Ľahnúť si do čerstvo opratých perín, plávať v rybníkoch, jazerách, riekach či moriach, pri objatí cítiť tlkot srdca toho druhého… Čo nás skutočne robí šťastnými? Katarína Poliačiková má vo svojom zozname jasno, neustále ho rozširuje a motivuje k tomu aj okolie. Život pozoruje všetkými zmyslami, vníma krásu aj tam, kde iným uniká a hravo sa vrhá do experimentov s perom, pohybom, fotografiou i divadlom. Popri tom pozorne načúva druhým, ktorí jej do rúk vkladajú svoje príbehy, no i vlastnému hlasu a túžbam, aby ich zabalila do ďalších nečakaných umeleckých projektov.
Spomínate si na okamih, kedy sa zrodil nápad na knihu Ministerstvo malých radostí?
Rozpomenula som si na moment spred jednej dekády, kedy som čítala denníky Susan Sontag zo 60. a 70. rokov, ktoré vyšli po jej smrti pod názvom As Consciousness is Harnessed to Flesh. Sontag bola pre mňa vždy nedosiahnuteľná intelektuálna ikona – až kým som prechádzala spomínanú knihu a narazila na dvojstránku, kde stál záznam z februára 1971. V jeden deň si zapísala zoznam vecí, ktoré mala a nemala rada. Začala som čítať: Veci, ktoré mám rada – vatry, Benátky, tequila, západy slnka, vôňa čerstvo pokosenej trávy, mikroskopy, Bach… Fascinovalo ma to v tej jednoduchosti a zároveň sile, tá vzdialená Susan Sontag sa mi v tom momente úplne „poľudštila”. Zrazu bola niekým ako ja, bola mi blízko. Tiež mala rada západy slnka, Benátky a vôňu čerstvo pokosenej trávy. Prišlo mi to ako zásadná a trochu zázračná vec, že tie malé radosti nás dokážu spájať naprieč časom, naprieč kultúrami aj sociálnym statusom. A to je vlastne Ministerstvo malých radostí vo svojej úplnej podstate.
V Trnave nedávno skončila vaša výstava Čas na radosť, kde návštevníci mali možnosť pridať vlastné malé radosti. Ktoré vás najviac pobavili?
Radosti iných ľudí zbieram už dva roky a všimla som si, že ma vždy potešia také, ktoré sú buď veľmi špecifické, senzuálne, alebo trochu rebelské. Z trnavskej výstavy vyberám: zvuk zovretej vody pri zalievaní čaju do starého čajníka, nechať žĺtok prasknúť v ústach, tancovať naboso, dať si dole podprsenku po celom dni… A potom tam bola radosť, ktorá ma špeciálne potešila, lebo reagovala na samotnú inštaláciu výstavy. Znela: To, že som presunul jeden z týchto kameňov a nikto nepríde na to, ktorý a kam.“
Čo vás vo všeobecnosti robí najviac šťastnou? Malé, či veľké veci?
Postupne som si uvedomila, že tie malé veci sú vlastne často veľké v tom, aký majú dopad, ako ma dokážu hĺbkovo uspokojiť. Je to celé o hodnotách a o tom, akú „výživu” naozaj potrebujem(e). Pred pár rokmi, keď mi vyšla kniha DYM, som mala taký zvláštny zážitok, celkom živo si na to spomínam. Bola som práve v kuchyni, keď som dostala správu, že kniha sa vypredala už po pár dňoch. Vedela som, že by som sa mala tešiť. Ale nedokázala som to precítiť, lebo som sa v osobnom živote veľmi trápila kvôli jednému dosť nevydarenému vzťahu. Cítila som takú zvláštnu rozpoltenosť. Ten „veľký” externý úspech mi bol zrazu dosť ľahostajný. Až ma to zarazilo. A vtedy som si uvedomila, že tá hĺbková radosť vychádza u mňa z iného miesta a je stimulovaná inými vecami. Sú to pre mňa vzťahy, príroda, momenty, keď tvorím. A tiež v úplnej každodennosti: momenty ticha a úplného spomalenia, kedy sa nadýchnem a precítim prítomnosť – svetlo v byte, čerstvý vzduch cez okno, zahvízdanie drozda, keď v byte padá jarný súmrak. Alebo ticho s blízkou osobou počas hlbokého rozhovoru. Alebo keď mama vysloví moje meno do telefónu. A v súčasnosti mám jednu veľmi obľúbenú malú radosť, ktorá je mojím nedeľným rituálom: napustím si plnú vaňu a cez otvorené okno počujem organ, ktorý hrá v kostole hneď vedľa. Toto je už možno z kategórie veľkých radostí! Je to presne o tom, že hranica „veľkosti” je pri radosti veľmi fluidná – to, čo si niekto ani nevšimne, je pre niekoho iného veľkým potešením.
