Každý vedec sa má snažiť byť čo najlepší, aby vedu posunul o krok dopredu, tvrdí Emília Petríková (23). Študentka štvrtého ročníka medicíny na 2. lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe má v oblasti vedy odvážne sny, za sebou množstvo veľkých úspechov a v mobile zoznam toho, čo by ešte chcela preskúmať. Zbožňuje molekulárnu biológiu a práve stojí na rázcestí, keď sa rozhoduje, akým smerom sa vydá v budúcnosti. Bude z nej vedkyňa, čo pár dní v týždni bude zároveň liečiť? Alebo lekárka, ktorá si sem-tam odskočí do labáku a pustí sa do svojho ďalšieho výskumu? Bude hľadať liek na nádory mozgu, kde nie je žiaden nováčik, alebo sa zameria na závažné ochorenia tráviaceho traktu, v oblasti ktorého iba začína?
Čo vás priťahuje na výskume nádorových buniek tráviaceho traktu?
Pred časom som bola na zaujímavej stáži v Heidelbergu, ktorý je z univerzitného hľadiska niečo ako Oxford v Anglicku. Zaviedli tam experimentálnu liečbu pre pacientov s nádormi pankreasu, ktoré sa ťažko liečia, pretože sa na ne zvyčajne prichádza pomerne neskoro. Tu sa centralizujú pacienti, ktorí majú veľmi zlú prognózu. Na klinike sa zistilo, že na experimentálnu liečbu látkou sulforafan reagujú lepšie bunky v experimentoch in vivo (v prirodzenom prostredí, v živom organizme), ako in vitro (v skúmavke, v umelých laboratórnych podmienkach). A my sme skúmali, prečo to tak je. Ako prvé nám, samozrejme, napadlo, že za to môže imunitný systém človeka.
Častokrát sa lekár rozhodne venovať tomu, čo sa ako problém objavilo v jeho rodine. Je to aj váš prípad?
Musím sa priznať, že nádory pankreasu ma lákajú aj preto, že sama nemám žlčník. Vyoperovali mi ho, keď som mala trinásť. Ako dieťa som bola obézna, ale potom som veľmi rýchlo a za pomerne krátky čas schudla, čoho dôsledkom boli žlčníkové kamene. Prekonala som nepríjemné žlčníkové záchvaty, takmer tri mesiace som nemohla poriadne jesť a mala som veľké bolesti, až mi žlčník nakoniec vyoperovali. Žlčník s pankreasom veľmi súvisí, aj preto som sa začala zaujímať o gastrointestinálnu problematiku. A napokon všetko do seba pekne zapadá, pretože v Prahe na oddelení, kam som začala chodiť na klinické stáže, robia výskum metód, ktoré by mohli odhaliť nádory pomocou spektroskopie skôr, ako zobrazovacou metódou.
Doteraz ste sa venovali prevažne nádorovým bunkám mozgu. Prečo práve rakovinové bunky?
Nádory mozgu sú druhou oblasťou, ktorej sa venujem už dlhšie. Uvidím, k čomu sa časom prikloním, či smerom ku gastro, alebo neuro výskumu. A čím ma prilákali nádorové bunky? Väčšina ľudí si myslí, že je za tým túžba vynájsť liek na rakovinu. Bolo by to pekné a keďže som stále tak trochu naivná, verím, že k tomu raz malou mierou prispejem. Pravdou však je, že k bunkám ma posunul môj záujem o molekulárnu biológiu. Páči sa mi, aké je k nej potrebné rozmýšľanie, páčia sa mi molekuly, ktoré pri nej zohrávajú veľkú rolu, páči sa mi, aká je táto problematika komplexná a pritom trochu záhadná. V neposlednom rade sa mi páči, že ak raz človek vo výskume molekulárnej biológie nádorov príde na niečo dôležité, má možnosť pomôcť tým niečomu „väčšiemu“.
Vedeli ste ako dievča, čo vlastne znamená slovo „veda“?
