Andrea Miková
Staromládeneckému bytu s výhľadom na pražský hrad kraľuje velikánska knižnica. Každá kniha tu má svoje miesto, každá je pedantne uložená a o každú je postarané s citom. Ináč všetko ostatné nasvedčuje tomu, že tu býva bohém s láskou ku všetkému, čo je ľudské… Jiří Menzel. Režisér, ktorý má vo svojej filmografii také tromfy ako Rozmarné léto, Báječní muži s klikou, Vesničko má středisková, Postřižiny, Konec starých času či Obsluhoval jsem anglického krále či oscarové Ostře sledované vlaky, dnes radšej ako na ocenenia spomína na všetko krásne, čo v živote smel zažiť. Filmy nevynímajúc…
Aj v zrelom veku stále pôsobíte tak trochu ako hanblivý, tichý chlapec s vyberanými spôsobmi, ktorého sláva nijak neprevalcovala. Rodičia si museli dať záležať na vašej výchove – myslíte, že vás dobre pripravili na život?
Po každom z rodičov mám niečo. Úzkostlivý som po maminke a keď som niekedy tak trochu výstredný, tak to som celý tatínek. Ale priznávam, nie som dôsledný ani v jednom, ani v druhom. Myslím, že sa ma snažili vychovať slušne a som im za to vďačný. Stále mali o mňa strach – najprv počas protektorátu a potom kvôli „boľševikovi“. Denne mi prízvukovali, že musím byť opatrný. Hlavne maminka sa večne bála, aby ma nezavreli…
S maminkou ste žili veľmi dlho.
Mal som to šťastie, že som sa neoženil, a tak som s ňou žil až do jej smrti. Dostával som raňajky do postele…
Vyrastali ste s dvomi sestrami, mama si vás pestovala ako vo vatičke a tvrdíte, že pokiaľ išlo o ženské postavy, film, v ktorom by neboli dievčatá, by vás nudil…
Áno… Ženy mali na mňa vždy veľký vplyv. Hlavne kamarátky, ktoré keď ma opustili, tak som vedel, že je to najskôr moja vina. Pravda však je, že dievčatá ma vždy viac formovali ako chlapci. Napríklad Věra Chytilová. Tá ma stále vychovávala… Bola ako moja staršia sestra. Učila ma takým základným veciam, že muž si sadá ku stolu až po tom, ako si sadne dáma… Ale tiež mi líčila svoje ľúbostné zážitky. Ako spolužiaci na FAMU sme chodievali všade spolu a keďže som bol mladší, nebol som vážny konkurent pre ostatných mladíkov, ktorí chceli ísť s ňou na rande. Ona ich vedela vždy krásne odmietnuť, a keď už na nejaké rande nakoniec šla, tak mi vždy rozprávala, ako prebiehalo. Bola veľmi chytrá a mala tých chlapcov prekuknutých. No a jej očami som videl, akí sme my, chlapi, vlastne sprostí. A ako sme svojou sexuálnou túžbou takí ochromení, že sa chováme niekedy ako blbci... Věra mala zmysel pre humor a veľa tvárí. Bola dračica, keď šlo o niečo, ale aj veľmi citlivá – zažil som ju, keď plakala… No zasa pri filmovaní vedela byť dosť tvrdá a nikdy nešla ďaleko pre sprosté slovo…
Trvalo vaše priateľstvo po celý život?
Áno, hoci Věra mala celkom iný život, ako ja a niekedy bola na mňa aj nahnevaná: vraj robím komerčné filmy, kým ona robí umenie… Ani sa jej nečudujem. Na škole sme si veľmi rozumeli a obaja sme mali na všetko rovnaký názor, ale neskôr sme sa rozdelili. Ona bola ctižiadostivá a mne to nič nehovorilo. Chcela sa presadiť ako žena – filmárka a ja som nemal dôvod presadzovať sa. Tak sme šli každý svojou cestou…
Ako chlapec ste vraj boli vášnivý čitateľ – hľadali ste v knihách svoj vlastný svet?
Knihy boli a sú moje najväčšie bohatstvo. Vychovali ma k úcte k jazyku. A mal som rád príbehy, predstavoval som si ich ako pohyblivé obrázky.
