Vyštudovala imunológiu v Škótsku, kde aj pracuje v oblasti imunoonkológie. Tiež tu vychováva svoju dcéru. Spolu s Nadáciou Slovenskej sporiteľne a Nadáciou pre deti Slovenska založila zbierku na podporu sebarozvoja jednorodičovských rodín, teda rodičov, ktorí žijú bez partnera či partnerky a sami vychovávajú nezaopatrené dieťa – lebo to bol i jej prípad. O svojich kostlivcoch v skrini, o tom, ako stratila samú seba, chuť žiť a vlastnú sebadôveru, ale aj o lezení a prečo je horolezectvo stále mužský šport nám rozprávala Lucia Janičová, prvá Slovenka, ktorá tento rok dosiahla vrchol najvyššej hory sveta.
1. Stále platí, že Mount Everest zdolá len okolo 11 % žien a nie každý vyjde na vrchol, v roku 2024 sa to podarilo ani nie polovici horolezcov. Everestom sa to však u vás nezačalo. Čo bolo predtým?
Pochádzam z rodiny so šiestimi deťmi a nemali sme peniaze na to, aby sme športovali. V detstve som „trénovala“ iba lozením po stromoch. Naozaj som začala liezť asi pred ôsmimi rokmi na podnet kamaráta. Vtedy som o lezení skoro nič nevedela, ale rada skúšam nové veci. Kamarát ma vzal na útes pri mori. Myslela som si, že to nezvládnem. Ale pocit, keď som útes zdolala, bol neskutočný. Po ročnej prestávke sa mi náhodou posťažovala známa, že musí ísť liezť na lezeckú stenu so svojím 13-ročným synom. Ponúkla som sa jej, že ju zastúpim. Odvtedy som preliezla neskutočné množstvo hôr, či už s deťmi, alebo bez nich. Venujem sa športovému lezeniu a tradičnému lezeniu hlavne v lete, na zimu sa presúvam do zasnežených hôr, kde nesmie chýbať navigácia, mačky a cepiny. O ľad sa rok čo rok doslova modlíme, pretože mizne z nižších polôh kvôli klimatickým zmenám. Ľadolezenie si najčastejšie užívam v našich úžasných Tatrách. V rámci prípravy na Everest som koncom vlaňajška vyšla na takmer 7-tisícovú Aconcaguu. Ešte predtým som s kamarátom zdolala Mont Blanc a tiež som absolvovala expedíciu na Mera Peak.
2. Horolezkyňa Vanessa O‘ Brien v knihe Do výšin uvažuje o histórii horolezectva ako mužského športu, kde všetky pomôcky boli navrhnuté pre mužskú váhu, výšku, veľkosť mužskej ruky či dlane. Spomína napríklad blokant, s ktorým bolo treba manipulovať jednou rukou, ona však musela použiť obe, čím sa jej ťažšie udržiavala rovnováha…
Žien je v horolezectve stále málo, je to viac mužský svet. Mám veľa fotiek z hôr, na ktorých som jediná medzi mužmi. A keď si spomeniem na tie obrovské mužské kroky, do ktorých som sa niekedy musela trafiť! Aj mne príde žumar (blokant), ktorý sa pripája na lano, obrovský na moje útle ruky, isto by som si kúpila menší, keby existoval. Napríklad aj ťažké laná a horolezecká výbava sú rovnaké pre mužov aj ženy, takže váhovo toho často musím uniesť relatívne viac ako prirodzene väčší muži. Pri výbere výživových doplnkov som stále nemohla nájsť, čo som chcela, lebo napríklad doplnková výživa Alpha Male (ktorá mi ako žene dokonale sadí) nájdete len na stránkach pre mužov a slovíčko „for men“ v mojom vyhľadávaní dlho chýbalo…
3. Kedysi platil názor, že žena nemá dostatočnú telesnú konštrukciu na to, aby dokázala zdolať hory…
Dnes vidno, že to tak nie je. Dokazujú to aj ženy v úlohe šerpu. Celkovo mám pocit, že stále existuje vo svete priveľká genderová nerovnováha. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som chcela vyjsť na Everest. Chcela som sebe aj ďalším ženám dokázať, že keď si človek niečo zaumieni a pracuje na tom, tak sa dá zdolať aj najvyššia hora sveta. Pre mňa samotnú bol tento výstup veľmi symbolický. Prešla som si ťažkými vecami. Zažila som znásilnenie i domáce násilie a strácala som životné smerovanie. Neverila som si. Vtedy mi veľmi pomohli ženy z môjho okolia. Kamarátka ma nasmerovala na organizáciu Woman´s Aid. K tomu som začala citlivo vnímať aj ďalšie formy rodovej nerovnosti, keď v Británii prijali zákon, že zamestnávatelia musia zverejniť platy mužov a žien. Tie obrovské rozdiely ma ohromili! Rovnako aj v možnostiach kariérneho postupu. Odmenou mi je, že inšpirujem ďalšie ženy. Už viaceré z môjho okolia požiadali o pomoc a je im lepšie Ak mojím príbehom inšpirujem aj ďalšie ženy, bude to viac ako dosiahnutie vrcholu. A chcem inšpirovať hlavne moju dcéru. Aby videla, že prekážky možno zdolať, len si musí veriť, zdravo vyhodnotiť riziká a dobre sa pripravovať.
