Slovu podľahla slovu ešte predtým, než sa naučila poriadne písať. Očarilo ju vo forme poézie, v ktorej skúma najmä hlbočinu v človeku. Neskôr ju pohltilo pri štúdiu vyše 18 cudzích jazykov, vrátane nevšednej exotiky, akou je sanskrt či mansijčina. Svoje lingvistické vášne napokon pretavila do výskumov, ktoré ju zaviedli až k pôvodným národom Tlingitov, Aleutov a Jupikov na Aljaške. Práve hlboký záujem o staré jazyky jej do rúk privial možnosť prebásniť do slovenčiny historicky prvý preklad staroegyptskej ľúbostnej poézie, dielo, ktoré ponúka unikátny pohľad na lásku a túžbu spred vyše tritisíc rokov.
Akú silu má slovo?
Veľkú. Od detstva som cítila, že slovo nie je banalita. Že slovo má moc a je živé. Že veľmi záleží na tom, čo hovorím, aké slovo zo seba vypúšťam a že tým modelujem samu seba a pôsobím na svet. Že slovo dokáže človeka povzbudiť, upokojiť, inšpirovať, naplniť. Ale aj úplne zraniť, traumatizovať, paralyzovať. Slovo je energia, ktorú zo seba a na seba navzájom vysielame. Svoju silu nestráca ani v priebehu stáročí, preto ma tak veľmi priťahovalo práve literárne umenie, kde k nám prehovára slovo dávno mŕtvych ľudí a epoch. Kniha je potom ako batéria, galvanický článok, čo uchováva túto energiu a stačí, aby sme sa na ňu napojili.
V jednom rozhovore ste spomenuli, že jazyk sa dá vnímať aj ako spôsob empatie. Ako to myslíte?
Možno práve táto skutočnosť ma na štúdiu jazykov zaujala najviac. Myšlienka, že jazyk je kľúč k druhým ľuďom aj kultúram. Akoby bol jazyk „okuliarmi“, pomocou ktorých dovidím ďalej, do druhého človeka alebo aj do zvieraťa – toľko sa ľudia snažili pochopiť reč vtákov, reč výrazov zvierat alebo aj vzájomné pôsobenie rastlín. Zároveň sa jazyk najhlbším spôsobom dotýka ľudskej identity. Známe príslovie „koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“, je pravdivé. Je fajn, keď sa nám nejaká kultúra páči, niečo o nej vieme, sympatizujeme s ňou. No omnoho hlbší vzťah získavame vtedy, keď si „oblečieme“ jej jazyk, vezmeme jej optiku a pochopíme jej spôsob myslenia.
Vám sa to podarilo v mnohých jazykoch. Čo vás k nim priviedlo?
Vďaka štúdiu komparatívnej lingvistiky som sa učila veľa jazykov, ale ani zďaleka nie všetkými sa dohovorím plynule. Vtedy to bol pre mňa doslova jazykový „boom“, zapisovala som si ich aj jedenásť za semester. Učila som sa angličtinu, nemčinu, francúzštinu, španielčinu, ruštinu, srbčinu, poľštinu, cirkevnú slovančinu, starú češtinu, starogréčtinu, novogréčtinu, latinčinu, sanskrt, perzštinu, maďarčinu, litovčinu, hebrejčinu. Ale tie dva posledné som sa učila veľmi krátko, a tak som, žiaľ, nebola schopná si ich osvojiť. Na univerzite vo Viedni som ešte absolvovala rýchlokurz mansijčiny u skvelej mladej ruskej vedkyne Darje Žornik. Je to jazyk príbuzný maďarčine, ktorým aktívne rozpráva asi len tisíc ľudí, hoci k mansijskej národnosti sa ich hlási viac. Používateľov mansijčiny je teda tak málo, že normu jazyka určujú miestne noviny Luima Seripos, Severné zore, vydávané v Chanty-Mansijsku. Novotvary, ktoré v týchto novinách použili napríklad v súvislosti s pandémiou covid-19, boli v mansijčine ihneď prijaté za normu. Tvorcom jazyka je aj miestny raper Bizzo. So zveličením by sa dal považovať za miestneho „Hviezdoslava“, jeho pieseň sme rozoberali ako pôvodný autorský text v súčasnej mansijčine. Ak by som si mohla vybrať ešte nejaký jazyk, učila by som sa arménčinu. Je v nej napísanej mnoho krásnej starej poézie a slúži sa v nej krásna liturgia. Veľmi ma lákajú turkické jazyky. A potom sú tu ešte mŕtve jazyky, ktorými sa väčšinou nerozpráva. Každý jazyk má osobitý systém krásy. Páči sa mi definícia, že každý jazyk je rovnako zvládnuteľný, keďže malé deti po celom svete sa rovnako naučia svoje materské jazyky.
