Svoj život zasvätila spoločenským tancom a neváhala sa kvôli nim sťahovať naprieč kontinentmi. Ema Nohálová profesionálne tancovala v Taliansku i Portugalsku, neskôr na Taiwane, kde si niekoľko rokov udržala titul tanečnej majsterky, až zakotvila vo vysnívanom New Yorku. Popri tom, ako si zvykala na nové kultúry a zdokonaľovala sa v tanci, si vždy našla čas aj na svoj druhý talent – šitie tanečných šiat, ktoré sa objavili aj v Let´s dance. Hoci kvôli zraneniu sa tancu už súťažne nevenuje, o to viac si váži svoje telo a namiesto lamentovania nad minulosťou sa radšej sústredí na to, čo ešte len príde.
Čo pre vás tanec znamená?
Vyjadrenie hudby a emócie v jednom celku, ale aj obrovské sústredenie. Aspoň tak som to cítila, keď som súťažila. Momentálne sa na tanec pozerám inak. Vidím, ako tanec pomáha iným ľuďom vo fyzickej kondícii a ako im prináša niečo osviežujúce do života. Ja som to väčšinou vnímala ako dril. Na tanci si užívam zmenu energií, rýchlosti krokov a pohybov a súlad s partnerom. To, ako niektoré figúry nefungujú bez toho, aby ste mali partnera, je niečo, čo ponúkajú iba spoločenské tance.
Tancu ste sa venovali už ako štvorročná. Čím vyhralo latino?
Začala som s baletom v prípravke a neskôr sa pridal súčasný tanec a ľudovky. Ku spoločenským tancom som sa dostala vďaka mame a jej dobrej kamarátke Barbore, ktorá jej ich odporučila, keďže ich sama v minulosti tancovala. Mama mala pocit, že s contemporary a baletom je náročné stanoviť si cieľ. Tak ma raz po škole zobrala do klubu spoločenských tancov a mne sa tam zapáčilo a zostala som. Začala som so štandardnými a latinsko-americkými tancami, ale po čase som sa rozhodla pokračovať v latinsko-amerických. Mala som pocit, že štandardné sú na mňa príliš konzervatívne a latinsko-americké tance mali aj zaujímavejšie kostýmy.
Zvládať školu aj šport muselo dať zabrať…
Myslím, že ak ste dieťa alebo študent, tak tie veci až tak nevnímate. Musím ale priznať, že pre mňa bol prioritou dňa vždy tréning a nie škola, aj keď tú som zvládala úplne v pohode. Málokedy som bola doma. V podstate celú strednú školu som po vyučovaní šla rovno na tréning a keďže to tak bolo roky, prišlo mi to absolútne normálne. Trénovali sme približne tri hodiny denne, päť až šesťkrát do týždňa. Mám na toto obdobie tie najlepšie spomienky. Keďže som chodila na školu úžitkového výtvarníctva, väčšina mojich úloh boli projekty, či už kreslenie, maľba, alebo tvorba, a to mi ostávalo na neskoro večer po tréningu.
Kedy sa z tanca ako koníčka stala profesia?
Ťažko povedať, kedy presne. Ako študentka som sa snažila rôzne si privyrábať. Žiaľ, tancovať spoločenské tance na Slovensku v tom čase nebola veľká kariéra. Učila som zopár venčekových kurzov a zopár individuálnych lekcií, ale nedalo by sa to nazvať profesia. Až keď som sa presťahovala na Taiwan, začalo ma učenie tanca živiť na plný úväzok. Bola som viac-menej donútená aj situáciou, keďže som nehovorila po čínsky, ale záujem bol veľký.
