turkov týka, tí sa do Egeru vrátili a mesto napokon dobyli, aj keď sa tak stalo až v roku 1596. Spomienka na vyše storočné panstvo Turkov v Egeri má podobu 40 metrov vysokého minaretu, ktorý sa v meste zachoval ako najsevernejšia pamiatka z tureckej éry v Európe. Na egerskom hrade sa bojuje dodnes, chlapi v dobových kostýmoch tu strieľajú pušným prachom, cvičia lukostreľbu, ženy sa okolo nich obšmietajú v čipkovaných živôtikoch a dlhých vyšívaných sukniach. Bazilika s prekrásne znejúcim organom je druhým najväčším kostolom v Maďarsku, a vôbec, Eger je živé mesto plné kultúrnych pamiatok, s malebnými uličkami a prekrásnym starobylým námestím, ktoré vábi čulým ruchom miestnych remeselníkov, obchodíkmi lokálnych výrobcov, kaviarničkami a vinotékami s bohatou ponukou vyhlásených egerských vín.
V Údolí krásnej ženy: Egri Bikavér je kupáž viacerých odrôd, medzi ktorými mala v minulosti popredné zastúpenie modrá odroda Kadarka, dnes vinári uprednostňujú skôr Frankovku modrú. Podľa tzv. Bikavér Kódexu z roku 1997 (vypracoval ho spolok egerských vinárov na základe stáročných tradícií výroby) musí toto víno obsahovať aspoň tri ďalšie odrody hrozna, ako napríklad Cabernet Sauvignon, Merlot či Modrý Portugal. Víno by malo zrieť v dubových sudoch aspoň dva-tri roky. Egri Bikavér najlepšie chutí v Údolí krásnej ženy (Szépasszonyok völgye), kde nájdete vyše 40 pivníc vyhĺbených do ryolitového tufu. Tu, v mieste jeho zrodu, môžete degustovať Egri Bikavér, červený ako krv, korenistý, ťažký a ohnivý – aspoň tak by malo chutiť najslávnejšie maďarské červené víno.
Zlaté ako poklad kráľov
Predstavte si, že pijete víno, ktorého výroba sa od 15. storočia takmer nezmenila. Historické pramene udávajú, že prvé tokajské aszú (výber) vyrobil v roku 1630 dvorný kňaz Laczkó Máté Szepsi a na veľkonočné sviatky ho ponúkol svojej panej Zuzane, manželke Juraja Rákocziho.
V roku 1737 bolo vydané nariadenie, ktoré po prvý raz vymedzilo vinohradnícku oblasť Tokaj-Hegyalja, jednak kvôli výnimočným vínam, ktoré sa tu dorábali, a tiež, aby tokajské moky ochránilo od rôznych plagiátov. Toto „čierne a zvädnuté hrozno“, ako sa písalo v úradnej listine, „pretože je vynikajúce, nariaďuje sa, aby bolo chránené ako cennejšia vec“. Ešte v časoch Márie Terézie, sa verilo, že tokajské vína obsahujú zlato, ktoré do bobúľ hrozna vsiaklo z pôdy a tiež, že tokajské vinohrady občas vyženú zlaté prúty. Koncom 16. storočia sa tokaj vyvážal na ruský cársky dvor a jeho veľký obdivovateľ Peter Veľký si na prevoz tokajských súdkov vydržiaval dokonca špeciálny konvoj kozákov. Najpoetickejšie sa o tokaji vyjadril francúzsky kráľ Ľudovít XIV., kráľ Slnko, keď ho vyhlásil za „vinum regum, rex vinorum“ (víno kráľov, kráľ vín).
Z pradávneho panónskeho mora nezostala na území dnešného Maďarska ani kvapka. Svedectvo o jeho existencii však dodnes vydáva kamenitá vulkanická pôda, tvorená horninami, ktoré vznikli sopečnou činnosťou v treťohorách. V nej sa výnimočne dobre darí trom hlavným tokajským odrodám: Furmintu, Lipovine a Muškátu žltému. Keď sa na tokajské vinohrady znesie ušľachtilá pleseň Botrytis cinerea, nastáva pre vinárov ten správny čas. Botrytis dokáže k životu vybudiť dlhá a teplá jeseň s hmlistými ránami a suchými teplými dňami (nestáva sa to však každý rok). Bobule hrozna napadnuté plesňou stratia až 80 percent obsahu vody, čím sa koncentrujú cukry a znižuje obsah kyselín. Tak vzniká cibéba, nevábne vyzerajúce hrozienko, z ktorého sa vyrábajú tokajské putňové výbery. Do putne, drevenej vinohradníckej nádoby, sa dodnes zbierajú cibéby ručne. Hrozienko po hrozienku… Do jednej putne sa zmestilo 22 – 25 kilogramov cibéb, tie sa potom v kadiach pošliapali a vzniknutá kašovitá hmota sa zaliala mladým tokajským vínom z göncského suda, ktorého objem predstavoval 136 litrov. Koľko putní hrozienok sa šuplo do suda (tri, štyri, päť, šesť), toľko putňové potom bolo tokajské víno. Samozrejme, čím viac putní, tým je víno sladšie, bohatšie, komplexnejšie, intenzívnejšie. Na jeho výslednej chuti sa podieľa i zretie vína v dubových sudoch v pivniciach, ktorých steny pokrýva ďalšia z ušľachtilých plesní, Cladosporium cellare. Pobudnúť v takejto pivnici je zážitok sám o sebe, to iste uzná každý, kto sa v tomto vlhkom podzemnom kráľovstve tokajských vín aspoň raz ocitol… V roku 2002 Tokajskú historickú vinársku oblasť zapísali do svetového dedičstva UNESCO a patrí do nej 27 osád, medzi inými: Tokaj, Bodrogkeresztúr, Bodrogkisfalud, Rátka, Tállya, Mád a ďalšie.
Tokaj nielen vínom živý: Reprezentačnýhrad v Sárospataku (dôležité kultúrne centrum tejto oblasti) vybudovala uhorská šľachtická rodina Rákocziovcov, ktorá založila aj Kalvínske kolégium. V tomto významnom vzdelávacom centre vyučoval Jan Amos Komenský a práve tu napísal svoje najväčšie diela Orbis Pictus a Škola hrou. Za návštevu stojí aj knižnica reformovaného internátu, založená v roku 1531, jedna z najväčších v Maďarsku. Podľa posledných zistení sa v Sárospataku roku 1207 narodila Svätá Alžbeta (Alžbeta Uhorská) z rodu Arpádovcov (iné pramene uvádzajú, že sa mohla narodiť aj v Bratislave).