Dlho túžila spracovať tému slovenského vysokohorského nosičstva pre zahraničný časopis, stále to však odkladala. Až jedného dňa zazvonil telefón s ponukou napísať knihu Na Chrbte. Gréta Čandová rok sprevádzala nosičov na ich ľahších i náročných vynáškach, v hmle, pod hviezdnou oblohou, aj za zvukovej kulisy ručiacich jeleňov, aby nazrela do zákulisia tejto unikátnej práce. Nebolo to však zďaleka prvé dobrodružstvo, do ktorého sa mladá redaktorka a fotografka s odhodlaním pustila…
Horské nosičstvo má veľa rozmerov, je to tradícia, obživa, koníček, drina, psychohygiena…
Je to veru veľmi rôzne, pohľad každého nosiča je iný, prežívanie a skúsenosti sa líšia, sú aj romantické aj pragmatickejšie typy nosičov. Pre niekoho je to práca ako každá iná, pre niekoho to bol jeden z najformatívnejších zážitkov v mladosti a základ citu pre disciplínu a vytrvalosť v neskoršom živote, pre iného posadnutosť námahou alebo priestor na utrasenie myšlienok. Ani jeden z dôvodov nie je nadradený alebo lepší, všetky pomôžu vyskladať mozaiku toho, o čom nosičstvo a esencia komunity je.
Majú nosiči silnú komunitu?
Jej jadro je podľa môjho názoru silné. Myslím, že okrem kamarátstiev súvisí s poveternostnými podmienkami a s fyzickou námahou, keď skrátka potrebujete mať naporúdzi čestných parťákov ochotných pomôcť alebo privítať vás s teplým čajom, keď ste kráčali vo fujavici a nečase. Mnoho situácií, ktoré nastanú v horách, v obklopení prírodou, sa často lepšie povedia tichom. Tým zdieľaným, keď si nepotrebujete zdĺhavo vysvetľovať, čo ste cítili, ale pozriete sa na seba a viete. A aj takéto kamarátstva v komunite sme videli.
V „desatore správneho nosiča“ sa pod číslom jeden nachádza: Nosič nerozpráva. Nerozpráva ani vtedy, keď sa s ním iní rozprávajú, lebo všetko už bolo povedané. Vy ste nosičov spovedali počas vynášok i znášok. Ako to celé fungovalo?
Desatoro nosiča veľmi vtipne spracoval Samo Marec aj s poznámkou, že ho treba brať s rezervou, ale, samozrejme, vychádza aj zo skúseností – keď idete s nákladom, potrebujete sa sústrediť na krok a rytmus dychu, nie na vyhýbanie sa okoloidúcim alebo odpovedanie na pozdravy. Tá rovnica výdaja energie by bola príliš veľká, takže nosiči sa sústredia na seba a bezpečné dodanie nákladu. My sme ich spovedali aj priamo počas vynášok a znášok. Niekedy som sa pýtala počas toho, ako oddychovali na štande, občas aj počas chôdze v jednoduchších úsekoch, vždy som sa ale snažila vycítiť a priamo dohodnúť, nech rozprávajú, len keď to pre nich bude komfortné. Niekedy sme išli v úplnom tichu a ja som si zapisovala do zápisníka zvuky alebo komentáre okoloidúcich či občasné nahlas vyslovené myšlienky nosiča a dávala som pozor, aby som pri zapisovaní počas chôdze nespadla na držku (úsmev). Môj terénny parťák, fotograf Jakub Čaprnka, zatiaľ čaroval s foťákom, často si pobehol, dobehol alebo nadbehol, aby zachytil dobrý moment a uhol reportážnym spôsobom, aby nosiča a nosičku „nešteloval“. Nuž a týmto spovedaním a zhováraním sa sme napríklad zapríčinili asi najdlhšiu vynášku v histórii Tatier, keď sme sprevádzali Pištu Bačkora na Zbojnícku chatu (úsmev). S niektorými nosičmi sme sa stretli aj mimo vynášky – na ich obľúbenej chate, u nich doma alebo v dielni pri výrobe krošne.