Cítili ste už vtedy, že sa vydáte cestou filmára?
Nie. Chcel som byť novinárom alebo spisovateľom, lebo tatínek bol novinár, ale ako som v pätnástich rokoch začal čítať aj noviny, rýchlo som pochopil, že to nebude nič pre mňa. Noviny klamali a navyše, ja nerád píšem.
Musíte mať na to náladu?
Nie, potrebujem, aby ma niekto do toho nahnal… Chýba mi tatínek s tou svojou rákoskou…
Napriek tomu ste napísali pôvabnú autobiografiu Rozmarná léta, kde spomínate aj na jednu zo svojich obľúbených kníh z chlapčenských čias: Krása ženského tela…
Áno a stále si tú knihu hýčkam. V čase mojej puberty nebolo možné, aby mladý muž len tak videl nahé ženské telo. Tak som sa túto potrebu snažil uspokojiť tým, že som hľadal v tatínkovej knižnici a našiel som Krásu ženského tela. Nie je to žiadna pornografia, ale odborná štúdia na danú tému – tajne som si v nej listoval, strany má celé ochytané… Lebo mne trvalo dlho, kým som mohol vidieť dievča tak, ako ho pánboh stvoril…
Často s vďakou spomínate na svojho pedagóga na FAMU Otakara Vávru. Za čo ste mu najviac vďačný?
Že nás nenaučil iba filmové remeslo, ale súčasne nás uviedol do sveta dejín kultúry a umenia, lebo tvrdil, že film je súčasťou kultúry a že všetko, čo vytvoríme, má byť vytvorené na základe už poznaného. Naučil nás, čo je štýl a akým zákonom podlieha. A aké falošné je stavať na dojmoch bez kritického poznávania. Tvrdil, že filmár by mal vedieť o veciach vždy viac, ako sa javia na prvý pohľad. A nútil nás vyjadrovať sa stručne: jednou vetou… Vďaka nemu som nemal problém preniesť na plátno Hrabala alebo Vančuru.
Ktorý z vašich filmov sa mu páčil?
On ma pochválil snáď za každý film. Bol to môj veľký učiteľ a zastával sa ma aj v časoch, keď som nesmel nakrúcať. Obdivoval som ho, ako sa dokázal nad vecami povzniesť. Tvrdil, že hlavný je cieľ a cesta k nemu nebýva vždy rovná. A že dôležité je, čo po človeku zostane, než to, akými cestami sa k tomu dopracuje…
Vyčítali ste mu, že hoci vás naučil robiť filmy, nenaučil vás, ako sa bojuje proti politickej moci papalášov. Vraj dúfal, že to už nebudete potrebovať…
V tom mal pravdu. Študovali sme na konci šesťdesiatych rokov a vtedy sa svet uvoľňoval, dýchalo sa slobodnejšie, bola nádej, že sa veci zmenia…
Raz ste povedali, že človek, keď je mladý, je hlúpy a púšťa sa do vecí, do ktorých by sa v neskoršom veku už nepustil. Ale niekedy to vyjde, stačí spomenúť vaše Ostře sledované vlaky.
Presne. Bolo to tak, že mi ponúkli réžiu filmu podľa Hrabalovej novely, ktorú som poriadne ani nečítal. Poznal som len krátky úryvok z jedného časopisu, ale mal som rád jej autora a na základe toho som spontánne vyhlásil, že chcem nakrútiť film. Predtým ho traja režiséri odmietli – boli už starší a tušili, že by šli do rizika.
V explikácii ku scenáru k „Vlakom“ ste napísali: „Každý z nás vie, že život je krutý a smutný, no je zbytočné to ukazovať vo filme. Preukážme však svoju statočnosť tým, že sa zlu dokážeme smiať. A v tom smiechu nehľadajme cynizmus, ale zmierenie.“
A toho som sa držal pri všetkých ďalších filmoch.
