„V oceáne sa cítime ako v matkinom náručí,“ zhodujú sa henjo, ženy, ktoré si zvolili prácu v morských hlbinách, vzrušujúcu i nebezpečnú, dnes už však celkom na vymretie. Posledné henjo z kórejského ostrova Čedžu majú vek starých mám a s ich odchodom zanikne aj tento starodávny spôsob obživy. Henjo hrali v prísne patriarchálnej kórejskej spoločnosti unikátnu úlohu, lebo zarábali viac ako muži. Živili celú rodinu, vydávali sa na lov, zatiaľ čo ich muži sa starali o deti a domácnosť. Henjo vynikali tým, že dokázali pod vodou zadržať dych na niekoľko minút a na jeden nádych sa potopiť až do tridsaťmetrovej hĺbky. Bez toho, aby si to uvedomovali, stali sa predchodkyňami dnešného freedivingu a podobne ako tento šport aj práca henjo si vyžiadala mnohé obete…
„Prvý deň mojej práce na mori sa začal niekoľko hodín pred východom slnka, keď spali ešte aj vrany,“ začína sa rozpomínať henjo Jong-suk. Matrac, na ktorom spala, oprela o stenu, nanosila vodu a pozbierala suchý trus prasiat, aby bolo čím kúriť. Mama a stará mama už boli oblečené, koše a náradie nachystané a pili teplú vodu. Otec nalial všetkým trom ženám riedku pšenovú polievku, mama, kým ju sŕkala, dojčila svoje najmladšie dieťa. Potom synčeka podala otcovi. „Tak ako všetci manželia henjo aj on strávi zvyšok dňa pod stromom na hlavnom námestí v Hade s ostatnými otcami.“ Kým budú ženy pracovať, ich manželia sa budú spolu starať o bábätká a malé deti.
Všetky tri ženy vykročili na cestu k moru. Mi-dža, Jong-sukina nerozlučná kamarátka, ich už čakala. Dievčatá boli v rovnakom veku, spolu sa naučili plávať, potápať, spolu trénovali prehĺtanie vodného dychu, techniku, ktorá im mala roztiahnuť pľúca, aby v nich udržali čo najviac vzduchu. Učili sa aj zvláštne sumpisori, ktoré Jong-suk prirovnala ku hvizdu delfína – keď sa henjo vynorí z vody, vypustí z pľúc zvyšný vzduch a tuho sa nadýchne. Spolu vo štvorici ženy prišli na pláž a zložili sa v pultoku – ohnisku, kde sa už zhromažďovali ďalšie potápačky z ich spoločenstva, dokopy asi tridsať žien. Pultok predstavovala okrúhla stavba z lávových kameňov bez strechy a bez dverí, s otvorom odvráteným od mora, aby dnu menej fúkalo. V strede pultoku blčalo ohnisko, ku ktorému sa ženy medzi jednotlivými ponormi prichádzali zohriať, kde i jedli, klebetili a večne sa sťažovali na svojich mužov. Že majú slabé a lenivé mozgy a že im to ktovieako nemyslí. Jeden pije, druhý gambluje, tretí čučí pod stromom a húta, nemajú žiadne povinnosti, neťaží ich žiadna zodpovednosť.
Ženy v pultoku vždy sedeli podľa svojich schopností a zásluh. Staré mamy, ktoré nemuseli byť nevyhnutne staré ani babičky, ale mali najviac skúseností, sedeli najbližšie k ohňu. Nasledovali ozajstné starké, ktoré už nepracovali, ale chceli byť v blízkosti spoločenstva henjo, a tak sa potápali v plytkých vodách alebo na brehu preberali červené riasy a chaluhy. Potom prišli na rad mladice, ženy medzi dvadsať a tridsať rokov, ktoré už lovili samostatne, hoci sa stále zdokonaľovali. A celkom na konci sa hrčili mláďatá, teda tie, ktoré sa tomu, ako byť dobrou henjo, len učili. Ako Jong-suk a Mi-dža. Mama Jong-suk zastávala v ich spoločenstve funkciu sanggun, hlavnej henjo a bola to práve ona, kto rozhodoval, kde sa bude jej skupina v ten deň potápať. Popritom stále opakovala mladým učniciam: „Tak ako na súši aj na našich morských poliach musíme rešpektovať ročné obdobia. Lastúry nemôžeme zbierať z morského dna od júla do septembra, aby sme nenarušili trenie, uchovce zasa od októbra do konca decembra. Je našou povinnosťou dbať o more, starať sa oň. Keď budeme chrániť naše morské polia, aj naďalej nám budú poskytovať obživu.“
Kým dievčatá nastupovali na loďku, matka sa snažila schladiť ich prílišný zápal upozornením: „Každá žena, ktorá vojde do mora, si nesie na chrbte truhlu. Každý deň prekračujeme hranice medzi životom a smrťou.“ Súťaživosť a chamtivosť medzi potápačkami – ktorá toho uloví viac, viac morských plodov, uchovcov, ježoviek či nebodaj chobotníc – môže byť smrteľne nebezpečná. Preto pre henjo vždy platilo: potápame sa spolu, zbierame spolu, triedime spolu, predávame spolu.
