Gabina Weissová
foto archív Katarína Hybenová
New York, štvrť Brooklyn, časť Bushwick. Tempo, akým sa mení, rýchlosť prílivu a odlivu obyvateľov a jeho transformácia na najtrendovejšiu oblasť Ameriky, to všetko pôsobí ako magnet, ktorý priťahuje pozornosť veľkého množstva periodík. Priamo zo srdca štvrte vzišiel aj internetový časopis Bushwick Daily, ktorý založila Slovenka Katka Hybenová. Najblonďavejšia boxerka v celom Brooklyne tvrdí, že o príbehy nemá núdzu, a tak píše, fotí a nakrúca videá. A to, čo pred štyrmi rokmi vyzeralo iba ako osobný blog, je dnes vďaka nej serióznym a uznávaným periodikom.
Keby sme sa s vami zo súčasného New Yorku vrátili v čase a priestore späť, kde by sme pristáli?
Vyrastala som v Poprade. V detstve som veľa športovala, čítala a snívala. Závodne som lyžovala do osemnástich rokov, takže som strávila veľa času v horách, ktoré mám dodnes veľmi rada. Bola som dobrou študentkou a štúdium mi vždy poskytovalo úlet od reality, takže som študovala rada. V rodine ma vždy brali ako zodpovedné a dobré dievča, nevýhodou tejto roly ale bolo, že som v Poprade nemala pocit, že môžem byť sama sebou. Vždy som totiž cítila povinnosť spĺňať očakávania mojich blízkych. Aj preto som odišla študovať právo na pražskú Karlovu univerzitu. Aby som mala priestor byť sama sebou.
Aké ste mali predstavy o budúcom povolaní?
Vždy som bola ambiciózna, vzorná a zodpovedná, volila som teda školu pod vplyvom týchto skutočností. Okrem lyžovania som nemala žiadne výrazné koníčky alebo záujmy, právo som si zakrúžkovala v príručke vysokých škôl na začiatku štvrtého ročníka na gymnáziu. Neviem, či som mala nejaké konkrétne predstavy o budúcom povolaní. Často si myslím, že je celkom odvážne pýtať sa osemnásťročných detí, čo chcú robiť do konca života. Ako dospievame, naše predstavy sa predsa prirodzene menia…
A menia sa aj predstavy o miestach, ktoré vnímame ako náš domov. Bola vám Praha „priúzka“, keď ste sa rozhodli vymeniť ju za čosi väčšie?
Po skončení právnickej fakulty som začala pracovať ako koncipientka v pražskej pobočke medzinárodnej kancelárie. Sprvu som bola strašne nadšená z prestížnej firmy a vysokého platu, ale po dvoch rokoch sa mi svet scvrkol na veľkosť mojej kancelárie a úplne som stratila samú seba. Vysokým pracovným tempom som sa „vypálila“ ako žiarovka. Tak som sa rozhodla pre zmenu. Nevedela som akú, len predstava nepretržitého života podľa tejto šablóny sa mi zdala neznesiteľná. Podala som si teda prihlášku na ročné štúdium Master of Law v medzinárodnom práve na newyorskú Fordham University School of Law a odišla dúfajúc, že môj život sa zásadne zmení k lepšiemu. Nevedela som, či sa mi podarí v New Yorku zostať, ale za pokus to stálo.
Láska na prvý pohľad: vy a New York?
Celkom zreteľne si pamätám pocit, keď som mala osem rokov a rodičom som povedala, že keď vyrastiem, presťahujem sa do Ameriky. A ten pocit sa mi vrátil, keď som prvé týždne kráčala kilometre a kilometre Manhattanom. Bolo mi jasné, že tam patrím. Že v New Yorku nájdem ľudí, ako som ja. A tak to aj bolo. Veľmi rýchlo som sa v meste zorientovala, našla si kopec kamarátov v škole, ale aj mimo a „skočila hlavičku“ do mesta. Bola to veľká oslava návratu domov. Doslova.
