Matka Jung mala pár dní do pôrodu, keď lekári jej manželovi navrhli, aby svoju ženu previezol do nemocnice vo väčšom meste, kde by bolo o ňu lepšie postarané. Matka predtým prekonala tuberkulózu, a tak sa obávali, či jej pľúca vydržia namáhavý pôrod. „Otec však odmietol,“ píše vo svojej autobiografii Jung Chang, „prehlásil, že s jeho ženou sa musí zachádzať ako s každým iným, pretože komunisti sa zaviazali bojovať proti akýmkoľvek výsadám.“
Áno, otec v Číne narodenej spisovateľky Jung Chang bol komunista. A to nie hocijaký, vysoký funkcionár strany, perspektívny káder… Keď sa jej rodičia zoznámili, obaja už usilovne pracovali pre Komunistickú stranu, ktorá razila heslo o „novej Číne“, kde si budú všetci ľudia rovní. Aby získali absolútnu moc, museli sa komunisti najskôr vysporiadať s Kuomintangom, Čínskou národnou stranou, na čele ktorej stál generál Čankajšek. Ten síce oslobodil Čínu od Japoncov a zjednotil krajinu rozdrobenú na rôzne provincie, ktoré ovládali vojenskí diktátori, ale jeho strana čelila rôznym škandálom – korupcia, pašovanie, kšeftovanie, privilegovaný život elít, zatiaľ čo obyčajní ľudia trpeli hladom. Čankajšek nedokázal nakopnúť čínske hospodárstvo ani po vojne, nespokojnosť rástla, čo vyústilo v občiansku vojnu a krvavé strety medzi jeho armádou a komunistickými partizánmi. Aj otec Jung bojoval s partizánmi, za čo si v strane vyslúžil rešpekt a úctu.
Matku chceli v pätnástich vydať, ale ona si navzdory starým čínskym tradíciám chcela muža vybrať sama. Aby nepriviedla rodinu do rečí, odišla z domu a začala študovať na učiteľskom ústave. Mama Jung sa pripojila ku komunistom hlavne kvôli ich sľubom, že ukončia podradné postavenie žien. Jung vysvetľuje, ako boli čínske ženy po stáročia vydané napospas mužom, pre ktorých boli buď slúžkami, alebo konkubínami, nehovoriac o tom, že ešte začiatkom 20. storočia v Číne fungovalo mnohoženstvo. Dievčatá boli spravidla nechceným potomstvom, ktorého sa rodina zbavovala hneď po narodení (telíčka mŕtvych novorodeniatok sa hádzali do veľkých jám za mestom). Keď sa narodila prababička Jung, jej otec ani nepovažoval za nutné dať dievčatku meno. Bola druhorodená, tak ju jednoducho nazvali Druhá (Er-ja-tchou). Na smrteľnej posteli prababička prosila Budhu, aby sa v budúcom živote nenarodila ako žena: „Nech som mačka alebo pes, len nie žena,“ mrmlala si pre seba.
Hovoriť o láske za účelom svadby
V roku 1949 sa komunisti v Číne dostali definitívne k moci a pod vedením „Veľkého kormidelníka“, ako nazývali svojho vodcu Mao Ce-tunga, začali s obnovou krajiny. Sprvu vzbudzovali v ľuďoch dôveru a nádej, nastolili poriadok a disciplínu, rozhýbali ekonomiku, zahájili pozemkovú reformu, skoncovali s bohatými statkármi, ktorí ožobračovali, týrali a často aj zabíjali chudobných negramotných roľníkov. Srdcia oboch rodičov Jung horeli pre stranu, obaja sa upísali veľkej idei komunizmu. Mama mala sedemnásť, otec bol o desať rokov starší, keď na mestskom výbore požiadali, aby smeli „hovoriť o láske za účelom manželstva“. Inými slovami, strana im musela dať povolenie, aby mohli spolu oficiálne randiť. Komunistická strana mala nad svojimi ovečkami absolútnu moc, súkromie ako také neexistovalo, ani nič, čo by sa dalo nazvať osobným životom. Človek ako jednotlivec mal hodnotu len ako súčasť celku. Každý obyvateľ bol zaradený do určitej „pracovnej jednotky“, ktorá potom riadila celý jeho život.
