Chorľavá žena oblečená vždy v bielom, myšieho vzhľadu, bojazlivá samotárka, ktorá nikdy neopúšťala svoj dom a s ľuďmi hovorila iba spoza pootvorených dverí. Ak vôbec. Neskôr sa z tejto autorky takmer dvoch tisíc básní (nájdených až po jej smrti), opradenej tajomstvom a rôznymi dohadmi, stala uctievaná poetka, najvýznamnejšia v dejinách americkej literatúry. Napriek zažitej predstave, že bola čudáckou outsiderkou posadnutou smrťou, napísala aj takéto verše: „V žití nachádzam extázu – už len pocit, že žijeme, stačí na veľkú radosť.“
Emily bola prostredniačik, jej príchod na svet čakali nielen rodičia, ale aj starší brat Austin. Po nej sa o dva roky neskôr v rodine Dickinsonovcov narodila ešte druhá dcéra, ktorej dali meno Lavinia. Obaja súrodenci hrali v živote Emily dôležitú úlohu. Otec bol významný právnik (a senátor) a spolu s jeho otcom patrili k intelektuálnemu a politickému výkvetu Amherstu, malého mesta v štáte Massachusetts. Keď sa tam Emily v roku 1830 narodila, mal asi dva a pol tisíc obyvateľov. Starý otec budúcej poetky Noah Webster bol jedným zo spoluzakladateľov Amherst Academy a patril k prvým členom správnej rady. Škola mala kredit rešpektovanej vzdelávacej inštitúcie a nielenže pozdvihla úroveň miestnej vzdelanosti, ale zvýšila aj prestíž samotného mesta.
Emily tiež navštevovala Amherst Academy, sedem rokov strávených v škole nijako nepremárnila a podľa dochovaných dokumentov nešlo o žiadne suchárske štúdium, pri ktorom by budúca najväčšia poetka Ameriky len šprtala vedomosti. Jej zachovaná učebnica latinčiny odkrýva rôzne huncútstva, vtipné poznámky nahodené po okrajoch listov i postrehy, ktoré si vymieňala s priateľkami spolužiačkami. Spolu tvorili gang „five“, ako ich nazývala. Do školskej „päťky“ patrila aj Susan Gilbert, ktorá sa neskôr stala jej švagrinou a nerozlučnou priateľkou na celý život. Ešte o nej bude reč, lebo život Emily by bez Susan nemal zmysel. Ohľadom prospechu riaditeľ akadémie Daniel Fiske hodnotil práce svojej chovankyne „ako pozoruhodne originálne a vždy priťahovali veľkú pozornosť“. Dievčina bola podľa jeho slov veľmi bystrá, „výborná žiačka s príkladným správaním, plnila všetky školské povinnosti“. Široké učebné osnovy školy poskytovali študentom nebývalú slobodu a voľnosť.
Popri klasickej a anglickej literatúre a histórii si Emily zvolila filozofiu, geológiu, latinčinu a botaniku. Na dievčinu tých čias možno aj trochu viac, než sa patrilo, ale pán Dickinson trval na dobrom vzdelaní pre všetky svoje deti. Jeho právnická profesia ho nútila často cestovať, ale v listoch zo služobných ciest deťom vždy pripomínal, aby sa dobre učili a usilovne vstrebávali všetky nové vedomosti. Emily milovala botaniku a ako štrnásťročná začala zbierať rastliny v okolí Amherstu. Založila si herbár a pustila sa do lisovania a sušenia krehkých darov prírody, triedenia a popisovania jednotlivých exemplárov. V tejto práci sa vyžívala rovnakým spôsobom, ako neskôr skladala básne. V stave hlbokého ponoru do seba samej jej tiché rozjímanie prinášalo vnútorné blaho. Často sa túlala po okolí a nazbieranými kvetmi obdarúvala blízkych priateľov či členov rodiny. Herbár, ktorý sa zachoval a je v zbierkach Harvardovho múzea (dá sa vidieť aj digitálne), zahŕňa 424 položiek rôznych rastlín aj s ich latinskými názvami na 44 stranách. Možno teda konštatovať, že jej prvou zbierkou neboli básne, ale poézia kvetov a rastlín z okolia rodného Amherstu.
