„Chcem, aby ľudia zabudli na účty za elektrinu, na zamestnanie, na všetko. Je čas na fantáziu. Môj cieľ je vlastne úplne jednoduchý: keď sa muž pozrie na ženu v niektorých mojich šatoch, chcem, aby si v duchu povedal: ‚Musím ju mať!‚ Podľa mňa si každá žena zaslúži byť žiaduca. Chcem toho snáď príliš?“ Napriek neslávnemu koncu značka Christian Dior bude navždy spätá s menom John Galliano. Britský módny návrhár s horúcou španielskou krvou v tom mal od začiatku jasno. Jeho cieľ v živote? „Rád by som videl, ako celý svet nosí šaty od Johna Galliana.“
Bol prostredný medzi dvoma sestrami, na svet sa vypýtal 28. novembra 1960. Jeho mama Anita pochádzala zo Španielska, z mesta La Línea de la Concepción, hraničiacim s Gibraltárom, britským územím na Pyrenejskom polostrove, ktoré sa ku Španielsku upínalo ako drobný apendix. Otec John Joseph pochádzal z Gibraltáru a pracoval ako inštalatér. Profesia otca Galliana sprevádzala po celý život, médiá o ňom často s obľubou písali ako o „synovi inštalatéra“, možno aby aj takto podčiarkli priepastný rozdiel medzi otcom a jeho potomkom. Galliano na Gibraltár vždy spomínal ako na miesto, ktoré ho mocne ovplyvnilo, „presvetlené uličky, slnečná žiara, modré nebo a hlavné ulice plné námorníkov“. Milova svoju matku, jej prudký, divoký temperament, miloval flamenco, ktoré tancovala, niekedy aj na stole. Podľa otca bol Gibraltár pre jeho deti pritesný, chcel pre ne lepšie vzdelanie, a tak zbalil rodinu aj so šesťročným Johnom a z ležérneho slnečného Stredomoria, „modrej oblohy, zmesi kultúr, náboženstiev, flamenca, korenín a vôní“ ju presťahoval na chudobné londýnske predmestie, ktoré John ešte aj po rokoch vnímal ako „drsné, drsné, drsné… Sivé búrkové mraky, mokrá krieda. Cítil som sa ako mimozemšťan.“ V zamračenej štvrti Battersea Anita ďalej tancovala flamenco, syna oslovovala Juan Carlos a rodinu kŕmila stredomorskými jedlami. „Pomerne skoro mi bolo jasné,“ zamýšľa sa Galliano, „že mám španielsku hrdosť po matke – to, ako chodíte i ako sa obliekate. Nikdy som nepoznal nikoho, kto by mal viac šiat ako ona… Stále si spomínam, ako sa za ňou všetci otáčali.“ Ale aj on sa líšil od svojich britských spolužiakov, ktorých dráždila jeho stredomorsky snedá pleť a drobná chudá postava. Za svoju odlišnosť neraz utŕžil modriny, ale naučil sa ich skrývať. V šestnástich sa vážne zaoberal myšlienkou, že pôjde študovať jazyky (doma s mamou hovoril po španielsky a s otcom po anglicky), nakoniec si však vybral kurz textilu na East London College a popritom si privyrábal ako predavač v obchode s oblečením na Oxford Street. Po roku dostal odporúčanie, aby to skúsil na Central Saint Martins College of Arts and Design, dnes už preslávenej, ale vtedy ešte nie príliš známej, hoci rešpektovanej umeleckej škole. Tam konečne našiel seberovných, rovnako uletených, extravagantných, umelecky naladených spolužiakov. Najskôr študoval grafiku, výborne kreslil a chcel sa stať ilustrátorom, v treťom ročníku však presedlal na módne návrhárstvo a čoskoro ho v škole mali za hviezdu. Úspešný študent s mega talentom však hviezdil aj v nočných kluboch, kokaín, speed, rôzne pilulky i heroín, tým všetkým si prešiel, sám seba z tých čias popísal ako „klubového démona“. Učil sa nielen na škole, ale aj v divadle, kde po večeroch pracoval ako garderobiér. Rád sedával v prvom rade, „aby videl, ako kostýmy fungujú na javisku“, ako látka pod svetlom reflektorov mení farby, ako si rozumie s telom, ako dokáže vyvolať emócie a hercovi pomôcť vyniknúť v postave a ako to všetko hrá dokopy a vytvára dokonale prepracovaný divadelný obraz…