Za Vlaky ste získali Oscara. A hneď na začiatku kariéry. Musel to byť úžasný pocit…
Nerád o tom rozprávam, lebo všetko je to trochu inak. Dostať Oscara nie je ako vyhrať medailu na olympiáde, kde musíte byť skutočne najlepší. Je to veľká náhoda, asi ako keď niekto vyhrá v lotérii. Pretože dobrých filmov vzniká stále veľa a nikto si ich nevšimne. Samozrejme, Oscar mi zaistil prestíž, ale skôr som rád, že Vlaky sa stále premietajú. Nedávno bola v Paríži premiéra, plná sála a film sa uviedol do normálnej distribučnej siete. Päťdesiat rokov starý film! Ten sa jednoducho vydaril… Ale takýchto filmov je viac, a nie každý dostane Oscara.
Väčšinu režisérov by to povzbudilo.
Áno, niekomu stúpne sláva do hlavy. Ale mne maminka vždy hovorila, že to sa mi nesmie stať. A že si musím dávať pozor, aby som nebol hlúpy a nafúkaný. Po získaní Oscara som začal robiť komerčný film a nikdy mi nenapadlo, že by som mal nakrútiť nejaké významné umelecké kino. Bral som to tak, ako to prišlo. A to je podľa mňa tá najlepšia cesta. Lebo keď človek nakrúca film len preto, že si musí niečo dokázať, to nie je celkom v poriadku.
Iní filmári skúsili preraziť v Hollywoode. Ako ste vnímali napríklad Miloša Formana a jeho kariéru?
Zo začiatku som ho neznášal. Bolo ho všade vidieť a všade počuť… A strašne ma štval, lebo to bol krásny chlap, vysoký, sebavedomý, na rozdiel odo mňa sa páčil dievčatám, a to som mu závidel. Pre mňa to bol „floutek“, až kým som neuvidel jeho Černého Petra. Zostal som prekvapený, keďže každý film je obrazom svojho tvorcu. A to, čo som videl, sa mi s ním nespájalo. Potom som si prečítal jeho pamäti a dozvedel, že mal ťažké detstvo. A to ho vyprovokovalo, aby bol ctižiadostivý. Takíto ľudia sú ako kvety – niektoré sa potrebujú vytiahnuť vysoko za svetlom, keď majú málo slnka… Pochopil som, že Forman je v podstate citlivý. Neskôr sme sa stretli a ja som sa mu priznal, že som ho neznášal, ale že ho teraz obdivujem. Dodnes sme veľkí kamaráti. Pred rokom som bol za ním v Connecticute a jeho prvá otázka bola: „Koľko práškov berieš?“
Neuvažovali ste niekedy o emigrácii?
Nie. Mal som tú možnosť, ale na to som veľmi zbabelý. Vyrástol som vďaka tomu, čo som sa naučil tu – na českých knihách, s českými kamarátmi. Nemôžeme predsa všetci utiecť do Hollywoodu. Človek má niekam patriť. Korene sa vytrhávajú ťažko a takisto sa ťažko zapúšťajú.
Na to treba aj povahu…
Povahu a cieľavedomosť. A tú Miloš, na rozdiel odo mňa, mal. Ale on to tiež nemal ľahké, keď odišiel do Ameriky. No a robil to, čo by som ja nevedel – žil na dlh. Ja ako meštiak by som to nezniesol. V tom som úzkostlivý po maminke.
V čase normalizácie ste nemohli nakrúcať, Skřivánci na niti boli v trezore… Ako s odstupom času hodnotíte toto obdobie? Čo ma nezabije, to ma posilní?
Nemám rád, keď niekto narieka, ako trpel počas normalizácie. Pretože tí, ktorí nariekajú, asi príliš netrpeli. Hovorím: dobre, žili sme za totáča, ale nebola to až taká tragédia, ako keby sme žili napríklad v protektoráte. A s tým boľševikom ako-tak, ale predsa sa len dalo vyjednávať. Samozrejme, nešlo to ľahko, ale vyhovárať sa, že človek nesmel nakrúcať? Niekedy mi vyčítali, že som neemigroval, alebo že som nešiel do disentu, ale prečo by som mal prenechávať voľné pole rôznym „snaživým umelcom“? Ja som za totáča mal vlastne krásny život. Nezarábal som, ale mal som pravidelný príjem – síce len základný plat na úrovni predavačky v obchodnom dome Kotva, ale mne to stačilo. Nemusel som nič robiť. Trávil som celé dni v posteli. A tráviť čas v posteli, sa mi nikdy nezdalo ako strata času.