Rodičia síce už boli zobratí, ale ako funkcionári strany museli spávať oddelenie, každý sám na svojej pobočke v nocľahárni a keď sa prišlo na to, že súdružka mladomanželka strávila noc u svojho zákonitého manžela, museli sa obaja hriešnici podrobiť „sebakritike“. To bol stranou hojne využívaný nástroj na udržanie disciplíny, keď sa vinníci verejne kajali na straníckych schôdzach. Rodičia Jung vo svojej sebakritike priznali, že „pred revolúciou na prvé miesto postavili lásku“. Mama sa neskôr dcére zverila, že kdesi hlboko v duši cítila krivdu, otec si však chybu priznal hneď a svojej žene pripomenul, že „revolúcia si žiada železnú disciplínu. Musíš stranu poslúchať, aj keď jej nerozumieš alebo s ňou nesúhlasíš.“ Mamu tieto slová zarmútili, ale to bol slabý odvar z toho, čo ju čakalo s otcom v budúcnosti. Koľkokrát ju bezcitne odsunul na druhú koľaj, koľkokrát dal pred ňou za pravdu svojim straníckym súdruhom – a to nielen na verejnosti, ale aj doma, za zavretými dvermi!
Rodina je zločin
Krátko po svadbe sa rodičia usadili v otcovom rodnom kraji I-pin, 1.600 kilometrov od miesta, kde predtým bývali. Tak sa otcovi podarilo odrezať svoju manželku od jej milovanej matky. Ľpieť na rodičoch strana považovala za „buržoázny zvyk“, bolo teda žiaduce, aby sa tohto zastaraného nešváru mladá komunistka bezpodmienečne zbavila. Otec tiež dôsledne dodržiaval klauzulu o nulových výhodách pre rodinných príslušníkov. Takže keď na ceste do I-pinu musel jeho konvoj zdolať 40-dňový namáhavý pochod, pričom on z titulu svojej funkcie sa mohol viesť v džípe, jeho žena musela putovať peši. Ani raz jej neponúkol, že ju zvezie, hoci trpela hroznými bolesťami brucha. „Nemôžeme byť zhovievaví iba preto, že ide o naše ženy,“ cituje spisovateľka otca. „Keby sme sa nechali ovplyvňovať osobnými citmi, ako by sa nová Čína líšila od tej starej?!“ Mama Jung počas toho vysiľujúceho pochodu takmer zomrela. Nevedela, že je tehotná, začala silno krvácať a dieťa potratila…
Rok nato však bola opäť v požehnanom stave, ale namáhavá práca od nevidím do nevidím neprospievala jej zdraviu. Bohvie, čo by sa stalo, keby do I-pinu nedorazila jej milovaná mama, ktorá bez dcéry nemohla doma vydržať. Babičke cesta trvala dva mesiace, ale hneď chytila za opraty celú domácnosť, postarala sa o kvalitnú stravu pre tehotnú dcéru a dokonca pripravila pre bábätko malú výbavičku. Lenže takéto rozmaznávanie bolo buržoáznym prežitkom a buržujov vo svojom okolí strana nemienila trpieť! Babička musela odísť, otca neobmäkčili ani prosby, aby mohla počkať do pôrodu. Mama sa po rokoch Jung zverila, že na straníckych schôdzach musela písať alebo ústne podávať jednu sebakritiku za druhou: za to „že stavia rodinu na prvé miesto“. Mama tieto sebakritiky nenávidela, v skutočnosti totiž často nešlo o žiadnu „myšlienkovú reformu“, ale o prachobyčajné vyrovnávanie si osobných účtov. Celá táto „ľudová kontrola“ sa postupom času zvrhla na osobné animozity, malicherné sliedenie a donášanie, kde sa ventilovala závisť, žiarlivosť, nespokojnosť a nenávisť. A popritom na povrch vyplávali aj rôzne kuriozity: mamu Jung súdruhovia kritizovali aj za to, že sa príliš umýva, čistotnosť bola proti proletariátu, vši boli medzi partizánmi považované za „revolučný hmyz“.