Afganistan odmieta západné ideály
O jeho absolventskej prehliadke hovorili všetci. Študenti aj profesori. Najskôr žila len na papieri, ale jeden učiteľ mu poradil, aby zo svojich ilustrácií vytvoril absolventskú kolekciu. Zaumienil si, že musí byť silná a extrémna, z histórie ho fascinoval Les Incroyables z obdobia francúzskej revolúcie, a tak mohli vyniknúť dlhé kabáty s ramenami až pri lakťoch, obrovské plášte v štýle kimon, široké nohavice, nadýchané romantické košele s vysokými goliermi a nariaseným šatkami na krku, dlhé jazdecké čižmy až po kolená, všetko veľmi androgýnne, veľmi prehnané, vyšponované na maximum, rozdrané, kabáty, ktoré sa dali nosiť naruby, gombíky akoby chceli odpadnúť, košele nafarbené škvrnami od čaju, opálené okraje… Debut to bol triumfálny a úspech taký, že obchodný dom Browns venoval Gallianovi svoje honosné výklady a odkúpil celú kolekciu. Jeden vystavený kabát si okamžite do Ameriky odniesla Diana Ross. Vzápätí Galliana oslovila Amanda Griev, mladá módna redaktorka časopisu Harpers & Queen, aby si vybrala niekoľko jeho outfitov na fotenie módneho editorialu v barokovom štýle. Medzi nimi to bola láska na prvý pohľad, hoci platonická, partnerstvo dvoch kreatívnych duší, ktoré sa navzájom dopĺňali ako jin a jang. Na Amande ho fascinoval jej prominentný pôvod, sobášom s mladým britským aristokratom sa z nej stala barónka Harlech, vychovávali ju so striebornou lyžičkou v ústach a vzdelávali v Oxforde. Amandu zasa okúzlila Johnova kreativita, jeho bezbrehý idealizmus a romantická povaha zasnívaného rojka. Ako sama povedala, svoj život bez Johna si už nedokázala predstaviť, opustila prácu v časopise a keď Galliano získal svojho prvého sponzora, kodanského majiteľa módneho butiku Johanna Bruna, začala pracovať po Johnovom boku. Jej vplyv na mladého Galliana bol zásadný, ich brainstorming mal kadenciu guľometnej paľby, jeden hodil udičku a druhý už lovil zlatú rybku, ona načrtla víziu a on ju už rozpracoval na celú kolekciu, sčítaná, rozhľadená a vzdelaná Amanda vymýšľala témy kolekcií, sýtila Johnovu kreativitu svojimi postrehmi, ako dračica stále v strehu bdela nad jeho tvorivým duchom, bola to jej parketa kombinovať oblečenie s doplnkami, odsúhlasiť finálnu paletu farieb, neušiel jej žiaden detail. „Ja píšem noty a Amanda z nich skladá symfónie“, priznával v tých časoch Galliano. Ako sa vyjadrila jedna spolupracovníčka: „Obaja mali rovnakú fantáziu, niečo na spôsob rozprávky, ktorú spolu vytvárali.“ Prvá Gallianova kolekcia však niesla nie príliš rozprávkový názov: Afganistan odmieta západné ideály a mladého návrhára k nej inšpiroval obrázok zo starého vydania satirického časopisu Punch, ako Afganec v tradičnom odeve zadupáva do zeme klasický britský pinč (klobúk). Už len tie farby, ktorými rozohral napätie medzi dvoma kultúrami! Neskutočne sýte odtiene šafranu, dráždivé karí, tmavá červená, kombinácia béžovej a levanduľovej… Presný opak „tvrdej milánskej androgýnie“, ako sám nazval v tom čase prevládajúci Armaniho minimalizmus. Úspech kolekcie priviedol Galliana na stránky Vogue aj do najprestížnejšieho módneho domu Bergdorf Goodman na Piatej Avenue v New Yorku, ktorý začal predávať jeho značku.