Keď som bola malá, „veda“ ma veľmi lákala – to slovo znelo zaujímavo. Vedcov som si predstavovala ako starších pánov v bielych plášťoch a vedu ako niečo, čo človek môže robiť až po vysokej škole, ale čo je pravdepodobne veľmi užitočné a nevšedné. Našťastie, moji rodičia ma vždy vychovávali veľmi slobodne a nikdy nevraveli, že niečo nemôžem, nedokážem alebo to pre mňa nie je vhodné. Takže ma neodradil ani fakt, že v spojení veda a výskum sa v popularizačnej literatúre neobjavovalo veľa žien (smiech).
Kedy ste začali s amatérskym výskumom a čo ste objavovali?
Na prvom stupni základnej školy som si len čítala trošku zaujímavejšie články, týkajúce sa vedy. Zaujímali ma dlhodobejšie výskumy, opisované v odborných knihách a populárno vedeckých periodikách, vždy som sa tešila na zhrnutia vedeckých výsledkov pre laikov. Na druhom stupni som už vedela, že na stredných školách sa organizujú rôzne vedecké súťaže, no povedala som si, že ja začnem už na základnej. Nosievala som so sebou mobil, do ktorého som si značila poznámky k problémom, na ktoré by som rada poznala odpoveď. A tak som sa jedného dňa v tých poznámkach dostala aj k experimentu, ktorý sa dal zrealizovať aj v domácich podmienkach…
To už išlo o fazuľky?
(smiech) Áno, bola som v ôsmom ročníku a už som vedela čosi o tom, ako sa robí veda a že najlepšie bude skontaktovať sa s niekým skúsenejším. Napísala som viacero mailov do rôznych ústavov, ale odpovede boli viac-menej totožné, vraj je to všetko pekné, ale nik nemajú záujem o žiačku základnej školy. Preto som sa rozhodla robiť výskum doma. Napísala som pánovi docentovi Tamásovi do Slovenskej akadémie vied, poprosila ho, či by mi pomohol kontrolovať metodiku môjho experimentu a on veľmi milo súhlasil. Naštudovala som si publikácie z oblasti rastlinnej fyziológie, vedela som, čo všetko budem k pokusu potrebovať a podľa toho som spolu s rodičmi začala v pivnici zariaďovať domáce laboratórium.
Čo všetko tam bolo?
Experiment sa mal týkať rastliniek fazule záhradnej, ktorá potrebuje 16 hodín denného svetla, takže som našla spínač, ktorý vypína a zapína svetlo v nastaviteľnom časovom intervale. Potrebovala som aj žiarivky s potrebnými vlnovými dĺžkami a ocko mi pomohol všetko zapojiť tak, aby to správne fungovalo a svietilo na rastlinky. Pri takýchto experimentoch sa väčšinou rastliny pestujú hydroponicky, čiže vo vodnom prostredí, a nie v pôde, na čo som použila zaváraninové poháre s roztokom všetkých potrebných látok.
Napadlo mi, že ak na konkrétne lieky reaguje rozdielne dospelý a detský organizmus, či rovnaký mechanizmus funguje aj u rastlín. Zisťovala som, či obdobné súvislosti už niekto predo mnou skúmal a zistila som, že o vplyve rôznych látok na rôzne vývinové štádiá rastlín existuje len veľmi málo informácií. Napadlo mi, že by môj experiment mohol byť preto dokonca prínosný. Nakoniec spočíval v tom, že som v roztokoch v zaváraninových pohároch menila koncentrácie zinku podľa rôznych štádií vývinu rastliniek fazule – malé rastliny, pred kvitnutím, počas kvitnutia a po kvitnutí. Výsledky som nakoniec porovnávala pomocou spektrometrie, do ktorej ma láskavo zaškolili v istej firme, kde mi dovolili moje vzorky testovať. Okrem toho som rastlinky merala, vážila a počítala výnosy.
Prišli ste na niečo prevratné?
