Denisa Šulcová – Mám rada cinkot lezeckého materiálu

 

Po horách sa pohybuje s istotou a zručnosťami, aké jej závidí aj opačné pohlavie. Denisa Šulcová je prvou a zatiaľ jedinou horskou vodkyňou na Slovensku. Po tvrdom štvorročnom kurze, ktorý si napriek jeho náročnosti zvládla urobiť popri výchove dvoch dcér, sa však dobrodružstvo ešte len začalo. Mať na lane priviazaných ľudí, ktorí sa na vás na strmých štítoch aj napriek všetkým vrtochom počasia plne spoliehajú, je pocit, ktorý nie je ľahké opísať, nieto ešte denne zažívať.

 

Kedy ste počuli prvé silné volanie hôr a čím si vás získali?

Vyrastala som v Poprade, a tak som k horám mala dosť blízko. Rodičia nám odmalička sprostredkúvali prírodu, Tatry, lyžovanie, bežkovanie… potom mi vzťah k horám posilnila sestra, s ktorou som od základnej školy chodila na túry a lyžovačky do dolín s lyžami na batohu. Hory, v mojom prípade Tatry, si ma preto získali, a to celkom prirodzene, keď som sa na ne pozerala z okna obývačky a obkresľovala ich kontúry pri západe slnka. Získali si ma pocitom, ktorý sa vyplaví, keď sa z nich vrátite domov. Získali si ma priateľstvami, ktoré v nich vznikajú. A, samozrejme, športami, ktoré sa v nich dajú robiť.

 

Pochádzate z lezeckej rodiny?

Mamka za mlada hrala volejbal, sánkovala, otec síce pretekársky lyžoval a liezol, no potom sa jeho život odohrával pri leteckom modelárstve. Sestra sa venovala akrobatickému lyžovaniu a ja som niekoľko rokov strávila na tenisových kurtoch. Na konci základnej školy som objavila lezenie a odvtedy sa moje športové pôsobenie výrazne zmenilo. Avšak nik z rodiny nás k lezeniu nepriviedol. Rodičia nám dali slobodu a my sme ju naplno využili. Počas strednej školy som už v lete veľa liezla a v zime som učila lyžovať v lyžiarskej škole. Takto to pokračovalo aj počas vysokej školy a vlastne sa to v podobnom duchu nesie dodnes.

 

Prečo ste sa rozhodli stať sa horskou vodkyňou?

Práca s ľuďmi a možnosť sprostredkovať im niečo, čo svojimi zručnosťami dokážem, ma baví. Dlhé roky sa venujem vyučovaniu lyžovania a môžem smelo povedať, že skúseností mám dosť. Baví ma to stále rovnako, ak nie ešte viac. Keďže leziem a pohybujem sa v lezeckej komunite, od mlada som sa stretávala s mnohými horskými vodcami, ktorí tu, v Tatrách, pôsobia. S mnohými chodievam na skialpové túry, lyžovať a liezť. Čiže tá myšlienka prišla už skôr, ale až teraz sa mi ju podarilo zrealizovať.

 

Môže sa horským vodcom stať ktokoľvek?

Ktokoľvek, kto sa dlhodobo venuje športovým disciplínam, ktoré si remeslo horského vodcu vyžaduje a ktokoľvek, kto má pedagogické vlohy, empatiu a riadny kus trpezlivosti i snahy neustále sa zlepšovať.

 

Čo všetko ste museli absolvovať počas štvorročného kurzu?

V skratke by som vymenovala skalné lezenie, lezenie veľkých stien, hrebeňov, lezenie ľadov, mixov, lyžovanie, skialpinizmus, pohyb na ľadovci, improvizovaná záchrana, počasie, orientácia, zdravoveda, lavínová problematika a mnoho iného. Kurz pozostáva z čiastkových kurzov venovaných všetkým druhom pohybu v horách tak, aby vás naučili bezpečne vodiť klientov v rôznorodých terénoch. Je toho dosť. Verím, že takýto kurz zmení každého. A, samozrejme, zmenil aj mňa, nadobudla som mnoho vedomostí a zručností, ktoré využívam v lezeckom a lyžiarskom živote. Plus ma naučil byť dochvíľnou, plánovať reálne, sledovať podmienky, vyhodnotiť situáciu.

