Po svete kráčajú s otvorenými očami a ešte otvorenejším srdcom. S témami, ktoré si vyberú, často žijú celé roky. Uši majú nastavené na pozorné počúvanie a kým im ľudia zverujú svoje krehké príbehy, miesta odhaľujú svoje skryté tajomstvá a odborníci zdieľajú svoje vedomosti, v hlave sa im už tvoria obrazy, ktoré žnú úspechy na domácich aj svetových filmových plátnach a televíznych obrazovkách. O radostiach aj trampotách dokumentárnej tvorby sa s nami podelili štyri úspešné a talentované slovenské filmárky.
Maia Martiniak
Hoci prvý univerzitný diplom získala z priemyselného inžinierstva, filmová práca si ju rýchlo našla. Jej podpis by sme našli pri školských filmoch Hľadá sa tma, Zuna alebo Motýlie ráno, ale aj pri televíznom dokumente Pomoc Afrike – Pyco v Ugande (TV JOJ) alebo filme Premeny (RTVS). Najväčšiu pozornosť zatiaľ získal jej celovečerný debut o traume z pôrodu – Neviditeľná, ktorý si z festivalu Jeden svet odniesol hlavnú cenu aj Cenu divákov. Aktuálne pracuje na téme minimalizmu a udržateľného spôsobu života.
Cesta k réžii: Vždy ma lákala fotografia a tanec, ale keďže som sa ľahko a dobre učila, môj život šiel podľa šablóny – gymnázium a potom vysoká škola. Nedostala som sa na filozofiu a politológiu, ale bola som dobrá v matematike, tak vyhrala Elektrotechnická fakulta. Zlom nastal až v poslednom ročníku, keď som diplomovú prácu prišla písať do Bratislavy na marketingové oddelenie. Bola to malá produkčná firma hneď vedľa TV Markíza. Už som neodišla. Dynamika projektov, neustály pohyb, finančné zabezpečenie, samostatnosť. To boli priority, ktoré mi v tom čase vyhovovali. Veľa som cestovala a užívala si život naplno. Po druhom pobyte v Ázii som však definitívne cítila, že spôsob, akým žijem, nie je moja cesta. Zrazu ten konzum, bulvár a všetko to okolo mňa prestávalo dávať zmysel. Potrebovala som zmenu. Keďže som veľa cestovala a fotila, prišla nečakaná ponuka na dokumentárny film do Afriky. Niekde vo vnútri ma to lákalo, ale mala som pocit, že o tom, ako sa točí film, nič neviem. Písal sa rok 2008. Na jar 2009 som už bola na prijímačkách na VŠMU a na jeseň v škole, ktorú som musela zladiť s prácou na plný úväzok v komerčnej televízii.
Moje témy: Prichádzajú zdanlivo náhodne, ale časom všetko dostáva zmysel a každá moja životná skúsenosť naberá na význame. Doteraz to boli témy spojené s rozvojovou spoluprácou, so znečistením životného prostredia a s témou smrti alebo traumy. Väčšina mojich filmov sa týka žien, toho, čo cítia, s čím v živote bojujú. Od malička som sa výrazne prejavovala ako odporkyňa násilia na ženách. Najprv som bránila svoju starú mamu, neskôr mamu. Táto bolestivá skúsenosť a alkoholizmus v rodine ma naučili byť neustále v strehu, vnímaniu detailov života a nakoniec aj hlbokej empatii voči druhým. Nielen voči ľuďom, ale aj prírode a akémukoľvek životu okolo nás. Možno preto tak hlboko túžim, aby sme tu žili v láske, vzájomnej podpore a rešpekte, čo sa odráža aj v mojich témach. Už pri dokumentárnom filme Zuna som sa stretávala s negatívnymi príbehmi rodiacich žien a sama som nechcela veriť, že je to pravda. Ponoriac sa hlbšie do témy, som si uvedomila, že existuje trauma z pôrodu a na vine nie je koktail hormónov v tele rodiacej ženy. Tak vznikol môj filmový debut Neviditeľná, ktorý odkrýva kontroverznú a spoločnosťou odmietanú tému násilia pri pôrode. Zároveň dáva nádej, že riešenie existuje.
