Má prirodzený šarm, aký sa zvykne pripisovať Francúzkam, preto keď som ju vlani v lete stretla s krátkym chlapčenským účesom, vôbec mi nezišlo na um, že akurát prešla najťažším obdobím života. Poetka Mária Ferenčuhová napísala nesmierne pôsobivú básnickú zbierku Imunita a potom sa akoby sama stala jej súčasťou. A hoci pôsobí žensky krehko, skrýva sa v nej úžasná sila a inšpirácia.
Svojou minuloročnou zbierkou poézie Imunita ste poriadne otriasli vžitými predstavami, že poézia dnes už nikoho nezaujíma. Rozhovory v dennej tlači, pozdravy neznámych ľudí na ulici a vypredaný náklad, ktorý si vyžiadal rýchlu dotlač. Čím vaša kniha vzbudila takú pozornosť?
Tou pozornosťou som ešte stále trochu zaskočená. Predtým, než Imunita vyšla, obávala som sa skôr opačných reakcií. Myslela som si, že po poézii plnej utrpenia, bolesti, chradnutia a smrti siahne len málokto. Lenže tieto témy sa ľudí bytostne dotýkajú, takmer každý z nás už stratil niekoho blízkeho a všetci si chtiac-nechtiac uvedomujeme svoju konečnosť. Z tohto hľadiska je Imunita veľmi zrozumiteľná a komunikatívna. Navyše nie je len o smrti, ale najmä o obyčajnom prežívaní, aj keď prevažne ťažkých alebo priamo posledných chvíľ. Veľmi ma teší, že obrazy, ktoré ponúka, môžu byť hojivé alebo katarzné nielen pre mňa, ale aj pre niekoho iného. No je mi jasné aj to, že pre niekoho je to téma natoľko znepokojivá a stresujúca, že knihu vyložene odmietne. A takisto treba povedať, že kniha vyšla len v maličkom náklade, typickom pre poéziu. Fakt, že sa tak rýchlo vypredala, však svedčí o tom, že si ju kúpili aj ľudia, ktorí inak poéziu nevyhľadávajú.
Imunitu ste postavili na jazyku lekárskych správ, prípadne obrazoch homeopatických liekov. Je to zvláštne namiešaná zmes odstupu, strohej vecnosti a zároveň tušeného utrpenia. Osobne som z nej mala pocit akejsi databázy osudov. Ako vaša kniha vznikala? Ide o vymyslené príbehy, alebo stoja za nimi konkrétne osoby?
Takmer za všetkými básňami sú konkrétne osoby, ktorých situácia ma nejako zasiahla. Začalo sa to v roku 2012 vážnou diagnózou môjho kamaráta a stretnutím s kanadsko-britskou poetkou poľského pôvodu Frances Kruk, ktorá žije s podobnou diagnózou, hoci s oveľa lepšou prognózou. Z ich príbehov doslova vyvrel základ mojej knihy. O rok neskôr pribudol cyklus básní poznamenaných mojím vlastným úzkostným obdobím. V tom čase som sa už vŕtala v medicínskych materiáloch – chorobopisoch a kazuistikách. Niektoré z nich sa stali základom pre tie básne v Imunite, ktorých subjekty osobne nepoznám. To ale neznamená, že k ich príbehom nemám osobný vzťah, naopak, použila som ich preto, lebo ma oslovili, dojali, prípadne som cítila potrebu vytiahnuť ich z pôvodného kontextu, kde boli predtým doslova umŕtvené. Väčšina textov – bez ohľadu na tón či žáner – vznikla mimoriadne nevedeckou metódou: čistým stotožnením sa.
To ste sa šli vedome vŕtať v chorobopisoch s tým, že o nich budete písať básne? A kde ste sa k nim vôbec dostali?