 

Ktoré zo skúšok boli pre vás osobne najťažšie?

Ašpirantské skúšky – tie sa odohrávali na záver nášho „letného“ kurzu na ľadovci, kde letné podmienky neboli ani náhodou. Snežilo, fúkalo, chatu, v ktorej sme bývali, otvorili len v deň nášho príchodu a bola v nej príšerná zima. Skúšky boli dva dni a každý z nás desiatich musel vodiť celý deň náročnú túru na alpský vrchol, ktorý mal viac ako 4.000 metrov. Naplánovať to od A do Z tak, aby ste vedeli v každom okamihu a počasí, kde ste a kam idete, nebolo jednoduché. Takisto podľa terénu meniť vodcovskú techniku s lanom tak, aby práca s klientom bola rýchla, efektívna a bezpečná. Lektori nás hodnotili počas celého dňa. Nám, samozrejme, išlo o veľa, pretože po ašpirantských skúškach vás čaká povinná prax, čiže vodiť určitý počet túr v lete a zime s reálnymi klientmi, pod dozorom skúseného, už certifikovaného  horského vodcu.

 

Časť kurzu prebiehala aj v Dolomitoch…

Všetky oblasti a časti Álp sa od seba líšia druhom skaly, a tým sa mení aj charakter lezenia či zaisťovania sa. Vápencové Dolomity sú vskutku čarovné. Mne sa však veľmi páči lezenie po úžasnej kompaktnej žule v okolí francúzskeho Chamonix. Ten je medzi lezcami, lyžiarmi a horskými vodcami „pojem“. Má čo ponúknuť, preto sa ako horské mestečko považuje za mekku horských športov.

 

Stretli ste sa na skúškach aj s inými ženami?

Áno. Horské vodkyne som spoznala aj vo Vysokých Tatrách, kde sa konalo valné zhromaždenie medzinárodnej federácie horských vodcov UIAGM. S vodkyniami z Kanady, Švajčiarska či Ekvádoru som mala možnosť porozprávať sa o mnohých veciach – od toho, ako prebiehali ich kurzy až po to, ako si vážia ženy v tomto povolaní v daných krajinách. Na moje prekvapenie všetko to boli podobné príbehy z USA, Kanady, Slovenska aj Ekvádoru. Až na švajčiarsku vodkyňu, ktorá hovorila, že u nich ženy – vodkyne oslavujú a nosia na rukách.

 

Líšia sa pri získaní certifikátu kritériá na mužov a ženy?

Kritéria sú pre mužov aj ženy úplne rovnaké. Keď ste tam vonku, hory pohlavie nerozlišujú.

 

Prerod z lezkyne na vodkyňu sa nestane za jednu noc. Čo všetko sa musí prenastaviť?

Prerod je asi alfou a omegou. Už sa nevozíte vzadu v aute, už ste šofér. Už vás mama a otec nedržia za ruku, vy ste mama či otec. Z lezeckého pohľadu to funguje tak, že už si nejdem zaliezť s rovnocenným parťákom, ale idem liezť s niekým, kto sa spolieha na mňa. Už som na to sama, plánujem všetko od prvého kontaktu až po rozlúčenie po spoločne strávenom dni. Pocit zodpovednosti určujú viaceré faktory – akého klienta máte na lane, počasie alebo miesto, kde sa nachádzate. Zvyknúť sa na to dá, ale nie natoľko, že si dovolíte na svoju zodpovednosť zabudnúť.

 

Z hôr sa dá naučiť viac než z kníh, čo naučili hory vás?

Vnímať, byť flexibilný, riešiť.