Kde ste žili?
Prvý rok na Manhattane, tam som chodila do školy a spoznávala mesto. Keď som skončila školu, Manhattan som už mala v malíčku. To pravé orechové na mňa čakalo v Brooklyne. Aby ste tomu rozumeli, Brooklyn je dnes rýchlo rastúcou svetovou značkou kvality. Manhattan už nie je tým, čím býval – rajom kultúry a umenia. Dnes je hlavne mega sídlom svetových korporácií a turistickým centrom. Autenticita a umelecký feeling sa presunuli do Brooklynu. Jeho pulzujúca nezávislá kultúrna scéna a nenormálna kreatívna energia ma priťahovali ako muchu žiarovka. Brooklyn bol pre mňa nádejou, že v New Yorku zostanem. Na Manhattane sú totiž vysoké nájmy a ja s mojou izraelskou kamarátkou zo školy sme sa odhodlali zostať a presťahovať sa do lacnejšieho bytu, keďže sme ani jedna nemali prácu. Väčšina zahraničných spolužiakov odišla domov, trh práce bol v roku 2010 ešte stále mizerný, ale pár odvážlivcov sa rozhodlo skúsiť šťastie.
Medzi nimi aj vy. Našli ste si bývanie v Bushwicku a zdá sa, že táto štvrť vám dokonale sadla…
Ocitla som sa v nej úplnou náhodou. Chcela som si nájsť byt v susednej trendy štvrti Williamsburg, ale nájmy tam boli vysoké už vtedy, takže všetky inzeráty nás smerovali do Bushwicku. Tam boli byty síce lacné, ale človek si pripadal ako v gete, veľmi sa mi tam nechcelo. Od známych som ale počula, že Bushwick je nová umelecká kolónia, a tak som to riskla. Ukázalo sa, že štvrť síce navonok vyzerala hrozne, ale v skutočnosti bola úžasná.
Stretla som tam množstvo skvelých, kreatívnych ľudí, našla malé kaviarničky s pozliepaným nábytkom, galérie, prežila najlepšie spoločenské podujatia v najmenej typických prostrediach (od tanečných parties v starých skladoch až po rôzne umelecké performance v loftoch a starých továrňach). Z nového domova som bola úplne unesená. Navyše som mala pocit, že o tomto mieste nikto nevie, a ja som chcela o Bushwicku povedať celému svetu! Bolo mi jasné, že keby Andy Warhol žil, býval by tu. A tak som si založila blog. Chcela som fotiť a písať o bushwických umelcoch, zachytiť jedinečný životný štýl tohto miesta. Pre našu aj ďalšiu generáciu zdokumentovať jeho energiu. Lebo keď žijete v Bushwicku, nezáleží na tom, aký výhľad máte z okna, ide tu o energiu, ktorá človeka dovedie k najlepšej verzii samého seba a k realizácií množstva projektov, o ktorých by sa mu inde ani neprisnilo.
Na toto ste študovali právo?
(Smiech) Po ukončení školy som vôbec nevedela, čo som mnou bude. Pravdupovediac, predstava, že sa vrátim do advokácie, ma desila, ale zároveň myšlienka, že by som sa jej vzdala, bola bolestná. Akoby som zradila celú svoju rodinu a všetkých ľudí, ktorí ma poznali ako mladú ambicióznu právničku. Pár mesiacov som žila takto rozpoltená. Absolvovala som advokátske skúšky a z internetovej kaviarne rozposielala svoje životopisy. Zároveň som žila v Bushwicku a pracovala na blogu, len tak pre seba. To ma hrozne bavilo.
O čom ste písali a čo ste fotili?
