Keď vypukne vojna, väčšina nezainteresovaných sa z nej snaží uniknúť čo najďalej. Nájde sa však hŕstka ľudí, ktorí jej bežia oproti, hoci by si mohli pokojne užívať bezpečie domova. K takým patrila i americká vojnová reportérka Marie Colvin. Bojovníčka, ktorá pre hrôzy vojny najprv prišla o oko a neskôr aj o život, neúnavne prinášala príbehy ľudí z oblastí konfliktov, ktoré jej nedali spať. Aj napriek rizikám. Tvrdila, že odvaha nie je o tom, že sa človek nebojí. Ide len o to, nebáť sa, že sa budeme báť. A z toho strach nemala.
Rodená Newyorčanka strávila vo vojenských zónach na troch rôznych kontinentoch dlhých 26 rokov. Priťahovaná neutešenými situáciami, v ktorých sa ocitali ťažko utešiteľní ľudia – civilisti, nevinné obete konfliktov. Irak, Líbya, Libanon, Kosovo, Čečensko, Srí Lanka, Sýria… Bola všade, kde sa niečo dialo, na zákazy nedbala. Informovať o hrôzach vojny s presnosťou a bez predsudkov považovala za svoju misiu. A jej odvaha bola legendárna. Vo Východnom Timore zostala, hoci všetci zutekali, aby pomohla tisícke utečencov v tábore ostreľovanom domobranou. Nezutekala ani zo Srí Lanky, kde ju šrapnel vybuchnutého granátu zasiahol do oka. Odvtedy na ňom nosila čiernu pásku, symbol, ktorý stelesňoval jej odhodlanie reflektovať realitu – rozprávať príbehy tých, ktorí „znášajú oveľa viac, než ja kedy budem a nemôžu utiecť do pohodlia Londýna ako ja“. Aj napriek zákazom sa v roku 2012 tajne presunula do bombardovaného sýrskeho mesta Homs. Vedela, že ako vojnová reportérka si na plecia berie obrovskú zodpovednosť. Aj to, že za niektoré rozhodnutia sa platí definitívna cena. V Sýrii ju „zaplatila“ aj ona.
Dieťa mora
O novinárskej kariére nikdy nesnívala. Túžila sa stať morskou biologičkou, s úsmevom tvrdila, že mala byť novým Jacquesom Cousteauom. Prsty v tomto rozhodnutí malo sčasti i jej rodisko. Marie prišla na svet v januári 1956 a vyrastala na pobreží Oyster Bay na Long Islande, v oblasti známej tyrkysovými lagúnami, vôňou oceánu a vetrom ako stvoreným do plachiet. Vo štvrti bohatých si počas strednej školy zvykla privyrábať v jachtárskom klube. V detstve bola pod ostrým drobnohľadom rodičov. Obaja vyštudovaní učitelia si padli do oka na univerzite a mali ukážkové manželstvo, hoci pochádzali z rozličných svetov. Mama Rosemarie, rodáčka z Queensu, bola prvou v rodine s ambíciami študovať na vysokej škole, pre otca Billa, ktorý slúžil v námorníctve, bola budúcnosť bez titulu nepredstaviteľná. Ich rodinu postupne doplnilo päť detí – tri dievčatá a dvaja chlapci.