Čo ste v čase zákazu nakrúcania vnímali najťažšie?
Ako sa ľudia otočili. Ako naraz tí, čo bolo kamaráti, prezliekli kabát a rýchlo začali slúžiť režimu. Bez hanby. Ako sa slušní ľudia – keď dostali možnosť ochutnať moc – zrazu zmenili na zlých. A tí, čo mali mindráky z vlastnej neschopnosti, chceli dokázať viac, ako na čo mali, a začali robiť zle…
Divadlo je vaša srdcovka. Robíte ho stále pre ten „zázrak prežitej radosti“?
Áno, chcem, aby divák zažíval ten krásny pocit, s akým som z dobrých predstavení odchádzal ja. Vždy mi šlo predovšetkým o spokojnosť diváka, nie o moje umelecké ambície. V Divadle na Vinohradech som robil predstavenie Chrobák v hlave v roku 1998 a hrá sa dodnes, pritom je stále vypredané. Mám za sebou veľa predstavení v Chorvátsku, Nemecku, Paríži, nedávno v Budapešti, ale veľmi sa mi páčilo napríklad vo Švédsku – v divadlo na severe, kúsok pod polárnym kruhom, s rozsahom pôsobnosti veľkým ako Čechy. Boli tam veľmi milí ľudia. Je príjemné vidieť iný svet, zažívať nových ľudí… Mal som šťastie pracovať v Nemecku, a to bolo úžasné, lebo za jedno predstavenie som dostal viac, ako doma za celovečerný film. Možno tým niekoho naštvem, ale urobil som tri predstavenia v zahraničí a kúpil som si auto.
Najprv to bol trabant…
Áno a na toho s láskou spomínam… So žiadnym iným autom som taký šťastný nebol. Až teraz mám také autíčko – kabriolet Audi. Kúpil som ho kvôli Andulke. Aby v ňom mohla jazdiť ako princezná.
Váš dlhodobý priateľ a spoluscenárista, spisovateľ Bohumil Hrabal sa vám raz priznal, že jeho najobľúbenejším filmom je ľahká romanca Prázdniny v Ríme s Audrey Hepburn a Gregorym Peckom. Neprekvapilo vás to?
Nie, naopak, vtedy som pochopil, že on sa nehrá na žiadneho veľkého umelca, má rád filmy rovnako ako ja a súhlasím s ním v tom, že film, aby bol dobrý, nemusí byť v prvom rade „umelecký“. Napokon, ja som sa tiež verejne priznal, že na mňa urobil veľký dojem film Mary Poppins.
A tiež sa netajíte, že nie ste typický festivalový divák…
Po všetkých tých rokoch, čo chodím po festivaloch, som si vytvoril názor, že keď sa film nepodarí, tak sa pošle na festival… Najhoršie filmy, aké som kedy videl, som videl práve na festivaloch. Tvrdím, že človek by si mal filmy veľmi opatrne vyberať, len vtedy si zachová rozumný odstup od umenia. Nie, nemám rád takú tú snobáreň, nafúkanosť, ktorá prináleží istým návštevníkom festivalov. Ale tak je to dnes s moderným filmovým umením – film sa nakrúca preto, aby sa presadil iba umelec. A preto sa ja považujem za remeselníka, nie za umelca.
Z vašich filmov mám stále ten istý pocit: ste majster v nadhľade a v odpúšťaní ľudských chybičiek.
To asi preto, lebo ja si tiež vždy všetko odpustím… (smiech)
S kameramanom Jaromírom Šofrom ste spolu už päťdesiat rokov, stál s kamerou takmer pri všetkých vašich filmoch. Ako sa to podarilo, vy ste sa nikdy nepohádali?
Furt sa hádame. Ja by som ho niekedy zabil! Tvrdím, že sme veľmi dobrí priatelia s výnimkou dní, keď spolu pracujeme. Pretože on je strašne tvrdohlavý, ide si za svojím a ja to neznášam a niekedy vybuchnem. Ale je to geniálny kameraman – napríklad Postřižiny by nikto neurobil lepšie… Je trochu komplikovaný, ale vždy sa mi oplatilo mať s ním trpezlivosť.