Nie, neplánovala som písať básne o chorobopisoch. Ale keď som si raz googlila nejakú diagnózu, narazila som na kazuistiky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Sú verejne prístupné, nie sú v nich žiadne mená, iba chorobopisy s opisom poskytnutej lekárskej starostlivosti a posúdenie jej adekvátnosti. Zistila som, že sú to fascinujúce dokumenty, v ktorých sa medicínsky jazyk mieša s úradníckym a zároveň z nich naliehavo, aj keď epizodicky presakujú konkrétne ľudské osudy. Okrem toho som si vždy s pôžitkom čítala vlastné lekárske správy a keď som mala možnosť, zalistovala som si aj vo svojej zdravotnej karte.
Raz ste sa vyjadrili, že pri vzniku každej zbierky sa do písania vkladáte s obrovským nasadením a vždy vás to čosi stojí. Ľudia zvyčajne píšu o niečom, čo prežili, ale vy ste to tentoraz zažili v opačnom garde. Dopísali ste Imunitu a akoby ste sa ňou nevdojak preplavili na ostrov bolesti. Môžete popísať túto neuveriteľnú anabázu, ktorá pripomína priam autosugesciu?
S odstupom času si myslím, že som po téme chorôb, zomierania, straty schopnosti brániť sa pred zhubnými vonkajšími i vnútornými vplyvmi nesiahla náhodou. Možno ku mne cez to hlboké zaujatie chorobami druhých prehováralo vlastné telo alebo podvedomie. Bude to znieť azda pateticky alebo ezotericky, ale čoraz väčšmi si uvedomujem, že písanie poézie má v sebe čosi prorocké. Viacerí básnici píšu v stave akéhosi spontánneho „šialenstva“, ktoré by sme mohli nazvať aj mimoriadnym vhľadom alebo sústredením. Čas tu má podobu kontinua, kde sa minulé, prítomné a budúce zlieva do jedného celku, prípadne, kde je osud iného človeka totožný s mojím vlastným. Takže som vlastne písala o tom, čo už prežila moja duša a čo potom moje telo už len potvrdilo.
Kvôli onkologickej diagnóze ste museli podstúpiť chemoterapiu, operáciu, ožarovanie a nadôvažok ste si ešte aj zlomili kľúčnu kosť. Ako ste to celé zvládli?
Ako som najlepšie vedela. Keď som si pri druhej dávke chemoterapie uvedomila, že nezomieram, ale liečim sa, celé moje bytie sa akosi automaticky zameralo na štyri najzákladnejšie veci: vydržať, regenerovať sa, zbierať sily, byť s blízkymi. Musím povedať, že som mala obrovskú podporu celej rodiny a aj v práci mi veľmi vyšli v ústrety. Za to som dnes veľmi vďačná. Po operácii som si vravela, že najťažšiu časť liečby mám za sebou a chystala som sa otvárať aj svetu okolo. A zrazu prišiel ešte pred ožarovaním ako blesk z jasného neba úraz a na istý čas ma pripravil o obe ruky: naľavo dve nezahojené pooperačné rany, napravo fraktúra. A takmer vyrazený predný zub, ktorý napokon zachránila dlaha. Pochopila som, že na zbrklé otváranie sa svetu zrejme ešte nenastal čas. Musela som sa nanovo učiť hospodáriť s energiou a prijať všetky zmeny, ktoré mi choroba vniesla do života. Vlastne sa to učím doteraz. Až tak mi to neprekáža: odjakživa som bola študijný typ.
V detstve ste túžili byť lekárkou, učiteľkou alebo spisovateľkou. Učíte na vysokej škole a píšete poéziu i odborné knihy, čiže detské sny sa vám v podstate splnili. Až na to lekárske povolanie. Máte aj iné detské nesplnené sny?
Mnoho detských snov sa mi nesplnilo. Nestala som sa gymnastkou, baletkou, krasokorčuliarkou, ba ani prezidentkou. Nebola som na Mesiaci. Nie som slávna herečka, nemám veľký dom s vežičkami, nemám dcéru, nemám psa ani koňa. Nerozumiem reči zvierat. Našťastie svoje sny priebežne aktualizujem, takže som napriek toľkým životným neúspechom nezatrpkla.
Akými dievčatami sú budúce poetky? Zasnenými, romantickými a nežnými, ako káže vžitý stereotyp?