Aj vďaka vám na Slovensku nedávno vyšla staroegyptská ľúbostná poézia…
Ide o ľúbostné básne, ktoré sa spievali a recitovali v Novej ríši v období 19. a 20. dynastie asi pred 3.200 rokmi, keď vládli panovníci Ramesse II. Veľký a Ramesse III. Išlo o akési hity, ktoré si počas rôznych predstavení spievali muži alebo ženy, možno sprevádzané aj hudobnými nástrojmi, ako sa to zobrazuje na nástenných maľbách. Sú písané v mužskom aj ženskom rode a ide o vitálnu, životaplnú poéziu plnú túžby po druhom človeku. Na knihe som spolupracovala s egyptologičkou Silviou Štubňovou-Nigrelli, autorkou doslovného prekladu z originálu a s egyptológom Martinom Odlerom, autorom sprievodných štúdií, vďaka ktorému tento nápad vznikol. Ide o najrozsiahlejší dochovaný korpus starovekej ženskej poézie. Nevieme, kto bol autorom, či autorkou, ani či bolo tých osôb viac. Je to však poézia písaná aj v ženskom rode. Taktiež sú tam aj unikátne básne z optiky stromov, keď rôzne stromy ako granátovník či figovník pozorujú milencov pod nimi.
Našli ste si tam pasáže, ktoré vám utkveli v pamäti doteraz?
Od vydania zbierky už uplynula nejaká doba a niektoré pasáže sa mi vynárajú práve teraz, keď pracujeme s kolegami na ďalších prekladoch zo starej egyptčiny. Slovenskí čitatelia sa môžu tešiť na nové unikátne texty. Opakuje sa v nich „dokonalý deň“ v blízkosti milovaného objektu. V pamäti mi zostal aj kontrast jedného elementu voči „tisícom“. Celkovo je pre mňa táto poézia povzbudením, že ľudské túžby môžu byť radostné, pekné a čisté. Že ľudský život má zmysel a je v ňom tisícky rokov prítomná radosť a že autorom stálo za to zvečniť tieto pocity v literárnych dielach.
Na akých materiáloch sa táto poézia pôvodne zachovala? A zachovala sa celá?
Nie, toto sú iba zlomky, nevieme odhadnúť, o aký veľký korpus išlo a ani presne rekonštruovať, ako znela, keďže staroegyptský jazyk nezaznamenával samohlásky. Ide o texty zachované najmä na papyrusoch, ale aj na ostrakónoch, teda na črepinách určených do odpadu. Slúžili ako keramické nečistopisy, akési poznámkové bloky, než sa text prepísal na vzácnejší papyrus. Neuveriteľné, čo k nám doputovalo vďaka odpadkom! Na takej črepine sa dochovala napríklad aj báseň, ktorá dala názov našej zbierke. Jej prvé verše znejú: „Môj boh, môj lotos […], v severnom vetre […].“ Práve z týchto nedokončených slovných spojení vznikol domyslený názov knihy: „V severnom vetre čítaš správy ďaleké…“. Severný vietor bol pre Egypťanov symbolom vlahy, priazne, niečoho pozitívneho.
Ako vnímali a vyjadrovali lásku pred vyše tritisíc rokmi?