Aké váhy nosia nosiči na svojich krošniach?
Je to veľmi rôzne, v lete priemerne okolo 70 kíl, v zime 50 – 60 kíl, ale napríklad nosič Kuba nedá žiadnu vynášku pod 100 kíl. Rekordy sú, pravdaže, vyššie než tieto váhy, ale nechceli sme sa na ne sústrediť. Dôležité je, že si každý vie rozumne rozložiť sily a ísť na vynášku aj na druhý deň alebo niekedy aj viackrát za deň, zvážiť poveternostné podmienky a sezónu a vziať na chatu to, čo je prioritou pre chatára.
Prečo sú slovenskí horskí nosiči unikátom a čím to je, že sa toto povolanie u nás zachovalo?
Nosiči sú jednoznačne najekologickejšia forma zásobovania. Na našich chatách je dosť unikátne, že máme domácu kuchyňu, veľkú časť vynášok tvoria práve potraviny – pekárenské výrobky, knedle, pivo, kofola a iný tovar. Avšak nosiči nosia napríklad aj plyn a znášajú dole odpadky. Veľké stavebné veci pri prerábkach chaty alebo opravách síce nalieta pred sezónou helikoptéra, ale ani to nie samozrejmosť. Väčšina chát je v najvyššom ochrannom pásme, ani by často nemohla lietať a s malými a častými nákladmi stále čerstvých potravín by sa to neoplatilo. Kedysi boli helikoptéry veľmi ťažké a veľké a geomorfológia Tatier je veľmi kompaktná, a tak helikoptéra nevedela pristáť všade. Medzitým sa vyvinuli omnoho spratnejšie a lepšie stroje, a ako sa vyrátalo, je to aj lacnejšie než nosiči, no aj pre vyššie spomenuté dôvody a pre skutočnosť, že sú tu srdciari a srdciarky, ktorí nosičstvo držia, sa remeslo zachovalo. Nikde inde sa zásobovanie chát ľuďmi nezachovalo. V Himalájach sú nosiči – šerpovia, ale iba v súvislosti s horolezeckými expedíciami a nosením batožiny turistov na trekoch, nie v zmysle zásobovania vysokohorských chát.
Kedy a ako na Slovensku začala história nosičstva?
Ľudia odjakživa potrebovali prenášať veci a tovar. Drotári, bylinkári či remeselníci vo vreciach, košoch a iných nádobách, furmani zasa na vozoch. Približne od 16. storočia sa začal rozvíjať aj turizmus, aj keď v inej podobe ako dnes. Boli to bádateľské výstupy na štíty v Tatrách a neskôr aj návštevníci, ktorých sprevádzali sprievodcovia aj nosiči, ktorí im niesli jedlo a potrebné veci. Podstatným míľnikom a predvojom kapitoly profesionálnych nosičov bola výstavba visutej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso, ktorá začala v roku 1936. Aj tejto výstavbe a tomu, akú námahu a životy si vyžiadala, sa venujeme v jednej z kapitol. Mnoho ton materiálu na výstavbu vynášali robotníci aj ťažné zvieratá. Po dokončení lanovky sa mnohí z nich zamestnali ako profesionálni vysokohorskí nosiči a začali nosiť tovar na chaty. A niektorí ich dokonca ešte predtým pomáhali aj stavať.