Alebo aj zamračenými, neústupčivými divoškami, vážnymi samotárkami, usmievavými dobrými žiačkami, ktoré túžia zapadnúť. Na druhej strane ten stereotyp nespadol z neba, v určitom veku a s primerane rozorvanou dušou píšu básne takmer všetky dievčatá. Napriek tomu si myslím, že každý básnik a každá poetka má z detstva zásadnú skúsenosť vyčlenenosti, fungovania mimo alebo na okraji väčšej skupiny. Takáto skúsenosť osamelosti na periférii, najmä ak zistíme, že nie je nevyhnutne nepríjemná, totiž otvára vnímavosť, scitlivuje a zároveň ponúka odstup na pozorovanie.
Vyrastali ste v Bratislave v 80. rokoch. Aké ste mali detstvo, spomínate si naň rada?
Mohla by som s nostalgiou vymenúvať, ako som vyrastala na ulici v bratislavskom Prievoze, oberala susedom maliny cez plot, driapala sa po stromoch, behala po opustených pivniciach a povalách, keď v polovici 80. rokov búrali dedinské domy na Mierovej ulici, alebo ako som každú sobotu a nedeľu chodila sama do miestneho kina Pokrok (tiež kým ho nezbúrali). Ale to by bola iba časť pravdy. Jedným dychom totiž musím dodať aj to, že ako jediná v triede som až do 7. ročníka nemala rifle a keď som prvé konečne zdedila po ktorejsi z dcér maminých kamarátok, boli mi o číslo menšie. Ale základoškolské roky boli pre mňa v prvom rade hrôzostrašnou normalizáciou, kríženou s učiteľskou šikanou, ktorú nedávno tak dokonale oživila Zuzana Mauréry v Hřebejkovom filme Učiteľka.
Na druhej strane, som vďačná za kultúrne zázemie svojej rodiny, za návštevy nielen kina, ale aj filharmónie a divadla, za tú hromadu kníh v rodičovskej a starorodičovskej knižnici, ktoré prispeli k tomu, že som ani obdobia svojej spoločenskej vyčlenenosti neprežívala zvlášť tragicky.
Hovoríte o hromade kníh, aké profesie vás v detstve obklopovali?
Mama je historička a otec pracoval ako telekomunikačný inžinier v Slovenskom rozhlase. Teda ideálna kombinácia technických zručností a humanitného rozhľadu. Starý otec z maminej strany bol lekár a stará mama, ktorá vychovala päť detí, zasa písala (aj keď v prvom rade do šuplíka). Spisovateľkou je aj mamina sestra Rút Lichnerová. Toto všetko som však v detstve vnímala len akosi podprahovo. Bola som obyčajné pouličné dieťa. V prvej triede som sedela v lavici s Jožkom z robotníckej kolónie pri Slovnafte a kamarátila sa s Aničkou z prievozskej požiarnej zbrojnice. Vtedy mi ešte nedochádzalo, že nie každý má to šťastie vyrastať v spoločnosti kníh.
Vyštudovali ste filmovú scenáristiku a dramaturgiu, ale venujete sa aj prekladom z francúzštiny. Preložili ste viacerých autorov zvučných mien – Paula Virilia, Améliu Nothomb, Philippa Sollersa, Samuela Becketta či Laurenta Bineta. Ktorý preklad považujete za najnáročnejší?
Najťažšie sa mi prekladal asi Sollers, syntakticky a štylisticky nie je jeho rozsiahly román Ženy až taký náročný, ale je v ňom mimoriadne veľa odkazov na európsku i americkú literatúru, na Starý i Nový zákon, na konkrétne historické udalosti. Prekladala som ho v čase, keď na internete nebolo dostupných toľko zdrojov – či už pôvodných textov, alebo literárnokritických materiálov – a všetko som musela dohľadávať a overovať v papierových knižných vydaniach. Z tohto hľadiska je dnes práca prekladateľa menej zdĺhavá, hoci aj teraz pri určitých textoch ostáva Google ticho a pomôže len knižnica.
Denisa Fulmeková
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2017)