Keď je ľuďom ťažko, rýchlejšie tie maličkosti prehliadnu. Vy si ich dokážete všímať stále?
Myslím, že schopnosť prežívať radosť sa dá pestovať. Som presvedčená, že je to predovšetkým o pozornosti voči okolitému svetu a malým momentom. Je to o tom, že zdvihneme oči od obrazovky mobilu a rozhliadneme sa naokolo. Pozornosť, ale tiež zvedavosť a otvorenosť voči svetu. Myslím, že to, ako dokážeme vnímať a užívať si svet, sa formuje hlavne v detstve. Ako nám je to umožnené v prostredí, do ktorého sa narodíme. A, samozrejme, je podstatné zachovať si v sebe to dieťa, ktoré si rado skočí do mláky aj v štyridsiatke. Nie všetkým je však v detstve dopriata možnosť prežívať radosť autenticky a integrovať si ju ako prirodzenú súčasť bytia. Mne to dopriate bolo vďaka mame, ale viem, že mnohí ľudia sa k tomu musia dopracovať neskôr, keď si hľadajú cestu späť k sebe a spoznávajú svoje skutočné potreby. No a keď nám je ťažko, sú to práve malé každodenné potešenia, ktoré nás môžu držať nad vodou. Napríklad sadnúť si k rieke a dívať sa na hladinu. Kráčať lesom a zhlboka dýchať. Zároveň som si však veľmi vedomá istého zradného postkapitalistického individualistického naratívu, že každý je zodpovedný za svoje šťastie. Ovplyvňujú nás systém a možnosti, do ktorých sme sa narodili. A každý má tú štartovnú líniu inde, aj na ceste ku schopnosti precítiť radosť v každodennosti. Lebo všetko so všetkým súvisí.
Istý čas ste žili a túžili zostať žiť v New Yorku. Čo vás na tomto meste lákalo a čo odlákalo?
New York je cez príbeh mojich prastarých rodičov, ktorí sa tam v roku 1908 zoznámili ako imigranti, súčasťou môjho osobného príbehu. Je to mesto, ktoré ma fascinuje, ktoré milujem a zároveň miesto, ktoré som sa rozhodla nevybrať si pre život. Má to veľa dôvodov. Keď som do NYC začala cestovať, bola som o viac ako dekádu mladšia a bolo to pre mňa veľmi formatívne. Tam sa mohli prejaviť iné časti mňa, ktoré boli v našom kultúrno-spoločenskom kontexte potlačené alebo v úzadí. Bolo to pre mňa obdobie sebaobjavovania. New York City je veľmi zvodné mesto a keď sa hovorí „ak to dokážeš tu, dokážeš to kdekoľvek”, nie je to klišé, je to skutočne tak. Tie možnosti sú veľké a špecifické na NYC je to, že sú často na dosah, vie to byť mesto šťastnej náhody. Film a realita sa tam prelínajú a splývajú. Zároveň som to prostredie po rokoch začala vnímať oveľa realistickejšie, pragmatickejšie, aj kritickejšie. Stále je úžasné, ale zároveň má aj veľa temných stránok. A tie súvisia s Amerikou ako takou, s neúprosným nastavením systému voči sociálne slabším a zraniteľnejším a celkovým nastavením spoločnosti. Existuje tam drsnosť prostredia súvisiaca s neskorým kapitalizmom, ktorý v tomto meste funguje ako veľký valec a neušetrí nikoho, kto nemá prostriedky alebo šťastie. Začala som vnímať aj reálne životy mojich blízkych priateliek a priateľov, ktorí tam žijú dlhodobo. A spadli mi mnohé ilúzie. Je úplne iné byť tam na chvíľu, pohodlne za peniaze z grantu alebo tam fungovať v tej únavnej každodennosti a snažiť sa zarobiť na drahý život. Zároveň to mesto nesie, okrem iných protikladov, aj ten, že človeka dokáže veľmi nabiť a inšpirovať, ale po čase sa stane neskutočne vyčerpávajúce. Som tam šťastná dva mesiace a potom sa už teším domov.