Vylákať hadov z ich dúpät
Priznala to až po rokoch, ale po pôrode prvej dcéry na matku Jung dostihli ťažké depresie, až také, že chcela zo strany odísť. Lenže… Odísť znamenalo postaviť sa proti. A byť proti Komunistickej strane?! Z mužovho naliehavého hlasu pochopila, že niet cesty späť. Opustiť stranu sa rovnalo samovražde. A nielen to. Zruinovala by tým život celej rodine, otec sa v tom čase už vypracoval na jedného z najvyšších komunistických funkcionárov v kraji. Jung spomína, že ako deti si svojich rodičov príliš neužili, starali sa o ne štátom pridelené vychovávateľky. Jung sa narodila dva roky po sestre (25. marca 1952), potom po roku za sebou nasledovali dvaja bratia a o osem rokov neskôr ešte najmladší brat. Otca nevídali skoro vôbec, pracoval sedem dní v týždni od ôsmej ráno do jedenástej večer, tak sa to žiadalo od vysokých funkcionárov. Rodičia mali plné ruky práce s budovaním komunizmu. Keď tri a pol ročná Jung a jej súrodenci museli nastúpiť do internátnej škôlky, Jung si pamätá, ako kopala okolo seba, keď ju tam odvážali, doma so sestrou a bratom však ostať nemohla, nemal sa kto o nich starať. Mamu totiž strana poslala do väzenia. Stalo sa to v čase, keď Mao vyhlásil kampaň na „odhalenie skrytých kontrarevolucionárov“. Týmto krokom chcel stranu očistiť a zabezpečiť jej stabilitu. To bol začiatok Maovho kultu osobnosti, keď sa Veľký kormidelník začal zbavovať možných oponentov. A tí sa isto skrývali medzi čínskymi intelektuálmi, predovšetkým spisovateľmi. „Niežeby nesúhlasili s Maom po ideologickej stránke,“ vysvetľuje Jung, „ale prejavovali určitú nezávislosť a schopnosť samostatne myslieť, čo Mao považoval za neprijateľné. Obával sa, že akákoľvek nezávislosť myslenia môže oslabiť úplnú poslušnosť voči nemu.“ Za obeť týchto čistiek padla aj mama Jung – pre jej bývalé, hoci úplne bezvýznamné a povrchné, kontakty s „nepriateľmi revolúcie“. Keď odchádzala do väzby, otec ju vyprevádzal so slovami: „Buď voči strane úplne čestná a naplno jej dôveruj.“ Nikdy nepovedal nič osobné, čím by jej vyjadril lásku a podporu. Vo väzbe strávila pol roka, vodili ju aj s inými „nepriateľskými agentmi“ na masové zhromaždenia, kde musela čeliť verejným obžalobám, tisícom zaťatých pästí, nadávkam a ústrkom. Poplakať si nemohla ani večer v cele: každý jej pohyb strážila nastrčená súdružka, ktorá s ňou aj spala v jednej posteli. Keby sa rozplakala, „slzy by sa vyložili ako výraz matkinho pocitu, že jej strana ukrivdila alebo že stráca dôveru v stranu“. Otec mamu ani raz za tých šesť mesiacov nenavštívil, ba ani jej nezavolal – keby sa o ňu príliš zaujímal, znamenalo by to, že nedôveruje správnosti rozhodnutia strany. Napokon aj ona sama sa v mysli utešovala tvrdením, že strana sa iba snaží o svoju čistotu a ako to už býva – pri rúbaní lesa občas lietajú aj triesky. Potom však nasledovala kampaň „Vylákanie hadov z dúpät“, ktorá možno ako prvá otvorila matke oči. Stranícky rozkaz znel: v každom obvode nájsť a obviniť päť percent „pravičiarov, zbesilo napádajúcich Komunistickú stranu“. Bolo jedno, koho obvinia, kvótu bolo treba bezpodmienečne splniť, inak hrozilo, že ako „pravičiarov“ obvinia tých, ktorí nemali to svedomie odsúdiť nevinných ľudí. Vtedy matka pochopila, že „systém kvót spolu s osobnými pomstami znamenal, že mohol byť prenasledovaný každý a za nič“. Maovi verní „vylákali z dúpät“ asi pol milióna intelektuálov, ktorí putovali na vidiek, do gulagov, v horšom prípade na popravisko. Jung píše: „Poučenie bolo tvrdé a jasné: akákoľvek kritika je neprípustná. Od tej chvíle si ľudia prestali sťažovať alebo vôbec hovoriť.“
Veľký skok vpred
