Veeronika Šikulová
Nad strechami domov poletujú vtáky a vo mne duša piští. Očami opatrujem svoju belasú záhradu nado mnou. Vonku je slnečno a zima v tieni. A nebo, akoby bolo obliate jemnou, clivou šedou glazúrou. Zem sa už zobúdza, je taká pórovitá. Hocikedy v noci sa spustí vietor a trasie stromami, čepcuje všetkým, zabŕda do striech, potom vzduch ochladne a naberie úplne novú sviežosť. Zavše sa ukáže slnko, ale tak, že všetko zružovie. Zo strechy kvapká, aj keď neprší. Keď trochu primrzne, rozvonia sa hmla a vzduch je presýtený dymom, akoby ho niekto zaúdil.
V posledných zimných dňoch akoby miestne dôverne známe vône ustúpili a nové vône prinášali akési nedozerné a neznáme diaľky.
Keď sa vráti a zaduje severný vietor, zostrí farby a priškrtí vône. Zlatý dážď, tráva, stromy aj prvé kvety vydychujú vône, severák ich však všetky odnesie a z celej záhrady sa stanú akési uzimené trasúce sa kulisy.
A vietor z juhu podonáša miliardy všelijakých vôní a nenápadných vôničiek a dni sú ako maľované.
V opadaných stromoch hojdá vietor prázdne vtáčie hniezda ako kolísky a o chvíľu to celé vypukne. Mocem sa po dvore, sama sebe pod nohami, ako tieň dákeho obrieho pochodujúceho stromu.
Tu som doma, na dvore plnom vtáčieho štebotania, v záhrade, čo sa na jar aj každé ráno zobúdza celkom po svojom, v mestečku pod Kúgľom, čo si pri sviatkoch oblieka nové omietky.
Za humnami som ako na návšteve, všetky stromy a vtáky sa mi privrávajú, smejú sa, že som ako šašo počmáraný, čo si namýšľa, že im rozumie, podobne ako vraj rozumel vtákom celkom po svojom svätý František, vlk mu olízal ruku a vtáky stíchli, keď sa im privravel. Slnko na mňa prívetivo svieti. Všetky vtáky si o mne možno spievajú. Oni mne vždy povedia psst, neruš naše vtáčie kruhy. A naša bránka za humná sa otvára ku mne a keď vyjdem z domu, okamžite sa cítim ako vymknutá.
Potkýnam sa o konáre ako o prahy. A letím nebu do náručia, som kade vietor, tade plášť, ako Nikola Šohaj, ktorému vtáky pili z jamky na hrudi čerstvú rosu, keď zaspal. Všetko sa, pravdaže, stať nemusí, niekedy si to vieme predstaviť, aj bojovníka Avrama, ktorý na nohách nosil namiesto topánok vtáčie hniezda, stačí príchylnosť ku vtákom a hniezdom je zrazu každá topánka.
Zodvihnem pokrčený téglik od kávy aj kúsok igelitu, odhodím haluz, ktorá by mohla zavadzať pocestnému, spievam si v duchu s vtákmi všetky pesničky. Naprávam falošné tóny a to, že ich všetky nepoznám listovaním v atlasoch. Mám plné ruky práce a vôbec nemám čas.
Aj čas je o prechádzke s vtákmi, našiel ma za humnami a trilkuje, ako to robievajú škovránky. Čas hovorí o mne.
Pozerám a chodím, stojím tu ako svätý za dedinou, ako keď niekto stojí pri studni a čaká, kým bude vedro naplnené vodou po okraj. Stojím a počúvam, nadychujem sa, akoby som mala len prvýkrát nos, načúvam, zbieram vtáčie trilky do zásoby.
Stojím tu ako pri vahadle. Keď svoje vedrá naplním a môžem odísť, želám si, aby ma niečo zdržalo, nejaký neznámy zvuk, trilok či čvirik, ktorý nepoznám, pravdaže, vždy môžem odísť aj vrátiť sa, spočítať známe trilky a doplniť ich neznámymi.
S vtákmi ma je viac. Vidím ich, počujem a viem, ako vonia vtáčie hniezdo aj perie, čo sa pára do perín, viem, ako vonia holubník. Je ma viac dokonca ako škorcov, čo na jeseň načierno ako uhľom popíšu celú oblohu, je ma viac ako všetkých ľudí, keď prídem medzi nich a samú seba vtedy stratím ako päták cez dieru vo vrecku alebo ako päták, ktorý som ani nikdy nemala. Kde nie som, chýbam a tam, kde prídem, je ma moc, zavše zavadziam.
Stávam v záhrade a predstavujem si vtákov, čo počujem za humnami, podobne ako nejdem von, aby som videla, čo je na ulici.
Viem, ktorá tráva je ostrá a nekrvavím si prsty, naopak, rada si z trávy viažem snubné prstene.
Zrejme som vtákom, lebo mám hniezdo pod každou druhou pazuchou stromov, bĺkam si, kam chcem ísť a môžem zo svojej vtáčej perspektívy všetko.
Spávam v hniezde z pierok.
Som bojazlivá.
Som ako vietor, čo sa trepe v lístí oskoruše za humnami.
Natŕčam zobák a hľadám svoju dobrú mamu.
Mláďatám uhnem.
Viem uhniesť hniezdo aj sama sa ním stať.
Nebojím sa v lese ani na strome.
Nemám korene, iba tie v nebi.