Na Slovensku ste mali problém nájsť si tanečného partnera, no neváhali ste za ním vycestovať…
Prvýkrát som vycestovala do Porta. Moja angličtina bola veľmi biedna, a preto som bola aj veľmi ostýchavá. Vôbec neviem, kde sa nabrala tá odvaha vyskúšať to. Na moje veľké šťastie šiel so mnou aj môj dobrý kamarát Michal, vďaka čomu asi odľahlo aj mojej mame. Bola som vtedy len prváčka na vysokej škole a vôbec som nemala plán. Teraz sa tomu smejem, lebo dnes som úplne iný človek a všetko mám veľmi naplánované a zorganizované. Porto bola dobrá skúsenosť, ale som rada, že trvala iba niekoľko mesiacov. S mojím tanečným partnerom sme trénovali celé hodiny, ale bola som od neho absolútne závislá. Nemala som auto a neovládala som reč. Nepomohla mi ani skutočnosť, že som introvertka. Po nejakom čase som sa rozhodla odísť. Neboli tam žiadne vyhliadky na prácu, ktorou by som sa mohla živiť a spätne vidím, že mi nevyhovovala ani ich mentalita.
Po návrate ste sa však doma dlho neohriali…
Mojou ďalšou destináciou bolo Taliansko, malá dedina Battipaglia pri Neapole. Predtým som si prešla niekoľkými „tryoutami“ (konkurz na tanečného partnera) v Prahe i Viedni. Z Talianska som bola nadšená, ale bol to podobný príbeh ako v Portugalsku. Ostala som tam rok a pol, bývala v troch rôznych apartmánoch a podmienky začínali byť stále horšie, lebo som si nemohla dovoliť bývať v lepšom. Tancovanie však išlo celkom dobre. No až s odstupom času som si uvedomila, že spôsob výučby v našom domácom klube bol veľmi zameraný na to, ako tanec a jeho prvky vyzerajú a nie na techniku samotnú, čo sa neskôr odrazilo na našich výsledkoch. Na talianskych súťažiach sme boli väčšinou vo finále a darilo sa nám celkom dobre, ale na väčších súťažiach a na Slovensku to bolo niečo iné. Keďže som si nemohla nájsť prácu na trvalý úväzok, začala som sa živiť navrhovaním a výrobou tanečných šiat a popritom som stále lietala na Slovensko do školy a na skúšky. Bolo to finančne veľmi náročné, a tak som sa nakoniec rozhodla vrátiť na Slovensko. Taliansko však stále vidím ako najkrajšiu krajinu, v akej som kedy žila a veľa ma to naučilo, ale už by som sa tam vrátila iba na dovolenku.
Ako vníma nezávislá moderná žena, že tanečníčka musí obrátiť svoj svet naruby a letieť na koniec sveta za tanečníkom?
Keď sa pohybujete v tomto svete, tak to vôbec takto nevnímate. Je to veľmi bežné medzi tanečníkmi, že dievčatá lietajú za tanečnými partnermi. Je totiž oveľa viac dievčat – tanečníc ako mužov. Často je na jedného chlapca zopár dievčat a je v podstate na ňom, ktorú si vyberie. Rozhodujú, samozrejme, aj iné faktory, napríklad finančná stránka – ten, kto zarába viac alebo má väčšiu finančnú stabilitu, udáva tempo. Tanečná lekcia s renomovanými trénermi totiž stojí okolo 200 eur a vyššie. A častokrát si nedáte jednu, ale viac. Očakáva sa, že čím viac lekcií a renomovaných trénerov budete mať, tým budú lepšie výsledky. Matematika je teda ľahká. Dohody sú však rôzne. Poznám pár, kde partnerka pochádza z veľmi zámožnej rodiny a našla si partnera z Ukrajiny, ktorý si súťažné tancovanie nemohol dovoliť, ale bol veľmi talentovaný. Jej rodina preto pokryla výdavky celej jeho rodiny na presťahovanie sa do jej krajiny, dokonca našli prácu pre jeho rodičov a kompletne pokrývajú všetky náklady na tancovanie. Situácia nie je vždy fér, ale taká je realita. Ja som sa nad tým nikdy veľmi nezamýšľala, pretože som v tom svete vyrastala. Dnes mám už trochu odstup a vidím veci inak, ale rozumiem tomu. Už by som to však pravdepodobne neurobila.
Tanečné páry pôsobia veľmi zohrane. Je tanečný vzťah komplikovanejší ako ľúbostný?