Nemravné a neslušné
Jong-suk a Mi-dža práve dovŕšili pätnásť rokov. Učiť sa za henjo však začali už v siedmich. Najskôr sa museli naučiť plávať, rozťahovať pľúca, zadržiavať dych, pomaly sa potápať stále hlbšie a hlbšie. Začínali hrou – asi v metrovej hĺbke si jedna druhej niečo schovali pod kameň na morskom dne…
A teraz stáli pri ohni a trasúc sa od zimy si rýchlo na seba navliekali biely bavlnený úbor, aký nosili všetky henjo: krátke nohavice, vestičku, kacabajku s dlhými rukávmi v prípade chladnejšieho počasia a čiapku, ktorá im zachytávala vlasy a udržiavala telesné teplo. Bielu farbu zvolili henjo preto, lebo je v mori dobre vidieť a údajne odpudzuje žraloky a delfíny. Do čiernej sa obliekali len počas mesačného krvácania. „Pre takéto úbory nazývali henjo nemravnicami – žiadna slušná kórejská žena, či už na pevnine, alebo na našom ostrove, by nikdy neukázala toľko obnaženej pokožky,“ vysvetľuje Jong-suk. Už oblečené si dievčatá ešte raz skontrolovali, či majú všetko, čo budú pod hladinou potrebovať: trojzubú motyčku na hrabanie v piesku či špáranie v puklinách, pitčchang, nôž na vypáčenie morských tvorov prisatých o skaly, ktorý nosili pripevnený k zápästiu, kosák džŏnggähomi na sekanie rias, prípadne hák kolgakdži a harpúnu čaksal kvôli sebaobrane. Plus tchewak, vydlabanú vysušenú tekvicu, ktorá slúžila ako bójka. A samozrejme sieť, do ktorej zhromažďovali svoj úlovok.
Loď sa ticho kĺzala po hladine, ženy veslovali a popritom spievali. Dosť nahlas, lebo všetky henjo mali poškodený sluch v dôsledku tlaku vody, a tak kričali, aj keď nemuseli. Mama Jong-suk rituálne vhodila do mora zopár zrniek ryže a naliala doň trochu ryžového vína. „Duch vládcu mora daj, nech dnes neduje silný vietor. Nech nie sú silné prúdy.“ Nebezpečenstvo však pre henjo nepredstavovalo len zlé počasie. Zbierali ježovky, mušle, ascídie, morské slimáky, diskovky, ale najťažšie a najnebezpečnejšie bolo chytiť chobotnicu alebo uchovca. Chobotnica ich mohla zovrieť v chápadlách a udusiť, uchovec prikovať k skale. Na ulovenie uchovca bolo treba značnú dávku majstrovstva – zasunúť hrot noža pod lastúru a jedným pohybom ho odtrhnúť od skaly. Ak to henjo neurobili dostatočne rýchlo a obratne, uchovec môže zovrieť pitčchang a keďže ten je pripevnený na zápästí, potápačku doslova pripúta ku skale. A je len na nej, aby sa dokázala vyslobodiť dostatočne rýchlo, aby sa stihla vynoriť na hladinu a nadýchnuť.
Keďže Jong-suk a Mi-dža boli stále mláďatá, mama im dovolila potápať sa do hĺbky len troch – štyroch metrov, ale aj to už Jong-suk pálilo v pľúcach a srdce jej búchalo až v ušiach. S rešpektom pozorovala mamu, ako mieri strmhlav do tmavomodrej hlbočiny – najskúsenejšie henjo sa potápali do hĺbky vyše dvadsať metrov a na jediný nádych dokázali pod vodou vydržať dve – tri minúty.