Väčšinou, kým sa človek dopracuje k niečomu konkrétnemu, istý čas to trvá a stále sa popri tom pýta, či je to ono a či ide správnou cestou. Prišla som na to, že rastliny boli schopné prijať viac zinku v období tesne pred kvitnutím a o to lepšie rástli, pričom viac zinku obsahovali aj ich semená. Nebol to celkom výsledok, ktorý som očakávala, ale bola som rada, že som prišla na niečo, čo by bez experimentu nebolo možné vydedukovať. O výsledku môjho experimentu som potom prednášala na niekoľkých konferenciách, ale či mal aj prakticky nejaký ďalší dopad, to neviem…
Na gymnáziu ste sa vraj počas vyučovania trochu nudili…
Mala som individuálny študijný plán, takže až takto by som to netvrdila (smiech). Vedeniu školy som veľmi vďačná, že mi vo všetkom vyšlo v ústrety, keď vyučujúci videli, že dokážem robiť skúšky a nemusím byť v škole neustále prítomná, ale trávim napríklad tri mesiaci na stáži v Brne, pochopili, že je to prínosné pre moju budúcnosť. Keď človek chce robiť niečo navyše, učivo možno zvládnuť, ide len o to, ako intenzívne trávite čas nad knihami. Nakoniec som sa rozhodla, že preskočím jeden ročník, naštudovala som si k tomu legislatívu a zistila, že by to bolo možné. Chcela som sa venovať biológii a svoj čas využívať systematickejšie. Tak som svoj nápad navrhla riaditeľstvu, absolvovala nejaké psychotesty a rozdielové skúšky. Nič z toho nebol problém, najviac práce s tým vďaka nevyhnutnej byrokracii mala škola, preto som im vďačná…
Napokon ste si vybrali štúdium medicíny…
Rok som študovala molekulárnu biológiu v Brne a o medicíne som nechcela ani počuť, vždy som tvrdila, že chcem robiť iba výskum a nič iné. Zhodou náhod som sa však počas štúdia dostala na stáž na prestížnu Mayo Clinic v Spojených štátoch a tam som sa presvedčila, že medicína má veľký zmysel. Taktiež som zistila, že ak chcem pracovať na výskume, ktorý má blízko ku klinike, je dobré, ak sa výskum prepojí s medicínou. Doktori na Mayo Clinic tri dni do týždňa pracujú ako lekári a zvyšok času venujú výskumu. Perfektne to funguje a takéto prepojenie mi odrazu dávalo veľký zmysel.
Nasledoval teda prestup na medicínu…
Nebolo to také jednoznačné, vôbec som si neverila a pochybovala som, či na medicínu mám. Šlo o to, že som sa vždy spoliehala na logiku a nemusela sa veľa učiť, vôbec som si teda nevedela predstaviť, že budem študovať skriptá hrubé ako telefónne zoznamy. Moje okolie ma však povzbudilo. Medicína mi dáva veľmi veľa, neustále si dokazujem, že to ide a každou väčšou skúškou sa moje hranice posúvajú o kúsok ďalej.
Momentálne mi medicína zaberá dosť času a výskum išiel trochu bokom, ale verím, že to všetko má svoj význam a v budúcnosti všetko pekne spojím. Medicína mi zatiaľ poskytuje množstvo vedomostí a okrem toho otvára viac možností, napríklad vtedy, keď ako vedkyňa nedostanem grant na výskum, čo často býva veľký problém vedcov nielen na Slovensku, ale i vo svete.
Zmienili ste sa, že vaša cesta na Mayo Clinic bola zhodou náhod…
Vraví sa, že náhoda praje pripraveným a platilo to zrejme aj v mojom prípade: keď som bola ešte na strednej, zúčastnila som sa semináru pre vysokoškolákov v Brne, kde sme mali za večer vytvoriť malý projekt a prezentovať ho pred porotou. Prezentovala som práve jednu z myšlienok z môjho zoznamu v mobile, pričom si ma všimol pán docent Hořínek, neurochirurg z nemocnice Motol, a navrhol mi členstvo v jeho výskumnom tíme, ktorý spolupracoval s Mayo Clinic – tak som sa dostala na svoju prvú stáž do USA. Vďaka tam nadobudnutým kontaktom som sa do Rochesteru o rok a pol vrátila druhýkrát.
V čom spočíva výnimočnosť kliniky Mayo?