Tanečný vzťah by som prirovnala k manželstvu, nie iba k radeniu. Myslím, že je to skvelá príprava na manželstvo. Aj keď pár nemusí byť nevyhnutne vo vzťahu. Máte spoločný cieľ a obaja sa snažíte čo najviac, aby to fungovalo. Sú tam svetlé momenty, napríklad keď vyhráte súťaž, ale aj hádky, lebo obaja sa snažíte dosiahnuť to isté, len iným spôsobom.
Mali ste partnera, s ktorým ste si ľudsky nesadli?
Medzi mojimi mnohými sťahovaniami som sa raz takmer odsťahovala do Holandska. Po pár týždňoch som sa však zbalila a odletela. S tým tanečným partnerom som si absolútne nesadla. Priletel za mnou na tryout do Bratislavy, čo som vnímala pozitívne, ale už vtedy som mala pocit, že to asi nie je úplne ono, lebo mu chýbalo nadšenie a nevedela som si predstaviť, ako budeme spolu vyzerať na parkete. Napriek tomu som intuíciu ignorovala a šla do toho. Avšak už prvé dni to bolo nepríjemné. Mala som pocit, že mu nie je celkom jasné, že som všetko nechala na Slovensku a presťahovala som sa do Holandska, aby sme tancovali. Nevidela som žiadne odhodlanie veľa trénovať a mala som pocit, že nemám žiadnu slobodu. Pamätám si na moju poslednú noc, keď vypol kúrenie v byte a ja som sa zobudila o štvrtej ráno na to, že drkocem zubami. Keď som sa ho na to ráno opýtala, oznámil, že ohrievanie sa vypína, aby sa šetrilo. Tak som sa zbalila a odišla.
Hľadanie tanečného partnera vás zaviedlo až na Taiwan. Ako si spomínate na vaše začiatky tam?
Boli veľmi vzrušujúce. Všetko bolo nové a všetko som chcela vidieť. Spomínam si však, že najťažšie pre mňa bolo najesť sa, a to, žiaľ, po celý pobyt. Bol to boj, ktorý som bojovala a nevyhrala, a to nie som vyberavá. Táto skúsenosť ma posilnila do takého bodu, že teraz už asi zjem čokoľvek. Veľmi príjemným prekvapením bola intenzita tréningov. Trénovali sme veľa a veľmi intenzívne, a to sa odrazilo aj na výsledkoch.
Čo vás na Taiwane očarilo?
Pozitívny prístup miestnych k Európanom. Boli veľmi nápomocní, keď videli, že som stratená. Raz mi dokonca pani v banke pomohla, lebo videla, že vôbec neviem, čo robím. Zavrela okienko, vzala kabelku, zobrala ma za ruku a odviedla na poštu, kde pani za pričinkom vysvetlila, čo potrebujem. Až keď sa uistila, že je o mňa postarané, rozlúčila sa a odišla. Bolo to veľmi milé.
Na veľa vecí som si však musela zvyknúť. Napríklad na zvyky spojené s taoizmom. Taiwanci sú veľmi poverčiví, a tak ako my považujeme dať kyticu kvetov s nepárnym počtom kvetov za správne, oni majú svoje zvyky, takže som sa vždy musela spýtať, aby som nikoho neurazila. Na Taiwane sa dodržiava tradícia, že študenti nosia trénerom rôzne dary. Niekedy jedlo, niekedy debničku ovocia, niekedy oblečenie. Znie to pekne, ale len ak to nie je niečo, čo smrdí na celú sálu a nečakajú aj, že to pred nimi budete jesť, lebo ak odmietnete, urazíte ich. Ja som sa väčšinou vyhovorila, že mi nie je dobre a že to jedlo zjem doma na večeru. Raz som dostala debničku ovocia, doteraz neviem, čo to presne bolo, no malo takú aromatickú vôňu, že v noci sme ani ja, ani môj tanečný partner nemohli späť, kým sme to neodniesli von z bytu. Bývali sme vedľa bytovky, kde niekto skočil zo strechy a zomrel, a tak môj tanečný partner odmietal ísť na kávu v kaviarni tej budovy, pretože tam vraj môže byť duch.