 

Mimo prírody je to rovnako dôležité, no keďže tam nejde až tak o život, často na to nekladieme taký dôraz

Možno ide rovnako o život, len si to neuvedomujeme. Sú to denné momenty, na ktoré sme zvyknutí. Denne sa vystavujeme mnohým riskantným situáciám – šoférovanie, chôdza popri ceste, držanie telefónu v ruke, najmä u detí, ktoré s ním strávia viac času ako pri rozhovore s rodičmi. Môžem pokračovať so zlými stravovacími návykmi či nedostatočným pohybom, sedavým zamestnaním, lenivosťou… Všetko so všetkým súvisí a ak sa nebudeme o seba starať a dbať na výchovu našich detí, tak nám postupne vyrastie nezdravá a obézna generácia. Stačí porovnať štatistiky zdravia a váhy spred 20 – 30 rokov a dnes.

 

Ste prvou a jedinou horskú vodkyňou…

Nie je veľa mužov ani žien, ktorí sa na vyššej úrovni venujú všetkým disciplínam, ktoré si horské vodcovstvo vyžaduje. Buď sú to dobrí lezci, alebo dobrí alpinisti, alebo skialpinisti, no vždy im niektorá z tých disciplín chýba. Ja som mala šťastie, že ma bavia všetky tieto športy a bavia ma natoľko, že som sa v nich vypracovala a trúfla si prihlásiť sa na kurz. V športoch, ktoré si vodcovstvo vyžaduje, musíte vynikať pohybom a plynulosťou. Do kurzu vás prijmú nielen na základe vašich lezeckých a skialpinistických výkonov, ale takisto na základe prijímacích skúšok zo všetkých ostatných disciplín. Počas kurzu vás už neučia liezť a lyžovať, ale učia, ako bezpečne a efektívne vodiť v rôznom teréne, podmienkach, horstvách. Iná vec je, že ako žena máte malú nevýhodu – hovorím o materstve. To plánovanie na vstup do kurzu je pre ženy náročnejšie ako pre mužov. Tehotenstvo a starostlivosť o dieťa je časovo náročné a nemáte šancu chodiť liezť či akokoľvek športovať a udržiavať sa. Materstvo zastaví v osobnom raste mnoho žien, mnohé na seba a svoje túžby nadobro zabudnú. Samozrejme, je to všetko aj o tom, z akého prostredia ste, akého máte partnera, rodičov, koľko máte financií… Tých okolností, ktoré vplývajú na váš rast, je mnoho a nemá to každý rovnako.

Ja som si to vedela predstaviť ešte pred tým, ako som mala deti. No po tom, ako sa mi narodili, sa mi táto myšlienka rozplynula, hoci športu som sa venovala aj počas tehotenstva, potom až po pôrodoch. Udržiavala som sa nielen kvôli chudnutiu, ale aj kvôli psychohygiene. Ani môj život nie je ružový, v istom čase som si prešla rozvodom a ťažkým súkromným obdobím, počas ktorého vyhlásili prijímacie skúšky na kurz horských vodcov. Po úspešných prijímačkách som si financie na kurz požičala a teraz ich môžem splácať. Takže žiaden úžasný nadsadený príbeh, ale holá realita (smiech)…

 

S akými reakciami ste sa stretli, keď sa klienti dozvedeli, že ich bude viesť žena?

Z môjho pohľadu to bolo vždy milé až úsmevné. Drvivá väčšina vedela, že ich v ten deň bude vodiť žena, takže nešlo o žiadne prekvapenie. Niektorí ma vyslovene chceli, tí ostatní nenamietali, teda aspoň nie nahlas (smiech). Priamu kritiku som nikdy nezažila.

