Zimný kurz japončiny
Včera som padala z neba aj do neba ako haiku a bola som sneh. Bola som biela, ale nie úplne. Stala som sa kryštálom ľadu, ale neviem na to nájsť slová alebo vetu, kigokľúč, ktorý otvára okná, nebeskú bránu alebo haiku. Zrazu som bola rozložiteľná na molekuly zamrznutej vody, hexagonálne usporiadaná, súmerná a rozpažená do šiestich rôznych osí so studeným srdcom v strede ľadovej oblátky, letela som na zem a po ceste som sa zliepala do chuchvalcov s inými vločkami…
Nebola som jedna, bola som sneh, snehovými vločkami, bola som šesťbokými hranolmi, mala som dve šesťuholníkové základne a šesť bočných stien v tvare obdĺžnikov. Bola som taká všelijaká a mala som rôzne rozmery, bola som dlhá aj tenká, malá aj tučná, bola som čokoľvek medzi tým. Predtým som pomaly zamŕzala, kryštalizovala a rástla do ľadového kryštálu, hoci som bola úplne maličká, neviditeľná, chladná a tichá.
Ako je možné, že som sa zmenila z jednoduchého ľadového hranola na komplikovanú hviezdicovú vločku so šiestimi ramenami ako dáky svietnik?
Nežila som, nemala som žiadny tvar, mohla som byť aj vlna na jazere, snehový závej yuki no fukidamari na ostrove Hokkaido, kde som nikdy nebola, no postavila som tam niekoľko bielych snežných zajacov a bola som každým z nich, mohla som byť aj piesková duna na púšti, kruh uprostred žltého pšeničného poľa pri Kocuriciach, na ktorom zimujú labute, čo prilietajú a zosadajú s hlasným trepotom krídel od rieky Váh…
Bola som však priesvitný ľadový kryštál a moje striešky čneli do vlhkého vzduchu a priestoru okolo a začínali rásť. Bola som aj tými strieškami a rástla som ako strom, pučala som a zväčšovala sa, vyrastali zo mňa ďalšie a ďalšie vetvičky, rozvetvovala som sa, stávala sa zo mňa vločka. Ako som tak rástla, bola som komplikovanejšia a krajšia, obdivuhodnejšia, niekedy som vôbec nebola symetrická, no v tom raste bol chaos aj poriadok zároveň.
Bola som fraktál. Chaoticky som sa delila a opakovala svoje kópie do pôvodného tvaru, všetky sa na mňa podobali, hoci niekedy vytvárali hviezdicovité dendrity a pripomínali stromy, aj tie padajú, až keď je veľmi zima. Tak som bola všetky tie stĺpiky a ihly, čo padajú ako biele detské vlásky a priesvitné trubičky, to keď slabulinko sneží, niektoré potichučky pískajú, alebo som bola stĺpik s klobúčikom? Huba, ktorej najskôr narástla ľadová noha a až keď sa ochladilo, dorástol hlúbik? No možno som bola veľká biela papraď.
Padala som z neba ako diamantový kryštálový prach a v slnečnom svite som sa ligotala, ako keby napadali drobné iskry. Bola zima, stala som sa symetrickým plátkom ľadu, trojuholníkovým kryštálom, dvanásťramennou snehovou vločkou.
Som prašan v Aomori a v Niseko, privial ma studený sibírsky vietor.
Som Mono no aware, keď kvitne naša srdcovka. To som ja, mono no aware, keď sa červená javor konča modranského parku, som mono no aware, keď končí letný deň a počuť len mačacie labky pochodujúce poliatym trávnikom za humná, ja som to, mono no aware, letmá krása snehovej vločky, ktorá sa roztopí hneď, ako ju chytíte do dlane.
To ja som to shin-shin, zvuk, niečo ako keď ste v zime v lese a tichučko na vás padá sneh. Ako keby ste ho počuli. Tak to je shin-shin, moje druhé meno.
Len v Japonsku niekedy padajú z neba pivonky, vtedy sa hovorí snehu botanyuki a ja som veľká a padám v chumáčoch. Aby to tak bolo, musí byť teplejšie, no keď sa oteplí, už padá dážď so snehom a tomu my Japonci hovoríme mizoreyuki a potom vyjde slnko, a zavše ako žĺtok z polievky miso, alebo ako to slnko, čo stále vychádza na japonskej vlajke.
Tichému snehu hovoríme sasameyuki. Vtedy padajú malé snehové vločky, úplne potichu, pomaly padajú, ako sestry Makiokové alebo ako okvetné lístky čerešní alebo aj jabloní a hrušiek, pravdaže, ak ste v jabloňovom sade.
Som guľôčka tamayuki, studený polystyrén v kelových hriadkach. Som ten ružičkový kel, ktorému nie je zima.
Som katayuki, lámem sa ako keksy.
Som mochiyuki, mokrý, lepkavý sneh, pripomínajúci ryžové koláčiky.
Som jarný kryštálový cukor zarameyuki a ligocem sa ako kazahana aj kazabara, lupienky ruží, čo sa zľahka trblietajú vo vetre za jasného dňa na záveternej strane pohorí v regióne Kantó, vtedy keď silný zimný vietor prefúkne sneh cez horské hrebene.