Ako sa vám žilo a tvorilo v Portugalsku a čo z ich saudade zostalo vo vašej DNA?
Práve v Portugalsku som si uvedomila, aké sú moje skutočné hodnoty a potreby. A že oceán, dobré víno, slnko a pomalý prístup k času sú pre mňa podstatnejšie a výživnejšie ako kariérne možnosti. Tie síce v New Yorku často vyzerajú ako na dosah, ale zároveň sa rýchlo vyparia. Ak bol New York formatívny pre moju osobnosť, Lisabon a oceán boli dosť zásadné pre moju tvorbu. Vytvorila som tam moje prvé video-eseje, začala som viac pracovať s literárnou formou písania, cez oceán som skúmala tému času. Energia oceánu ma fascinovala. V roku 2019 som realizovala samostatnú výstavu v Prírodovednom múzeu v Lisabone. Keďže rada pracujem s príbehmi miest a orálnou históriou, výstava bola šitá priamo pre priestor. Vychádzala z tragickej udalosti, veľkého požiaru, ktorý múzeum postihol v 70. rokoch. No a neskôr som Lisabon preniesla na Slovensko v podobe výstavy Trembling Edges, doslova aj fyzicky, keďže jej súčasťou boli aj staré keramické črepy, ktoré som dlhodobo zbierala na brehu rieky Tejo, kde sa vyplavujú. Portugalsko bol a je hlboký zdroj inšpirácie. A áno, emócia saudade je bytostne blízka môjmu prežívaniu. Tá špecifická portugalská melanchólia mi úplne sadla.
Čím vás obohatilo Japonsko?
V Japonsku som strávila dva mesiace na umeleckej rezidencii. Na začiatku pobytu som cestovala s priateľkou Sašou a spoznávali sme spolu krajinu. Prvé dva týždne som sa každý deň aspoň raz rozplakala. Nebolo to však zo smútku, bolo za tým zvláštne, silné dojatie z krásy, ktorá bola pre mňa úplne nová. Stála som napríklad v múzeu pred tristoročným objektom a keď som videla, s akou pozornosťou, trpezlivosťou a neskutočným zmyslom pre estetiku bol vyrobený, prosto mi vyhŕkli slzy. Viem sa dojať pri mnohých veciach, ale toto sa mi nikde inde nestalo. Japonský zmysel pre krásu a detail je niekde úplne inde, než sme zvyknutí z nášho kontextu. Ďalšou zásadnou skúsenosťou bolo spoznávanie inej reality japonskej spoločnosti, ohmatávanie miestnych zvyklostí a noriem. Tie sú v mnohom úplne iné ako to, na čo sme zvyknutí v našom západnom svete. Je to niekedy až taká mentálna facka, lebo človek si uvedomí, že je naučený na istý poriadok sveta, istý spôsob fungovania a správania a zrazu narazí na situácie v inej krajine, kde to majú nastavené úplne inak. V Japonsku je veľmi veľa vecí iných – už len odmietnutie tam má úplne iné parametre. V Japonsku som precítila na vlastnej koži a do hĺbky, ako veľmi vieme byť ponorení v našich sociálne, spoločensky či politicky formovaných realitách, ktoré často považujeme za jediné správne a nespochybniteľné a keď z nich vyjdeme, ostaneme úplne zmätení z toho, že to niekde inde môžu mať naruby. To sú pre mňa zážitky, ktoré ma učia pokore a tolerancii. Vnímam to ako jeden z najdôležitejších aspektov cestovania.
Je pre vás rezidencia spôsob, ako sa na chvíľu stať niekým iným?