 

Vo fyzickej zdatnosti sa vyrovnáte a často aj predstihnete  mužov…

Je potrebné neustále na sebe pracovať. Trénovať v lete i v zime, aby vás ani jedna sezóna a výkon, ktorý musíte podať, neprekvapili. Mám šťastie, že trénovať ma stále baví a rada sa udržiavam v kondícii a sile nielen kvôli vodeniu, ale hlavne kvôli lezeniu. V lete počas dní, kedy nevodím, si idem ráno zabehať alebo v zime vybehnem na skialpoch na Skalnaté pleso či do Lomnického sedla a potom môže deň začať. Okrem toho leziem či trénujem na letné aj zimné lezenie. Ráno robím na striedačku zopár zhybov a kľukov, chodievam trénovať na umelé steny alebo si zatrénujem večer ešte doma.

 

Ktoré z našich štítov považujete za najťažšie na vodenie?

Mám za sebou mnoho letných výstupov na tatranské štíty. Každý má ľahšie i ťažšie výstupové trasy, ale jeden z tých ťažších na vodenie je napríklad Prostredný hrot medzi Veľkou a Malou Studenou dolinou. Z každej strany je veľmi strmý a náročný, všade má náročné exponované miesta, kde pád bez lana znamená smrť. Výstup aj zostup je veľmi ťažký nielen technicky, ale aj orientačne. Mnohokrát ho vysokohorskí turisti podceňujú a niektorí na to doplatili životom.

 

Stihli ste od leta, odkedy ste vodkyňa, pozbierať aj úsmevné príbehy?

Stále sa usmejem na tom, keď vodím mužov a oni sú aj na lane galantní. Opýtajú sa ma: Deniska, si v pohode? Si v poriadku? Alebo keď sa obávajú, či ich udržím na lane a ja im poviem, že to ich mám ja držať, že to ja sa cítim bezpečnejšie.

 

Ako vyzerá vaše pracovné ráno v horách?

Pracovné ráno pre mňa znamená byť prichystaná už večer. Ráno si urobiť kávu, popritom si urobiť desiatu a čaj, skontrolovať, či mám všetko a vyraziť na miesto stretnutia. Tam sa zoznámiť, skontrolovať obsah batohov klientov, povyhadzovať zbytočnosti, zbaliť potrebné veci a vydať sa na túru.

Máloktorý klient je zbalený ideálne, hoci im zoznam vecí vždy napíšem. Chápem, že majú potrebu zobrať si „pre istotu“ niečo navyše, no neuvedomujú si, že každý gram každým krokom hore oťažieva. Takže vyhadzujem 2 páry ponožiek, obrovskú peňaženku, lekárničku, hrnčeky zavesené na batohu na karabínke, 4 litre tekutín a 10 power gélov… Vždy sa nájde niečo, čo ma pobaví, ale vysvetlím, prečo áno a prečo nie a zvyšok necháme v aute alebo na chate.

 

Je pre vás ticho najkrajší zvuk?                                                                  

Mám rada cinkot lezeckého materiálu. Mám rada zvuk padajúcich vločiek, mám rada zvuk fujavice, keď som niekde na chate pri hrnčeku teplého čaju.

 

Patríte k vodcom, ktorí klientom cestou rozprávajú príbehy?

Všetko závisí od nich. Niektorí chcú byť ticho, ale väčšina má chuť rozprávať sa, a tak sa dozviete všetko možné. Je fajn baviť sa o športoch, detstve a o tom, čo ľudia robia, takto možno nadviazať spoločnými záujmami na kadejaké historky alebo nájdete spoločných známych, prípadne sa dozviete niečo úplne nové.

 

Zažili ste klientov, ktorí boli ako za trest?

Áno, z času na čas sa nájde taký, ktorý vám svojou povahou vie pokaziť deň. Či už ide o nedochvíľnosť, klamstvá, hundranie, osočovanie, urážanie… Bolo to od jedného klienta viac než dosť. Vtedy mi iný jeden dlhoročný vodca povedal, že toto sa prihodí tak raz za päť rokov… a mne sa to stalo hneď v prvé leto, takže už budú len tí lepší (smiech). Ale z toho človeka boli zhrození i jeho parťáci, takže som to nevnímala zle iba ja. V takých prípadoch sa treba sústrediť sa na bezpečnosť túry a dokončiť si svoju prácu.