Láska je zobrazovaná predovšetkým ako túžba po druhej osobe. Lyrický hrdina má pocit, že by pre lásku prebrodil aj rieku, v ktorej číha krokodíl. Krokodíl sa mu v stave zaľúbenosti zdá ako malá myš. Alebo zamilovaný muž prežíva až chorobu z lásky sprevádzanú fyzickou slabosťou, ktorú vie vyliečiť iba jeho milá. Nachádzame aj básne, kde muž čaká ženu pred zavretou bránou, ktorá je zároveň symbolom odmietajúcej ženy. V básňach často vystupujú časti tela: oko, ucho, nos, srdce… Srdce zamilovanej dievčiny vyskakuje z hrude a beží za milým. Jedna báseň je dokonca ženským pozorovaním nahého muža v rieke, ktorý tam pripravuje obetné nádoby.
V týchto básňach úlohu zohráva aj pivo…
Rôzne druhy piva sa tam spomínajú pri vymenúvaní hojnosti. Celkovo v staroegyptskej poézii nájdeme veľa nápojov, plodín či druhov rýb, ktoré nám vykresľujú aj miestnu kultúru stravovania a predstáv o blahobyte. Pivo však slúžilo aj na obetné účely. V jednom verši muž zmieňuje, že je pri zamilovanosti šťastný aj bez piva.
Nie každý si vie nájsť cestu k poézii. Čo by nás mohlo v súčasnosti prilákať k ľúbostnej poézii starej tisíce rokov?
Správa o človeku. Aby sme skrze minulosť vedeli lepšie porozumieť sami sebe. Poézia nie je len text, obsahuje v sebe tajomstvo, hudbu. Nie nadarmo mala lyrická poézia spolu s hudbou v antike jednu spoločnú múzu Euterpé.
Museli ste sa na preklad špeciálne pripravovať?
Práca so staroegyptskou poéziou ma veľmi obohatila. V každej metropole, ktorú som odvtedy navštívila, som povinne zašla aj ku zbierkam staroegyptského umenia. Napríklad naposledy v Louvri ma zaujala do detailov vypracovaná staroegyptská drevená lyžica na ženské líčidlá do tvaru štíhleho dievčaťa plávajúceho za kačicou. Neuveriteľná jemnosť, detailnosť, geometria. Prekvapuje ma ale prepojenie staroegyptskej literatúry so Starým zákonom.
Aké najväčšie úskalia ste pri preklade museli prekonávať?
Preklad poézie je veľké dobrodružstvo, pri ktorom neviete, ako presne skončí. V tomto sa podobá na vlastnú tvorbu. Básne som písala ceruzkou k zrkadlovo zalomeným stĺpcom doslovného prekladu, často som gumovala, pripadala som si ako nejaký výtvarník, čo vylepšuje kresbu. Na ťažkosti teraz narážam pri novom preklade staroegyptských básní, ktoré sú dlhé aj niekoľko desiatok veršov. Je ťažké udržať rytmus, jeden ťah, jeden záťah, na ktorý báseň v slovenčine napíšete. Zámerom je vytvoriť umelecké dielo v novom jazyku zodpovedajúce svojmu originálu. Je to proces zrkadlenia, balansovania na hrane, dialóg s originálom. Novú zbierku som prekladala často aj v noci, vtedy prišla múza a ja som zapisovala prúd veršov. Prekladateľ nevie, či sa mu podarí nájsť správnu rýmovú pozíciu alebo kam ho každý nový verš posunie.
Zdá sa, že na takúto prácu ste boli tá najpovolanejšia, aj ako poetka, aj ako milovníčka starých jazykov…
Najpovolanejšia je egyptologička Silvia Štubňová-Nigrelli pôsobiaca v USA, jediná slovenská odborníčka na staroegyptský jazyk. Spolupracovať s takou skvelou špecialistkou bola radosť. Staroveké kultúry ma však priťahovali od detstva. Na vysokej škole som sa učila latinčinu, gréčtinu a sanskrt, ale aj staroslovienčinu a veľmi krátko hebrejčinu. Ako by som sa starými pamiatkami dozvedala aj viac o sebe. Starovekým jazykom sa však venujem najmä kvôli prekladom poézie a porozumeniu originálnym, často náboženským textom, ktoré majú presah do súčasnosti. Je to úplne iná úroveň, keď si starý text môžete prečítať v origináli, hoci často je to veľká námaha.