Som snehová víchrica fubuki, som hanafubuki, keď vietor rozfúka lupienky sakury ako sneh.
Som líška Shirakami Fubuki, kráľovná memečiek, Kon Kon Kitsune!
Som snehová kvetina Yukibana.
Som ginka, strieborný kvet, keď padá sneh.
Som kai-setsu, sneh, ktorý vo vetre plápolá ako rukáv pri tanci.
Som namida-yuki, sneh zo sĺz, čo padá, padá pomaly, ale rýchlo sa topí.
Som zimná spŕška shigure, sneh, ktorý prichádza a odchádza, najmä neskoro na jeseň a začiatkom zimy.
Som fuyu Shogun zimný generál, metafora pre krutú zimu a silný mráz, ktorý prichádza zo Sibíri.
Som shimo, námraza, ktorá sa tvorí počas chladných zimných rán, keď ružovejú zore.
Som cencúľ tsurara. Tsurara.
Som koharu biyori, počasie malej jari v neobvykle teplý a pokojný slnečný deň začiatkom zimy.
Som yūgen, hlboká, tajomná krása zasneženej krajiny.
Som každá z troch zimných priateliek shochikubai, borovica aj bambus a slivka.
Som yuki-mi a som aj jeho vyznávačkou. Uvarím si kávu a pozerám sa na sneh ako na zázrak.
Aj na jazyk a slová sa pozerám ako na zázrak. Zbieram ich ako motýle, no neodkladám si ich, vždy mi uletia, preto som yuki, ale aj shirayukihime som, stávam sa slovami, som sneh aj neha, aj sníh, som aj jeho tíha, som neve, chiara montata aj polverina, som neige a cítim ako sa mi to slovo roztápa v dlani, som eskimáčka qana, sneh na zemi, pukak, kryštalický prachový sneh, matsaaruti, mokrý sneh, utuqaq, ľad, ktorý pretrváva rok čo rok, siguliaksraq, mozaiková vrstva kryštálov, ktorá sa vytvorí, keď začne zamŕzať more, auniq, ľad plný otvorov ako ementál, som sneh aj sob, čo po ňom kráča, som snehová čapica yuki-boshi a som aj sladká mrkva z Yukiguni, čo vyrástla a zosladla pod snehom. Som sneh aj preto, že v Modre takmer nepadá, aj preto, že v túto zimu pocukrovalo záhradu, pomaly a opatrne, moje vtáčence poprilietali hneď, ako sa rozvidnelo, stará krásna pierková zostava a vietor si to rezol cez vinice, vyľakal bažanty aj prepelice, potichu sadol ktosi na snežnice, napadol sneh, no málo prevelice, boli také zimy, že z neba padali vločky veľké ako slepačie vajcia, čo vajcia, ako snehové gule a záveje boli vyše hlavy a ľudia sa v tej bielej strácali ako v labyrinte, blúdili v bielej hore a dolu a nevedeli jeden druhého nájsť a darmo na seba vykrikovali, všade bolo zvláštne biele snehové ticho shin shin, aj tak sa navzájom nepočuli, ulice ani nemukli, aj autá chodili ako v mokrých papučiach a bolo ich málo, lebo niektorí v tom snehu tie svoje autá nechali spať a išli na autobus, no ten niekde vždy zapadol do jarku a odtiaľ sa hrabal niekoľko hodín, až si to jeho cestujúci rozmysleli a premrznutí z takéhoto výletu sa vracali radšej domov a odtiaľ nemohli zavolať do práce, lebo mobily neboli a telefón nemal len tak hocikto! Kedysi vás z každého školského dvora zdravil dáky snehuliak, salutovali na vás z parkov aj zo záhrad. Do čela im padali staré kastróle, leskli sa im čierne uhoľné oči aj gombíky, z mrkvových nosov im viseli cencúle, a tak všetci snehuliaci vyzerali, akoby nachladli. Som všetko sneh, gombík, mrkva, snehuliak, záhrada pod oknami, šofér, čo vyhrabáva autobus, som to aj v iných jazykoch, len to neviem povedať a je mi to ľúto. Stála som s malým chlapcom v náručí a ukazovala mu sneh.
– Ja som ten sneh, – povedal.
A medzitým v televízore vyskakovali z mora tučniaci.
– Pozri, more, – hovorila som.
– Ja som to more, – odpovedal mi.
– Aj ja, – pomlčala som.
„Chvála gazdinky, ktorá dobrých šišák na začiatok i ukončenie fašangov vie napiecť, široko roznáša sa. Posielajú si ich dar za dar i po domiech, predávané bývajú o tomto čase aj verejne na trhu a po hostinciach.“ (Dobšinský. O tomto čase? Vždy!)
My máme fašiang po celý rok. Tak to trochu je aj s tými sviatkami. Šišky iba cez fašiangy robia z fašiangov aj šišiek sviatok. Zasypali sme fašiangy šiškami, stratili sa, ušli nám ako pampúšik starkému a starkej z okna, hoci nám tancujú dennodenne na ňufáku ako tej líške! Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožucha, zima mu bude. „Zdraví zostávajte, milí hospodári, nech sa v dome vašom všetko dobre darí!“
vaša Veve
Vernika Šikulová