Tiež ste raz povedali, že si hercov vyberáte podľa toho, či sa s nimi môžete kamarátiť…
Toto jediné pravidlo som si od Vávru nevzal. Vávra hovoril: nesmiete sa pri práci s nikým kamarátiť, lebo potom vás bude chcieť využívať. No ja presne naopak si vyberám hercov, s ktorými mám dobrý vzťah, ktorých mám rád a ktorí sú pozitívni – to potom cítiť aj z plátna… Tým druhým sa vyhýbam. Mal som šťastie, že som si väčšinou mohol vyberať. Aj keď som pracoval v zahraničí, vždy som mal požiadavku na riaditeľov, aby mi na spoluprácu vybrali takých ľudí, s ktorými sa dá hovoriť. Občas to nešlo, občas som natrafil na nafúkanú hviezdu, no a potom nasledovalo skutočne nepríjemné školenie z diplomacie… Preto pracujem len s ľuďmi, ktorých mám rád a s hercami, ktorí nepotrebujú byť obletovaní. Ale pritom mám svoje nároky: herec má ovládať reč a svoje telo ako klavirista svoje prsty…
Čo sa vám páči, resp. nepáči na dnešnom filme z pohľadu predstaviteľa novej českej vlny?
Priznám sa, nemám až taký dobrý prehľad o všetkých filmoch. Ale je pravda, že filmy Jana Hřebejka či Honzu Svěráka dôstojne reprezentujú český film a povedal by som, že na nás nadväzujú. Som dokonca prekvapený, že po zrušení pravidelnej výroby na Barrandove nastal taký rozkvet filmu. Dnes nie je ťažké robiť film. Ktokoľvek z ulice si môže vziať kameru, pozrieť si pár filmov a vie, ako na to. Ale chýba tomu stále ten základ, musí to z nejakej pôdy vyrásť. Mňa okrem Vávru vychovali aj filmy Martina Friča a odvtedy viem, že to skutočné rozprávanie, ak má byť účinné, musí byť podprahové. A ešte jedna vec mi prekáža na dnešných filmoch – chýba mi v nich vášeň, lebo nakrúcanie je ako milovanie: keď nie je vášeň, žiadna technika ju nenahradí…
Keby ste si sám sebe mali udeliť cenu, za ktorý film by ste si ju dali?
Mám cien viac, ako ich viem spočítať a možno k nim nemám ten správny nadšený vzťah… Som však rád, že Vlaky získali veľa cien a tiež ma teší, keď ma chvália za Postřižiny, alebo keď si v daždivom lete niekto spomenie na Rozmarné léto. Skôr ma však mrzia veci, ktoré sa mi nepodarili. Som nahnevaný, že som pokazil Žobrácku operu… Nie všetko sa podarí, a to dokáže mrzieť.
Niektoré filmy ako Život a neobyčejné dobrodružství vojáka Čonkina alebo Obsluhoval jsem anglického krále – dostali viac ocenení v zahraničí, ako v rodných Čechách.
Ani to ma tak neštve, ako tie recenzie… Napríklad z recenzií na Anglického krále alebo na Donšajnov som dostal depresiu. Strach z hanby – ten znášam najhoršie…
Naposledy ste si na chvíľu odskočili od filmu a režírovali ste operu Cosi fan tutte v Budapešti. Aké to je robiť operu?
Je to skvelé, ale ja to neviem.
Dobre, tak inak – kde beriete odvahu robiť operu?
Požiadali ma o to, ja som si to sám nevymyslel. Ale bavilo ma to, mal som úžasných spolupracovníkov a hlavne speváci boli skvelí. Sadli mi na ruku, a to sa u nás nestáva. Cosi fan tutte, hoci ju napísal Mozart v roku 1790, je súčasná opera. Je o sexuálnej slobode ako súčasti ľudskej povahy. Lebo pravdou zostáva, že láska a sex sú dve rôzne veci… Neviem, či predstavenie dopadlo tak dobre, ako by si to herci zaslúžili, ale ako mi povedal šéf opery, hrali ho s veľkou chuťou a všetky predstavenia sú vypredané. Som šťastný.