K sanskrtu ma priviedla staroindická poézia plná fascinujúcich vetviacich sa príbehov a originálnej optiky. Ako keď v básni Méghadúta od staroindického básnika Kálidásu posiela milý v odlúčení svojej milej odkaz po oblaku. Páčia sa mi aj staroindické literárne teórie, ktoré kladú dôraz na vnímanie diela, na „dozvuk“, aký zanecháva v ľudskej duši.
Kam vás zaviedli vaše doktorandské výskumy?
Mám dva doktoráty a oba boli pre mňa obrovskou skúsenosťou. V jednom som sa venovala stredovekému českému biblickému prekladu z polovice 15. storočia, kde som našla fascinujúce riešenia, vrátane snahy preložiť Bibliu hovorovým jazykom či vyjadriť niektoré teologické názory. V druhom som sa venovala misionárskej lingvistike v Rusku. Odkrylo mi to svet pôvodných národov, o ktorých som predtým nemala potuchy. Veľa ľudí ani nevníma Ruskú federáciu ako mnohonárodnostný štát. Navštívila som napríklad aj oblasti na Aljaške, kde Tlingiti, Aleuti alebo Jupikovia vyznávajú pravoslávie. Na ostrove Kodiak, preslávenom obrovskými medveďmi, sa nachádza pravoslávny seminár. Spomínam si na neuveriteľnú náhodu v kostole Americkej pravoslávnej cirkvi vo Fairbankse na Aljaške. Liturgiu slúžil kňaz z národa Jupik, okrem angličtiny predniesol aj niekoľko viet v jazyku národa Jupik a cirkevnej slovančine. Po liturgii odrazu ku mne prišiel lektor, chlap ako hora, a spýtal sa ma, odkiaľ pochádzam. Keď som povedala, že zo Slovenska, začal sa vypytovať, odkiaľ presne. Myslela som si, že ide o nejakú hranú americkú zdvorilosť, ten človek predsa nemôže vedieť o regiónoch Slovenska. A potom sa opýtal, či poznám Zemplín, pretože jeho starí rodičia sa presťahovali do Ameriky zo Zemplína. Neuveriteľné, koho na Aljaške stretnete! U Tlingitov žijúcich na Baranovovom ostrove ma zasa zaujalo ich výtvarné umenie, totemy a mytológia spätá so všadeprítomnými obrovskými krkavcami, ktoré na tomto ostrove lovia ryby. Podľa ich mytológie krkavec stvoril svet. Krkavec navrátil ľudstvu slnko, keď ho ukradol lakomý človek. Do krkavca sa prevtelil šaman, aby prenikol do sveta duchov. Krkavec bol obyvateľom ostrova skôr, než ho osídlil človek… V okolí Baranovovho ostrova je toľko rýb, že ich doslova počujete v pravidelných intervaloch špliechať o hladinu. Tlingiti si na obdobie, kým ich územie patrilo Ruskému impériu, spomínajú veľmi pozitívne. Dokonca v polovici 20. storočia ruskému miestodržiteľovi Alexandrovi Baranovovi postavili z úcty totem. Je to neuveriteľné, ale v Severnej Amerike si pravoslávie zachovalo niečo zo sveta pred boľševickou revolúciou viac než v Rusku samotnom.
Venovali ste sa aj porovnávacej lingvistike. Ktoré jazyky považujete za najkurióznejšie?
Netrúfam si to posúdiť, ale pomôžem si slovami skvelého českého lingvistu Viktora Elšíka z Karlovej univerzity. Písal napríklad o jednom nedávno vyhynutom čimakumskom jazyku, ktorým hovorili Indiáni v oblasti štátu Washington. Používali špeciálnu „predponu“, ak hovorili o niekom, kto škúli, ďalšiu „predponu“ zasa použili, ak popisovaná osoba bola chromá alebo mala hrb. Zvláštne podoby slov sa používali aj pre mytologické postavy.
Ako vôbec vyzerali začiatky porovnávacej lingvistiky a diali sa v nich aj omyly?