Otcovia na materskej
Ale Jong-suk sa zlepšovala. Mama ju do práce pod vodou zasväcovala pomaly a bezpečne, po niekoľkých plytších ponoroch nasledoval vždy jeden hlbší. Už sa tak netriasla od zimy a istejšie rozoznávala podmorské rastliny, ktoré henjo zbierali: morskú horčicu, rôzne druhy rias, chaluhy. Tiež zistila, že niektoré mäkkýše a ryby sa vracajú do tých istých úkrytov, takže mala šancu, ak si miesto zapamätá, nájsť ich pri ďalšom ponore. Naučila sa, že ježovky a chobotnice zvyčajne žijú tam, kde je silnejší morský prúd. Sledovala, že keď bolo more nepokojné, napríklad pred búrkou, mäkkýše sa zahrabávali do piesku a lastúrniky sa pripútavali o skaly o niečo pevnejšie ako pri normálnom počasí. S každým ďalším ponorom sa zlepšovala jej orientácia v priestore, mama jej však neustále prízvukovala: „Vždy si musíš uvedomovať, ako ďaleko si od člna, od pobrežia, od svojho tchewaku, od Mi-dže, mňa aj ostatných henjo. Musíš sa naučiť všetko o prílive aj odlive, o prúdoch a vlnobití, o vplyve mesiaca na more aj tvoje telo. Najdôležitejšie je, aby si si vždy uvedomovala, kde si, keď tvoje pľúca zatúžia po vzduchu.“
Na obed sa všetky uchýlili do pultoku, aby sa najedli. Napríklad piesočných krabov s fazuľou, uvarených sépií, alebo si pochutnali na okorenených morských uhorkách. Na obednú pauzu za nimi prišli manželia aj s malými deťmi, vyhladnuté bábätká sa s plačom dožadovali materinského mlieka. Ženy sa rýchlo prezliekli a začali bábätká dojčiť. Po obede potápanie pokračovalo a potom bolo treba úlovok pretriediť. Ťažké siete, ktoré vážili niekedy aj tridsať kíl, ženy s námahou nakladali do člna. Ulovené morské delikatesy veľké lode odvážali na pevninu do Kórey, Japonska, Číny.
Nešťastie nechodí po horách
Uhryznutie morským hadom alebo švih medúzou boleli, ale dali sa prežiť. Horšie bolo, keď sa chobotnica prisala Ju-ri na tvár. Ju-ri bola dcéra maminej najlepšej kamarátky, tiež henjo a akurát sa mala vydávať. Bola uvravená a často sa rozplývala nad tým, ako sa teší, keď manžel do nej zaseje dieťa. Tragédia sa stala v jeden deň po poslednom ponore, keď Ju-ri zlákala Jong-suk, aby sa ešte na moment vrátili pod vodu, vraj niečo zazrela v rozoklanej skale pod útesom. Obe sa ponorili, Ju-ri bodla pitčchangom do diery a začala z nej vyťahovať gigantickú chobotnicu, každé jej chápadlo meralo aspoň meter. Chobotnica sa nechcela vzdať bez boja, a tak zaútočila: jedno chápadlo obtočila okolo zápästia Jong-suk, druhé sa jej prilepilo na stehno. Keď sa jej podarilo zbaviť sa ich, vzhliadla k Ju-ri. Tá tiež bojovala s chápadlami, a preto si nevšimla, ako sa k nej približuje kupolovitá hlava morskej príšery. Chobotnica sa vzápätí prisala Ju-ri na tvár. Jong-suk sa s vypätím síl podarilo dostať priateľku na hladinu, kopala vo vode ako šialená a kričala o pomoc. To už ostatné ženy poskákali do vody a chobotnicu rozsekali na kúsky. Jong-suk stále držala priateľku kŕčovito v náručí, ale: „Podľa Ju-rinho nevládneho tela v mojom objatí som si uvedomila, čo ostatným ešte nedošlo. Hoci som chcela byť silná, pod okuliarmi som sa rozplakala.“ Ju-ri upadla do bezvedomia, ani šamanke Kim sa nepodarilo vzkriesiť ju k životu. Po vyše týždni medzi životom a smrťou sa konečne prebrala, „ale už to nebola ona. Usmievala sa, no nerozprávala. Vedela chodiť, ale krívala a občas kŕčovito mykala rukami.“ Bolo ju treba kŕmiť, umývať, strážiť na každom kroku. Pôsobila ako živá mŕtvola.