Električka zvaná túžba
O prehliadku mladého búrliváka v londýnskej Olympii v roku 1985 bol taký záujem, že ju musel urobiť na dvakrát. V publiku sedela aj Vivienne Westwood, s ktorou ho módni novinári Galliana začali porovnávať. Ona sama na margo toho glosovala: „Nikdy by mi nenapadlo, že niekto dovedie moje nápady až tak ďaleko.“ V ďalšej kolekcii Padlí anjeli definoval Galliano základné piliere svojej neskoršej kariéry: rôzne výstrednosti v móde podať ešte výstrednejšie, inšpirovať sa u iných návrhárov, pohrať sa s ich nápadmi ako mačka s myšou, dať im „nový strih, novú farbu, zaujímavú úpravu, jednoducho, vtisnúť im svoju pečať.“ Našli sa aj takí, ktorí inšpiráciu modelmi Vivienne Westwood nazvali obyčajným plagiátom, kvôli čomu Galliano vyplakal more sĺz. Maloobchodníci mali zasa problém, že jeho modely, síce krásne a žiaduce, zákazníčkam nesedeli a museli ich dávať prešívať či rôzne individuálne upravovať. Napokon sponzorovi Johannovi Brunovi došli peniaze, a tak ukončil ich partnerstvo. To bol prvý krach Gallianovho podniku. Vo svojej kariére ich zažil niekoľko. Ocitol sa na mizine, nemohol si dovoliť ani prenájom, prespával u priateľov, kde sa dalo…
Rodený Dán Ole Peder Bertelsen, obchodník s ropou ako druhý sponzor vsadil na značku John Galliano. Pred podpisom zmluvy bol však návrhár požiadaný, aby sa „umravnil“, trochu spútal svoju kreativitu a navrhoval prístupnejšiu, komerčnejšiu módu, ktorú by si mohla obliecť napríklad i jeho manželka Prue. Galliano na to kývol, ale aj tak si robil po svojom a za prehliadky utrácal nekresťanské peniaze. Zmluvu podpísal na päť rokov, tak sa cítil silný. Našiel si priateľa, módny dizajnér Jasper Conran, ktorého modely nosila princezná Diana, bol synom známeho britského dizajnéra Terencea Conrana. Presťahoval sa do Jasperovho sídla v Regent’s parku, pred rodinou však svoju homosexualitu prísne tajil. Ukrutne sa bál otca, a tak Galliano starší odišiel na večný odpočinok bez toho, aby vedel, že jeho syn je gej. S Jasperom tajne súperili, keď sa však na prehliadkové mólo dostala kolekcia inšpirovaná divadelnou hrou Tennessee Williamsa Električka zvaná túžba, John mal jednoznačne navrch. Kolekcia Blanche DuBois (hlavná hrdinka hry) zafungovala ako zlaté eldorádo, objednávky od maloobchodníkov sa vyšplhali na štvornásobok minulej kolekcie a Gallianove romantické lastúrové šaty z bielej organzy, povýšili na jeden z ikonických módnych kúskov (dnes sú vystavené v londýnskom Victoria a Albert Museum). John na rozdiel od svojho rivala Alexandra McQueena si však nikdy sám nesadol za šijací stroj, nikdy nekľačal na zemi pri figuríne a nešpendlil okraje sukne. Za výslednú realizáciu svojho nápadu mohol ďakovať šikovnej strihačke a divadelnej kostymérke Karen Crichton, ktorá dokázala zhmotniť jeho víziu lastúrovej sukne – vytvorila ju odstupňovaným vrstvením desiatok šikmo strihaných pruhov látky, pripomínajúcich drážky na mušli. V nasledujúcej kolekcii potom predstavil svoje emblematické šaty s uhlopriečnym strihom, ale ani to nebol jeho vynález. V 30. rokoch tzv. šikmý strih, známy už od stredoveku, preslávila francúzska módna návrhárka Madeleine Vionnet. Uhlopriečne šaty sa krásne vynímali na fotkách štíhlych modeliek, ale ku skutočným ženám bol tento strih