Dana Dolníková – Nie som robot, občas si poplačem

 

Keď detský život visí na vlásku a rodičia sa pri jeho záchrane spoliehajú iba na vás, je to záväzok i stres. Keď dieťa otvorí knihu a začne v nej listovať, ilustrácia je asi to prvé, na čo mu padne pohľad. Aj to je záväzok a stres. Dana Dolníková je žena „dva v jednom“, je totiž primárka Neonatologickej kliniky intenzívnej medicíny LF UK a DFNsP v Bratislave, ale aj ilustrátorka detských knižiek. 

 

 

Váš život je vlastne neustále prepojený so svetom detí, nech sa to pozrieme z akéhokoľvek uhla. Čím je pre vás príťažlivý detský svet?

Premýšľam, či vôbec je možné tieto dve aktivity – detské lekárstvo a detskú ilustráciu – nejako prepojiť a či v mojom prípade spolu vôbec súvisia. Detské lekárstvo bola pre mňa jediná možnosť, nevedela som si nič iné predstaviť a ani som nikdy nechcela robiť s dospelými ľuďmi. Avšak nie pre také to romantizujúce „mám veľmi rada deti“, pretože som, naopak, vo vzťahu k deťom veľmi triezvy typ, tie moje vlastné by o tom vedeli rozprávať. Chvíľu som si myslela, že by stálo za to vyskúšať psychiatriu, svojho času mi bolo mimoriadne blízke „rýpanie sa“ v ľudskej duši, ale napokon som sa rozhodla pre deti. Prečo? Hádam to nevyznie zvláštne, ale dieťa je pre mňa akceptovateľné fyzicky – je čisté, voňavé, nepopísané a aj choroby zvládajú deti spôsobom, ktorý je menej ťaživý…

 

 

Na vašom oddelení však detičky ani nič iné nepoznajú, s problémami vlastne už prichádzajú na svet…

Ide o „intenzívne oddelenie“, kde dieťa nie vždy prežije, a kde sa deti zachraňujú, alebo sa narodia tak, že sa zachrániť nedajú. Odchádzajú zo sveta pre nich veľmi nevedomým, nebolestným spôsobom, nevidno na nich úzkosť, utrpenie, ktoré vidno u väčších detí a dospelých. Pre ostatných je to, samozrejme, veľmi zlé, aj keď rodičia sa s odchodom svojho nedávno narodeného dieťatka vyrovnávajú akosi lepšie, ľahšie ho „púšťajú“, ako keby si vraveli, že im vlastne ešte ani nepatrilo. Nie je tam dlhodobá spoločná skúsenosť, nie je tam zvyk, každodenný prebolený a zažitý cit…

 

 

Vždy vás to ťahalo k medicíne?

Naopak, medicína ma vôbec nelákala, práve preto sa mi asi detské lekárstvo zdá najviac akceptovateľné. Medicínu som však okolo seba vnímala, mali sme ju v rodine, hoci ma nikdy žiadnym zvláštnym spôsobom neoslovovala. Teraz ale vidím čosi podobné na vlastných deťoch, ktoré dlhodobo medicínu odmietali, nechceli o nej počúvať, nechceli nič vidieť, no ich odrazu priťahuje a uvažujú, že by možno nebola pre nich až takou zlou voľbou. Syn má však iba pätnásť, dcéra je o rok staršia a zaujíma ju výtvarná výchova, ale okrem nej aj anatómia a obaja cítia, že na nich z toho rodinného prostredia čosi veľmi vplýva.

 

 

 

K čomu ste teda v čase, keď sa človek rozhoduje o budúcej profesii, inklinovali?

Tiež ma, podobne ako dnes moju dcéru, lákalo výtvarné umenie. Túžila som ilustrovať a chcela som ísť na ŠUP-ku, kam som sa ale nedostala. Nejako som ilustráciu odložila bokom a povedala si, že pôjdem iným smerom, no nakoniec som sa k nej okľukou a vlastne náhodne vrátila, keď ma oslovil Milan Brčák, či by som nechcela ilustrovať jeho detskú knihu. Myslím, že ani nevedel, či viem kresliť a ako, asi mal len pocit, že keď som niekedy kreslila, mohla by som to zvládnuť. Na kreslení ma najviac baví vyjadrenie sa skratkou, že okolo toho človek nemusí veľa rozprávať, ale jediným obrázkom dokáže vypovedať veľmi veľa.

 

 

Prečo práve detská kniha?