Pri jej počiatkoch stáli práve misionári. Pravdepodobne ako prvý prišiel na príbuznosť indoeurópskych jazykov chorvátsky karmelitánsky mních narodený na území dnešného Rakúska Paulinus S. Bartholomeo. Pôsobil ako misionár v Indii a v roku 1790 zostavil gramatiku sanskrtu, pri ktorej si všimol príbuznosť sanskrtu s európskymi jazykmi. Misionári sa snažili k jazykom pristupovať svedomito, ako im to dobové poznanie dovoľovalo. Omnoho smelší však boli rôzni iní učenci i nacionalisti, ktorí si chceli príbuznosťou k starým národom „prilepšiť“ svoje dejiny. V Maďarsku napríklad existujú stúpenci teórie, podľa ktorej sú Maďari potomkami starých Sumerov, prispôsobujú tomu rôzne etymológie maďarských slov a odôvodňujú aj architektúru niektorých stavieb. Práve niektorí nositelia bezrodových jazykov, ako sú maďarčina alebo gruzínčina, tvrdia, že sú to jazyky anjelov, lebo anjeli nemajú rod. Takisto sa mnohé národy sporia o to, akej národnosti boli Adam a Eva a že v raji sa rozprávalo práve ich starobylým jazykom.
Kedy ste sa zamilovali do slova?
Písala som od raného detstva, dokonca ešte keď som nevedela písať, rodičia nahrávali moje príbehy na magnetofónové pásky. Písanie bolo pre mňa vždy miestom slobody, môj vnútorný priestor, kde sa môžem najlepšie vyjadriť, prísť k sebe, očistiť sa, prísť na to, kto skutočne som. V detstve som písala veľa o zvieratách, prírodné motívy ma neopustili po celý život. So sestrou sme písali a vydávali časopisy a posielali si ich navzájom popod dvere, už vtedy som veľmi túžila po novinárskej či spisovateľskej práci. Na strednej škole som bola šéfredaktorkou najlepšieho školského časopisu na Slovensku – Študentské slovo, vyhrávala som taktiež literárne súťaže. Neskôr som sa začala venovať vede, vedeckému písaniu, ktoré je zamerané objektívnejšie. Vždy ma fascinovala hlbočina v človeku, do ktorej sa dá stále načierať s prekvapivým, netušeným, naozaj živým výsledkom.
Je pre vás poetické vnímanie sveta spôsob života?
Áno, poézia je spôsob videnia sveta, spôsob údivu, ozvláštňovania obyčajných vecí. Buď si medzi nimi autor všimne nový vzťah, novú metaforu, alebo ich oživí len tým, že ich vyjme z ničoty, z masy vecí, že ich zobrazí v literárnom diele. Poézia je taktiež rozhovor so sebou samým.
„Pýtala som sa prírody, čo je viac – zafír alebo more, perla alebo chrasta, platina či vzduch. A ako oceňujú umenie zvieratá, keď aj Beethoven je len hluk, čo vyruší mačku zo sna…“ Akú úlohu zohráva príroda vo vašich básňach?
Veľkú. Fascinuje ma spolu s ňou pôvod človeka, jeho miesto vo svete. Ako bol kedysi človek závislý na prírode a jej možnostiach a cykloch, tak by na ňu nemal zabudnúť ani dnes, keď sme aj v technickej civilizácii len súčasťou tej istej prírody.
Básnický debut vo veku 22 rokov vás okamžite dostal do povedomia. Zmenila sa odvtedy vaša poézia?
Áno, mení sa formálne i výrazovo. Téma ma však zaujíma stále tá istá – tajomstvo človeka. Básne mám roztrúsené v rôznych zápisníkoch a na papierikoch, niektoré ani nestíham prepísať do počítača. Najnovšou je „Únavou ťa chválim“, ktorá vyjadruje moje stavy vyčerpania (úsmev). Niekedy píšem práve z únavy. Existuje istá hranica síl, pri ktorej si myslíte, že ďalej už nemôžete. Prosto nevládzete. A práve tam sa nachádza istý moment, že predsa sa dá ísť ďalej. A idete. V tom bode zlomu, za hranicou únavy, práve vtedy niekedy píšem.
Zuzana Zimmermannová
foto Gabina Weissová
Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2025)