Mama Jong-suk mala 38 rokov, aj tá umrela v oceáne. Nechala po sebe päť detí. Jong-suk bola pri nej, keď vydýchla naposledy. Dostal ju uchovec, jej nôž zostal uväznený pod lastúrou. Jong-suk sa pokúšala vopchať svoj nôž pod koženú slučku matkinho zápästia, aby ju vyslobodila, lenže tá sa vo vode pevne utiahla. Matka ešte chvíľu bojovala, zúrivo kopala okolo seba, nakoniec to však vzdala a vydýchla. „Bubliny jej života prebublali medzi nami… Jej telo sa myklo a ochablo. Zúfalo som potrebovala vzduch, ale neopustila som ju, až kým neodišla. Pokojne splývala, ešte vždy pripútaná k balvanu.“
Späť do reálneho sveta
Ak vám teraz vhŕkli slzy do očí, pokojne si ich utrite. Žiadna Jong-suk nikdy neexistovala, celý tento príbeh je fikcia. Vymyslela ho americká spisovateľka Lisa See, ktorej pradedo z otcovej strany bol Číňan a hoci sa jej rodičia rozviedli, so svojou čínskou rodinou zostala tuho spätá. Preto dej väčšiny svojich kníh zasadzuje do čínskych reálií, čínskej kultúry a histórie. Vo svojom prvom románe Na zlatej hore (On Gold Mountain) vyrozprávala príbeh svojho prastarého otca, čínskeho prisťahovalca, ktorý sa v polovici 19. storočia usadil v Los Angeles a postupne vyrástol na významnú osobnosť rozrastajúcej sa čínskej komunity v meste. Po sérii historických románov so silnými ženskými hrdinkami sa Lisa vo svojej predstavivosti preniesla z Číny na kórejský ostrov Čedžu. Ostrov morských žien vydala v roku 2019. Na pozadí príbehu priateľstva dvoch miestnych henjo, kamarátok Jong-suk a Mi-dže, ktoré spolu zažívajú detské hry, dospievanie, manželstvá, pôrody, ale aj domáce násilie a smrť blízkych, spisovateľka opisuje dejiny Čedžu, ostrova, ktorý okupovali Japonci i Američania, pustošili konflikty a nepokoje, a tie napokon dramaticky zasiahli aj do osudov hlavných hrdiniek. V rozhovore pre Los Angeles Time spisovateľka povedala, že o kórejských potápačkách henjo sa dozvedela z článku, na ktorý raz naďabila v časopise v čakárni u lekára. Bola to krátka noticka o ženách, ktorá sa živia zbieraním morských plodov v hĺbkach oceánu, pričom sa ponárajú bez dýchacieho prístroja. Ten článok si vytrhla a odložila. „Vedela som, že jedného dňa o nich napíšem.“ Desať rokov zbierala o henjo informácie, prelúskala aj odborné lekárske štúdie analyzujúce zvláštnu schopnosť kórejských potápačiek odolávať chladu. Vybrala sa na Čedžu a stretla sa s viacerými henjo, ktoré jej rozprávali o svojom živote a nebezpečnej práci na morských poliach. Keď v roku 2016 UNESCO pridalo henjo na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva, Lisa sa pustila do písania knihy. V správe organizácie totiž odznelo, že svojrázna a jedinečná kultúra henjo o takých 15 – 20 rokov s najväčšou pravdepodobnosťou celkom zanikne.
