Prvé hlavné mesto a jeho univerzita
Hlavným mestom Portugalska nebol vždy Lisabon. V roku 1144 sa prvý portugalský kráľ usídlil v meste Coimbra, v centrálnej časti krajiny, pri rieke Mondego. V roku 1290 založil kráľ Dinis I. univerzitu, a tá sa dnes radí k najstarším na svete. Ďalší kráľ, Ján III. v roku 1540 prenechal univerzite k dispozícii svoj palác a keď sa sídlo kráľa premiestnilo do Lisabonu, presídlila sa aj univerzita. Pokrokový duch, zmýšľanie a názory jej intelektuálnych kruhov sa však šľachte nepozdávali, a tak radšej nechala univerzitu presťahovať naspäť do Coimbry, vďaka čomu sa tu aj v súčasnosti rodia najlepšie hlavy a celému mestu dominuje impozantný komplex tejto vzdelávacej inštitúcie. Spočiatku sa tu vyučovalo len kanonické právo, gramatika, teológia a logika; neskôr, keď si doba vyžadovala rôznych špecialistov pre námorné plavby, pribudli aj iné predmety – geometria, aritmetika či astronómia. Už v 14. storočí mali študenti právo sami si voliť svojich profesorov. Študentov i dnes na prednášky zvoláva baroková zvonica, jeden z jej zvonov prezývajú „cabra“ (koza), lebo jeho zvuk pripomína mečanie.
Knižná katedrála
Najväčšou pýchou univerzity v Coimbre je knižnica, ktorá vďaka svojmu barokovému zariadeniu, bohatým freskám, množstvu zlatých ornamentov a nábytku zo vzácneho brazílskeho dreva pripomína skôr posvätný chrám. Žiaden div, že patrí do desiatky najkrajších knižníc na svete. Nachádza sa tu 40.000 kníh, 3.000 stredovekých rukopisov a vyše 200 kusov prvotlače. V knižnici žije aj niekoľko netopierov a domáci ich doslova rozmaznávajú, pretože sa nemusia obávať škodlivého hmyzu, ktorý by mohol poškodiť vzácne knihy. Len treba každý večer pokryť najvzácnejšie drevené stoly plachtami, aby ich netopiere po nočnej hostine neznečistili. Ešte väčšmi zaujme, že tu majú aj väzenie, a to priamo pod knižnicou. Ak niektorý študent porušil domáci poriadok alebo poškodil vypožičanú knihu, za trest musel do väzenia. Ráno šiel pekne na prednášky a potom šup!, naspäť do chládku! Ale väzenie to bolo vskutku akademické, pretože sa v ňom nachádzala aj toaleta. Nuž, ktovie, či práve tu nebol vynájdený zvyk dlhého vysedávania s knižkou na kolenách…
Veselý študentský život
Všadeprítomní študenti v Coimbre chodia v uniformách s čiernym plášťom, táto tradícia sa neskôr preniesla aj do portugalského mesta Porto, odkiaľ sa dostala až do príbehov o Harrym Potterovi. Plášť by mal mať rozstrapkaný lem, pričom vraj každé natrhnutie znamená jedno milostné dobrodružstvo. Každá fakulta má vlastnú farbu a študenti podľa svojej príslušnosti nosia aj farebné stužky. Po skončení štúdia ich potom pália v rámci ceremónie Queima das Fitas, ktorú možno označiť za jednu z najväčších študentských párty v Európe: trvá osem dní, pričom každý deň oslavuje iná fakulta. Druhý sviatok je ešte hlučnejší. Ide o prijímanie nových študentov na začiatku akademického roka, Festa das Latas (doslova Sviatok plechoviek), keď sa títo neboráci nielenže musia navliecť do pestrých kostýmov, ale na nohy im ešte priviažu strapce prázdnych plechoviek. Bujarý sprievod, v ktorom nechýbajú plagáty s karikatúrami profesorov, sa za hrmotu plechoviek, narážajúcich o kamennú dlažbu, poberá cez mesto až k rieke, kde prvákov pokrstia vodou.
Mesto mladosti a piesne
Na univerzite študuje vyše 20.000 študentov (z viac ako 70 krajín) a keď sa k tomu pridá ešte 10.000 z tunajšej technickej vysokej školy, tak tvoria jednu pätinu celkového počtu obyvateľov mesta. Žiaden div, že atmosféra študentského života v Coimbre nadobúda takmer hmatateľnú podobu. Cez deň, keď tu prevláda relatívny pokoj, turisti i miestni obyvatelia si radi vychutnávajú šálku silnej kávy neďaleko historického kostola Santa Cruz, v ktorom sú pochovaní prví dvaja portugalskí králi. Nočný život v Coimbre sa nesie v znamení všadeprítomného „Na zdravie!“, ktoré sa z barov rozlieha v rôznych jazykoch do skorých ranných hodín. Často tu počuť aj fado – ozvenu portugalskej duše. Na rozdiel od lisabonského fada spievajú v Coimbre len muži a v závere sa netlieska rukami, ale kašle. Piesne fado vyjadrujú emócie ľudu, plné smútku, túžby a bolesti duše. Veď aj staré portugalské príslovie hovorí, že „Portugalec spieva tam, kde je chuť plakať…“
Z metropoly Portugalska
Ingrid Žalneva