Nevzdať to: Vytvoriť film Neviditeľná trvalo sedem rokov. Vedela som, že spracovať tému násilia bude náročné, ale nečakala som, že najťažšie bude dokázať, že som dosť silná a skúsená ju zvládnuť. Prvý rok som pracovala sama, za grant, ktorý mi všetci radili vrátiť. Už prichádzali aj pochybnosti, keď Slovensko navštívila dánska pôrodná asistentka Jette Clausen. Venuje sa násiliu pri pôrode a prišla sa pozrieť na slovenskú prax. Osud chcel, aby sme sa stretli, bola som to ja, kto ju na návšteve v bratislavskej pôrodnici sprevádzal. Keď v nemocnici zistili, že som dokumentaristka, odmietli ma s ňou pustiť na pôrodné oddelenie. Po niekoľkých hodinách aj bez prekladu rozpoznala chyby, ktorých sa zdravotný personál dopúšťa. Chýbal tam rešpekt k rodiacej žene a všetko vyzeralo skôr ako fabrika na deti. Povedala, že videla prax, o ktorej si myslela, že existuje iba v učebniciach. Kým vybaviť povolenie do slovenskej pôrodnice trvalo takmer dva roky, do tej dánskej som sa dostala za týždeň. Tých desať dní v slovenskej pôrodnici nám personál dával jasne najavo, že tam nie sme vítaní. Až v Dánsku som si uvedomila, aká som vďačná, že končíme nakrúcanie pôrodnicou v Aarhuse. Ostal tak vo mne pocit, že pôrod môže prebiehať v láske, úcte, bez zbytočného urýchľovania, podľa želania a očakávania ženy a jej partnera. Som rada, že som to nevzdala a dáva mi to nádej, že aj iné ženy budú môcť zažívať rešpektujúce pôrody bez toho, aby o ne museli bojovať.
Kabinet kuriozít: Pri natáčaní v americkom Seattli som sa definitívne presvedčila, že potrebujeme dokumentárne šťastie. Všetko bolo pripravené, poznala som tému z každej strany, ale ak by sme nestretli Melody, nebolo by to ono. Videli sme ju prvýkrát v živote a potrebovali sme točiť. Triasla sa a ja som s ňou musela nadviazať vzťah za pár minút. Moja hlava podvedome vypla, skoro som ani nepočula, čo hovorí a moje srdce sa zaplavilo láskou k nej. Dívala som sa jej hlboko do očí a prežívala s ňou každý nádych, preciťovala jej trápenie. Môj kameraman Michal Babinec nevedel, či môže točiť. Vnímal tú bolesť a to, že ju nepoznáme. Povedala som iba: „Toč! Dôveruj mi!” Rozpačito poslúchol a stálo to za to. Melody sa zakrátko upokojila, natočili sme s ňou rozhovory a dokonca si vymyslela aj ďalší obraz, ktorý sa vinie celým filmom ako motív liečenia traumy.
Tajné zbrane: Nerobím nič, iba som ku svojim protagonistom a protagonistkám úprimná. Vyberám si ich podľa pocitu, k ničomu ich nenútim ani nemanipulujem. Je to ako láska na prvý pohľad, keď ju zacítim, dôverujem tomu a skúmam ďalej. Niekedy aj zmením smerovanie filmu, aby daná osoba doň pasovala. Tak sa to stalo aj s Luciou Gomez. Vôbec nespĺňala moje zadanie (prvorodička, ktorá bude rodiť na Slovensku), ale obe sme zacítili, že to tak má byť. Prežívali sme spoločne jej posledné mesiace tehotenstva a keď mala rodiť, bola som u nich častejšie ako doma. Raz večer mala poslíčkov. Boli sme u nich doma, pri stlmenom svetle a Lucia sa so svojím mužom Danielom ponárala do procesu pôrodu. Bola to veľmi silná energia, vtedy som jasne videla, že moja taktika výberu je dobrá cesta. Stala som sa jej sprevádzajúcou osobou a obaja ma prestali vnímať. Keď nakoniec porodila plánovaným cisárskym rezom za hranicami Slovenska, bola som prvá cudzia osoba, ktorá držala malého Olivera na rukách. Vôbec neplakal. Akoby presne vedel, kto som. Pre tieto vzácne chvíle a prepojenia by som nechcela robiť inú prácu.