Hoci v detstve bola Marie „ockovým dievčatkom“ a vždy rada počúvala úryvky z Dickensových diel, ktoré im Bill zvykol čítať namiesto rozprávok na dobrú noc, v puberte sa ich vzťah výrazne zhoršil. „Nevedel, čo si s ňou počať. Zo školy nosila samé jednotky, poberala prospechové štipendium a protestovala proti vojne vo Vietname. Okrem toho si však robila, čo chcela. Boli si takí podobní vo svojich víziách, až bol ich vzťah paradoxne odsúdený na konflikty,“ spomína sestra Cat. Marie si vzala k srdcu často opakované mamine slová, že kým netečie krv, nie je dôvod na plač. Problémy nezveličovala a nikdy nemala ťažkosti postarať sa sama o seba. Tvrdohlavo snívala o tom, že si kúpi plachetnicu, a tak si poctivo odkladala peniaze zarobené príležitostným strážením detí či v klube. Zároveň cítila čoraz väčšiu potrebu vyletieť z rodinného hniezda. Dobrú príležitosť jej poskytol ročný výmenný študijný program v Brazílii. Počas neho si však zabudla včas podať prihlášku na vysokú školu. V rodine učiteľov to vyvolalo hotovú búrku, ona to však s ľahkosťou vyriešila za jeden deň. Vyhlásila, že ide na Yale, zobrala si svoje vysvedčenia a výsledky testov, ktoré boli, mimochodom, vynikajúce, a sadla do auta. Na druhý deň sa vrátila a bezstarostne povedala: „Vzali ma.“ Univerzitné roky si užívala naplno. Práve tu privoňala k žurnalistike a pôvodné plány o skúmaní podmorského sveta šli bokom. Mala šťastie na skvelých učiteľov, začala písať pre Yale Daily News a svoju budúcnosť zrazu videla jasne pred sebou. Skvelý rozbeh zatienila smutná správa – otcovi diagnostikovali rakovinu v pokročilom štádiu a zakrátko zomrel. Marie sa s tým vyrovnávala ťažko, zožierala ju vina za nedoriešené spory a neschopnosť obnoviť zvláštne puto, ktoré ich spájalo, keď bola malá.
Na káve s Kaddáfím
Po promócii nastúpila do redakcie United Press International v New Yorku a neskôr vo Washingtone. Tu často od polnoci do 8. hodiny ráno obvolávala policajné stanice, aby zistila, kde sa stal kriminálny čin či vražda a overovala detaily. Šéfovia si ju tak obľúbili, že keď im pohrozila výpoveďou v prípade, ak ju nepreložia do vytúženého Paríža, ihneď jej vyhoveli. Mesto na Seine si predstavovala romanticky, ako ho kedysi opisoval Hemingway, s noblesnou kaviarenskou kultúrou a tu chcela za typickým okrúhlym stolíkom písať články. Vidina Paríža sa však nepodobala realite a francúzska pobočka UPI klesala ku dnu. Marie sa síce stala vedúcou, musela sa však oháňať na mnohých frontoch. Ak jej zostal čas, po večeroch si čítala články o Watergate či Vietname z pera vojnovej reportérky New York Times Glorie Emerson alebo diela politickej filozofky Hanny Arendt. Inšpirovaná ich riadkami si začala uvedomovať, že jej chýba niečo väčšie: príbeh, ktorý by dokázal niečo zmeniť. Napríklad o hroziacej vojne v Líbyi, o ktorej sa chcela porozprávať priamo s Muammarom al-Kaddáfím.
„Len choď. Kaddáfi je blázon, budeš sa mu páčiť,“ povedala jej o líbyjskom vládcovi reportérka J. Miller, keď jej to nesmelo spomenula a podala jej načarbaný zoznam kontaktov, ktoré by sa jej mohli hodiť. A tak šla. „V Líbyi som prvýkrát zažila bombardovanie. Písal sa rok 1986 a bomby zhadzovali Američania,“ spomínala Marie s trpkosťou v hlase. Kaddáfi, ktorý vtedy neposkytoval žiadne rozhovory, jej žiadosti vyhovel. Dal pre ňu poslať auto o tretej ráno. Keď sa objavila v jeho sídle, honosnom paláci Bab ak Azizzia, našťastie uveril, že je Francúzka. Stretnutie trvalo niekoľko hodín, známemu milovníkovi krásnych žien reportérka s vtedy ešte tmavou kučeravou hrivou ihneď padla do oka. Marie spomína, ako sa vodca v pravidelných intervaloch snažil vypnúť diktafón a s rukou položenou na jej kolene navrhoval, aby sa rozprávali o niečo inom. Ona mu ruku slušne vrátila na miesto, zapla diktafón a vrátila sa k téme vojny…
V roku 1986 jej na stole pristála ponuka pracovať pre The Sunday Times v Londýne. Plánovala ju odmietnuť. Noviny mali síce zvučné meno, dlhé roky však túžila žiť v Paríži a sťahovanie do Londýna bolo to posledné, na čo mala chuť. Ale zvíťazil hlad po nových výzvach a príbehoch. Do dynamického tímu okamžite zapadla a stala sa z nej spravodajkyňa pre Stredný východ.