Má skvelý systém, výborné know-how, vynikajúcich odborníkov, o akých síce nie je núdza ani u nás, avšak u nás sa skôr rieši, ako by sa niečo nedalo a tam vymýšľajú všetko možné, ako by to šlo. Vďaka financiám majú výnimočné podmienky v laboratóriu, ale to nie je jediné, čo to miesto robí výnimočným. Klinika je dominantou mesta, ktoré by bez nej vyznievalo trošku „dedinsky“, stačí, že si idete von len tak niekde sadnúť a okamžite spoznáte ďalšieho vedca či lekára. V mimopracovnom čase sa tam bezpečne zoznámite s niekým, kto robí výskum, čo veľmi napomáha stimulácii a projektom, ktoré prekračujú hranice oborov. Prvý raz som sa tam šla iba zaúčať, druhý raz už som pôsobila vo výskume, ktorý sa týkal MRI snímok nádorov mozgu a ich vyhodnocovania.
Cítili ste sa ako ryba vo vode, alebo ryba s rešpektom?
Emócie sa u mňa striedali, ocitla som sa na výnimočnom mieste, kam sa nedostane každý. Bála som sa, aby som nepohorela, ale nakoniec ma ovládlo ma nadšenie. Ľudia, ktorí sú na klinike dlhodobejšie, ju vnímajú ako najlepšie miesto, kde sa pracuje v mimoriadnych podmienkach a pozitívnej atmosfére, kde sa každý snaží zo seba vydať maximum, lebo to robia aj ostatní. Na začiatku môjho pôsobenia som mala k dispozícii odborníkov, ochotných poradiť, ani na chvíľu som sa teda necítila sama alebo hodená len tak „do vody“.
Na štúdium medicíny ste si však napokon zvolili Prahu…
Rozhodla kvalita výuky a systém, ktorý je oveľa prijateľnejší, ako napríklad v Amerike, kde sa medicína študuje 10 rokov a študenta to stojí nepredstaviteľné peniaze, a to väčšinou aj v prípade, že poberá štipendium. Logickejšie mi príde vyštudovať medicínu u nás a potom napríklad vycestovať do sveta. Kvalitou výuky medicíny sa na Slovensku a v Čechách nemáme za čo hanbiť, no a v Česku som zakotvila aj kvôli skutočnosti, že už som tam pôsobila vo výskume. Na fakulte sa mi nesmierne páči, je na Motole, čo je najväčšia stredoeurópska nemocnica, kde vidno množstvo zaujímavých prípadov. Zároveň je to malá fakulta, všetci sú k sebe milí a pomáhajú si. Navyše, od prvého ročníka máme klinickú prax, čo nie je celkom bežné. Máme dokonca spolužiakov, čo chodia v lete dobrovoľníčiť do Nepálu alebo robia výskum a pracujú vo svojich firmách popri škole.
Čomu sa chcete po škole venovať intenzívnejšie?
Viac by sa mi páčil výskum, ale najlepšie by bolo, keby som mala dobrý „insight“ aj do kliniky, a to človek nedosiahne tým, že vyštudoval medicínu, ale že ju reálne robí. Chcem si preto spraviť aj atestáciu a PhD. Ešte mám čas na rozhodnutie, či sa po škole vyberiem skôr „gastro“, alebo „neuro“ cestou, v každom prípade však túžim naďalej robiť výskum v oblasti onkológie. Obe oblasti sa dajú s onkológiou dobre prepojiť, oboch sa týkajú nádory, veľmi náročné na liečbu, čo ma mimoriadne láka. Možno budeme časom vedieť pomôcť aj v tých prípadoch, pri ktorých sme dnes bezradní. Vždy mám na pamäti pána profesora Kouteckého, ktorý začínal s detskou onkológiou v Československu v časoch, kedy dlhodobo prežívalo len 3 – 5 % pacientov a dnes sa toto číslo šplhá k hodnote 85 %. Možno snívam, ale predstavujem si, že raz sa budem podieľať na tom, že ľudia budú žiť dlhšie a napriek ochoreniu budú dosahovať lepšiu kvalitu života.
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2017)