Stavba lanovky musela byť nesmierne náročná…
Bola to nadľudská drina. Pracovali na nej stovky ľudí. Na štart priniesli materiál nákladné autá, odtiaľ ho už niesli robotníci na chrbtoch – prevýšenie bolo asi 600 metrov na cca 2,5-kilometrovom úseku. V tomto úseku dostávali 40 halierov za kilogram. Robotníci a ťažné zvieratá celkovo vyniesli 40 ton dreva, 35 ton štrku či 7 ton oceľových konštrukcií. No úsek Skalnaté pleso – Lomnický štít bol ešte náročnejší. Nielen pre mrazy a fujavice v tejto nadmorskej výške, pre ktoré mohli pracovať len pár mesiacov do roka, ale aj pre búrky a elektrické výboje. Horskí vodcovia zabezpečili výstupovú cestu 300-metrovým oceľovým lanom, a práve to bolo počas búrok pre robotníkov nebezpečné. Aby si mohli oddýchnuť, potrebovali vybudovať kryté odpočívadlá a nákladnú lanovú dráhu. Muž, ktorý prvý vytiahol oceľové lano až na vrchol, bol Ondrej Hudáček z Lendaku.
Zmenilo sa odvtedy niečo ohľadom spôsobu práce či vybavenia?
Zmenilo sa najmä oblečenie – funkčné materiály, ktoré dýchajú, termo bielizeň, ktorá zahreje. Takisto je viac informácií ohľadom regenerácie, relaxácie či doplnkov stravy. Krošňa sa za tie roky nezmenila takmer vôbec.
S akými strasťami a slasťami sa nosiči pri práci stretávajú v súčasnosti?
Slasti súvisia s prírodou, hoci keď idete po stý raz tou istou dolinou, je to rutina. Ale nájdu sa aj momenty, keď precitnete, v akom krásnom prostredí robíte. A keď nosiči vidia spokojných ľudí, ktorí si na chate dajú pivko či polievku, ktorú vyniesli, tak to je najväčšie zadosťučinenie. Hlavné strasti sú fujavice či brodenie sa v snehu. Nosiči často kráčajú vo veľkom nečase. Prvoradá je však bezpečnosť a keď je vysoké lavínové nebezpečenstvo alebo nárazy vetra, tak sa vynášky nekonajú.
Peter Štefanka nosí náklad len v noci. Aké sú nočné vynášky?
Nočná vynáška vo Veľkej Fatre na chatu Borišov bola nádherná. Nezabudnem na to, ako sme o tretej ráno vypli čelovky a pozerali sa na Mliečnu dráhu, kopce obkolesené hviezdami a v pozadí ručali jelene. Peťo sa tam veľmi pekne rozhovoril a podelil o pocity, čo si veľmi vážime. Nosí tri náklady za jednu noc, teda tú istú trasu ide trikrát za sebou. Na to, že nechodí cez deň, má osobné dôvody. Stretnutie sme mali o druhej ráno pred obecným úradom v Necpaloch, ja a fotograf sme si ešte dali šlofíka v spacákoch v aute a potom nám na okienko klopal Peťo. Všetky tieto okolnosti, aj tie v pozadí, to celé robia vždy špeciálnym. A pred nočnou vynáškou sme videli aj medveďa.
Medzi nosičmi, ktorých ste vyspovedali, sa našla i žena. Je to unikát?
Je to trochu obšírnejšia téma, do ktorej sme dlhšie vnikali aj my. Veľa zo žien, ktoré nosia náklad, sa nepovažujú za nosičky, skôr je pre ne prirodzené, že niečo vynesú, keď už na chate robia a zvyčajne majú aj dobrú kondičku. Účastníčky pretekov v kategórii Lady Rallye to berú ako srandu, ako napríklad Anka Pažitná z Kamennej chaty, ktorá 25 kíl berie ako vtipnú vynášku a skôr si chce hore zaslúžiť svoju polievku, keďže vie, koľko práce za tým stojí. Tánička, s ktorou sme šli vynášku na Rysy, to zasa robí z čistej radosti a preto, aby si usporiadala myšlienky. Jej ďalšie osobné dôvody sme rozoberali v knihe. Vtedy niesla 40 kíl, čo je pre ženu dosť. Sú a boli nosičky, napríklad Jahoda či Malina, ktoré niesli aj vyše 60 kíl nákladu. Počuli sme rôzne názory na ženské nosenie s krošňou, pochopiteľne, aj s ohľadom na zdravie a fyzické predispozície. Niektorí vravia, že to nie je pre ženy alebo že sa pre chatu taký malý náklad za ten čas neoplatí. Myslím si však, že keď si každá žena zváži, ako sa cíti, čo jej to prináša, chatári dajú priestor aj na takéto náklady.