Komunikovať osamote s bohom
„Nevravela som s Bohom, / neprišla k bráne nebeskej – /A predsa verím obom, / akoby kľúč som mala k nej.“
K otcovi prechovávala vrúcny vzťah, s matkou si však až tak veľmi nerozumela. „Matka nepripisuje mysleniu väčší význam“ – referovala neskôr v liste priateľovi. A raz napísala, že v detstve, ak ju postihlo niečo zlé, vždy bežala domov vyžalovať sa radšej staršiemu bratovi, nie matke. Keď mala 14 rokov, jej sesternica Sophia Holland zomrela na týfus – práve táto udalosť sa často spomína v súvislosti s úvahami o smrti a konečnosti ľudského života, ktoré prenikajú celé dielom poetky. Sophiina smrť ju silno zasiahla, ten náhodný výber a otázka prečo práve ona zostala, ju priviedli k myšlienkam ako „Zdalo sa mi, že by som mala zomrieť aj ja.“
Rozjímanie o živote a smrti spájala Emily s myšlienkami na Boha a vyslúžili si neskôr mnohé interpretácie od rôznych odborníkov na jej dielo. Verila Emily v Boha? Isteže, ale po svojom. Predovšetkým ku svojmu náboženstvu nepotrebovala cirkev ako inštitúciu, ktorá by mala riadiť jej duchovný život. „Najväčším potešením je komunikovať osamote s veľkým Bohom a cítiť, že vypočuje moje modlitby.“ Neskôr však svoj náboženský zápal zmiernila – „Cítim, že svet má dominantné miesto v mojich náklonnostiach. Necítim, že by som sa mohla vzdať všetkého pre Krista, keby som bola povolaná zomrieť.“ Zdráhala sa pripojiť k formálnym náboženským skupinám a keď po tridsiatke prestala navštevovať kostol úplne, okomentovala to veršami: „Niektorí svätia sviatok v kostole – / ja tak, že doma ostávam – / chóristom mi je vlhovec, / záhrada zasa chrám.“
Ako tínedžerka pôsobila veselo a sviežo a nebála sa okomentovať ani zmeny na svojom tele, ktoré prichádzali s pubertou: „Naozaj opeknievam, a to veľmi rýchlo,“ uvažuje šibalsky. „Očakávam, že v sedemnástich sa zo mňa stane kráska z Amherstu. Nepochybujem, že v tomto veku už budem mať davy obdivovateľov.“ Po Amherst Academy nastúpila do súkromného dievčenského seminára Mount Holyoke, ale zotrvala tam iba rok, vtedy sa za celý život vzdialila od svojho rodiska na najdlhší čas. Škola Mount Holyoke, ktorá spĺňala kritériá seriózneho vysokoškolského štúdia, vznikla iba desať rokov pred nástupom Emily do seminára a čoskoro sa zaradila medzi najprísnejšie akademické inštitúcie, aké mohli mladé ženy v tom čase navštevovať. Progresívne učebné osnovy kládli dôraz na empirickú skúsenosť, škola disponovala laboratóriom na chemické aj fyzikálne pokusy a Emily v liste bratovi nadšene referuje, že ju „celkom pohltila história kyseliny sírovej“. Študentky neobišli ani hodiny telesnej výchovy, Emily sa zapísala na kalisteniku (cvičenie s vlastnou telesnou váhou) a v rámci povinných domácich prác mala v jedálni na starosti údržbu a čistenie nožov „ráno a na poludnie, aj večer“. Prečo tam pobudla iba rok, to si literárni historici vysvetľujú rôzne: buď ju zradilo zdravie, alebo jej nevoňala prílišná disciplína, alebo sa jej jednoducho cnelo za domovom. Na druhej strane, z hľadiska perspektívy mladých žien tých čias to nebolo nič výnimočné. Podobný osud stihol väčšinu študentiek, ktoré štúdium na Mount Holyoke brali ako príjemné vybočenie z rutiny pred tým, ako si začnú plniť svoje domáce, manželské a materské povinnosti. To však nebolo nič pre Emily. Okrem pečenia dievčina nenávidela domáce práce, všetko to upratovanie dokola, zas a znova, vymetanie pavučín, utieranie prachu, umývanie okien… Vzdorovito sa raz posťažovala kamarátke na adresu sestry Lavinie: „Veľmi ju ani nevidím, väčšinou niekde zametá schody.“ A tiež sa často uchyľovala k povzdychu: „Bože, ochráň ma pred tým, čomu sa hovorí domáce práce.“