Vladislava Sárkány
Dokumentárnej réžii sa venuje od nástupu na Katedru dokumentárnej tvorby VŠMU v Bratislave. Má za sebou rôzne projekty a televízne dokumenty pre RTVS ako Fetiše socializmu či Hranica v srdci, jej srdcovkou dodnes zostáva relácia pre ľudí so zdravotným znevýhodnením Cesta, ktorá ma učí pokore. Nakrútila aj dva autorské filmy, oceňovaný Felvidék – Horná zem a najnovší To ta monarchia. Práve pracuje na filme o vzťahu moci a umenia, ktorý zachytáva aktuálnu situáciu v Maďarsku a pozíciu spisovateľov v nej.
Cesta k réžii: Odkedy si pamätám, priťahovalo ma umenie a veda. Nakoniec veľmi tesne prevážilo umenie a budúcnosť biochemičky šla bokom, čo niekedy ľutujem. Od detstva som písala a recitovala, vychodila výtvarný odbor na ZUŠ a hrala v alternatívnom divadelnom súbore, čo sa mi dnes krásne prepája vo filmovej tvorbe. Dokonca mám pocit, že umelecká tvorba má veľmi veľa spoločné i s vedou – s neustálym objavovaním, hľadaním odpovedí, potrebou neustále sa učiť a uvažovať o svete. Keď som sa ocitla na žurnalistike, veľmi rýchlo som pochopila, že mi tento typ práce s faktami nesedí a na písanie som celkom zanevrela. V televíznom ateliéri som však objavila film. Dostali sme zadanie natočiť postup práce, ktoré som pretransformovala do mini hororového príbehu o „tekvico-vrahovi“. Ďalší rok som si podávala prihlášku na VŠMU. Dokument v sebe spája všetky moje vrstvy a napĺňa ma aj ako človeka.
Moje témy: Zaujíma ma človek ako taký a ľudské bytie vo svete, zmysel tohto všetkého… To sa zrejme odráža aj v mojich filmoch, ktoré zahŕňajú spoločenské a sociálne témy, históriu, rôzne diagnózy a hendikepy. Vždy je však na prvom mieste príbeh človeka. V poslednom dokumente To ta monarchia na pozadí príbehu o úspešnej dedine (Spišský Hrhov), kde sa darí meniť veci k lepšiemu, analyzujem ľudské vzťahy, malosť, polohy rasizmu a utopickú snahu o dokonalé spoločenstvo.
Nevzdať to: Na filme To ta monarchia som pracovala päť rokov. Bol to jeden z najnáročnejších projektov po každej stránke, takže zvyknem hovoriť, že sa mi ho podarilo dokončiť napriek všetkému a všetkým. Jeden z momentov natáčania, keď veci nešli podľa predstáv, bol, keď som musela vypustiť jeden z mála silných vizuálnych príbehov. Točili sme s mladým Rómom Martinom, ktorý pešo dochádzal z Roškoviec do obecnej firmy v Spišskom Hrhove, mal tehotnú partnerku, s ktorou býval v maringotke a plánoval si postaviť dom. Jedného dňa, keď sme prišli točiť do osady, vyrútil sa na nás miestny úžerník a poštval na nás dovtedy milých ľudí postávajúcich na ulici. Martin v krásnej bielej košeli sa musel podvoliť vôli úžerníka a ja som sa musela zmieriť tiež… Sú také projekty, ktoré prosto dajú zabrať. Pre mňa však film nie je cieľ, ale prostriedok ako žiť dobrý a zmysluplný život. Preto aj to slovo „vzdať sa“ vnímam len v kontexte policajnej frázy, v tvorbe a celkovo v živote nemá miesto. Je to čistý alibizmus a znamená rezignovať na seba a na život.
Kabinet kuriozít: Odohralo sa všeličo a možno až príliš. Pobavilo ma natáčanie v Maďarsku s dvomi pamätníkmi, starými pánmi, s ktorými som ja i sprostredkovateľ kontaktu komunikovali po maďarsky a so štábom po slovensky. Asi po polhodine starí páni prehovorili po slovensky, skoro sme spadli z nôh. V hlave sme si prehrávali, či nezaznela nejaká hlúpa poznámka, ako sa to občas stáva… Chceli si nás preveriť, prešli sme, otvorili sa a za odmenu sme natočili silnú scénu do Felvidék-u. Nerada však spomínam na to, ako som si zmazala dva veľmi vydarené natáčacie dni. Ako všetci vieme, v dokumente to nejde zopakovať. Zrejme si z toho ostala trauma – mám problém niečo vymazať a chytá ma des, keď mám vysypať kôš v počítači.