V horách sa cítite ako doma. Čím to je?
Poskytujú mi okamžitý návrat tam, odkiaľ sme prišli, len sme sa odstrihli. Tú kombináciu pokoja a pocitu, že žijete.
Pochádzate z rodiny dobrodruhov?
Môj tato sa venoval horolezectvu, skialpinizmu a jaskyniarstvu, mamka zasa bola vodáčka telom aj dušou, takže majú veľký vplyv na môj a bratov vzťah k prírode. Pochádzam z Košíc, pomaly každý víkend sme trávili v niektorom z blízkych národných parkov alebo bezmenných, no o to srdcu bližších lesoch a jaskyniach, napríklad na Kojšovskej holi, kde sme lyžovali a začínali so skialpinizmom. Na Ružíne nás mamka naučila základom pádlovania a ukázala nám miesta jej mladosti. Túlali sme sa aj po nádherných planinách Slovenského krasu, liezli na Jánošíkovej bašte alebo cvičnej skale v Čermeli alebo ako štvorroční skúšali, čo je to báť sa tmy v Majkovej jaskyni. Tato nám vždy vymyslel nejakú lanovku, hrazdu či lano, ktoré niekde nainštaloval a o zábavu bolo postarané. Rodičia ma naučili, že aj s málom, myslím tým materiálnym, sa dajú získať neuveriteľné zážitky. Nikdy im neprestanem byť vďačná aj za to, že sme vyrastali na čerstvom vzduchu a ich snahu deliť sa s nami o to, čo sa naučili a čo majú radi. Čerpám z toho celý život.
Krátko po štúdiu žurnalistiky ste sa vydali stopom od nórskeho Bergenu až po Lofotské ostrovy…
Dlho ma to ťahalo do Nórska, najmä kvôli prírode. A aj na Lofotské ostrovy, o ktorých som čítala v Čapkovej Ceste na Sever. Zároveň som z osobných dôvodov nemohla ísť na magisterské štúdium do Dánska a Walesu, kam som bola prijatá a dlho som tam túžila ísť študovať War and Conflicts journalism (Žurnalistika v prostredí ozbrojených vojenských konfliktov). Zo vtedajšieho fungovania Katedry žurnalistiky FiF UK som bola ľudsky veľmi sklamaná a nechcela som tam pokračovať. Túžila som sa vyvetrať, rozhodnúť, čo ďalej a skúsiť si nájsť prácu v Nórsku.
Bola to pre mňa zásadná cesta, ten typ dobrodružného zážitku, ktorý je ako soľ i balzam pre 24-ročného človeka. Spanie v lesoch, pri vodopáde, na farmárskej škole i u ľudí doma, spoločné pozorovanie ľadovca, nečakaná účasť na veľmi náročnej skialpinistickej túre či dojatie z Lofot. Dostala som do daru lístok na veľmi drahý freeridový festival v horách, keď ma tam viezol reportér, ktorý o tom šiel písať článok a nakoniec napísal aj o mne. Hlavne to však boli ľudia, ľudia a ešte raz ľudia, nádherné momenty a osobné rozhovory s nimi.
Často sa takto vezmete a vyrazíte do sveta stopom, so stanom, batohom a bez plánov?
V poslednom čase už nie tak často, ale sú obdobia, keď to vyslovene potrebujem. Vždy raz za čas zakúsiť tú slobodu, avšak s privilégiom domova, miesta, kam sa môžem vrátiť.