Rúra lásky je teplá
Vstávala skoro ráno o piatej, aby zamiesila na chlieb, otec si vyslovene žiadal chlieb od nej, ten mu chutil najviac. A nielen jemu, na výstave dobytka za svoj pekárenský výtvor Emily dokonca získala medailu. Neskôr jej literárny učiteľ Higginson v liste manželke opisoval, že slečna Emily vyrába „pudingy ako kométy“. Tradičná rola, ktorú ženy odnepamäti zastávali za sporákom, jej šla očividne k duhu, najmä čo sa týkalo pečenia. Rovnako ako pri lisovaní kvetov aj tu šlo priam o meditáciu, kedy sa myseľ dokázala povzniesť nad banálnu každodennosť a ubziknúť do sveta fantázie. A tak ako pod obrúskom kyslo cesto na chlieb, aj v mysli poetky bublal tvorivý kvas. Keď sa o jej zamúčenú zásteru obtrela Múza, Emily sa horúčkovito chopila hocičoho, čo mala po ruke, aby si zapísala rodiaci sa verš: na zadnú stranu obalu od čokolády či k receptu na kokosový koláč. Svoje verše miešala s rôznymi inými ingredienciami použitými v jej sladkých dobrotách a že to boli celkom exotické prísady, ako napríklad čerstvý kokosový orech, o tom svedčia záznamy z účtovnej knihy obchodu Cutler’s General Store. Taktiež svojimi cukrárenskými výtvormi obšťastňovala priateľov, z ich korešpondencie sa dozvedáme, že keď Susan učila v Baltimore, Emily jej poslala poštou ryžový koláč a popritom priateľku nabádala, aby jej napísala, akou sladkou dobrotou by ju potešila. „Rúra lásky je teplá,“ poznamenáva si budúca poetka v súvislosti s opisom prípravy čokoládového karamelu. Rada si aj vymieňala recepty s priateľkami a predstavu, že bola od narodenia plachá samotárka strániaca sa ľudí, značne koriguje tento zápis v denníku devätnásťročnej Emily: „Amherst túto zimu žije zábavou… Och, toto je skvelé mesto!“
Knižná romantička
Benjamin Franklin Newton bol mladý právnik, ktorý sa stal chránencom jej otca a istý čas „bol súčasťou našej rodiny“. Emily s ním viedla zapálené diskusie o knihách a práve on upriamil jej pozornosť na autorov mimo otcovej knižnice, takých, ktorí by jej podľa pána Dickinsona mohli „popliesť rozum“. Od Newtona dostala knihu básní Ralpha Walda Emersona, ideového vodcu transcendentalizmu (americká verzia romantizmu) – jeho opojenie prírodou jej bolo zvlášť blízke. Veľmi na ňu zapôsobili aj Listy z New Yorku abolicionistky a aktivistky Lydie Marie Child, najmä jej názory na ženské práva a reformy proti otroctvu. Údajne keď dočítala poslednú kapitolu, vyskočila a vykríkla: „To je ale kniha! A bude ich stále viac!“ Milovala Shakespeara, v čitateľskom krúžku amherstskej mládeže sa Shakespeare recitoval nahlas, zamilovala si aj Charlotte Brontë a jej Janu Eyre. S priateľmi o knihách diskutovala, najviac však so Susan Gilbert, svojou najlepšou kamarátkou. Susan bola rovnako vášnivá čitateľka ako Emily, milovala romantických básnikov, priateľky si často vymieňali knihy a porovnávali jemnou linkou podčiarknuté myšlienky, ktoré ich zaujali. Susan bola pôvabná mladá dáma, skvelá rečníčka, bystrá a pozoruhodne vnímavá, „najcitlivejšia čitateľka“ básní svojej priateľky. V očiach Emily žiarila Susan ako „lavína slnka“. Emily si cenila priateľkine názory na jej tvorbu, napokon Susan, neúnavná čitateľka, sama aj písala: eseje, recenzie do novín, básne…
Milujem ťa tak vrúcne
Za každú chvíľu blaha / platíme v extáze / strachom – čím hlbšie siaha, / tým ostrejšiu slasť ukáže. / A za hodinu lásky / biednymi rokmi hrôz / haliermi – za ten ťažký / zápas – a kufrom plným sĺz.