Rovno do ostrej paľby
Západný Bejrút, rok 1987, kresťania na východe, moslimovia na západe a Marie Colvin spolu s fotografom Tomom Stoddartom priamo v centre diania. Ich úlohou bolo zdokumentovať konflikt medzi Libanonom a Palestínou. V palestínskych táboroch, obkľúčených domobranou, zostalo postrelených 70 žien, ďalších 16 zomrelo. Marie sa podarilo presvedčiť veliteľa, aby ich pustil do tábora a aby na nich nestrieľali. Na druhý deň však strelci obrátili hlavne zbraní na 22-ročnú Palestínčanku. Krv jej tiekla z rán na hlave aj v bruchu. Stoddart na fotografiách zachytil svoju kolegyňu, ako sa skláňa nad dievčaťom, v jej tvári sa dalo čítať „Prečo?“ Film so zábermi prepašovala z tábora v spodnej bielizni a spolu s listom britskej lekárky, ktorá zostala uväznená v tábore, ich ďalekopisom poslali kráľovnej Alžbete. E-maily boli v tom čase ešte iba snom, správy sa posielali elektrickým písacím strojom. Pásky z ďalekopisov sa však často „strácali“, Marie neraz musela podplatiť ľudí na správnych miestach, aby jej horúce novinky z frontu dovolili odoslať. Misia skončila úspešne a zahájila raketový štart jej londýnskej kariéry. Obraz zastreleného dievčaťa ju však strašil ešte dlho potom.
V tomto období sa mladej novinárke nevyhla ani láska. V slnečnom auguste 1989 sa vydala za Patricka Bishopa, reportéra a kolegu z The Sunday Times. Vyzerali ako dokonalý pár, krátko po svadbe však Marie zistila, že ju novopečený manžel na fronte podvádza s európskou kolegyňou. So zradou sa nevyrovnávala plačom do vankúša ani kýbľami zmrzliny. V tom čase práve bola v Iraku s čerstvo zlomeným nosom. Zranenie spôsobila skala palestínskych demonštrantov. Do Iraku prišla s cieľom urobiť rozhovor Jásirom Arafatom. A nezostalo len pri jednom, Marie ho presvedčila na celú sériu, spolu 23 exkluzívnych rozhovorov. Z týchto záznamov neskôr vznikla dokumentárna séria pre BBC, ktorú sama napísala aj produkovala.
Ako špecialistka na Stredný východ sa venovala konfliktom v Čečensku, Kosove, Sierra Leone či Zimbabwe. Na niektoré miesta ju vyslali, na mnohé šla sama, lebo mala pocit, že sa o nich neinformuje, alebo aspoň nie z objektívneho hľadiska. Vo Východnom Timore v roku 1999 prispela k záchrane vyše 1.500 žien a detí uväznených v obkľúčení, ktoré odmietla opustiť. Neúnavne informovala o ich situácii, až ich nakoniec po štyroch dňoch konečne evakuovali. Svojej londýnskej editorke napísala, že okrem nej tam zostali len dve holandské reportérky. Na otázku, kam sa podeli všetci muži, Colvin odpovedala pamätnou vetou: „Už nerobia mužov, akých zvykli.“
Do bielych šiat sa obliekla ešte raz: v roku 1996 sa vydala za bolívijského novinára Juana Carlosa Gumucia, ktorý pracoval pre španielsky El País. Dúfala, že si založia rodinu, namiesto toho ju čakali dva potraty a manžel, ktorý, ako sa ukázalo, mal veľkú záľubu v hádkach a alkohole. Nasledovalo odlúčenie a ona sa zažrala do práce. Gumucia v roku 2002 spáchal samovraždu, podľa slov jeho kolegu údajne preto, že „svet už nebol takým pekným a dôstojným miestom ako kedysi“.