O miestnych ľuďoch a veľmi ma bavilo to všetko fotiť. Bushwick Daily bol založený predovšetkým na fotografiách, vďaka ktorým som získala ocenenia a usporiadala niekoľko výstav. Zrazu v mojich žilách pulzoval život, a to bolo niečo, čo mi predtým chýbalo. Samozrejme, základy fotky som sa musela naučiť, ale na cvaknutie dobrej fotografie som musela svoje racionálne JA úplne vypnúť. Keď som fotila, úplne som splynula z prostredím, vôbec som sa necítila ako osoba ohraničená od sveta svojím telom, ale ako plynulá súčasť vesmíru. Dotkla som sa takto boha. S týmto právo súťažiť nemohlo.
Avšak v porovnaní s umením mohlo právo ponúknuť aspoň akú-takú finančnú istotu…
V New Yorku som si našla dočasnú prácu na českej transakcii a strávila pár týždňov v advokátskej firme, ale v porovnaní s tým, čo sa odohrávalo v mojom „bushwickom“ živote, to bola nekonečná nuda. Na dôvažok som sa po pár mesiacoch dozvedela, že som advokátske skúšky neurobila, a to len potvrdilo, čo som už vedela…
…že sa budete venovať Bushwick Daily na plný úväzok.
Keď som ho zakladala, necítila som sa ako príslušníčka žiadneho národa, ale ako obyvateľka Bushwicku. Úplne som splynula s prostredím, takže mi to zvláštne nepripadalo. A pokiaľ ide o umenie, myslím, že som ho v sebe nosila od detstva, ale keďže moje okolie mu neprialo, tak som umeleckú stránku svojej osobnosti „vypla“ a sústredila sa na tú „racionálnu“. No ona sa zasa „zapla“, keď som už žila ďaleko od prostredia, v ktorom som vyrastala.
V známom projekte „Humans of New York“ fotograf Brandon Stanton na sociálnych sieťach pravidelne prináša portréty Newyorčanov spolu s krátkym textom plným emócií. Možno povedať, že Bushwick Daily sa v niečom na tento projekt podobá?
Áno, zo začiatku som pravdepodobne vychádzala z podobného bodu ako Humans of New York: zachytiť príbeh, načrtnúť ho jednou vetou… Ale už tomu tak nie je. Pre mňa ako fotografku je taktiež najzaujímavejší portrét. Zároveň však považujem za veľmi dôležitý aj žurnalistický aspekt tejto práce. Píšem napríklad o ľuďoch, ktorí aktívne formujú kultúrnu scénu v Bushwicku.
Ako ste vyberali ľudí, vhodných na fotenie? Ráno ste vstali, vzali foťák a vyrazili do ulíc?
Spočiatku to bolo presne takto. Ráno som aktívne behávala a robila „výskum“ terénu, teda kde sa otvorili nové podniky, kde cez noc „vyrástli“ nové grafitti a tak podobne. Neskôr som si do batohu naložila laptop a foťák, šla sa prejsť a prechádzku zakončila v obľúbenej kaviarničke, v tom čase jedinej široko-ďaleko. Tam som zeditovala fotky, čosi napísala a zavesila to na web. Vždy, keď som stretla niekoho zaujímavého, urobila som s ním interview a nafotila ho. Takto som napísala stovky článkov, zoznámila sa so stovkami ľudí, jednoducho som prešpikovala Bushwick do kosti. Naučila som sa o ňom viac, ako keby som sa tam narodila. Často mám pocit, akoby som s každým, o kom som písala, bola akosi hlbšie prepojená…
Spomeňte aspoň niektoré z najinšpiratívnejších stretnutí…
Ťažko mi vybrať len jedno, inšpiratívna energia a vášeň pre prácu je pre Bushwick veľmi typická. Pamätám si na dve Dominikánky, vyrastajúce v Bushwicku, ako otvárali spoločne svoj ďalší biznis. Tým prvým bola kaviarnička a druhým obchodík s čerstvými džúsmi. Obe sa veľmi tešili a ja som cítila, akoby nás spájalo mýtické sesterstvo. Zároveň som bola šťastná, že môžem rozpovedať ich príbeh a že predstavujú príklad bushwického úspechu. Kritici totiž často tvrdia, že kapitál do Bushwicku plynie len zvonku a že ľudia, ktorí tu vyrástli, nepoberajú z neho žiadne výhody. A to nie je pravda. Keď máš dobrý nápad, tu ho môžeš zrealizovať.