V šiestich rokoch začala Jung chodiť do školy. Bola to výberová škola pre deti straníckych funkcionárov, ale aj tak si v nej neboli všetci rovní. Jung medzi deti veľmi nezapadla. Nielenže pochádzala z najprivilegovanejšej z privilegovaných rodín, ale bola aj čistá jednotkárka, jej meno svietilo na nástenke najlepších žiakov. Milovala školu a svojich učiteľov, učila sa rada a ľahko a rada do učiva zapájala svoju bujnú fantáziu. Kapitalistické krajiny na Západe, ktoré utláčali masy, si predstavovala ako „semenisko biedy a utrpenia, podobne ako v rozprávke o úbohom Dievčatku so zápalkami od Hansa Christiana Andersena. Keď nechcela v škole dojesť jedlo, učiteľka ju napomínala: „Pomysli na všetky deti v kapitalistickom svete, ktoré umierajú hladom!“ O pár rokov však začali umierať aj čínske deti. A nielen tie. Veľký hladomor zabil asi 30 až 45 miliónov Číňanov. V niektorých oblastiach vymrelo až 40 percent všetkého obyvateľstva, v najľudnatejšej provincii S-čchuan, kde Jung bývala, zahynulo hladom a v dôsledku chorôb s ním spojených 10 percent všetkého obyvateľstva.
Všetko to začalo celonárodnou kampaňou „Veľký skok vpred“. Súdruh Mao vyhlásil, že Čína sa môže za 15 rokov dostať na čelo svetovej ekonomiky a predstihnúť USA. „Všetci vyrábajte oceľ!“ tak znelo jeho posolstvo. Číňania sa s budovateľským nadšením vrhli do práce: v krajine vyrástli milióny primitívnych vysokých pecí, v ktorých sa kalila oceľ. Avšak Mao sa rozhodol zvýšiť produkciu ocele tak, že namiesto ďalšej ťažby železnej rudy vyzval obyvateľov, aby prekutrali svoje domácnosti a odovzdali štátu každý kastról, nástroj či náradie, aj keby obsahoval čo len gram železa. A šup s ním do pece! V školách sa neučilo, deti zbierali železo a učitelia dňom i nocou stáli pri vysokých peciach. Na poliach sa nepracovalo, lebo všetci roľníci tavili oceľ, z hangárov zmizli všetky poľnohospodárske stoje. Súkromné varenie bolo zakázané, ľudia sa museli stravovať vo verejných vývarovniach, s jedlom sa neuveriteľne plytvalo a zásoby dochádzali. Úroda obilia nebezpečne klesala, ale… Kto by si to dovolil priznať? Štátni úradníci v strachu pred postihmi klamali, až sa im z úst prášilo. Zveličovali objemy dopestovanej úrody a keď sa na inšpekciu ohlásili stranícki funkcionári, roľníci deň pred ich návštevou narýchlo presadili plodiny z iného poľa do toho ukážkového, aby tie zázraky súdruhovia videli na vlastné oči. Celá Čína bola oblepená plagátmi s propagandistickými heslami, amplióny v každej ulici vyrevovali, ktorá jednotka kde a o koľko zasa zvýšila svoju produkciu. Rozpútalo sa celonárodné šialenstvo živené neutíchajúcou propagandou, ktoré ľuďom doslova vymylo mozgy. Aj tí, čo poznali reálny stav výroby, začali pochybovať. Klamalo sa všade a všetko prestupujúca lož zrodila „sebaklam, ktorým klameme druhých“. Ľudia jednoducho začali ignorovať realitu a verili len tomu, čo odznelo v správach, čo sa písalo v novinách, čo povedal súdruh Mao. „Ľudia sa naučili vzpierať zdravému rozumu a žiť v pretvárke.“
Jung a jej súrodencov sa hladomor až tak nedotkol. Strana si hýčkala svojich aparátnikov, aj keď otec vyrážal často do terénu, aby zmierňoval utrpenie roľníkov a „zdieľal dobré aj zlé s masami“ .Ako mohol zoči-voči ukrutnej biede, v ktorej sa ocitli ľudia na vidieku, nezapochybovať? Veľký hladomor otriasol jeho dôverou v stranu. Prenasledoval ho pocit viny, veď aj on pracoval na poháňaní celej tej demagogickej mašinérie! Nepoznal všetky jej spojivá, ale vedel dosť na to, aby začal pochybovať o Maových poľnohospodárskych experimentoch. Okrem rôznych telesných neduhov na neho doľahli ťažké depresie. Výsledkom bolo ohováranie kolegov, že „stratil revolučnú vôľu“.