nemilosrdný – odhaľoval každú nedokonalosť, každý faldík navyše či nepatričný záhyb na tele. Gallianovi to však bolo jedno. „Žena, čo si oblečie moje šaty, by mala byť pyšná ako páv a podľa toho sa aj pohybovať,“ trval na svojom. To už i jemu poriadne narástol hrebienok. Žil v bubline svojich pochlebovačov, vo svojej fantázii mimo reálny svet, správal sa povýšene, ľuďom sa posmieval a škľabil za chrbtom, hocikoho zniesol pod čiernu zem len preto, že sa mu nepáčil a bol „škaredý“. Istá kolegyňa to zhrnula dvoma vetami: „Pokiaľ šlo o neho, bol najlepší. Všetci ostatní boli nuly.“ Módne prehliadky začínal s dvojhodinovým oneskorením, bez ohľadu na to, aké veličiny módy sedeli v prvých radoch. On sa vynímal nad všetkými.
Tak blízko k dokonalosti
Londýn nazýval mrcinou („Nenapredoval som tam, nezlepšoval som sa.“), túžil po Paríži, Paríž bol predsa svetové mesto módy („Len tam som mohol pokračovať vo svojej kariére.“). Paríž ho posunul aj v túžbe robiť haute couture, veľkú módu. Ako mu poradil ďalší z radu jeho sponzorov, v Paríži sa musí odpútať od svojho anglického punkového dedičstva: „Musíš prestať robiť handry. Tvoja tvorba musí byť luxusná… Haute couture vo Francúzsku znamená ducha, techniku strihu, šitie i dokončenie. Je to celý vzdelávací systém.“ Galliano pochopil a začal pracovať na svojom „novom glamoure“. V Paríži debutoval prehliadkou jeseň-zima 1990/91 ako 29-ročný. Inšpiroval sa ženami na motorkách, „sú to moderné ženy, ktoré majú svoj život pevne v rukách“. Oslavné recenzie okomentoval slovami: „Vedel som, že v Paríži dokážem uskutočniť svoje sny.“ A skutočne ich plnil. Budoval si svoje meno a šiel na to cestou (podľa vyjadrenia niektorých kritikov) „dokonalého stelesnenia absurdnej teatrálnosti“, ktorú neskôr u Diora doviedol až do úplnej krajnosti. Pre prehliadku jar-leto 1994 rozpracoval príbeh ruskej princeznej, ktorá má predkov v Škótsku a teraz uteká pred komunistickou revolúciou do svojej domoviny. Módna show začala za zvukov mohutného vytia vlkov, modelky v priliehavých sakách v štýle 18. storočia, vo zvodných nesúmerné uhlopriečne strihnutých šatách a v korzetoch s nemilosrdne stlačenými ňadrami pozérsky fajčili na pódiu a ukazovali fotografom svoje pozadie „Takú prehliadku ešte nikto nikdy nevidel,“ písala novinárka Dana Thomas, „v Paríži, v Londýne ani nikde.“
Galliano nutne potreboval investora a našiel ho, keď sa do veci vložila Anna Wintour, šéfredaktorka americkej edície Vogue, už vtedy mimoriadne vplyvná osobnosť. Pozvala Johna do New Yorku, objavila sa s ním na niekoľkých večierkoch, hodila udičku a zalovila v tých správnych rybníkoch. Nový investor, bankár John Bult, finančne zaštítil jeho prehliadku, pre ktorú si Galliano požičal súkromný palác São Schlumberg, známej patrónky a zberateľky umenia. Prehliadku zadefinoval ako „couture zo 40. rokov 20. storočia spojenú s japonským kabukim“. Prestíž jej vtisla aj prvá liga modeliek, ktoré súhlasili, že budú pracovať zadarmo: Naomi v saténových nohaviciach s prepychovým norkovým plédom, Linda v čiernom žakete kimonového strihu, Christy v ružových saténových šatách bez ramienok, Kate v priehľadnom ružovom kimone… Londýnske Sunday Times napísali, že prehliadka bola „tak blízko k dokonalosti, ako sa len dá dostať“.