Tajné zbrane: Nemám tajné zbrane, snažím sa žiť autenticky, a preto som úprimná a otvorená, vždy a ku každému. Keďže si protagonistov vyberám sama na základe istých ľudských hodnôt, chémia tam zafunguje vždy. Oni cítia, že im nechcem ublížiť. Dostala som sa párkrát do situácie, keď som tých drahých človiečikov dokonca prosila, aby toto už nikomu, preboha, nehovorili a že majú šťastie, že som tam ja a nie niekto iný. Samozrejme, nie vždy sa mi podarí každého dostať pred kameru, ale pokiaľ cítim, že je to dôležité, tak sa snažím pre to urobiť maximum. No moja hranica je jasná – nenútim ani nemanipulujem, ide o rovnocenný vzťah, to isté vyžadujem aj od druhej strany. V Spišskom Hrhove som natáčala s človekom, ktorý veľmi otvorene vystupoval v dedine ako kritik starostu a snažil sa všemožne vyhrabať naňho špinu a chyby, ktoré by mohol proti nemu obrátiť. Pred kamerou sa však vykrúcal, nehovoril priamo a vlastne nepovedal absolútne nič, nedalo sa to prakticky použiť – klasický alibistický a pokrytecký postoj. Preto si veľmi vážim ľudí, ktorí si vo filme stáli za svojím názorom, aj keď vedeli, že to môže byť vnímané problematicky.
Lucia Kašová
Natočila vyše tucet dokumentárnych filmov a seriálov, z ktorých v roku 2018 najviac rezonoval portrét Roberta Fica v cykle Expremiéri, ako aj oceňovaná krátka vizuálna báseň o súčasnej Bratislave Betónová doba. O rok neskôr predstavila krátky film Orchester z krajiny ticha o ženskom orchestri z Afganistanu, ktorý premietali na vyše 30 festivaloch. Jej najnovší celovečerný debut The Sailor si z medzinárodného filmového festivalu Flickers Rhode Island odniesol cenu za najlepší dokument. Momentálne pracuje na dokumentárnom sci-fi zasadenom do prostredia extrémnych sociálnych rozdielov a vyeskalovaného stavu klimatickej krízy v Južnej Afrike a spolupracuje na jednej z troch epizód filmu o najväčších ekologických katastrofách na Slovensku.
Cesta k réžii: Vždy som rada počúvala rozhovory dospelých, kým iné deti behali po ihrisku. Zbožňovala som, keď zabudli, že tam som a ku mne sa dostali veci, ktoré neboli pre detské uši. Vždy som sa so zanietením vŕtala v motiváciách ľudí, veľmi ma zaujímalo, prečo robia, čo robia. Snažila som sa pozrieť na realitu očami niekoho iného. Zvedavosť a túžba pochopiť, čomu nerozumiem, bola silná. Moja mama bola zúfalá, na konci dlhej diskusie často vykríkla: „Veci sú tak, ako sú, prečo to musíš stále rozoberať?” Čítala som kvantá kníh, potom prišlo divadlo. Mama pracovala ako novinárka a často robila rozhovory s hercami počas skúšok, kým som sedela v hľadisku a pozorovala nácvik predstavenia. Divadlo som zbožňovala, začala som chodiť na divadelný krúžok do Ludusu, hrávali sme aj v zahraničí. Po gymnáziu som šla študovať divadelný manažment, pridal sa modeling. Už v štrnástich som letela na tri mesiace do Tokia. Mama mi na letisku povedala: „Všetko, čo som ťa naučila, máš v sebe, nemusíš sa báť.” A tak som šla. Cesty pokračovali počas strednej aj vysokej školy: Hongkong, Paríž, Soul, Kapské mesto… Žila som paralelné životy – jeden ako školáčka a druhý pozlátkový ako modelka v zahraničí. Táto práca mi zobrala asi najviac sebavedomia. Keď ma posudzovali v takom útlom veku iba podľa vzhľadu, myslela som si, že je to jediná vec, ktorá je na mne hodnotná. Keď som mala 23, tento falošný svet som znenávidela. Univerzitu som nedokončila, začala som sa flákať po svete s ruksakom, spoznávať ľudí, kultúry. Privyrábala som si ako servírka, zbierala jablká, robila na páse, na stavbe, upratovala a vrhala sa na ďalšie dobrodružstvá. Po niekoľkých rokoch ma aj kočovný život prestal napĺňať. Rozmýšľala som, ako to všetko pretaviť do niečoho… prežívanie mi nestačilo. Až potom som začala študovať dokumentárny film. Mala som skoro 30 a cítila sa ako lúzer, moja krstná mama aj učitelia však do mňa vlievali obrovskú dôveru. Štyri roky som strávila v ateliéri Roberta Kirchhofa, veľmi mi pomohol v hľadaní mojej cesty.