Spomeniete si ešte na svoj prvý článok v Bushwick Daily spred štyroch rokov?
Áno – fotografia bushwických loftov, ktorá vypovedala o hľadaní krásy v industriálnej surovosti. Ako historicky najčítanejší článok musím spomenúť príručku pre nováčikov k bushwickým zastávkam metra. Popularita článku reflektovala príval ľudí, ktorí sa sem v posledných rokoch prisťahovali za lacným nájmom a pestrofarebným susedstvom. Často máme obrovskú čítanosť, najmä keď napíšeme ako prví o niečom, čo zaujíma aj celoštátne médiá. Tie nám potom volajú a linkujú náš článok. Je to skvelé, keď nás cituje napríklad New York Times (čo sa stalo neraz), dáva mi to pocit zmysluplnosti našej práce.
Prenikli ste už do hlbšieho povedomia miestnej kultúrnej a umeleckej society? Spoznávajú vás ľudia v Bushwicku?
Je celkom vtipné byť lokálne slávna. Môj manžel sa často smeje, že som slávna ako Wayne vo filme Waynov svet. Je to príjemná forma slávy, ktorá sa končí, akonáhle skočím na metro a odveziem sa do inej štvrte.
Voľakedy ste písali a fotili sama, dnes šéfujete tímu redaktorov a prispievateľov…
Dnes už mám vybudovanú skvelú podpornú komunitu. Určite to však u nás nevyzerá ako v typickej redakcii. Hlavne preto, že žiadnu redakciu nemáme (smiech). Fungujeme cez internet, takže komunikujeme medzi sebou mailmi a cez Google Groups. S prispievateľmi sa stretávam raz do mesiaca a s tímom piatich redaktorov týždenne. Vyše 70 ľudí prihlásených na Google Group volám Bushwick Daily Think Tank. Diskutujeme o tom, čo sa práve u nás deje a aký postoj k tomu zaujmeme. Bushwick je kvôli svojej dynamike politicky veľmi senzitívna štvrť, a tak považujem za veľmi dôležité formovať Bushwick Daily ako pozitívne mysliacu platformu, ktorá nešíri negatívne stereotypy a strach, ale naopak, otvára konštruktívne debaty a navrhuje riešenia.
Našli ste si blízkych priateľov, s ktorými sa stretávate a trávite voľný čas?
Samozrejme! Sú to často podobne naladení ľudia ako ja, nedostatkom priateľov som nikdy netrpela. Mnohých som stretla vďaka práci, písala som o nich a už mi „prischli“. S mnohými ma spája aj kreatívna spolupráca, čo ma často veľmi teší. Pár veľmi dobrých kamarátov som spoznala na Twitteri. Napríklad s Berlínčankou Katjou, ktorá žije v Bushwicku a profesionálne sa venuje ženám v oblasti brandingu a consultingu, sme sa navzájom sledovali na Twitteri asi rok. Neskôr sme sa osobne stretli na káve a bol to úplný „friend crush“. Existuje pre také čosi výraz v slovenčine? (smiech) Ako podnikateľky sme jedna druhej veľmi porozumeli a navzájom sa podporovali. Neskôr nám napadlo, že naše stretnutia sú pre obe také cenné, že by bola škoda, keby sme si to nechali pre seba. Založili sme teda bushwický podnikateľský klub, kde sa miestni podnikatelia stretávajú na happy hours a workshopoch. My to organizujeme a tie skupinové rozhovory len veľmi jemne navigujeme. Za šesť mesiacov sme získali takmer päťsto členov.