Bombastické ako Hollywood
Gallianov úspech bol neprehliadnuteľný, prehliadka v paláci São Schlumberg upútala pozornosť aj „vlka v kašmíre“, ako sa hovorilo francúzskemu podnikateľovi Bernardovi Arnaultovi. Ten do svojej spoločnosti s luxusným tovarom LVMH (Louis Vuitton Moët Hennessy) skupoval domy slávnych módnych návrhárov, ktoré dovtedy viedli ich zakladatelia, s cieľom prebudovať ich na globálne korporácie. Mali sa z nich stať lifestylové značky prostredníctvom rôznych licencií prístupnejšie pre široké publikum, schopné generovať obrovské zisky. Ako prvý kúpil zdevastovaný módny dom Christian Dior, ktorý v roku 1984 stál pred krachom a mal ambície spraviť z neho vlajkovú loď svojej spoločnosti. Prv, než do čela Diora postavil Galliana, ponúkol mu miesto kreatívneho riaditeľa v starobylom dome módy Givenchy, ktorý viedol aristokrat Hubert de Givenchy. Galliano sa chopil príležitosti a Givenchy vtisol pečať svojho nového glamouru. Keď sa ho Dana Thomas spýtala, ako sa moderná spoločnosť s minimalistickým vkusom vysporiada s Gallianovou novou „retro okázalosťou“, odpovedal jej: „Podľa mňa sú ženy… unavené z toho, že sa schovávajú pod všetkým tým beztvarým oblečením a chcú sa vrátiť ku štruktúre. Pás, boky, prsia… Rád považujem svoje šaty za zmyselné, skôr než otvorene sexuálne. Zmyselné v strihu, zvolenej látke, v tom, ako sú tvarované.“ A klepol klinec po hlavičke, móda bola vždy svetom fantázie a magického kúzla, umením i divadlom zároveň, oblečenie ako také malo praktický účel, ale móda, podobne ako umelecké dielo vystavené v Louvri, mala vzbudzovať emócie a sýtiť ľudskú túžbu po kráse. Pre dom Givenchy, ktorý dovtedy šil pre seriózne dámy v rokoch, bol príchod korzára z Gibraltáru s dredmi na hlave poriadny šok. Jeho rozmary nadobúdali pitoreskné rozmery, k ľuďom, ktorí mu v začiatkoch nezištne pomáhali, sa správal ako k otrokom. Mnohí to nezniesli a odišli. „Bolo to ako pracovať pre kráľa Slnko,“ nechala sa počuť jedna z asistentiek. S rastúcim úspechom a popularitou rástla i jeho márnivosť, trávil hodiny v beauty salónoch na masážach a depiláciách, dával si lakoval nechty a zo všetkého najviac miloval svoje fotografie.