Ako vás ako Európanku prijali?
Boli veľmi vrúcni. Zaujímavé je, že väčšinou starší obyvatelia hovorili aspoň trochu po anglicky, takže som si našla aj zopár priateľov v staršom veku. Mám iba pozitívne skúsenosti. Občas sa mi zdal negatívny len prístup niektorých taiwanských tanečníc. Môj tanečný partner mal teóriu, že nie sú úplne priateľské, pretože som vysoká modrooká blondína, ktorá tam prišla a hneď všetko vyhrala. Ale ktovie, kde je pravda.
Kto boli vaši taneční klienti?
Väčšinou veľmi bohatí biznismeni alebo ľudia na predčasnom dôchodku. Mala som študentku, ktorá vlastnila spoločnosti budujúce mrakodrapy v Taipei, alebo študentku s firmou, ktorá predávala diamanty do Hongkongu a taktiež študenta, ktorý vlastnil telekomunikačné spoločnosti po celom Taiwane.
Ako na Taiwane ľudia trávia dôchodok?
Z môjho pozorovania je tam skvelá kultúra pohybu, či ide o tanec, alebo rôzne bojové umenia a relaxačné cvičenia v parkoch. Možno preto sú všetci takí štíhli.
V Ázii sa uplatňuje hierarchia aj veľká miera zdvorilosti. Mali ste s tým niekedy problém?
Nikdy. Úcta sa tam prejavuje starším, a to je pre mňa prirodzené. Taktiež veľká úcta sa prejavuje trénerom, povedala by som, že oveľa väčšia ako u nás.
Aké postavenie majú ženy v súčasnej taiwanskej spoločnosti?
S týmto som mala problém sa stotožniť. Trvalo mi dosť dlho pochopiť, že ženy sa za svoj názor verbálne nepostavia. Aspoň tak som to vnímala v tanečnom svete na Taiwane. Z iných krajín som bola zvyknutá vždy povedať, keď mi niečo vadilo, no na Taiwane s tým mal môj tanečný partner veľký problém. Nerozumel, prečo mu niečím argumentujem. Po čase som si všimla, že ostatné dievčatá v tanečnom štúdiu to skutočne nerobia. Raz som sa na to opýtala mojej trénerky a povedala, že to jednoducho nemá zmysel. Poradila mi, že si ho mám vypočuť a myslieť si svoje, že sa netreba púšťať do hádky. Asi mala pravdu, ale po troch rokoch v USA si neviem predstaviť takto fungovať.
Na Taiwane ste mali aj svoj salón a krajčírov. Ako sa vám to podarilo?
Mala som šťastie na ľudí. Skamarátila som sa s jednou tanečnicou a musím povedať, že je asi jediná, s kým mám kontakt doteraz. Chcela sa pustiť do biznisu a mala dobré konexie a ja zasa nápady. Stali sme sa partnerkami a otvorili sme malý salón a dielňu, kde sme zamestnali troch ľudí na výrobu. Bola to skvelá skúsenosť a mali sme veľmi veľa práce. Šili sme hlavne šaty pre študentky, ktoré súťažili s profesionálnymi tanečnými partnermi alebo šaty na vystúpenia. Mali sme aj zákazníčky zo Slovenska, pre tie som šila sama – boli väčšinou posielané bez skúšky, takže museli byť ušité veľmi presne. Keďže som svoje zákazníčky stretla veľakrát osobne, už som ich mala v oku a bolo to jednoduchšie.
Zožali ste úspechy na mnohých majstrovstvách. Ktorý bol ten najväčší?
Asi ten, keď sme približne rok súťažili a všetky súťaže sme vyhrali – bol to skvelý pocit, ale aj obrovská drina. Súťažili sme takmer každý víkend, väčšina súťaží začínala ráno a finále bolo až večer. Predtým som si musela urobiť účes a nalíčiť sa, taktiež sa natrieť telovým mejkapom, čo trvalo spolu asi 2,5 hodiny – čas, kedy môj partner spal. Väčšinou sme celý deň nejedli, aj kvôli nervozite, aj kvôli plnému žalúdku, s ktorým sa netancuje dobre, takže večer sme sa šli poriadne najesť a následne mi trvalo dve hodiny, kým sa mi podarilo zmyť tanečné líčenie a telový mejkap – bola to hotová tortúra. Cez týždeň sme zasa veľa učili, viedla som značku tanečného oblečenia a po práci sme ešte trénovali a občas potom šli do fitka. Po celom dni som bývala dosť unavená.