V roku 1855 spolu so sestrou a matkou podnikla cestu do Philadelphie za príbuznými. Tam sa zoznámila s Charlesom Wadsworthom, duchovným presbyteriánskej cirkvi, s ktorým si neskôr dopisovala takmer tridsať rokov, až do jeho smrti. Vášnivé listy, v ktorých ho nazýva „môj najdrahší pozemský priateľ“, naznačujú, že k nemu prechovávala romantické city. Reverend však už bol zadaný, mal manželku a dve deti a neskôr sa z Philadelphie presťahoval do ďalekého San Francisca, takže pre Emily to bola cesta lásky zarúbaná. Rovnako tak jej cit vyšiel navnivoč v prípade profesora Williama Smitha Clarka, ktorý v Amherste učil botaniku a ona navštevovala jeho prednášky. Venovala mu asi stovku básní, niektoré aj s erotickým podtextom. Lenže aj on bol ženatý…
Medzi odborníkmi na poetkine dielo sa veľa diskutuje o jej sapfických sklonoch. Milovaná Susan sa napokon vydala za jej brata, kým však ešte učila v Bostone, mladé ženy si vymenili mnoho listov. V jednom takom, plnom horúcich citov, Emily píše, že pri spomienkach na Susan „myslím na lásku a na teba. Moje srdce sa napĺňa vrúcnosťou a môj dych zostáva pokojný. Slnko vôbec nesvieti, ale ja cítim jeho lúče, ako sa kradnú do duše a premieňajú ju na letnú krajinu a každý tŕň na ružu…“ V ďalšom liste sa Emily uisťuje, či Susie naozaj príde domov ďalšiu sobotu, lebo „tak veľmi v to dúfam a tak po tebe túžim, cítim, že sa nemôžem dočkať… že z očakávania, že opäť uvidím tvoju tvár, cítim horúčosť a moje srdce bije tak rýchlo“. Literárna vedkyňa Martha Nell Smith, ktorá svoj výskum zamerala na zhromažďovanie dôkazov o láske Emily k Susan, napríklad upozorňuje na list, ktorý poetka svojej priateľke napísala, keď sa dozvedela, že jej Austin Dickinson dvorí. Emily sa priateľke zveruje s „hrozným pocitom“ a potom je v liste vyškrabaných niekoľko riadkov, v ktorých pravdepodobne rozvíjala, čo cíti. Ďalšia štúdia za použitia infračervenej technológie odhalila, že v prípade najmenej 11 básní venovaných Susan tieto venovania od Emily boli neskôr odstránené, vyškrabané alebo dôsledne poprečiarkované. Romantický vzťah s homoerotickým zafarbením, ako ho interpretujú dnešní vedci, pravdepodobne hneď po smrti Emily korigovala Mabel Loomis Todd, ktorá sa ujala literárneho odkazu poetky a spolu s Higginsonom pripravila prvý zväzok jej básní na publikovanie. Mabel však bola milenkou Susaninho manžela (a brata Emily), takže nevraživosť voči súperke v láske bola z jej strany celkom očividná. Nie všetku korešpondenciu sa jej však podarilo ustrážiť: „Milujem ťa tak vrúcne Susie…“ píše Emily rok predtým, ako sa Susan vydala, „… a niekedy mi to trhá srdce, keď od teba počujem nie… Chýbaš mi, smútim za tebou a kráčam po ulici sama – často v noci a popritom zaspávam v slzách pre tvoju drahú tvár… ak je koniec, povedz mi to a ja zdvihnem veko svojej škatuľky s fantómami a vložím do nej ešte jednu lásku, ale ak to stále žije a bije pre mňa, potom mi to povedz a pred smrťou udriem ešte raz do strún šťastia…“
Sú moje verše živé?
„Na prvé miesto kladiem dnes / básnikov – potom leto / potom slnko – a nebesá – / a to je vlastne všetko.“
„Keď čítam knihu a po tele sa mi šíri taký chlad, že by ho nezohrial žiadny oheň, viem: Toto je poézia. Keď priam fyzicky cítim, akoby mi sňali lebečnú klenbu, viem: Toto je poézia. Iba tak to poznám, a nijak inak.“ Úplne prvú báseň Emily uverejnili vplyvné noviny Springfield Daily Republican v roku 1852. To mala debutujúca autorka 22 rokov. Majiteľ a šéfredaktor novín Samuel Bowles, s ktorým sa Dickinsonovci priatelili, neskôr publikoval ďalších šesť jej básní, ale najplodnejšie obdobie autorky (1858 – 1865) malo ešte len prísť. Desať rokov po debute, nepriznaná poetka zareagovala na výzvu literárneho kritika Thomasa Higginsona, ktorú pod názvom „List mladému prispievateľovi“ vytlačil mesačník Atlantic Monthly. Higginson sa v nej obracal na mladých autorov, aby „nabili svoj štýl životom“ a článok obsahoval tiež rady ohľadom tvorby začínajúcich básnikov. Emily nesmelo poslala Higginsonovi prvý list s básňami a s naliehavou prosbou, aby posúdil, či sú jej verše „živé“? „Myseľ je priveľmi blízko sama sebe – a nemôže vidieť, odlišovať – a ja sa nemám koho iného spýtať. Ak si myslíte, že tie verše dýchajú – a boli by ste natoľko blahosklonný, že by ste mi to povedali, cítila by som úžasnú vďačnosť.“