Nepovedala by som, že sa stávam niekým iným, skôr spoznávam samu seba v iných kontextoch, kultúrach a v istom stimulujúcom diskomforte, ktorý na novom mieste prežívam. O tom presne bolo pre mňa i Japonsko. A to je veľmi dôležité, som si istá, že keby som nemala tieto skúsenosti života na rôznych miestach, ktoré ma formovali posledných 15 rokov, bola by som dnes iný človek. Umelecké rezidencie sú totiž veľmi špecifické, nie je to turizmus alebo krátka návšteva. Počas dvoch – troch mesiacov už začnete mať na novom mieste život alebo sa budete snažiť vytvoriť si nejaký životný rytmus a siete, ktoré vás držia. Obľúbená kaviareň, bar, potraviny, spoznávajú vás ľudia na miestnom trhu. Cez prácu máte zároveň priamy kontakt s domácimi. A vtedy sa dá ísť už viac do hĺbky. Ako dieťa som nechodila na žiadne dovolenky, s mojou mamou ako samoživiteľkou sme si to nemohli dovoliť. Ale v dospelosti mi to bolo vynahradené, vďaka mojej práci, úplne naplno a vlastne som vďačná, že to je takto. Mala som už možnosť vyskúšať si život v deviatich rôznych mestách. A popritom tvoriť.
K Bratislave ste si hľadali cestu dlhšie, v knihe DYM o nej hovoríte ako o meste, v ktorom sa dobre túži po iných…
Bratislavu vnímam ako mesto, ktoré si nepustí človeka pod kožu rýchlo. Možno aj preto, že napríklad v New Yorku môžete byť mesiac a vyhlásiť sa za Newyorčanku a je to akceptované, to mesto dovolí ľuďom osvojiť si ho, splynúť s ním veľmi rýchlo. Avšak v Bratislave musíte byť Prešporčanka tretej generácie, aby sa to rátalo (smiech). Bratislava mala pre mňa pomalý nábeh. Keď som sa sem prisťahovala, takmer nikoho som nepoznala. Ale teraz ju vnímam ako moje mesto. Aj preto, že sa v nej dobre túži po iných. Keď vyšla kniha DYM, fascinovalo ma, koľko ľudí sa s touto vetou stotožnilo. Akoby som ňou pomenovala niečo, čo viselo vo vzduchu. Bratislava je veľmi príjemná na život. Na hlavné mesto má špecifickú, malú mierku. Dá sa ľahko obsiahnuť chôdzou. To mám na nej veľmi rada. Bratislava nie je príliš hlučná a nemá anonymitu príznačnú pre veľkomesto, práve naopak, na ulici či v kaviarňach podchvíľou narazíte na známych. A tu prichádza jej „problém”, Bratislava nie je veľkomesto a nemá atmosféru metropoly. Verejný priestor tu nie je presahujúci, magický. Je nám v nej dobre, ale zároveň túžime po iných mestách, po veľkolepej architektúre, atmosfére, z ktorej sa nám zatočí hlava. Po Budapešti, Londýne, Berlíne, New Yorku… Osobne túžim aj po väčšej multikultúrnosti a pluralite možností. To je napríklad vec, ktorú mám v New Yorku veľmi rada.
Nakoniec Bratislavu v knihe vykresľujete ako miesto neobyčajne milých príbehov, ktoré ste zažili s ľuďmi či pri ich pozorovaní…
Formát pozorovaní a krátkych príbehov je pre mňa, pisateľsky, najprirodzenejší. Baví ma skúšať na malom priestore niekoľkých strán zachytiť niečo, čo sa len mihlo v okolí, ale príde mi veľmi dôležité, zaujímavé či hodnotné. Snažiť sa tú kvalitu posunúť ďalej. Ťažko povedať, ktorý je môj najobľúbenejší príbeh z knihy. K príbehu „Pani s taškami”, ktorý je príbehom pani bez domova, ktorá sa v Bratislave vynára na rôznych miestach v rôznom čase, mám však veľmi vrúcny vzťah. Asi aj preto, ako vznikol. Bol to jeden veľmi prchavý a silný moment a zachytiť ho bolo otázkou času a veľkého zanietenia, akoby to bola najdôležitejšia vec na svete. Po tomto nečakanom večernom stretnutí som prišla domov, sadla som si k stolu a rýchlo som zapisovala, čo nám pani vyrozprávala. Nebolo to len o zachytení obsahu, ale aj o jej spôsobe rozprávania, ktorý ma uhranul špecifickou textúrou. Chcela som rýchlo zachytiť niečo veľmi krehké, ale zároveň veľmi silné. Prítomnosť Pani s taškami vo verejnom priestore Bratislavy pre mňa bola zásadná a záležalo mi na tom, aby po nej ostala nejaká stopa – okrem tej v mysliach ľudí, ktorí ju pravidelne stretali.
