Meno: Katarína Gažiová
Krajina: Jagir Pannur, India
Dôvod odchodu: Práca lekárky v Loyola Health Centre
Ako dlho tam pobudla: 3 mesiace
Čriepky z ambulancie
Ľudia k nám chodia z našej dediny, z okolitých dedín a niekedy k nám dokonca prídu aj zo vzdialenosti 80 km, lebo sa vraj dopočuli, že dávame „pekné lieky“. Je to, samozrejme, veľmi príjemný feedback, ale zároveň aj akási zodpovednosť (keď už merali tú diaľku, aby to aj malo aj patričný efekt). Pacientom veľakrát zabezpečí dobrý pocit len a len injekcia – je jedno, či vnútrosvalová alebo vnútrožilová. Hoci nevidím dôvod, prečo ich trápiť, niekedy vyslovene čakajú len na ňu. Veria, že injekcia im pomôže, že lieky nestačia. Nuž, keď tak veľmi chcú, dáku im vždy vymyslíme. Aspoň B-komplex (ktorý často zohráva len úlohu placeba). Všimla som si, že naši pacienti (ako väčšina tunajšieho obyvateľstva), majú len jedno meno. Nezvyknú mať priezvisko. Veľa mužských mien končí na appa (čo znamená otec) alebo anna (brat) a veľa ženských mien zasa končí na amma (mama). Takže tu mávame veľmi často a opakovane všelijaké tety, babky, ale aj mladé ženy s menami: Gangamma, Shivamma, Pakiramma, Allamma a u chlapov zasa: Malappa, Eranna, Ellappa, Uligappa.
Indické pikošky
Decká sa medzi sebou (aj dospelí) plieskajú po hlave, po pleci, po chrbte. Hocikedy a vcelku silno. A všetko živé má prednosť. Neradno zraziť autom nejakého psa, sliepku, nebodaj kravu! Vyzúva sa do domu, chrámu, školy aj do obchodov, k lekárovi, do rôznych inštitúcií… Chlapi sa niekedy vedú za ruky a pomerne často ich vidno v pomerne intímnej blízkosti (vraj prejav kamarátstva). Keď sa chce žena vydať, musí mať 40 sárí. A vydávajú sa – ak je ich viac sestier – od najstaršej po najmladšiu. Ešte stále sa asi 80% pôrodov odohráva v domácnosti a nie v nemocnici. Traktory, nákladné autá aj autíčka šoférujú takmer pravidelne s hudbou na plné pecky. Keď je mesiac v nove a v noci je dosť veľká tma, nevychádzajú von z domu. Deti nenosia plienky. Vôbec. Malé deti majú často rozderavené nohavice, aby mohli ísť cikať len tak, hocikde. Takmer úplne do všetkého dávajú čili. Solia si melón – ten sladký červený. Všetci sú zvyknutí sedieť na zemi v tureckom sede, aj hodiny. V obchodoch tiež často sedia na zemi a takto nakupujú, najmä látky, náramky na nohy, resp. striebro, kdekoľvek na to je priestor, hneď si sadajú na zem. Často nevedia, najmä tí starší, koľko vlastne majú rokov. Každý hádže odpadky automaticky na zem (smetné koše som zatiaľ videla len v cukrárňach – pekárňach, no na ulici by ste ich darmo hľadali). Toaleťák je tu strašne drahý a oni ho vlastne vôbec nepoužívajú. Väčšina žien nosí hodinky s ciferníkom na strane dlane, nie ako my, na chrbte ruky (muži však vraj nosia hodinky „klasicky“). A žehlia tu tiež naopak. Nie špicom, ale širšou časťou žehličky napred.
Celkom iný svet
Pozorovať ľudí je tu zážitok. Chlapi väčšinou posedávajú pri obchodoch, stánkoch a v skupinách debatujú. Niekedy ale vidieť aj chlapa s dieťaťom na rukách, či na motorke s celou rodinou (5 ľudí na motorke býva celkom bežné). Veľmi komické, teda aspoň pre mňa, je často chlapské oblečenie. Neraz som si myslela, že pozerám zozadu na ženu, a potom som zistila, že ide o muža. Muži s obľubou nosia biele vyšívané košele a látku oviazanú okolo pása tak, že to vyzerá ako dlhá sukňa. Niekedy si z toho urobia aj krátku sukňu. Dámske oblečenie pandžábí zasa pozostáva z voľných nohavíc, zúžených pri členkoch a dlhej blúzky nad kolená. Väčšina chlapov je strašne chudá, v tých nohaviciach niekedy vidieť, že nohy majú vyslovene ako paličky. Myslím, že len vyššie vrstvy sú „tučnejšie“. V čom však nezohráva úlohu ani majetnosť, sú ženské ozdoby. V Indii som momentálne za úplnú „šupáčku“, lebo mám len dve náušnice. Obyčajne tu ženy nosievajú dve normálne, dve na vrchu ušného lalôčika a jednu ešte niekde v strede. A nemám piercing v nose a perličku medzi obočiami. A nenosím náramky na rukách a nohách. Náramky a náhrdelníky však bežne nosia aj chlapi a náušnice niekedy dávajú do uší malým chlapcom. Aj autá, motorky a bicykle si miestni ovešiavajú všelijakými gýčovými girlandami a umelými kvetinkami. V autách majú často bôžikov, resp. obrázky podľa vyznávanej viery, obrázky nemôžu chýbať ani v domoch či kanceláriách. Pestrofarebnosť, rôznorodosť a vyčačkanosť tu na mňa číha spoza každého rohu a tento pocit už asi nikde inde nezažijem. Akoby to tu bol jednoducho iný svet. Svojský, len pomaličky sa meniaci, naberajúci z moderného sveta len čo-to, ponechávajúci si hlboko zakorenené tradície aj napriek všakovakým vplyvom okolia…