Jeho prvá prehliadka pre Givenchy začala v štýle rozprávky o princeznej na hrášku (dve modelky v záplave nariasených sukní sa klbčili na obrovskej hromade vankúšov) a vyvolala rozpačité reakcie. Návrhárovi vyčítali, že je príliš historický, Arnault však netajil svoju spokojnosť. Zastával názor, že bombastické módne show „pomôžu premeniť spoločnosť na celosvetovo vplyvnú značku“. „Gallianove prehliadky sa stali módnou obdobou hollywoodskych megaprodukcií,“ konštatovala Dana Thomas, „podobne ako filmy o superhrdinoch, ktoré podporujú iné filmy veľkými ziskami zo vstupného a z predaja súvisiaceho tovaru. Arnault prijal tento obchodný model s tým, že sprievodným tovarom boli kabelky, rúže, slnečné okuliare a parfumy.“ To, čo začal v Givenchy, vycizeloval do perfektného obchodného modelu v Diorovi. Po pätnástich mesiacoch usúdil, že Galliano je pre Givenchy „príliš dobrý“ a ponúkol mu miesto kreatívneho riaditeľa módneho domu Christian Dior. Francúzi, ktorí Dior vnímali ako svoj národný poklad, reptali, že výtržnícki Briti ovládli Paríž. Arnault však trval na svojom: „Vybral som anglických návrhárov, pretože vo Francúzsku nemáme takú úroveň kreativity. Nevytvárame módu takého kalibru… takú modernú, tvorivú, s takým dobrý vkusom.“ Christian Dior i Gabrielle Chanel sa mohli v hrobe obracať…
Božské šialenstvo
Keď Galliano ako kráľ Slnko vplával na Avenue Montaigne číslo 10, sláva legendárneho domu Dior sa pomaly rozplývala v množstve licencií, ktoré značka predávala všelikde, len aby sa udržala nad vodou (v Japonsku dokonca existovali ryžovary Christian Dior), on však mal ambíciu vykresať z Diora najluxusnejšiu módnu značku na svete. A popritom, samozrejme, šokovať prehliadkami. Spájať nespojiteľné, ako ukázal hneď v prvej kolekcii, v ktorej módny odkaz Diorovej múzy Mitzah Bricard, leopardice vo zvieracom kožuchu, s turbanom na hlave a vodopádom perál okolo krku skombinoval s hrdými siluetami afrických Masajov. Prehliadka predstavila zvodné orientálne outfity výrazných farieb, biele kožené minišaty, tylové sukne zo stoviek metrov látky, hlboké rozparky, modelky v korzetoch s ťažkými masajskými náhrdelníkmi nemohli dýchať a takmer omdlievali. Suzy Menkes z The International Herald Tribune to nazvala „božským šialenstvom“. „Móda ešte nevidela takú hojnosť, extravaganciu a smelosť návrhov,“ pokračovala Dana Thomas. „Bolo zjavné, že peniaze nepredstavovali problém, že Galliano nemal žiadne finančné a tvorivé limity. Výsledkom bola haute couture na steroidoch, z ktorej sa pozvaným tajil dych a točila hlava.“ Pre Arnaulta predstavovali Gallianove módne prehliadky zlatý grál. Z haute couture, predtým síce vysokej, ale nositeľnej módy pre bohaté aristokratky, sa stával marketingový nástroj na oslovenie čo najširšieho publika, ktoré si potom prostredníctvom parfumu, rúžu na pery či šatky mohlo dovoliť kúpiť kúsok dovtedy preň nedostižného sna. Kuvičie hlasy, že haute couture sa nedožije konca tisícročia, sklapli. V Paríži sa dial presný opak, vysoká móda naberala na sile, hoci nie čo do počtu predaných rób, ale vďaka publicite, ktorá okolo nej explodovala. Ďalší míľnik prišiel vo chvíli, keď módny dom Dior obliekol herečku Nicol Kidman na ceremóniu odovzdávania Oscarov. Jej róba odštartovala začiatok éry, ktorá spojila vysokú módu s filmovým priemyslom. Už predtým najmä Gianni Versace objavil moc svetových celebrít a začal ich na svojich prehliadkach usádzať do prvých radov rovno pred objektívy fotografov. Arnault v tom pokračoval a Nicol Kidman započala nový hollywoodsky glamour. Na udeľovanie Oscarov v roku 1997 (jej manžel Tom Cruise bol nominovaný za film Jerry Maguire) si vybrala model z Diorovej kolekcie haute couture Absinthe – úzke zelenožlté šaty s vysokými rozparkami lemovanými norkovou kožušinou, s efektnou sieťkou chenille na chrbte a čínskou výšivkou. Galliano tlieskal jej odvážnemu výberu, rusovlasá Nicol v zelenej farbe vyzerala grandiózne. „Patrili k tomu typu šiat, pri ktorých sa žena cíti poctená, že ich môže nosiť,“ zaspomínala neskôr Nicol Kidman.