Moje témy: Súhlasím s názorom, že režiséri tvoria pri každom filme rôzne variácie autoportrétu. Snažím sa vždy urobiť film, ktorý je dôležitý pre mňa osobne, o témach, ktoré riešim a dotýkajú sa ma, ale zároveň musia byť dôležitejšie ako ja. Také, z ktorých divák môže niečo mať. Takto mu predžuť cudziu realitu a vykresať z nej to dôležité. V mojich filmoch sa vždy vynára otázka slobody, sloboda jednotlivca, krajiny, žien v spoločnosti, ako aj zodpovednosť, ktorú sloboda prináša a vzťah medzi nimi. Môj celovečerný debut The Sailor je o starom námorníkovi, ktorý prežil celý život na mori. Teraz má 80 rokov a už nezvláda tento život. Stojí pred otázkou, ako ďalej – vyplávať na more, bez možnosti návratu, lebo motor na jeho lodi je pokazený, alebo sa po viac ako 60 rokoch na mori vzdať a ísť žiť na pevninu. Sama som kapitánka a do Karibiku na plachetnice som chodievala roky. Zaujali ma námorníci, ktorí prežili na mori celý život, lebo i ja som mala takéto chúťky. Chcela som vedieť, čo je na konci takejto cesty. Veľmi veľa som sa naučila. Aj to, že i neobmedzená sloboda a bezohľadná cesta za ňou vám môžu nasadiť okovy a môžete sa stať jej otrokom.
Nevzdať to: Vzdať sa, to mi nikdy nenapadlo, hoci cesta to bola ťažká a dlhá (natáčanie trvalo päť rokov). Dokumentárny film je živý, nikdy nevyjde všetko tak, ako ste si to napísali v scenári, a práve to ma na ňom baví. Pri natáčaní filmu The Sailor sme scenár menili na základe schopností nášho protagonistu každý deň. Prispôsobovali sme sa jeho tempu a tomu, čo jeho krehká existencia zvládla. Veľmi záleží, ako reagujete na neplánované zmeny, preveruje to vašu flexibilitu a schopnosť kreativity tu a teraz. Neplánované udalosti môžu váš film posunúť dopredu a vytvoriť spojenia, ktoré vám nenapadli, alebo ho rozložiť a potom sa všetko zrúti ako domček z karát. Každý jeden projekt mi však otvára dvere do nového vesmíru žitej reality niekoho iného…
Kabinet kuriozít: Asi najhoršie bolo, keď sme uprostred decembra skoro utopili zvukára Samka Škublu, keď aj s technikou spadol do odvodňovacej hrádze v starom tuneli bratislavského metra. Alebo keď sme sa so štábom plavili tri dni na malý ostrov uprostred Karibiku. Všetci boli prvýkrát na lodi a všetci trpeli morskou chorobou. Mala som po palube pohádzaných päť bezvládnych tiel a snažila sa ich bez ujmy odkormidlovať do cieľa.