Myslím, že na to, aby človek mohol robiť nejaké „vážne ilustrácie“ a vážne umenie, potrebuje školy, cvičenú ruku a štúdium, ale moje ilustrácie sú možno viac detské ako pre deti (smiech). Je to taký naivný spôsob, ako vidím príbeh a netrúfam si ním osloviť dospelého čitateľa. Možno keby som to študovala, bavila by ma animácia, ilustrácia, karikatúra, nie nejaké veľké umenie.

 

 

Považujete rituál kreslenia za akýsi relax alebo kreatívny spôsob meditácie, nevyhnutný „úlet“ od zamestnania, kde nie vždy zažívate ľahké chvíle?

Priznávam, že to tak nie je. Veľmi rada relaxujem s knihou v ruke, nie ďalšou činnosťou, ani výtvarnou, ani hand-made, ani žiadnou inou. Najradšej sa zvalím na gauč s knihou a zahĺbim sa do úplne iného sveta. Ilustrácia pre mňa zo začiatku bola kŕčovitou činnosťou, cítila som nesmiernu zodpovednosť za to, že sa budem spolupodieľať na niečom, čo hádam aj nejaké vydavateľstvo vydá. Váhala som, či moje ilustrácie vôbec niekoho oslovia, musela som sa teda učiť kresliť, trénovala som, aby mi to šlo. Bola som v tom absolútny samouk. Od detstva som síce s ceruzkou zžitá, ale akýsi vlastný štýl som musela postupne objaviť. Metódou „pokus – omyl“.

 

 

Mnohí umelci tvoria bez toho, aby svoj talent podkuli vzdelaním. Môže byť na škodu, alebo na prospech, ak sa umenie študuje?

Rozhodne mi to dáva viac slobody a možno aj odvahy, že robím čosi, čo som neštudovala. Niekedy mi za to dcéra dohovára, tvrdí, že to musím robiť inak, lebo takto „sa to nemá“… Najdôležitejšie v konečnom dôsledku je však, či sa ilustrácia v knihe páči deťom a či na ňu reagujú pozitívne.

 

 

To však mnohokrát neviete, nevidíte predsa ľuďom do príbytkov a deťom do izieb, keď čítajú. Naopak, v nemocnici viete hneď, čo robiť a výsledok vidíte okamžite… 

Knižka je pre mňa „super rýchla práca“, pretože si niečo vymyslím a hneď to hodím na papier, sotva obrázok dokreslím a už ho vidím v počítači v konečnej verzii a o chvíľu je kniha na pulte, kde si ju môže niekto kúpiť. V nemocnici je to sizyfovská práca, človek vytlačí ten ťažký kameň do kopca a potom mu padne znenazdajky na hlavu. Keďže už nepracujem priamo pri detských lôžkach, nevediem pacientov od začiatku do konca ich pobytu u nás, už sa ich toľko nedotýkam a „nemojkám“ ako voľakedy, nemám s deťmi až taký bezprostredný vzťah a rýchlu spätnú väzbu. Tú majú moji sekundári a ošetrujúci lekári, na ktorých sa stopercentne spolieham. Chýba mi to… som väčšinou na rane, až keď je zle, keď sa treba porozprávať s rodičmi a oznámiť im, že sa situácia nevyvíja najlepšie. Teraz oddelenie vediem hlavne personálne, ekonomicky, materiálno-technicky, robím to, čo som nikdy nechcela, ale nejako to k primárskej práci patrí. Je to skôr výkonná funkcia, je to manažment, kde na vás padá úplne všetko.

 

 

Nie je vám to ľúto? Pre toto ste študovali?

Chýba mi bezprostredná, permanentná blízkosť s pacientmi. Isteže som neštudovala, aby som „hospodárila“ a odovzdávala výsledky, to nás na škole nikto neučil. V určitom veku sa však stane, že ak chce lekár robiť liečebno-preventívnu starostlivosť tak, ako si ju predstavuje, musí sa stať šéfom. A ja som do toho šla s touto predstavou, že chcem rozhodovať o tom, ako sa u nás bude liečiť, ako budeme preberať nové trendy, k čomu sa, samozrejme, pridali ďalšie povinnosti, a o tých som ani len netušila. Na jednej strane ľutujem, že som neostala pri bábätkách, na druhej strane je potrebné nezdupkať, vytrvať a vziať veci do vlastných rúk, keď nastanú nepríjemnosti. Najťažšia na mojej profesii je však snaha zapáliť druhých ľudí, motivovať ich, aby robili viac a za málo peňazí – býva to ťažké, ak človek sám nehorí.