V Brooklyne ste našli aj lásku svojho života…
Môj manžel, americký maliar Ken Kocses, vystupuje pod menom Kenny Colors. Zoznámili sme sa pred piatimi rokmi úplne gýčovo – na valentínskej párty, na vôbec prvej brooklynskej párty, ktorej som sa zúčastnila (smiech). Legendárny undergroundový kolektív Rubulad organizuje pololegálne parties v netradičných priestoroch a je známy snovou výzdobou, ktorá vyzerá, akoby ste vkročili do inej dimenzie či iného storočia. Často tam vystupujú teatrálne hudobné a akrobatické skupiny, celý zážitok je veľmi inosvetský. Ja som sa tam prechádzala s otvorenými ústami, chodila z jednej miestnosti do druhej, predierala sa medzi ľuďmi a úplne stratila pojem o čase a priestore. Vtedy som zazrela mladíka, zozadu vyzeral ako jeden z kamarátov, s ktorými som prišla. Poklopala som ho po pleci, otočil sa a bol to Ken. Ospravedlnila som sa, že som si myslela, že je niekto iný, na čo on pohotovo odpovedal, že môže byť niekto iný, ak chcem. Minulý rok sme sa vzali u nás na záhrade. Často cítim, že to nie je náhoda, že sme spolu. Bol vlastne prvým človekom, ktorý mi povedal viac o štvrti Bushwick.
Tvoríte umelecký pár, čo evokuje predstavu, že u vás doma vládne tvorivá atmosféra: ráno sa dlho spí a v noci žije, v byte je útulne a na život pozeráte pohľadmi bonvivánov…
Asi tak nejako. Obaja milujeme umenie a radi a často sa o ňom bavíme. Oboch nás zaujíma duchovno a transformácia ľudského vedomia. Chceme vedieť, ako môžu jednotlivci žiť šťastnejšie a lepšie, a tým ovplyvniť spoločnosť naokolo. Často diskutujeme o autoroch ako Penney Peirce alebo Gary Zukav. To veľmi ovplyvňuje našu prácu. Chováme dve mačky a ďalšie dve kŕmime v záhrade. Máme nádhernú záhradu, čo je malý zázrak v meste ako New York. Pestujeme v nej bylinky a zeleninu a v lete tam trávime veľa času. Neviem však, či sme úplne typickí bonviváni (smiech). Ani jeden z nás nepije alkohol, ani neužíva omamné látky, z divokých večierkov sme už tiež vyrástli. A obaja vášnivo radi športujeme.
Na lyže však asi môžete zabudnúť. Akú športovú aktivitu ste si našli namiesto lyžovania?
Aktívny pohyb pre mňa predstavuje spôsob, ako úzkosť nahradiť radosťou. Nemyslím, že by som bez mentálneho oddychu, ktorý mi šport poskytuje, úspešne založila Bushwick Daily. Veľa behávam, milujem hot jogu a minulý rok som sa úplnou náhodou dostala k boxu. V posilňovni som sa zoznámila s trénerom boxu, z ktorého priam sršala dobrá energia a zaujímavé historky. V jeho tíme trénuje niekoľko profesionálnych a neporazených boxerov, ktorých pravidelne vídať bojovať na HBO. Keďže som, kto som, urobila som s ním rozhovor a zostali sme kamaráti. Neskôr mi ponúkol, aby som box sama vyskúšala a po prvom tréningu som sa od neho stala závislou. Baví ma, že som dala svojmu športu nejaké smerovanie a zmysel. Teraz behám, cieľom je mať rýchlejšie nohy v ringu. A stále sa učím nové veci, lebo box je veľmi technický šport. Trochu mi tá kontinuita a tréningová štruktúra pripomína moje lyžiarske roky.