Z rovnakého dôvodu sa o henjo začala zaujímať filmárka Sue Kim. Posledné ženy mora je dokumentárny film, ktorý nakrútila o živých a skutočných henjo z Čedžu. Američanka Sue Kim, dcéra kórejských prisťahovalcov, sa s potápačkami stretla prvýkrát na rodinnom výlete na Čedžu. Spomína, že mohla mať tak osem rokov, keď na pláži fascinovane sledovala skupinku starších žien natiahnutých v čiernych neoprénoch, ktoré sa chystali potápať ďaleko na otvorenom mori. Pôsobili nebojácnym a sebavedomým dojmom, čo v kultúre jej predkov nebolo vôbec bežné. „Mala som pocit, akoby som sledovala nejaký podmorský dievčenský gang,“ smeje sa Lisa. Ženy boli totiž veľmi hlučné, ale pochopila, že táto výbušná nálož je ich prirodzené správanie. Sue študovala kultúru henjo ako posadnutá. Znova sa vrátila na Čedžu, aby sa s nimi stretla. Rozhodujúci zvrat nastal, keď sa na pláži dala do reči s 84-ročnou henjo, ktorá práve končila šesťhodinovú šichtu v mori. „Spýtala som sa jej, kde sú mladšie henjo, lebo všetky ženy, ktoré som dosiaľ videla, vyzerali ako babičky.“ Odpoveď ju šokovala: „Vyzerá to tak, že sme posledná generácia.“ Sue vedela, že prišla jej chvíľa. Bude musieť prísť na Čedžu znova. Aj s kamerou.
Ostrov medových týždňov
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna bohyňa a volala sa Solmunde, stvoriteľka sveta. Jedného dňa sa vybrala hľadať nový domov. Do záhybov sukne si nasypala hlinu a ako tak lietala nad morami a oceánmi, zbadala kus pevniny, ktorý sa jej zapáčil na prvý pohľad. Akurát jej ten fliačik zeme pripadal akýsi plochý, a tak zo sukne vytriasla hlinu a postavila horu Halla, ktorá siahala až po Mliečnu dráhu. Vzápätí sa jej z deravej sukne začala trúsiť ďalšia hlina, z ktorej vznikali kužeľovité hory, tzv. oreá a do každého z nich nasťahovala jednu bohyňu. „Sú to naše duchovné sestry a vždy sa k nim môžeme obrátiť o pomoc,“ vysvetľovala Jong-suk a ďalším mladým henjo šamanka Kim. Bohyňa Halmang Solmunde bdela nad celým ostrovom a jeho obyvateľmi a ešte sa musela starať o svojich päťsto synov. Raz, keď im varila na obed kašu, zadriemala a spadla do nej. Synovia ju všade hľadali, až napokon ten najmladší našiel na dne kotla matkine kosti. „Zomrela na materinskú lásku,“ vyslovila šeptom šamanka Kim. Synovia od žiaľu na mieste skameneli, premenili sa na päťsto kamenných kužeľov, ktoré stoja na Čedžu dodnes. Inú povesť o vzniku ostrova si Jong-suk vypočula z úst svojej starej mamy: „Za dávnych čias vybublali zo zeme traja bratia: Go, Bu a Jang a založili Čedžu. Tvrdo pracovali, ale boli osamelí. Jedného dňa sa tri sestry, všetky princezné, priplavili na ostrov na veľkej lodi spolu s koňmi, dobytkom a piatimi druhmi plodín, ktoré im dala bohyňa lásky Halmang Čačchongbi.“ Tieto tri dvojice vytvorili kráľovstvo Tamna, ktoré trvalo tisíc rokov. Obyvatelia Tamna boli zdatní moreplavci, ktorí obchodovali s rôznymi cudzími krajinami. Svoj ostrov však museli dňom i nocou chrániť, lebo Čedžu, ležiaci na pol ceste medzi Japonskom a Čínou, vždy musel vzdorovať nájazdníkom, ktorí ho chceli ovládnuť.
Dnes sa Čedžu teší prívlastku ostrov medových týždňov. Alebo tiež Havaj Južnej Kórey. Kvôli prírodným krásam, nádherným plážam, neskrotným vodopádom a čiernym čadičovým útesom, kvôli príjemnému subtropickému podnebiu či špecifickej ostrovnej kultúre tu trávia medové týždne mladí Kórejci a Kórejky. V roku 2011 sa Čedžu dokonca zaradil medzi sedem novodobých prírodných divov sveta, popri Dračej zátoke vo Vietname, vodopádoch Iguazú či Stolovej hore v Kapskom meste. Nič z toho však filmárku Sue Kim nezaujímalo. „Ostrov Čedžu je známy troma vecami: skalami, vetrom a ženami,“ vysvetľuje v úvode jej dokumentu jedna z rozprávačiek Soon Deok Jang. Ak hovorí ženami, myslí tým ženy henjo.
Simonetta Zalová
foto Apple TV+, Wikimedia
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2025)