Á propos, láska. V knihe spomienok ste trochu záhadný, pokiaľ ide o túto tému. Ale máte pravdu, keď hovoríte, že mať niekoho rád neznamená niekoho vlastniť. Nie je dôležité, že ten, koho milujeme, je práve s nami, dôležité je, že existuje… Stojí za touto myšlienkou vlastná skúsenosť?
Áno. Mal som rád jedno dievča viac ako dvadsaťosem rokov. Mal som aj iné vzťahy, ale ona bola pre mňa idolom. Nebola to len fyzická láska, ale láska k bytosti. Po revolúcii sme mohli byť dlhšie spolu a vtedy som pochopil, že to, čo som si k nej vysníval, bol len ideál. Urobila niečo nepekné a to ma vyliečilo. Na druhej strane, vďaka tomuto vzťahu som sa nikdy neoženil… Možno to znie hlúpo, ale ja chcem byť verný. Nie telom, ale srdcom. Človek by mal niekam a niekomu patriť. Má mať svoj domov, svoju rodinu, má mať niekde svoje korene.
Aj tak sa však čudujem, že sa žiadnej z vašich početných lások nepodarilo dostať vás do chomúta.
Bol som rozkokošený a vedel som, že by som nebol dobrý manžel. Určite by to viedlo k rozvodu a toho som sa bál, lebo potom by som sa musel so ženou deliť o knižnicu…
O knižnicu?
Áno… Lebo žiaden iný majetok nemám. A aby som dal polovicu majetku niekomu, kto ani nevie poriadne čítať, tak to som nemohol pripustiť…
Ale predsa ste sa rozhodli…
Už sa mi nechcelo chodiť na verejnosť stále s nejakou inou kamarátkou. A vadilo mi, že sa na Olinu, ktorá je o veľa rokov mladšia a krásna, pozerali ako na prívesok. Mám k nej úctu. Obdivujem ju. Lebo z normálneho dievčaťa, študentky, sa stala veľmi praktická a podnikavá žena, ktorá mi napríklad dokázala zohnať aj peniaze na film. A tiež je úžasné, aká je matka. Ona našej dcére venuje všetko. Boli sme na dovolenke a Olina sa cez deň venovala len Andulke a v noci, keď malá zaspala, pracovala. Materstvo ju zmenilo. Iste, sú veci, ktoré sa mi na nej nepáčia, ale hovorím si: vzal som si ju za ženu a mám za ňu zodpovednosť – síce nie pred pánombohom, ale pred sebou samým. Svadba je pre mňa zmluva, ktorá sa má dodržať. Človek môže byť neverný fyzicky, ale mal by byť verný tomu, čomu verí a čo mu patrí. A za koho si vezme zodpovednosť.
To znie ako úryvok z Malého princa…
Vzťah nesmie byť len o sexuálnej príťažlivosti, lebo takáto „láska“ je iba vzbura žliaz a netrvá dlho. Fyzický vzťah by sa mal v partnerstve premeniť na kamarátstvo, na úctu. A to sa nie vždy podaríapotom sa ľudia berú a vydávajú počas života niekoľkokrát. No a čo sa mi na tom celom nepáči – že sú tu deti, ktoré si to odnesú. Majú niekoľko rodičov a aj niekoľko bytov. Jeden týždeň u tatínka, druhý týždeň u maminky. Deti už ani nevedia, čo je to rodina. A potom sa takto budú pozerať aj na svoju rodinu…
Čo vás momentálne teší?
Andulka… Anča je cvok, je tak trochu blázonko, ale aj múdre dievčatko. Veľmi sebavedomé. Aha, a to mi pripomína, že musím ísť pre ňu do škôlky…
A v pracovnej oblasti?
Nedávno som bol v Brazílii, premietali tam moje filmy a bolo stále plno. A minule dávali Skřivánkov v televízii a telefonovali mi ľudia, písali esemesky, že sa na to pozerali a aj film dopozerali… To sú pre mňa najkrajšie odmeny. Vlastne prichádzam na to, že všetko, čo sa mi v živote podarilo, podarilo sa ľahko. Mal som asi nezaslúžene šťastný život…