 

Ako si poradíte, keď má človek strach alebo už nevládze dokončiť túru?

Vodenie je práca s ľuďmi. Takže už od rána sa zhovárate o tom, čo majú za sebou, vidíte, ako sa hýbu a na hodinkách vidíte, či stíhate, alebo nie. V horšom prípade túru otáčate zavčasu tak, aby bol klient schopný zostupu. Ak má len strach, je to o šikovnosti rozprávať sa s ním a motivovať ho, aby robil to, čo od neho požadujete. Musí sa cítiť bezpečne a potom to už ide.

 

Aký je rozdiel medzi horským vodcom a sprievodcom?

V požadovaných schopnostiach a zručnostiach. Veľký rozdiel je aj v samotnom vzdelaní a takisto v právomociach horských vodcov UIAGM a horských sprievodcov UIMLA. Horský vodca môže vodiť klientov po neznačených terénoch, štítoch, pomocou lana a lanovej techniky, môže vodiť lezecké túry, skialpinistické túry, robiť lavínové kurzy, vodiť klientov v ľadovcovej oblasti v horstvách na lyžiach alebo pešo. Horský sprievodca môže sprevádzať klientov len po značených chodníkoch po horské chaty, po značených chodníkoch na štíty do obťažnosti CH, čo je „chodenie“. Sprievodcovia nesmú používať lano, prípadne ísť do terénu, ktorý vyžaduje lano na zabezpečenie klientov. Počas zimného obdobia môžu robiť túry pešo alebo na snežniciach.

 

Má horské vodcovstvo aj tienistú stránku?

Samozrejme, má ich mnoho. Touto prácou si zarábame, takže sme ako všetci ostatní – potrebujeme financie na to, aby sme fungovali v rodinách a platili všetky hypotéky, školy, tréningy, nájom, auto, pohonné hmoty… Stačí sa len zraniť a ste vyradení. Nik vám neposiela mesačnú mzdu. Stačí dlhodobo zlé počasie. Máme slabé medzisezónne obdobia a taktiež obdobia, kedy je vodcovská činnosť úplne zakázaná. Niektoré túry vyžadujú byť viacero dní či týždňov mimo domova. V tejto práci musíte počas sezóny makať na to, aby ste vykryli aj ostatné mesiace v roku.

 

Vnímate horské vodcovstvo ako poslanie?

Vôbec nie. Poslanie je silné slovo. Je to remeslo, práca. Práca, ktorú sme si vybrali na základe našej vášne pre pohyb vonku.

 

V horách často býva najväčším pánom počasie…  

Áno, a vie sa niekedy veľmi rýchlo meniť. Raz sme liezli cestu Obrovský kút na Kežmarský štít. Letná búrka prišla trošku skôr, ako sme predpokladali a lejak nás zastihol pri zlaňovaní. Zlaňovali sme takmer v potoku vody, ktorá sa liala z celej steny. Báli sme sa, že príde ešte búrka s bleskami, čo by nebolo vôbec dobré v takej výške a pri spojení lanom a kovovými lezeckými pomôckami. Riskovali sme, že tým lejakom sa začnú uvoľňovať skaly, ktoré nás v spádnici mohli trafiť. Nebol to príjemný pocit, každý chcel byť už dole. Všetko však dopadlo dobre.

 

Obdivuhodné výsledky dosahujete aj na poli ultramaratónov. Ako si spomínate na váš prvý?

Bežala som ho v okolí Budapešti a vravela si, že po maďarskej kukurici to nebude ťažké, no odvtedy mám k akýmkoľvek kopčekom väčší rešpekt. Kopcov tam bolo snáď milión, čiže sme stále šli hore-dole. A keďže šlo o môj prvý ultramaratón, prišli aj prvé kŕče. Vtedy sme sa s kamoškou spojili a celé preteky sme dokončili spolu. Mám na ne veľmi príjemné spomienky a viem, že žiaden kopec už nikdy nepodcením.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Denisy Šulcovej

 

 Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2023)