4. Na Netflixe beží dokument o nepálskej horolezkyni Lhakpa Sherpa, ktorá na Everest vystúpila desaťkrát, najviac zo všetkých žien na svete. V istej chvíli, keď sa chystá na výstup, priznáva, že jej je veľmi zle, lebo dostala silnú menštruáciu. Napriek tomu musí ísť ďalej. Má zmysel, že športovkyne otvorene hovoria „o svojich dňoch“?
Určite treba otvárať tieto témy, pretože sú súčasťou života žien a môžu ich výkony výrazne ovplyvniť. Aj ja som počas výstupu mala menštruáciu a nebolo to jednoduché. Mávam celkom silné bolesti počas cyklu a neobišlo ma to ani na Evereste. Ani s hygienou to nebolo jednoduché. V základnom tábore ešte sú stanové toalety a tiež má človek vlastný stan, takže sa vie so situáciou ľahšie vyrovnať. Ak ale menštruácia zastihne ženu počas výstupu a trebárs ešte aj musí zdieľať stan s mužmi, neostáva jej nič iné iba vydržať. Osobne som však najťažší boj zvádzala sama so sebou kvôli PMS. Môj predmenštruačný syndróm ma chcel poslať preč z hory, cítila som sa fakt na dne. No nevzdala som sa, lebo aj na to som bola pripravená. Na druhej strane, Everest je ženská hora, džomolangma, matka sveta a ja som sa s ňou cítila prepojená. Cítila som jej ženskú nehu a nemilosrdnosť zároveň. Periódu som mala na aklimatizáciách a ovuláciu pri výstupe, tak som si to aj priala. „Očistila“ som sa pred výstupom a hora ma „očistenú“ prijala.
5. Určite ste aj vy prečítali všetky možné knihy a pozreli dokumenty o Evereste. Našli ste vďaka nim vzory hodné nasledovania?
Peter Hámor je úžasný a inšpiratívny človek. Čerpám veľa myšlienok aj od českého lezca Adama Ondru, Britky Hazel Findlay a Davea MacLeoda. Keith Partridge je mojím obrovským a dôležitým vzorom. Aj môj partner Paul Diffley, ktorý pracuje s extrémnymi športovcami. Bez neho by som nebola tam, kde som. Pochopil moje zmýšľanie a videl vo mne potenciál. Mal skúsenosti so športovými lezcami, vedie ma, radí mi a je mi veľkou oporou. Uznávam aj Nórku Kirstin Harila, s ktorou som sa už viackrát osobne stretla. Keď som ju sledovala, ako zdolala všetkých 14 osemtisícových vrcholov v čase ďaleko presahujúcom mužský rekord, pomyslela som si: „Keď ona dokázala zdolať všetky osemtisícovky tak rýchlo a napriek problémom, ktorým čelila, ja môžem pracovať aspoň na jednom.“ Jej tempo, vytrvalosť, mentálna sila a ľudskosť sú viac než pôsobivé – akoby nanovo definovala, čo je pre ženy v horolezectve možné. Tiež sa mi páčil dokument Šerpa, pretože ponúka úplne iný pohľad na Everest. Ukazuje život šerpov, ktorí umožňujú výstupy ľuďom ako ja. Je to pokorné pripomenutie, že za každým prvenstvom, ktoré horolezci dosiahnu, stojí celá komunita šerpov. Tých, ktorí týmito horami žijú a dýchajú.
