V marci taký spisovateľ alebo spisovateľka chodia len po besedách. Tu a tam a tam aj tu, všetci chcú mať besedu, urobiť si fajku do notesa s plánmi na celý rok, že boli v knižnici, že videli naozajstnú spisovateľku a potom môžu pokojne nečítať ďalej.
Niektoré stretnutia sú komické. Vadíte sa s mužom v aute, či je to tu, alebo tam, či ste dobre odbočili, dvakrát chcete vystúpiť, no pri predstave, ako sa túlate po zablatenom sídlisku v daždi, sa vám prestane chcieť, dáte prednosť zvade a zmätkárovi. Zmätkár sa vadí s pani z navigácie, pije kávu z termosky a oblieva si nohavice aj tričko. Po čase začnú vyvolávať zo školy tety organizátorky.
– Nezabudli ste? Kde ste?
Občas sa ozve dcéra, že previesť prachy, chce si kúpiť tričko a kebab. Príde aj esemeska z práce, že zajtra… A iná odinakiaľ, že pozajtra… Trochu máte trému, aj keď idete k deťom. Nechcete, aby sa nudili. Dúfate, že vedia, že prídete a možno si aj niečo prečítali. Aspoň jednu rozprávku by mohli.
– Váš cieľ sa nachádza vpravo! – hovorí tá z navigácie, ale nenachádza, vpravo je miešačka a stavenisko.
– Choď dookola ešte raz.
– Ona to tu nepozná.
– Kto ako to tu nepozná?
– Navigácia. Toto stavenisko tu môže byť nové.
– Ale predtým tu niečo bolo, nie? Nezjavila sa tu táto ulica.
Náš cieľ sa nachádzal za rohom. Vystupujem, bežím po schodoch, stretnem vrátnika, ktorý o ničom nevie, potom volá pani riaditeľke, nie je v riaditeľni, dákej Aničke, tej sa posťažuje, že on o ničom nevie a čo teraz a potom ma vlečie do zborovne. V zborovni sedia učky, všetky sa smejú, jedia koláče, asi niečo oslavujú. Jedna z nich ma vedie do triedy.
V triede je smrad, bývajú v nej pubiši a všetci majú natiahnuté nohy, čo im vytŕčajú spod lavíc.
– Vraveli mi, že budem besedovať s deťmi, – ukazujem detské knižky, ktoré som priniesla.
Detičky sa smejú! Pani učiteľka sa teší, že si oddýchne a usadí ma za katedru, kde je v zaváraninovom pohári umelý kvet, pohár vody a moje detské knižky.
Smejem sa aj ja. Všimnem si, polovica triedy má šľapky vans a druhá kroksy… Rifle majú všetci. Aj mikiny. Čítam si mikiny a pýtam sa, z čoho sa ulievajú.
– Z matiky.
– Nebudem sa pýtať, či ste čítali moju knižku, asi nie, ale teda, čo čítate?
Učiteľka spozornie, škola platí 30 eur spisovateľke, tak chce besedu…
Náhodou, moji žiaci majú síce prečítané len vtipy zo žuvačiek a návody z lega, no vedia sa orientovať na internete, keby ste mali problém s mobilom, vyriešia ho za vás, – zastáva sa detí učiteľka, a to mi je sympatické.
Chcete, aby som vám niečo prečítala? Ľutujem, že nemám svoje dospelácke knižky, mala som sa opýtať, s kým idem besedovať… A tak čítam veľkým deťom, čo sa už frajeria o bodkovanom psovi a niektorí sa nahlas smejú, až sa jeden pred druhým hanbia. Rozprávame sa o zvieratách, o tom, že svet potrebuje zelenú a ešte zelenšiu, rozhovoria sa o svojich projektoch, o tom, že chcú študovať biológiu a environmentalistiku a ja vidím, že s deckami, čo prečítali len vtipy zo žuvín, to nie je až také zlé.
Do školy na Dubovej ma vezie kamarátka Katka. Stojíme na malom školskom dvore, kde sa hrajú deti. Dubová je rodiskom môjho otca, spisovateľa. Neraz som sa na tomto dvore hrala, teta tu robila vedúcu školskej jedálne. Obom je nám ľúto, že decká musia zliezť z preliezok a ísť besedovať. Vchádzame do školy s knižnicou Vincenta Šikulu. Trochu som dojatá.