Najbližší je predseda Mao
Jung spomína, že mala asi dvanásť, keď predseda Mao vstúpil aj do jej života – cez knižného hrdinu, ktoré milovali všetky čínske deti. Volal sa Lej Feng a z lásky k Maovi konal dobré skutky. „Budem študovať diela predsedu Maa,“ dušoval sa Lej Feng, „dbať slov predsedu Maa, riadiť sa pokynmi predsedu Maa.“ Do školy, kam Jung chodila, zavítali na besedu starí roľníci, aby žiakom porozprávali o svojej minulosti: ako v detstve trpeli hladom, zimou, bitkami a mučením zo strany krutých boháčov – statkárov, ako na nich v pote tváre otročili a ako je im teraz dobre, keď na čele ich krajiny stojí súdruh Mao Ce-tung. Jung si pamätá, ako po týchto schôdzach „horela vášnivou oddanosťou k Maovi“. Mao bol pre ňu božstvom zahaleným tajomstvom, nepolapiteľným, ale všadeprítomným. Veď ako to deti spievali vo svojej obľúbenej pesničke? „Otec je blízky, matka je blízka, ale nikto nie je taký blízky ako predseda Mao.“ Každý predmet vyučovania bol predchnutý Maovými myšlienkami, nebolo dôležitejšieho učiva, ako naspamäť rapotať celé state zo straníckych dokumentov a Maove propagandistické heslá. Platilo tiež, že „kto si otužuje telo, chráni vlasť“. Z telocviku sa stal životne dôležitý predmet, čínska mlaď musela byť fyzicky zdatná, aby sa ubránila Američanom! A tak sa na školských dvoroch odušu trénoval hod granátom. Jung to šlo mizerne, čo v škole vyvolávalo pochybnosti o jej odhodlaní bojovať s americkým imperializmom. A potom tu bola ešte jedna dôležitá disciplína: vytrhávanie trávy. Súdruh Mao sa totiž nechal počuť, že kvety a všetka okrasná zeleň sú buržoázny prežitok. Jung potichu smútila za rozkvitnutými parkami premenenými na prašné pustiny a jej smútok bol o to ťaživejší, že ju prenasledovali výčitky svedomia. Ako jej vôbec môže napadnúť spochybňovať rozhodnutia súdruha Maa? Mao predsa najlepšie vie, čo jeho krajina potrebuje. „Žila som v neustálom sebaobviňovaní.“ Ale keď výčitky ustali a ona výskala od nadšenia nad ohňostrojom na poctu súdruha Maa, keď čítala plagáty s nápismi: „Predseda Mao je červeným slnkom v našich srdciach“, keď počúvala z ampliónov nekonečný výpočet Maových grandióznych úspechov, keď v škole dennodenne so spolužiakmi skandovala heslá z jeho Červenej knižky, neraz jej vhŕkli do očí slzy – aké má neuveriteľné šťastie, že žije vo veľkolepej dobe Mao Ce-tunga! A snáď ho aj niekedy uvidí… To bol jej najväčší dievčenský sen. Na vlastné oči uvidieť súdruha Maa.