Týmto listom, ktorý odoslala 15. apríla 1862, začala jej korešpondencia s Higginsonom a trvala až do poetkinej smrti. „Nemám teraz žiadny obrázok, ale som drobná ako oriešok, vlasy mám tvrdé ako gaštan vo svojej šupke – a moje oči sú ako sherry v poháriku, ktorý návštevník nechá nedopitý – Stačilo by aj toto?“ – predstavuje sa Emily svojmu tútorovi v jednom z prvých listov. Vo vzájomnej korešpondencii obaja vyslovujú želanie stretnúť sa osobne, ona však svojho učiteľa hneď upozorňuje, že neopúšťa rodičovský dom, „aby som navštívila niekoho doma či v nejakom meste“. Po siedmich korešpondenčných rokoch, v liste z 11. mája 1869, Higginson opäť tematizuje, ako veľmi túži Emily konečne spoznať, „zatiaľ sa však zakaždým zahalíte do tej ohnivej hmly a ja k vám nemám prístup… Ťažko viem pochopiť, ako dokážete žiť tak osamote a pritom mať myšlienky takej kvality…“
Outsiderka v záhrade
Orgován znova prehne sa / pod fialovou ťarchou / a včely vďačne zabzučia / nápev, čo znel už Archou. / Astra sa zjaví na kopci, / korunkou kývne horec / a divá ruža v močiari / pomaly bude horieť.
Po tridsiatke sa začala uťahovať do súkromia rodičovského sídla a ďalších dvadsaťpäť rokov až do svojej smrti neprekročila „prah otcovského domu“. To ale neznamená, že by mentálne zakrpatela a šíry svet vtesnala do štyroch stien staropanenskej izby. Napokon, v rodičovskom dome nežila sama, spoločnosť jej robila sestra Lavinia, ktorá sa tiež nikdy nevydala, do istého času aj rodičia a brat so Susan bývali „vonku za plotom“ vo vedľajšom dome. Emily sa starala o chorú matku roky pripútanú k lôžku a kontakt s okolitým svetom udržiavala napríklad aj každodenným čítaním predplatených novín, o ktoré sa delila so Susan. Viedla tichý domácky život, zároveň však mala plné ruky práce: piekla chlieb a sladkosťami obdarúvala bratove deti, keď im spúšťala košík so zázvorovými sušienkami z okna na prvom poschodí. Veľa času trávila vo svojej milovanej záhrade. S Laviniou záhradníčili po celý život, túto záľubu v nich prebudila matka, úspešná pestovateľka rôznej kveteny, špecialistka na odrodu ruží Greville. Nie raz sa jej ušla pochvala v miestnej tlači, napríklad aj za „lahodné zrelé figy“, lebo tie vypestovať v Amherste sa považovalo za veľkú raritu. Každoročnú záhradnú slávnosť u Dickinsonovcov zahajovali narcisy, krokusy a hyacinty, potom sa rozvoňal letný orgován a do tanca prizval ruže, pivonky, fuksie, v strede leta sa pridali stromy obsypané sladkými hruškami a iným ovocím a na jeseň svoju labutiu pieseň zanôtili chryzantémy a nechtíky. Mnohým kvetom sa dostalo cti vystupovať v básňach, v ktorých Emily vzdáva hold prírode a meniacemu sa času. Otec vyhovel záľube svojich dcér a dal k domu pristavať zimnú záhradu, takže zo sezónnych prác sa stala celoročná záľuba, ktorá Emily pomkla k ešte ambicióznejším mičurinským projektom: pestovala paprade, exotické gardénie či jazmín. Zvykla hovoriť, že jej stačí prejsť pár krokov z jedálne do skleníka a už sa ocitá na cudzokrajných ostrovoch korenia. Spisovateľka Judith Farr, spoluautorka knižky The Gardens of Emily Dickinson, poznamenáva, že Emily bola počas svojho života definitívne známejšia ako záhradníčka než ako poetka. Záhrada jej „poskytovala príbehy a obrazy, ktoré potrebovala.“ „Jej verše sú s jej životom v kvetoch tak prepojené, že sa zdajú byť šošovkou, cez ktorú videla svet,“ napísala trefne Susan S. Reynolds z Los Angeles Times. V celkovo 1.789 básňach poetky sa téma rastlín objavuje takmer 600 ráz, z toho 350 odkazov sa týka kvetov, najmä ruží. Namiesto fyzickej prítomnosti Emily komunikovala s ľuďmi prostredníctvom rastlín z jej záhrady. Kvety boli jej poslovia…
Simonetta Zalová
foto Apple TV+
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2025)