Pracovali ste ako sprievodkyňa v Centre polárnej žiary na Islande – to znie ako veľmi poetická práca…
Bola aj poetická a niektoré dni aj náročná, ako každá iná, keďže šlo o intenzívnu prácu s ľuďmi. Jedna línia mojej práce spočívala v bežnej prevádzke, predaji lístkov a poskytovaní rád ohľadom výletov za polárnou žiarou. Okrem toho som sprevádzala skupiny po multimediálnej prehliadke a rozprávala im, ako vôbec polárna žiara vzniká a od čoho závisí jej farba, ale aj o mytológii a príbehoch spojených s bohyňou Aurorou v rôznych kultúrach. Vo fínskej mytológii sa Aurora spájala s chvostom líšky na oblohe, v iných krajinách s duchmi mŕtvych a pozostalých a ich spôsobom komunikácie s nami, v Číne zasa verili, že vidieť polárnu žiaru podporuje plodnosť. Aj preto sa niektorí hostia pýtali, či v Reykjavíku nie je hotel so spálňou a priamym výhľadom na polárnu žiaru (úsmev). V kinosále sme premietali nádherné timelapse-videá s relaxačnou hudbou a v oddelení s predpoveďou a tipmi, ako dobre odfotiť polárnu žiaru, som niekedy nastavovala 20 fotoaparátov za sebou. Island sa mi stal druhým domovom, ako aj táto práca s perfektným kolektívom.
V Nepále ste zasa pomáhali pri stavbe školy zničenej zemetrasením…
Pomaly neprejde deň, kedy by som na nepálskych priateľov a priateľky nemyslela. Bolo to úžasné obdobie, hoci podmienky uprostred zemetrasení a neustálych zosuvov pôdy boli veľmi náročné. Záležalo mi na tom, neísť len na tzv. voluntourism, teda že ostanem týždeň, budem robiť niečo, čo vlastne miestnym neprinesie osoh, ale budem mať fotky na sociálnu sieť. Som rada, že som mala odporúčanie na etickejšiu cestu dobrovoľníctva a projekt, ktorý vychádzal z iniciatívy miestnych. Žili sme na kopci, v malej dedinke v stanoch, sprchou bolo vedro, postavili sme si dočasnú kuchynku a každé ráno šli na stavbu. Fyzicky to bola vskutku namáhavá práca, ale telo si zvykne na všetko. Bola som aj manažérkou stanovej základne a vlastne som si tu vyskúšala nosičstvo – nosila som tovar ako chlieb či vajcia, lebo k našej dedine viedol autom veľmi ťažko prístupný terén. Večer sme sa pri táboráku radili, kto bude betónovať a kto preosievať piesok a plánovali deň. Neviem, či som bola niekedy čírejšie šťastnejšia s tak „málom“. Beriem to s veľkou pokorou, keďže som mala privilégium domova a cestovania, zatiaľ čo mnoho mojich nepálskych kamarátov to má s ich pasom a vízami omnoho ťažšie.
Dobrovoľníctvo ste zakončili 21-dňovým trekom v Himalájach…
O tom, že pôjdem okolo Annapurny, som snívala od pätnástich rokov a zrazu sa to dialo. Trek som si predlžovala a napájala sa na dlhšiu „verziu“ a trasu, zrazu som si na kráčanie tak zvykla, že som si nevedela predstaviť, čo bude potom. Na nocľah som si vyberala dedinky a horské chaty, tzv. teahouses, ktoré nie sú v sprievodcoch ako odporúčané, jednak z dôvodu diverzity podpory miestnych a zároveň preto, že som tam často bola sama. Tak sa stávalo, že som sa s majiteľkou a jej synom počas mrazivej noci zohrievala pri piecke a rozprávala sa kombináciou gest, nepálčiny, tibetčiny a angličtiny, než sme zaliezli do spacáku a ja som si v hlave premietala prevýšenie ďalšieho dňa. Počas troch týždňov som kráčala rôznorodou krajinou, nadmorskou výškou, faunou a flórou, od snehových plání a sťaženého dýchania vo výške 5.415 metrov cez najhlbšie údolie sveta Kali Gandaki pôsobiace polopúštnym dojmom až po subtropické rastliny. Je len málo miest, kde sa vám naskytne niečo podobné v takom krátkom čase.