Tajné zbrane: Každý film je iný, preto potrebuje iný prístup, formu a spôsob komunikácie. Mať rád ľudí, to je v mojej práci to najdôležitejšie. Správať sa úprimne, vyložiť karty na stôl. Keď máte radi svojich protagonistov, zväčša to ide ľahko. Ostávam s nimi v spojení aj roky po dokončení filmu, vzťah, ktorý sme si vybudovali, nezmizne. A potom sú filmy, ktoré neodzrkadľujú váš pohľad na svet, ale naopak, konfrontujú ho s inou realitou. Aj to je veľmi zaujímavé, len treba našľapovať opatrne. Určiť si jednoduché pravidlá a dodržať ich. Nevysvetľovať metafory, ale dohodnúť sa na faktoch a tých sa držať. Počas natáčania krátkeho filmu 43 rokov Bratislavského metra som robila rozhovory so všetkými primátormi Bratislavy od roku 1989. Natáčali sme v tuneli, jedinom postavenom mieste, ktorý po metre zostal. Motív, že stavba nášho metra bola jeden obrovský „tunel”, bola zobrazená vizuálne, ale nevysvetľovala som to primátorom, inak by som ich tam nikdy nedostala (smiech.) Do mojich filmov sa vždy snažím dostať humor, nadhľad. Aj v živote je vždy priestor na vtip a odľahčenie ťaživej atmosféry, prečo by to tak nemalo byť aj vo filme?
Barbora Sliepková
Už počas štúdia dokumentaristiky na VŠMU v Bratislave začala pracovať na televíznom cykle pre RTVS Biele vrany a hrdinovia medzi nami a neskôr na dokumentárnom seriáli Ikony. V roku 2021 debutovala celovečerným filmom Čiary, ktorý nedávno získal tri ocenenia na festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, vrátane toho pre najlepší medzinárodný film. Aktuálne sa zaoberá snami, ich historickou úlohou v stavbe ľudského podvedomia a spôsobom využitia v psychoterapii a zároveň spolupracuje na jednej z epizód do dokumentárneho sci-fi o hrozivom toxickom dedičstve na Slovensku – dvoch gudrónových jazerách nad dedinou Predajná.
Cesta k réžii: Vždy som mala blízko k umeniu, veľa som písala, neskôr fotila. Filmom som sa však začala zaoberať až tesne pred prihlásením na VŠMU. Začala som chodiť viac do kina, prvýkrát pozerať filmy sama na počítači, obiehať festivaly. V dokumentárnom filme sa spájali všetky moje fascinácie – cit pre obraz, otváranie spoločensky dôležitých otázok a práca s množstvom zaujímavých ľudí. Fakt, že som skutočne režisérkou, som si však uvedomila asi až na premiére dokumentu Čiary, kedy som prvý raz videla kinosálu plnú ľudí, ktorí prišli stráviť hodinu a pol sledovaním mojich košatých myšlienok pretavených do filmu.
Moje témy: Pokiaľ chcem s témou stráviť istý čas (pri filme to môžu byť aj roky), musí pre mňa byť dôležitá. Sú to preto často príbehy jednotlivcov, ktorých stretnem, aj tie najobyčajnejšie, keďže sa rada zaoberám aj každodennosťou. Vo filme Čiary som sledovala bežné dni protagonistky Blanky, ktorá v celom filme neopustí priestor bytu. Tiež sa zaoberám témami, ktoré ma hnevajú, priamo sa ma dotýkajú a cítim, že keď mám priestor, musím sa k nim vyjadriť. Takou bola xenofóbia, ktorú som riešila v televíznom cykle Biele vrany a hrdinovia medzi nami, či ekologické katastrofy, ktorým sa venujem dnes. Aktuálne ma zaujíma aj pretrvávajúci vplyv magického myslenia na našu spoločnosť. Je nesmierne potrebné pestovať si konštantnú zvedavosť a citlivo pozorovať spoločnosť. Takto som prišla k téme filmu Čiary. Fascinovali ma definície verejného a súkromného priestoru, preto som sa začala zaujímať o urbanizmus, hlavne o predstavy otvoreného plánovaného mesta, prístupného pre všetkých. Začala som na Bratislavu nazerať cez túto optiku a vytvorila si teóriu čiar. V tomto postsocialistickom meste, v ktorom je na sebe navrstvených mnoho období, spolu žijú rôzne typy ľudí, s rôznymi prístupmi ku zdieľanému životu v meste. Každý máme vlastné chodníčky mestom, vlastné hranice. Cez esejistické sekvencie tematizujeme rôzne špecifiká tohto mesta, dostávame sa do intímnych priestorov bytov, do ich príbehov. Vzniká poetická mozaika Bratislavy a Bratislavčanov. Potrebovala som zadefinovať svoj vzťah k priestoru, v ktorom žijem. Nájsť spôsob vyjadrenia sa ku svojmu okoliu – mojím jazykom je film.