Stali ste sa aj majstrami Taiwanu…
Na prvej súťaži som ani nevedela, že sme vyhrali. Na európskych súťažiach sa odovzdávanie titulov spája s veľkou ceremóniou. Na Taiwane však na to nie je čas. Tanečný partner ma zavolal zo šatne na parket, kde nás zoradili do línie, dali mi do ruky červenú obálku, urobili nám fotku a poslali nás preč. Nechápala som, čo sa dialo. Jedna z finalistiek videla, že som zmätená. Vedela trochu po anglicky, tak mi so smiechom vysvetlila, že to bolo vyhlásenie výsledkov a my sme víťazi.
Aké bolo zákulisie týchto súťaží? Vládne tam veľká rivalita?
Keďže som po čínsky vôbec nerozprávala a skoro nik z tanečníkov nevedel po anglicky, žila som vo svojej bubline. Určite tam istá rivalita bola, ale vedela som iba o veciach, ktoré mi povedal môj tanečný partner.
Ako ste na Taiwane trávili voľný čas?
Mali sme ho pomerne malo. Taipei má krásnu zoo, ktoré sme párkrát navšívili a občas sme zašli na túru, tá je na Taiwane úplne iná ako na Slovensku. Keďže je tam veľmi teplo, túry bývajú pomerne krátke. Inak sme chodievali na masáže a často sme chodili do kina. Po dňoch vyčerpania sme už nemali energiu na nič viac.
Ako vás zmenili štyri roky na Taiwane?
Veľmi. A zocelili ma. Keď som sa neskôr presťahovala do USA, ľudia sa ma pýtali, či je náročné zobrať sa a odísť žiť do inej krajiny. Vždy som odpovedala: Keď som to prežila na Taiwane, prežijem to všade. S odstupom času sa na to pozerám veľmi odlišne. Keď som tam bývala, nepripadalo mi to vôbec náročné. Sústredila som sa na tanec a tréningy a ostatné už nejako išlo. Bola som ale dosť osamelá, tak som si kúpila jazvečíka Oliviu, ktorá so mnou precestovala celý svet. Naučila som sa, že vždy je riešenie, netreba sa vzdávať.
Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Môj tanečný, ale aj súkromný vzťah s partnerom už ďalej nefungoval a keďže sme už boli majstrami Taiwanu, nemalo zmysel hľadať lepšieho tanečného partner na Taiwane.
Povedali ste, že tancom sa dá uživiť len v Ázii alebo USA. Prečo nie aj v Európe?
Myslím si, že ľudia v Európe nevidia ešte hodnotu tanca až tak ako v USA alebo Ázii. Tam vidia benefity pohybu aj socializácie, ktoré tanec prináša. Nevravím, že Európania nie, ale ochota investovať do tanca nie je priorita.
Patrí tanec k profesiám, ktoré majú skorý „dôchodok“?
Nie v spoločenských tancoch. V Amerike vídavam na Pro/Am súťažiach (profesionál tancuje so študentom – amatérom) veľa profesionálnych tanečníkov, ktorí majú aj 50 rokov a stále dobre zarábajú. Je to veľmi individuálne. Osobne nemám určený cieľ. Budem tancovať, dokedy ma to bude baviť a bude to stále bezpečné pre moje telo. Už si oveľa viac uvedomujem, čo je pre moje telo dobré a čo nie. Tanec milujem, ale už nemám osemnásť.
Ako sa udržiavate v kondičke?