Markíza v kožuchu pantera
Z Galliana sa stala superstar. A podľa toho sa aj choval. Kľudne neprišiel na prestížnu večeru poriadanú časopisom Vogue, čo sa považovalo za urážku najhrubšieho zrna. Potrpel si na kráľovskú formálnosť, nik ku nemu nesmel vojsť neohlásený, jeho tím sa sťažoval na ťažkopádnu komunikáciu namiesto rýchlych, operatívnych rozhodnutí. Strácal kontakt so svetom, nevedel poslať mail ani vybrať peniaze z bankomatu, nemal vodičský preukaz, všade ho vozila limuzína so šoférom. Najal si osobného trénera, ktorý „urobil Tine Turner nohy“ a každé ráno s ním behal, s ďalším cvičil v posilňovni a okrem omamných látok a alkoholu experimentoval s rôznymi diétami. Užíval si slávu, o akej ani nesníval, peniaze, ktorých bolo vždy dosť a absolútnu slobodu v tvorbe. A priatelil sa len s pochlebovačmi.
Módnu show jeseň/zima 1997 v botanických záhradách Parc de Bagatelle koncipoval ako poctu Diorovi a jeho láske k záhradníčeniu. Hostia sedeli akoby v skleníku s krištáľovými lustrami, na pódiu sa vynímala rozprávková posteľ Šípkovej Ruženky a zem bola posiata záplavou okvetných lístkov ruží. Špiónka Mata Hari sa striedala s prostitútkami maliara Toulouse-Lautreca, noblesné dámy Belle Époque s Afričankami v domorodých plášťoch kmeňa Ndebele, na pódiu sa premleli rôzne storočia, epochy, štýly a kultúry, bola to pastva pre oči, nádherná divadelná show, ale čo to má, dopekla, spoločné so ženami dneška, pýtali sa módni novinári. Galliano odignoroval všetku kritiku a rok nato v opere Garnier zinscenoval najveľkolepejšiu módnu show všetkých čias, zdobilo ju 20.000 ruží. Nechal sa inšpirovať Luisou Casati, talianskou markízou, jednou z najextravagantnejších žien svojej doby, ktorá sa o polnoci zvykla prechádzať po Benátkach v kožuchu pantera na holom tele, sprevádzaná párom chrtov s diamantovými obojkami. „Žiadna fantázia nie je pre neho nemožná,“ zhodli sa novinári, vo Women’s Wear Daily si však povzdychli, že to bola skôr „múzejná výstava“ (niekto použil aj výraz „cirkus“) a že Galliano nedokáže dať módnemu domu „modernú tvár“. Po opere Garnier nasledovali ďalšie megalomanské prehliadky, ako napríklad tá na železničnom nástupišti, šmrncnutá Marokom, s tonami navezeného ružového piesku a starožitnou lokomotívou, ktorá na mólo prifučala tak, že pretrhla obrovskú oponu a za ňou sa valil húf polonahých Indiánov. Recenzie? Suzy Menkes sa vyjadrila, že šlo „o bláznivú zmes miest a časov, ktorá pretvára Gallianove prehliadky do veľkolepých, ale v zásade absurdných maškarných večierkov“. Women’s Wear Daily ešte pritvrdil a opäť sa pýtal: „Kde sú šaty? Skutočné šaty, ktoré sa dajú kúpiť, povesiť do skrine a nosiť?“
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2025)