Spojenie žena a box nebýva veľmi typické. Priťahuje vás tento šport práve preto?
V našom tíme som jediná žena a v celej telocvični by ste ženských bojovníčok narátali asi päť na sto mužov. Ženský box dlho nebol spoločensky prípustný a až do roku 2012 bol zakázaný i na olympiáde. Často mi vzostup tohto športu pripadá symbolický pre feminizmus. Postupne sa nahrádza archetyp bezmocnej, podvyživenej a krehučkej ženy tou skutočnou, silnou, odvážnou a zároveň veľmi ženskou. Ja sama som mala v ringu problém niekoho udrieť do tváre bez toho, aby som sa mu zároveň neospravedlnila. A bála som sa úder dostať. Ale viete čo? Dnes je to už úplne v pohode.
Zvažovali ste, že by ste z Brooklynu odišli a vydali sa zasa o kus ďalej do sveta?
O zmene uvažujem vždy, keď príde krutá newyorská zima. Vtedy sa sama seba pýtam, prečo som nešla ešte trochu ďalej a neusídlila sa napríklad v Los Angeles. Tam je krásne počasie celý rok, more, pláže a ľahší prístup do prírody. Na jar ma to väčšinou vždy prejde. Myslím, že základom pokojného žitia v New Yorku sú dovolenky a výlety do prírody. New York, nielen Brooklyn, vie byť niekedy drsný. Tá príslovečná energia, ktorá spôsobuje, že všetci veľa a vášnivo pracujú, sa musí konzumovať striedmo. Treba rešpektovať oddychový čas. Ja osobne s tým mám trochu problém, je to niečo, čo sa stále ešte učím. Nie vždy si totiž doprajem oddych, keď už cítim, že mi ho treba. Všetko ostatné sa mi zdá dôležitejšie a väčšinou na to doplatím. A keď sa dostanem do stavu vyhorenia, New York neznášam a nemám chuť robiť vôbec nič, len frflať.
Jeden z vašich statusov na sociálnej sieti avizoval: „Je možné, aby sa splnili všetky moje sny?!“ Ako to teda je – už nemáte o čom snívať?
Keby to tak bolo, bola by som asi mŕtva (smiech). Snov mám veľa! Pár mesiacov už pracujem na knihe, je to môj osobný príbeh, ako som prišla do Bushwicku, založila blog a bola súčasťou scény. Veľmi si prajem, aby som ju dokončila a aby bola dobrá. Samozrejme, rovnako si prajem, aby Bushwick Daily rástol do krásy a aby som mohla zamestnávať výborných ľudí. Zároveň chcem mať dostatok času na fotografiu, tú som v posledných mesiacoch zanedbávala kvôli manažérskym povinnostiam.
Riadite sa v živote nejakou filozofiou, mottom, ktorý máte ako čip vložený hlboko pod kožou?
Vždy počúvaj svoju intuíciu, srdce a ver pocitom. Ak z niečoho nemáš dobrý pocit, tak to dobré nebude a naopak. Naša intuícia disponuje milión násobne väčším počtom informácií ako rozum.
Kam by ste v Brooklyne, konkrétne v Bushwicku, vzali človeka, ktorý by mal v ňom spoznať to najlepšie z najlepšieho…?
Bushwick je skôr koncept, ako súčet turistických atrakcií. Je o kreatívnej energii a náhode. Preto by som vás v piatok večer zobrala predierať sa davmi na bushwických vernisážach, potom by sme si dali tacos v Los Hermanos, následne by sme vlietli na drag queen show do baru Bizarre, ktorý vlastnia francúzski filmári. Možno by sme cestou začuli hrať dychovú kapelu v loftoch Cheap Storage a ocitli sa v oceáne spotených tiel. Alebo by sme si v jedno sobotné ráno len tak sadli do kaviarne Little Skips, kde som založila Bushwick Daily, a pozorovali ľudí trúsiacich sa okolo…