 

 

Rozdiel medzi neonatologickým oddelením a pediatriou – tento rozdiel laik často nechápe…

Neonatologická klinika intenzívnej medicíny je akési novorodenecké ÁRO. Naši novorodenci nie sú zdravé detičky, ktoré ostávajú po narodení pri maminke na novorodeneckom oddelení. Naši malí pacienti sa zle adaptovali na život, narodili sa chorí alebo chorej matke, nebolo im v maternici dobre, narodili sa predčasne alebo s vrodenou vývojovou chybou. Málo sa o tom hovorí, ba aj mnohí rodičia, ktorí sa u nás so svojím dieťatkom ocitnú, priznajú, že vôbec netušili, že ich dieťa sa môže narodiť choré. Každému, kto to nečaká, to spôsobí obrovský šok. A mnohí rodičia ani nevedia, že také oddelenie, ako máme my, vôbec existuje.

 

 

Čo všetko tieto detičky po narodení čaká?

Je to obdobie ohromných zmien. Našim deťom sa počas prvých dní musia všetky orgány adaptovať na život mimo maminej maternice, navyše, ďalšie mesiace dozrievajú. Ľudskí novorodenci patria k najnedokonalejším mláďatám v živočíšnej ríši, neviem o žiadnom živočíšnom druhu, ktorý by sa dlhšie staral o svoje mláďatá ako človek. Aj zdravý novorodenec má po narodení pred sebou rizikové obdobie, kedy sa môže hocičo „pokaziť“, dokonca na celý život. A rizikové ľudské mláďa je ohrozené ešte oveľa viac. Máme detičky na umelej pľúcnej ventilácii, deti s neuzatvorenou brušnou dutinou, bábätká s malou pôrodnou váhou, s vrodenými chybami. Strávia u nás často niekoľko týždňov a všetky nám prirastú k srdcu, pretože sme s nimi častokrát viac ako ich vlastní rodičia.

 

 

 

Čo býva najčastejšou príčinou, že dieťatko z matkinho brucha putuje rovno na vaše oddelenie?  

Najčastejšie sú asi banálnejšie príčiny ako poruchy adaptácie novorodencov po pôrode cisárskym rezom, ktorého trend na Slovensku je stále veľmi vysoký. Gynekológovia tvrdia, že ide o bezpečnejší spôsob pôrodu dieťaťa, že je to pekná operácia, ja však zastávam názor, že nie pre matku. Navyše stres, ktorému je dieťa podrobené pri prirodzenom pôrode, sa pre bábätko stáva dôležitou výbavou. Máme po cisárskych rezoch donosené deti, ktoré nemajú zadaptované pľúca a ostanú na ventilácii, máme aj čoraz viac tráum, ktoré sme doteraz nevideli – zlomené kľúčne kosti alebo končatiny… Netvrdím, že existujú absolútne pravdy, ale dnešné matky si mnohokrát predstavujú, že pôrod je „bohovská zážitková záležitosť“, pri ktorej sa nič nemôže stať, ako napríklad trend ťahať pôrody do domácností, s čím veľmi nesúhlasím.

 

 

Máte na mysli aktuálny trend matiek, poučených zaručenými informáciami z internetu, keď dokonca radia lekárom, čo majú robiť?

S týmto prístupom sme konfrontovaní každý deň. Vytvorili sa akési dva tipy matiek: Jedny za dieťatkom vôbec neprídu, lebo vraj „musia venčiť psíka“, necítia sa dobre, nemajú nič zariadené… a my sme z toho šokovaní, lebo táto skupina neustále narastá. A potom je tu skupina mamičiek, ktoré nazývame „bio matky“. Pri nich si vždy si spomeniem, ako pri oprave auta musím zájsť do servisu, pretože tomu nerozumiem… Prečo si teda niekto myslí, že cez internet vyštudoval medicínu a dokáže usúdiť, akým spôsobom máme zachraňovať jeho dieťa?

 

 

Ako pracujete na oddelení so samotnými rodičmi?

Potrebujeme byť na to tak trochu psychológmi, opravármi, lekármi a vlastne všetkým dokopy. Táto časť býva na celej liečbe najťažšia, pretože si v krátkom čase ako lekári musíme získať rodičov pre náš liečebný proces, musíme ich tým previesť. Keď sa vám narodí dieťa predčasne, je to obrovský stres. Každý deň vám niekto povie, že tentoraz prežilo, ale všetko sa môže zmeniť – rodičia tak vlastne žijú v permanentnej neistote a strácajú nervy. Práca a komunikácia s nimi je niečo, čo človek musí vedieť. Ale túto časť mám celkom rada, akosi mám pocit osobnej cti, ak môžem „rodičov dať do laty“, aby sme pre dieťa mohli spoločne spraviť to najlepšie.

 

 

Gabina Weissová

foto Jozef Barinka

 

Druhú časť rozhovoru si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2017)