Momentálne tancujem súťažne už len so študentmi, pretože som pred dvomi rokmi mala zranenie. Tieto súťaže nie sú také fyzicky náročné ako súťaže s profesionálnym partnerom, takže sa o svoju fyzickú kondíciu musím starať sama vo fitku. Cvičím päťkrát do týždňa, aby som sa vôbec unavila a mohla dobre spať (úsmev). Mám zmiešaný tréning, činky a pilates, a kondičný tréning.
Ako ste vnímali, že musíte so súťažným tancom skončiť?
Mám trhlinu v chrupavke v ľavom boku. Mala som bolesti asi rok. Momentálne som už v poriadku, hoci zranenie tam stále je. Stalo sa mi to počas show pre jedno štúdio. Počas tanca si ma mal partner prehodiť cez chrbát a pretočiť na druhú stranu. Asi som sa poriadne nerozcvičila. Bolesť som v tej chvíli necítila, prišla po pár týždňoch. Lekár mi odporučil fyzioterapiu a ak by to nezabralo, tak operáciu. Tú som, najmä v USA, vôbec nezvažovala. Fyzioterapia našťastie pomohla, no lekárka mi povedala, že ak chcem ešte súťažne tancovať, bez operácie to nepôjde. Takže bolo rozhodnuté. Ale nesmútim. Stále súťažím so svojimi študentmi, ktorí majú skvelé výsledky a stále vystupujem, čo ma veľmi napĺňa.
Veľakrát ste v živote aj kariére zakopli a opäť vstali. Čo vám pomáha, keď sa potrebujete otriasť a spamätať?
Nevnímam to ako zakopnutie. Vidím to ako realitu a skúsenosť. Takto to je a ide sa ďalej. Snažím sa nemyslieť na to, čo bolo, ale čo bude. Rada riešim problémy a hľadám rôzne východiská. A asi trocha pomáha, že rýchlo zabúdam, nie je to žiaden trik, prosto si poviem: Ok, ide sa ďalej.
Čo vás priviedlo ku štúdiu textilu na škole úžitkového výtvarníctva?
Už ako malá som obliekala bábiky barbie do lupeňov kvetov a moja mama to dobre odpozorovala. Raz ma dala do denného tábora, ktorý organizoval ÚĽUV a tam sa to celé začalo. Vždy som sa rada hrala s bavlnkami, a tak to nebolo veľké prekvapenie. Hoci som sa učila základy šitia v škole, moja cesta ku kostýmom bola oveľa rýchlejšia mimo nej. Keďže ako študentka som nezarábala a potrebovala som tanečné šaty, tak som si ich vyrábala sama a takto to celé začalo.
Všetky tie flitre a kamienky… Máte na to trpezlivosť?
Áno a doteraz si ich robím sama, lebo je to najrýchlejšie. Na šitie ako také už nemám takú trpezlivosť, ale naliepanie kamienkov a dekorovanie má stále veľmi baví. Dokážem pri tom sedieť hodiny.
Kde ako návrhárka čerpáte inšpiráciu?
Kedysi to boli tanečné kostýmy, ktoré boli práve v móde. Dnes je to skôr príroda a história, občas aj módne domy značiek Dior, Lanvin a podobne. Mám zbierku kníh o móde a histórii, často v nich nájdem najlepšie nápady. Keď som sa presťahovala do New Yorku, moja tvorba sa dosť zmenila. Inklinujem k jednoduchším strihom a líniám.
Spolupracovali ste na tvorbe kostýmov do show „Just dance, dobrý večer Broadway“ na Novej scéne. Čo sa vám na tejto práci najviac páčilo?
Bola to moja prvá skúsenosť s väčšou výrobou. Ako študentka školy úžitkového výtvarníctva som sa pôvodne chcela venovať scénickému výtvarníctvu, takže som tým bola nadšená. Spolupráca s krajčírkami na Novej scéne bola skvelá. V tom čase som ešte študovala a robila supervíziu kostýmov celej show spolu s módnou návrhárkou Emou Klein, no ani raz som nemala pocit, že by nám dal niekto pocítiť, že sme príliš mladé, hoci krajčírsky tím bol v mnohých oblastiach skúsenejší ako my. Domov som prichádzala absolútne vyčerpaná, ale veľmi spokojná.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Emy Nohálovej
Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2025)