Neplytvať slzami
O vojenských konfliktoch si často študovala informácie vopred, hovorila však, že najdôležitejšie je prísť priamo na miesto a byť schopný vyrovnať sa s akoukoľvek situáciou, ktorá tam na človeka striehne. Očakávať čokoľvek. Bola odhodlaná dokumentovať pravdu, v centre jej pozornosti stáli ľudské príbehy, ktoré sa snažila písať tak, aby podobne ako ju chytili za srdce aj čitateľov. Musela si však neustále pripomínať, že nemôže zachrániť každého, nemôže plakať nad každým mŕtvym telom. Jej prácou bolo napísať príbeh, a tak sa učila nahliadať na veci s odstupom. Boli však situácie, ktoré jej zahmlili zrak. „Ako keď v Čečensku zomieral postrelený muž. Už sa mu nedalo pomôcť, bolo nutné čo najskôr utiecť. Jeho žena pri ňom zostala, videla som, že ho neopustí. Vtedy som plakala. Hovorila som si – toto je neznesiteľné, nikto by si tým nemal nikdy prejsť.“
Nikdy nebola princeznou, s ktorou by zaobchádzali ako v bavlnke. V Čečensku spala v chatrči vytesanej do skál, na jednom dlhom matraci spolu s 20 mužmi, bez tečúcej vody, vo veľkej zime. Jediný ústupok, ktorý ako nežnejšie pohlavie dostala, bol, že mohla spať na „exkluzívnom“ mieste pri stene. Tvrdila, že vojnové reportérky sa na takýchto obvykle čisto mužských teritóriách menia na nový ľudský druh, ktorý ťažko škatuľkovať. „Nik odo mňa neočakával, že budem v stanoch pripravovať večeru. Vďakabohu! Zároveň však nik nevedel, ako so mnou zaobchádzať. Často som bola tretie pohlavie, pre ktoré neexistovali pevné pravidlá, menili sa podľa situácie,“ spomínala. Jeden ženský rozmar si predsa neodpustila, v zákopoch pod nepriestrelnou vestou a nenápadným oblečením pokrytým vrstvou prachu nosila luxusnú čipkovú podprsenku a nohavičky značky La Perla. Niežeby sa tým niekde chválila. Odhalil ju fotografický záber. Po náletoch na Srí Lanke ju zranenú odnášali na nosidlách, všetečný redaktor si všimol, že mala na sebe čipkovú spodnú bielizeň a požiadal ju, či by mu povedala o svojej „šťastnej červenej podprsenke“. V skutočnosti nebola červená, ale púdrová. Len sa sfarbila prúdom jej krvi.
Aj po udalostiach Arabskej jari, keď sa do centra spravodajstva dostal YouTube a sociálne siete, bola stále presvedčená, že na vojenskej reportáži to nič nemení. Kto chcel opísať reálnu situáciu, musel byť na mieste činu. Istej priateľke sa raz so smútkom zdôverila, ako je jej ľúto, že toto povolanie pomaly vymiera. „Ako mám udržať svoje remeslo nažive vo svete, ktorý si ho necení? Cítim sa ako posledná reportérka v YouTube svete.“ Neodradilo ju to však od práce, naopak…
Zuzana Zimmermannová
foto SITA, Profimedia
Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2017)