Rada pracujete spontánne v teréne? Ako vám napadlo na rušnom Manhattane vymieňať príbehy ľudí za mušle?
K tomuto typu práce som sa dopracovala po čase, ale prišlo to prirodzene. Asi to súvisí sa aj s tým, že som sama flanérka a odmalička sa zo všetkého najradšej túlam, v prírode aj v meste. V New Yorku som mala dlhšie chuť spraviť niečo vo verejnom priestore, lebo jeho energia a dynamika je tam veľmi špecifická. Verejný priestor je tam ako scéna, obývačka, dejisko viac či menej uveriteľných príbehov a situácií. Niekedy ťažko rozlíšiť, či sa práve natáča film, alebo to, čo vidíte, je každodenná realita. Môj happening prišiel spontánne. Shells for Stories, ako som ho nazvala, vyšiel z túžby vstúpiť do newyorskej ulice nie ako pasívna pozorovateľka, ale ako aktívna účastníčka. Lákali ma interakcie s neznámymi ľuďmi a zbieranie príbehov. Keď som s tým začala, nemala som vôbec žiadne očakávania. A to, čo som zažívala, bolo také bohaté, že som o tom začala spontánne písať knihu. Príbehy boli len jednou vrstvou toho celého. A počas tých pár týždňov mi ľudia vyrozprávali veľmi osobné veci, ktoré pokrývali celú škálu ľudskej skúsenosti. Vypočula som si všetko od príbehu stratenej a nájdenej batožiny až po stratu blízkych, hľadanie zmyslu života či ťažké príbehy imigrácie. Ďalšou rovinou bolo spoznávanie seba samej v tejto situácii, nie je jednoduché sadnúť si len tak v NYC na ulicu a exponovať sa. Bolo to fyzicky aj mentálne dosť náročné, ale ponúklo mi to nečakaný priestor pre sebaspoznávanie.
Čo bolo posolstvom performance Držať Rieku, v ktorom ste pracovali s tokom Dunaja?
Toto predstavenie som vytvorila s Evou Priečkovou, pohybovou umelkyňou, s ktorou spolupracujem už pár rokov. Práve vďaka jej vedeniu som sa odvážila vykročiť do zóny pohybu a performatívneho vyjadrenia sa. Obe máme rady prácu s konkrétnym miestom, ktoré skúmame a reagujeme naň. Vtedy sme si vybrali breh Dunaja v Bratislave na Pečnianskej pláži. Chodili sme tam dva mesiace, navnímali prostredie a postupne formovali choreografiu. Časť predstavenia sa odohráva na pláži a časť v rieke, do ktorej vstúpime až po ramená, kráčame s prúdom aj proti nemu, tancujeme. Celé to má mnoho vrstiev, ale dôležitá je asi tá, že pohybovo reagujeme na tok rieky, ktorý doslova testujeme vlastnými telami. Skúmali sme otázky: Kde končí rieka? Aký je náš vzťah s ňou? Ako rieka vstupuje do našich tiel? Kde kladie odpor, kde súznie? Bolo to celé veľmi poetické a do veľkej miery abstraktné a diváci si v tom mohli nájsť svoje významy a obrazy. Premiéru sme mali v polovici novembra 2022, museli sme byť v neoprénových oblekoch, voda mala dvanásť stupňov. Veľmi rada spomínam aj na skúškové obdobie, prezliekali sme sa rovno na pláži, v zime, všetko to bolo veľmi skutočné a trochu drsné, žiadna šatňa a komfort, len termoska s teplým čajom. Cítila som sa v tom období veľmi dobre a zdravo. Otužovanie v neopréne mi ostalo doteraz. K Dunaju mám veľmi vrúcny vzťah. Keď som pri ňom, ani veľmi netúžim po iných mestách (úsmev).