Ak je strom označený, bielym zásekom pripravený na výrub, stávam sa na chvíľu tým stromom, no potom som opäť vták.
Mám rada rúbaniská rovnako ako les.
Rada bdiem.
Rada sa snívam iným.
O mne sú básne aj rozprávky, rieky, polia aj lesy, o mne sú meandre tôní, zátočiny úžľabiny, kroviská aj sluje, o mne sú tône, šachor pri riekach, o mne sú výšky a dlane konárov, o mne sú hrádze, medze a ryhy, moje sú všetky farby, moje sú pierka, ktoré nosia…
Ja spievam a mne v žalúdku cigáni vyhrávajú, v hrdle mám syrinx, tisíc píšťaliek ako organ, to ja viem, prečo kukajú kukučky…
Ja sa kolíšem na všetkých konároch a nespadnem, ja mám kukučie prsty a viem si nájsť blízkych v každom z hniezd, ja nepohrdnem žiadnym jedlom…
Moje sú strechy, ktoré míňam v lete, aj s kostolnou vežou, čo zopína dlane k nebu, aj zvonica na cintoríne, kde dávno zvoniť nechodia, môj je aj umieračik, moje sú vaše ploty, ponad ktoré lietam, kvôli mne všetci sadia sladké čerešne. To ja nazobnem všetky figy. Moje sú vaše vinohrady aj so všetkými narobenými vinohradníkmi. Ja som tá robota, sucho, čo príde v lete, jesenný dážď aj sladkosť, čo nalieva slnko. Moje sú šípky aj trnky, trnková zima, čo príde na jar, taká tuhá, že vtákov zavše pozhadzuje z neba.
To ja som holub, ktorého zradila strecha sirotinca, mňa bolí jeho noha, mne je to, že smutno pozerá na ťarchu.
Moje je všetko, kam len doletím. Moje sú všetky vtáky, čo tu lietajú. Moje sú aj tie, čo nepoznám. Moje sú všetky vtáčie pesničky a trilky, všetky pierka, aj tie, čo nik nestratil.
Bojím sa kameňa, tŕňa, šibú ma ružové kríky, ja naháňam motýle a mušky.
Keby som mohla byť na chvíľku vtákom, vyletela by som na náš orech a pozerala dolu, zabudla by som sa pod ríbezľou, z hrušky by som frnkla na morušu a potom čvirikala zo strechy. Zniesla by som belasé vajko do hniezda v brečtane, z ktorého by sa v hniezde, ako v čejsi dlani, vyliahol drobný drozd.
Keby som mohla chodiť ako škorec s vami na oberačky, oberať kyselkavé hrozno o cukor. Keby som mohla, chodila by som na jeseň skrehnutá na oberky, ozobávala prezreté hrozno a mala sladký zobáčik.
Vtáčence spievajú, kým nevyvedú mladé. Nedospievajú.
Vždy, keď sa vrátim za humná, rozospievam šípky, všetky tie konáre poznám ako notovú osnovu, rozpätie krídel nie je hlasové rozpätie, vták si ho často hlasom nadĺži.
A mladé spievajú inak, kým sa im pravda nevyčíri ako víno hlas.
Keď kráčam domov, jar dvíha veko ako na studni. A vrabce zasadajú.
Moje spevavce!
„Nezávisle od veľkosti majú všetky štvorprstú nohu s prvým prstom smerujúcim dozadu a troma prstami smerujúcimi dopredu. Keď spevavec pristane na konári, jeho prsty sa automaticky ‚zamknú‘ do polohy, ktorá vylučuje pád z posedu, a to aj vtedy, keď spí. “
Listujem v atlase už neviem koľký krát, učím sa vrabčie pesničky a rátam tým, čo mi bĺkajú pod oknami letky a kormidlovacie pierka na chvoste. Usmejem sa, čítajúc o zovretí prstov na halúzke, a spomeniem si, ako žalostne som sa vždy držala u nás na čerešni a kričala na tatka, že neviem zliezť na zem. Ťahal ma za nohu a kričal: „Pusti sa! Musíš sa pustiť, ak chceš zliezť!”
Nie všetky spevavce vedia spievať. Vrany a sojky nevedia. Škovránok vie, nahlas a dlho, keď letí do neba po teplo. Niektoré vedia napodobniť zvuky v okolí. Lýrochvosty, škorec posvätný aj trsteniarik spevavý. Spievajú páni, volajúc príď sa pozrieť, ako je tu pekne a nehovor, že nám spolu dobre nebude. Spevák je obyčajne ukrytý v kroví. Samička priletí, najskôr si ale všetko poobzerá.
Väčšina spevavcov sa vyliahne a už pozná svoju pesničku. Neskôr, ako rastie a počúva dospelých okolo seba, zdokonaľuje ju a cibrí. To počúvanie vedie ku vzniku akéhosi vtáčieho regionálneho nárečia.
Som v moci počasia viac, ako kedykoľvek predtým, hádam to bude vekom. Vediem si palubný denník, podobný by si asi viedli vtáky, keby mali pierka na písanie. Znovu sa ochladilo. Záhrada a stromy bez lístia pripomínajú cintorín. Svokra mi vravela, že boli zimy, keď vtáky mrzli v povetrí a padali mŕtve na zem. Všade je inovatka. Bože, daj nech sa oteplí a znovu môžem vyletieť za humná.
Pekné predjarie, veľa dobrých zážitkov na prechádzkach vám želá vaša veve