6. Vo väčšej miere ako na horách svoj život trávite vo výskumnom laboratóriu…
Keď práve neleziem po horách, ponáram sa do fascinujúceho sveta vedy. Pracujem ako vedkyňa v rámci imunológie. Vyvíjame testy na odhalenie rôznych chorôb, primárne onkologických. Pracujem na predklinických štúdiách v rámci translačnej medicíny, ktorá je o preklenutí medzery medzi laboratórnym výskumom a čo najefektívnejším liečivom pre pacientov.
7. Keby ste zostali na Slovensku, ako by sa vyvíjal váš profesijný život?
Moja cesta k prírodným vedám nebola hladká. Na strednej škole som začala študovať odbor zdravotnícka laborantka, ale každodenné dochádzanie bolo nepohodlné a neznášala som pohľad na krv. Vtipné, keď si uvedomím, koľko vecí súvisiacich s krvou som musela neskôr riešiť a to aj na horách! Ani univerzita na Slovensku sa nevyvíjala podľa mojich predstáv. Na prednáškach som sa cítila stratená, akoby som s každou ďalšou hodinou vedela menej. Témy sa mi zdali zložité a celé to bolo akoby viac o samotných učiteľoch ako o nás, študentoch. Keď sa mi naskytla možnosť vziať si ročnú prestávku, využila som ju. Pracovala som v Austrálii, Francúzsku a Írsku, naozaj ťažko, a tam som si uvedomila, že chcem pre seba viac. Vtedy som začala uvažovať o návrate do školy a jeden známy mi krásne rozprával o Edinburgh Napier University. Minula som všetky svoje úspory, aby som sa tam dostala.
8. Hodnotíte to dnes ako najlepšie rozhodnutie, aké ste kedy urobili…
Rozdiel bol ako deň a noc. Lektori tam neboli len preto, aby učili – dávali nám pocítiť, že na nás záleží. Investovali do nás čas, vysvetľovali nám, akí sme dôležití pre budúcnosť, učili nás, ako robiť vedu prakticky. Nebifľovali sme sa, učili sme sa používať logiku. To mi sadlo. Od neúspešných skúšok doma som sa stala najlepšou študentkou na celom biologickom oddelení univerzity a každý rok som získaval ocenenia. Podpora, ktorej sa mi dostalo, mi pomohla zabezpečiť si štipendiá a možnosti cestovať a pracovať. Je ironické, ako ma neúspech na Slovensku priviedol k tomu, aby som vynikla v Škótsku. Niekedy je zlyhanie len súčasťou cesty k nájdeniu miesta, kam skutočne patríte.
9. Ako biologička ste iste lepšie rozumeli rôznym fyziologickým procesom vášho tela počas výstupu na Everest, mohli ich predvídať a pripraviť sa na ne…
Ako vedkyňa som možno lepšie chápala, ktoré molekuly treba aktivovať pre produkciu červených krviniek a hľadať vedecky overenú doplnkovú výživu, ktorá by mi s týmto procesom pomohla. Tiež mi to pomohlo pri predchádzaní rôznych chorôb, výškovej choroby, aj čo sa týka omrzlín. Porozumenie fyziológie tela vo vysokých nadmorských výškach a isté rozhodnutia, ktoré som na tom základe urobila, mi určite pomohli k úspešnému výstupu. Hovorím napríklad o taktikách a stratégiách aklimatizácie. V tom som sa spoliehala nielen na šerpu, ale chcela som robiť isté rozhodnutia sama za seba. Šerpovia nie sú bohovia, to mi bolo povedané mnohokrát. Verím, že ak je vedec aj športovec, aplikovaním vedy do športu vie byť viac precízny v tréningu, pomáha to s časom a efektivitou.
10. Na akútnu výškovú chorobu berú horolezci rôzne lieky, dokonca aj Viagru, ktorá zväčšuje kyslíkovú kapacitu pľúc. Čo všetko by sme našli vo vašej horolezeckej lekárničke?
Tak o tom by som mohla napísať knihu! Môj zoznam bol obrovský a zahŕňal veci ako cvikla a cesnak v prášku, goji džús, koncentrovaný rakytník, gingko, ajurvédsku ashwagandhu, cordyceps (huba z čínskej medicíny), rhodiolu… Osobne som nebrala ani Viagru, ani Diamox, ten som mala iba pre prípad núdze. Tiež som brala vitamíny v najkoncentrovanejšej možnej prírodnej forme.
Simonetta Zalová
foto Slovenská sporiteľňa
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2024)