Rozdrvíme ich psie hlavy
V roku 1966 sa v Číne začala Veľká proletárska kultúrna revolúcia. Učitelia, ktorých si Jung vážila a ktorých milovala, boli zrazu „demaskovaní a verejne odsúdení ako reakčné buržoázne autority“. Na stredných školách sa z radov študentov formovali tlupy Červených gárd. Tvorili ich decká iba o niečo staršie ako Jung, trinásť-, pätnásť-, sedemnásťroční výrastkovia. Nová generácia mládeže, ktorá vyrástla pod Maovými heslami, deti sfanatizovaných komunistických funkcionárov oddaných Maovi a triednemu boju. Červené gardy sa riadili Maovým heslom: „Búriť sa je správne.“ A Červené gardy vedeli, čo tým Veľký kormidelník myslí. Bolo treba zničiť starý svet, aby sa mohol zrodiť nový. Pod vlajkou revolúcie tieto agresívne, nedočkavé, dychtivé, bojovné decká udreli na nepriateľa. A nepriateľom bolo všetko staré, všetko, čo nesúviselo s Maom a novou Čínou: na uliciach sa pálili „jedovaté buriny“ – knihy, trhali sa obrazy starých majstrov, rúcali pamiatky, sochy, drancovali kráľovské paláce, plienili múzeá… Akákoľvek zábava vrátane športového zápolenia (z ktorého sa razom stala „buržoázna posadnutosť po pohároch a medailách“), hry, karty, čajovne, všetko bolo zakázané. Z ľudí sa stala homogénna šedá masa: všetci nosili to isté, sivé alebo tmavomodré kazajky a neforemné nohavice, vzorové látky boli buržoázny prežitok, nehovoriac o doplnkoch. Ženskosť sa odsudzovala, dievčatá, ktoré sa chceli páčiť, boli označené za „zradkyne revolúcie“. V rádiu sa hrali iba pesničky velebiace predsedu Maa, kiná či divadlá boli zatvorené, zdemolované, niektoré premenili na mučiarne, kde si Červené gardy vybavovali účty s „prisluhovačmi kapitalizmu, buržoáznymi reakcionármi, pijavicami a parazitmi“. „Rozdrvíme tie ich psie hlavy!“ hučali fanatické pokriky zo všadeprítomných ampliónov.
Aj v škole, ktorú navštevovala Jung, vznikli Červené gardy, mnohí žiaci nosili červené pásky na rukávoch. Jung trpela, lebo od prírody bola citlivá voči násiliu a agresívnemu správaniu, rodičia ju vychovávali k úcte a zdvorilosti. Zároveň sa však morila výčitkami svedomia, že nie dosť angažovaná, že nedrží „krok s Maom“, že nedokáže prepadávať ženy na uliciach a lámať im podpätky či strihať dlhé vlasy, lebo to všetko sa považovalo za „známky buržoázneho úpadku“. Najstrašnejšie však boli hony na učiteľov, pomstychtivé decká nahnali nenávidených pedagógov na jedno miesto a nútili ich kľačať, polievali im hlavy čiernym tušom, posmievali sa im, bili ich a kopali, občas tieto ataky končili aj tragicky. Jung sa urobilo fyzicky zle, keď ju raz spolužiaci zavolali, aby jej uštedrili „revolučnú lekciu“ – musela sledovať bitie svojej obľúbenej učiteľky filozofie: „V strede miestnosti do učiteľky kopali, a tá sa zvíjala bolesťou na zemi… Mala rozstrapatené vlasy, plakala a prosila, aby prestali.“ Jung zo školy ušla. Bála sa, že ju spolužiaci chytia a zmlátia, ale našťastie jej nik neublížil. Iba ju kritizovali, verejne a nahlas ako mnohokrát predtým, keď zostala doma, vyhovárajúc sa, že je chorá. Škola jej v tých časoch naháňala hrôzu.
Simonetta Zalová
foto Profimedia
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2020)