V Catalogue of Endings spolu s Martinom Jenčom píšete, že sme spoločnosť naučená pokračovať, preto sme takí zlí v ukončovaní vecí …
Koncept knihy vymyslel Martin, ktorý sa témou zaoberal už dlhšie vo veľmi osobnej rovine. Jedným z jeho základných impulzov bolo, že prestal robiť podujatie, ktoré bolo veľmi úspešné a spoluorganizoval ho 10 rokov. Raz mi rozprával, že keď sa rozhodol ukončiť to, pocítil obrovskú ľahkosť. Ale reakcia okolia bola zvláštna, ľudia sa čudovali, prečo. Mysleli si, že musí byť niečo zle. A on si uvedomil, že sme nastavení tak, že skončiť máme len niečo, čo už vôbec nefunguje – že náš vzťah ku koncom je problematický a často nezdravý. Oslovil ma, či by som knihu o koncoch nenapísala spolu s ním. Už sme predtým spolupracovali a sadli sme si ľudsky aj vnímaním sveta. Mňa tá téma nadchla, asi aj preto, lebo sa rada vŕtam vo veciach, ktoré sú spoločensky opomínané či tabuizované. Tému konca sme nevnímali ako niečo abstraktné, má veľa konkrétnych podôb. Pomerne rýchlo sa nám ujasnil koncept, že to bude katalóg najrôznejších koncov z oblasti vizuálneho umenia, pop kultúry, filmu…
V knihe opisujete koniec ako objatie, prázdnu poličku či dočítanú knihu, koniec, ktorý zostane žiť vo vás, alebo naopak, ktorý vo vás nič nenechá… Ktorý vo vás zanechal najhlbší dojem?
Je ich veľa. Ale v prvom momente sa mi vynorí obraz Mariny Abramović a Ulaya, ako oproti sebe celé týždne kráčajú, každý z jednej strany Čínskeho múru. Toto dielo má pre mňa krásne vyvážený pátos a maximálnu jednoduchosť gesta. Je to v niečom minimalistické, v niečom pompézne a silné dielo. Nielen fyzickým výkonom, ale samotnou správou, ktorú nesie.
Čo najťažšie ste v živote museli ukončiť?
Hneď sa mi vybaví môj odchod z posledného bytu, ktorý bol mojím domovom posledných 10 rokov. Tento koniec bol nesmierne ťažký, nie samotné vysťahovanie sa, ale moment, keď som sa rozhodla. A nakoniec sa ukázalo, že to bolo jedno z najlepších životných rozhodnutí. Opustila som niečo, čo už bolo nezdravé a nefunkčné (myslím tým vzťah s prenajímateľmi) a prišlo ku mne nové miesto, ktoré je nakoniec ešte lepšie. Bol to jeden z tých koncov, kedy sa ukázalo, že odvaha pustiť niečo nenapĺňajúce či zraňujúce môže byť otvorením priestoru pre to, čo si naozaj zaslúžime.
Našli ste typ konca, ktorý nie je tragický, ale krásny?
Moja obľúbená, už nežijúca francúzska filmárka Agnès Varda raz povedala: „Šťastie je to, čo som dnes mala na raňajky: červený melón a parmskú šunku. Mix sladkého a slaného. Alebo mám rada aj malý kúsok syra s pomarančovou marmeládou – mix radosti a smútku, to, čo je vždy v nás. Melanchólia a zároveň energia. Kontrasty, ktoré sa neustále prelínajú. Myslím, že to je šťastie.“ Vnímam to tak, že hĺbka aj krása toho, čo žijeme, spočíva často práve v tej ambivalentnosti emócií. Napríklad aj v tom, že sa lúčime s niečím, s čím je ťažké sa lúčiť. Ako inak by sme si uvedomili hodnotu vecí, vzťahov, príbehov? A v tomto duchu som pre moju knihu Ministerstvo malých radostí vybrala na úvod citát od japonského dramatika Zeami Motokiyo zo 14. storočia: „Môj dom zhorel – mám krajší výhľad na vychádzajúci mesiac.“
Zuzana Zimmermannová
foto Peter Kmeť, Nora Sapárová
Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2026)