V družine si sadneme do detskej kuchynky s plastovými riadikmi. A čakáme na deti, kým sa prezlečú. Katka vezme nakreslený jedálny lístok a číta mi ponuku. Najviac sa mi páči šalát. Všetko dobré a nakreslené zákusky. Keď deti prídu, hneď si ho objednám. Dostanem v malom plastovom hrnčeku akožejahodovú penu a akože ju jem a chválim.
Vtedy do triedy vtrieli starosta s obrovskou bukrétou a vezme si slovo. Privíta ma tak, že sa takmer rozplačem a zavinšuje mi k narodeninám. Čítame deťom, hovoríme o knižkách a keď sa po hodine zdvihneme, že ideme domov, jedno z dievčat, autorka jedálneho lístka, povie: „Veď ešte nechoďte”.
Sedíme v aute, mávame deťom.
Aj u nás v knižnici je nátresk. S malými deťmi je najväčšia sranda. Všetci naraz zdravia, všetci naraz chcú ísť na záchod, všetci naraz sa vyzliekajú a obliekajú, a ešte to celkom dobre nevedia. A tak im pri tom asistujeme.
– Ako sa voláš?
– Ondejko.
– Ty si nemal vetrovku, Ondrejko?
– Nemal!
– Deti, čia je táto vetrovka?
– Moja! – kričia Ondrejko a ešte jeden chlapec a obaja sa do modrej vetrovky chcú nasúkať.
– A táto je potom čia? – pýta sa pani učiteľka.
– Tá je moja, – kričí ten chlapec a Ondrejko chvíľu váha, či by sa nemal prihlásiť aj on.
Medzi deťmi sú aj dvojčatá. Dvaja ryšaví modrookí chlapci. A tak som rovno vzala Danku a Janku a prečítala im prvú kapitolu a oni, že u nich doma je to tiež tak, mama ich rozozná vždy a tato niekedy. A pani učiteľka si ich musela označiť.
Hovoríme si o knižnici, ale ja najradšej deckám čítam. Teraz najradšej rýmovanú rozprávku Ľuba Feldeka o hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi, ktorému sa zašprajcla v balkónových mrežiach hlava, a tak vyvreskuje na ulicu a volá svoju hluchú babku. Knižka Zlatúšik bola jedna z prvých, ktoré si pamätám. Vôbec nezostarla! Deti sa chytajú za bruchá, keď čítam všetky tie zdrobneniny myk a strk, mrk a fŕk, robím grimasy a napodobňujem chudáka plačúceho Zlatúšika. Deti majú radi rýmy.
Keď bol Ľubomír Feldek u nás na besede, hral sa s deckami takú hru. Povedal slovo, napríklad:
– Hrad, – a vyzval deti, aby rýmovali a pokračovali:
– Smrad, – zakričal jeden z chlapcov a všetci sa rozosmiali.
– Výborne, si básnik! – pochválil básnik Feldek svojho malého, možno budúceho, kolegu.
Deti majú radi rytmus, rýmovačky, slovné hračky, skrumáže v deji aj texte, páči sa im, keď sa s nimi autor, ale aj ten, kto číta, hrá. Mám podobnú skúsenosť s Feldekovou Rozprávkou o veľkom hlade, tá tiež nestarne ako básnik Feldek. Na poslednej besede u nás v knižnici si so všetkými deťmi okamžite potykal a povedal im, že sa poézie nemusia báť.
– Ty sa mi páčiš! – chytá ma za ruku jedno z dvojčiat.
– Áno? To mi už dlho nik nepovedal, – smejem sa.
– Lebo ši šmiešna. Čítaš doblé šlandy!
To Ľubo Feldek píše dobré srandy. Ja ich len podsúvam deckám, ktoré sa rozpŕchli po knižnici a prvýkrát si môžu požičať nejakú knižku.
– Každý jednu! – kričí pani učiteľka.
– Ja ši poičam dve! – hovorí dievčatko a vlečie atlas koní a psov.
– Jednu, tak sme sa dohodli.
Napokon si požičia Rapunzell.
A jeden chlapec si tiež chcel požičať atlas psov, ale si ho vymenil, lebo sa mu nezmestil do „lupsaku“. A pani učiteľky? No, tie si požičali knižku Ľubomíra Feldeka.
Čítajte si aj v apríli, veľa dobrých čitateľských aj naozajstných zážitkov vám želá vaša Veve.
Veronika Šikulová