Nevzdať to: Na filme Čiary sme pracovali štyri roky. Za ten čas som zažila rôzne obdobia rozčarovania – nedôvery vo vlastný námet. Je dôležité neustále pochybovať, niekedy to však vie byť sebadeštruktívne. Zasiahla nás pandémia a kto by potom chcel pozerať poetický, jemne romantizujúci film o meste? A tak som začala točiť videodenníky a písať postrehy zo života v pandemickom meste. Značnú časť materiálu sme už mali natočenú, filmu chýbala finálna linka. Tieto potulky prázdnotou však neboli to správne pre náš film. Vo výsledku v ňom pandémiu takmer necítiť, motív samoty v meste je však nadčasovo dôležitý. Sledujeme ho u osamelej Blanky, ktorej dcéra odišla do vlastného bytu alebo u hudobného skladateľa, flanéra a milovníka kníh Danka. Rada pracujem na jemných, poetických témach, niekedy si však pri tom všetkom, čo sa tu deje – polarizácia spoločnosti, strata racionality, šírenie nenávisti a nerovnosti – hovorím, či netreba viac kričať. Zároveň to bolo obdobie plné osobných zmien, ktoré som sa učila ustáť popri veľkej zodpovednosti nad projektom zahŕňajúcim množstvo iných ľudí. Je dôležité naučiť sa nájsť tú správnu hranicu medzi pracovnými a osobnými priestormi, hoci v našom povolaní prirodzene splývajú.
Kabinet kuriozít: Na dokumente mám rada, že automaticky láka k väčšej miere improvizácie a tieto momenty „zo zákulisia“ tak vedia okamžite inšpirovať aj predkamerovú realitu. Pri Čiarach najradšej spomínam na hodiny v aute, počas ktorých sme často nič nenatočili, len hľadali a rozprávali sa. A ponáhľať sa do Vrakune a nakoniec zistiť, že sme zabudli pamäťovú kartu, pri horiacom Slovnafte, po hodine a pol v zápche, je niekedy aj fajn.
Tajné zbrane: Svoj spôsob práce stále hľadám. Skúšam rôzne prístupy, technické aj dramaturgické. Buď pracujem s ľuďmi, ktorých už dlhšie poznám, čo znamená potrebu vytýčiť si hranice vzťahu – priateľstva a spolupráce na diele, lebo vždy je ťažké po dokončení natáčania vysvetliť človeku, že už spolu možno nebudeme tráviť až tak veľa času. Alebo oslovujem niekoho nového, kto ma zaujal. S Dankom z filmu Čiary ma zoznámil kameraman Maxim Kľujev. Danko je štamgast z kaviarne blízko jeho bytu. Vo filme je sprievodcom mestom, načúva mu a recituje svoju poéziu. Najviac ma prekvapil, keď som ho poprosila, aby zdvihol ruku alebo nohu, že nám krásne svieti svetlo, nech máme priehľad. Danko začal na petržalskej križovatke cvičiť niečo ako Tai Chi. Magický moment, len sme sa usmievali.
Osloviť človeka na natáčanie sú pre mňa obrovské nervy. Je to veľká zodpovednosť – natáčať niekoho intimitu, vysvetliť mu, prečo do toho ísť. Zároveň odhadnúť komunikáciu s človekom, aby sa zachovala autenticita a úprimnosť. Avšak práca na dokumentárnom filme mi do života pravidelne prináša nových priateľov a inšpirujúcich ľudí. Vždy sa sama musím otvoriť, aby sme vytvorili priestor, v ktorom je bezpečné otvorene rozprávať. Boli obdobia, kedy to pre mňa bolo ťažké, mám pocit, že je to potom cítiť aj v natočenom materiáli. Preto je potrebné starať sa nielen o druhých, ale i o seba – to je dôležitá téma pre všetkých, ktorí pracujeme s krehkými príbehmi iných ľudí.
Zuzana Zimmermannová
foto archívy dokumentaristiek
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2022)