Čo vás po rokoch v zahraničí priviedlo domov?
Začala som sa cítiť trochu rozkúskovane. Uvedomila som si, že to, čo mi predtým prinášalo radosť, dobrodružstvo a energiu, tak to vlastne aj nejakú energiu stojí a už to potrebujem vybalansovať iným druhom pokoja. A že si želám nezačínať stále odznova a nelúčiť sa často. A prísť bližšie k rodine.
Ako ste sa cítili po návrate na Slovensko?
Po Nepále to bolo asi najťažšie, lebo hodnotové nastavenie, ktoré slovami nemožno popísať, bolo asi najkontrastnejšie. Postupne sa musíte naučiť, ako to, čo vás inde robilo šťastnou, integrovať do každodenného prežívania, kdekoľvek ste. Áno, krásne to znie, ťažko sa to realizuje. Celoživotne. Ale dá sa to.
Ani v rodných Košiciach ste sa nevyhli sociálnej pomoci…
Pracovala som v oblasti zdostupňovania bývania, ukončovania bezdomovectva a prístupu Housing First – bývaniu s odbornou podporou. Bývanie rieši každý z nás a vieme, aké je nedostupné. Máme tu bytovú núdzu a sú potrebné systémové riešenia. Až keď máme bývanie, vieme si riešiť zdravie, prácu či výsledky v škole. Je to téma na dlhé trate, ale považujem ju za kľúčovú, ako aj to, aby sme na Slovensku len nemanažovali bezdomovectvo, ale ho aj ukončovali. Aj keď sa to zdá vágne, riešenia skutočne existujú a nie, neznamená to „rozdávať byty zadarmo“. Snažili sme sa to predostrieť samosprávam a mestám a spolupracovať na strategických dokumentoch. Časť práce pozostávala z tej terénnej, keď sme chodili do útulkov pre ľudí bez domova poskytovať zdravotnú a sociálnu starostlivosť, a to aj počas prvej vlny covidu. Bolo pre mňa nepredstaviteľne ťažké vidieť, koľko neskutočne múdrych a srdečných ľudí zomrelo v zdravotne extrémne závadných podmienkach a bez šance nielen na bývanie, ale aj bez prístupu do domova sociálnych služieb, keďže byrokratické a iné prekážky (a niekedy aj predsudky alebo len 20-eurový dlh v poisťovni) im mnoho vecí nadlho znemožňovali.
Kde sa rodí vaša silná empatia a snaha pomáhať?
Pomáhať je zaujímavé slovo. Možno skôr podieľať sa, to je pre mňa akosi prirodzené. Pokiaľ vládzem. Učím sa však pozerať aj na seba a dávať si pozor, lebo som emocionálna špongia a niekedy si neskoro uvedomím, že som si niekoho trápenia zvnútorňovala. Aj preto som musela s predošlou prácou prestať a zmieriť sa vnútorne s tým, že je v poriadku vnímať svoje limity a citlivosť, prispôsobiť môjmu prežívaniu aj typ práce – napriek tomu, že mi dávala zmysel.
Kedy ste si skutočne siahli na dno vlastných síl?
V kapitole s názvom Depresia. Prišla mi do života, mysle a tela dvakrát. Nemyslela som si (tak, ako vás naozaj ťažká depresia vie veľmi dobre oklamať), že budem vedieť niekedy pokračovať. Alebo že to niekedy budem zasa ja. Nie pokazená, bez akéhokoľvek pocitu sebahodnoty alebo bez pocitu, že som bremenom. Veľmi mi pomohol môj doktor, psychiater MUDr. Komoráš, a ním citlivo nastavená liečba. A rovnako moji fantastickí rodičia, v ktorých mám neuveriteľnú oporu. Teraz sa veľmi teším zo zdravia a z toho, že sa mi z toho podarilo dostať. Učím sa byť k sebe trpezlivejšia a nenadobudnúť pocit, že som zlyhala, ak to príde zasa.
Zuzana Zimmermannová
foto Gréta Čandová
Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2023)