Celý život sa bála, že sa jedného dňa zobudí a bude šialená. Životnou úlohou Mariel Hemingway bolo prekonať prekliate, ktoré ako Damoklov meč viselo nad jej rodinou. Pracovala na tom tak urputne, až sa z toho skoro zbláznila…
„Do tohto bláznivého sveta som sa narodila príliš skoro, celé dva mesiace pred termínom. Moja mama dosť pila a fajčila a ostatní členovia rodiny potom s obľubou vtipkovali, že som už skrátka potrebovala von na vzduch.“ Inú pikošku na túto tému si malá Mariel vypočuje o pár rokov neskôr a hoci deti rady tajne načúvajú rozhovorom rodičov, o túto konverzáciu istotne nestála. „Bola som omyl. Na svete som len preto, že sa moji rodičia opili na jednom rybárskom výlete.“
Taká nenormálna rodina
Mariel Hadley Hemingway sa po prvý raz nadýchla čerstvého vzduchu 22. novembra 1961. Prvé meno dostala po kubánskom prístave rovnakého mena – jej otec tam často chodieval rybárčiť so svojím otcom.
Niečo o otcovi: volá sa John Hemingway, ale všetci mu hovoria Jack a je najstarším synom slávneho Ernesta Hemingwaya. Priatelia ho prezývajú tiež Hemingstein, hlavne keď sa rozhovorí o rybách, lebo o nich vie všetko. Otec je vojnový hrdina, nositeľ Croix de guerre, Vojnového kríža, ktorým ho vyznamenali Francúzi. V Európe počas vojny pracoval pre americkú špionážnu službu, hovorí perfektne po francúzsky a španielsky. Okolo svojej budúcej ženy sa neúnavne obšmietal štyri roky, kým ho Byra Whittleseyová, prezývaná Puk, konečne vzala na milosť.
A teraz niečo o mame: Mala zlomené srdce. Bola vojnová vdova, s plačom odprevadila manžela na front a vzápätí plakala na jeho hrobe. Netúžila sa znovu vydať, ale Jack jej nasľuboval kopec zábavy a hory dobrodružstva. Budú cestovať, a to je určite vzrušujúcejšie, ako sedieť doma a trúchliť… Až toľko zábavy to však nebolo. Tri decká na krku, Byra má doma permanentne zlú náladu, so všetkým je nespokojná (najviac so svojím manželstvom), tvári sa naštvane, reaguje podráždene. Dom, ktorého by mala byť láskavou paňou, je studený ako márnica. Medzi nami, svojho manžela nikdy nemilovala.
Pssst, radšej o tom nehovorme
Mariel prišla z pôrodnice rovno pod vianočný stromček, ale nebol to darček, ktorý by Margot, o sedem rokov staršia sestra, privítala s nadšením. V skratke o Margot: v osemnástich sa z nej stane jedna z najlepšie platených modeliek sveta, ale to je ešte ďaleko. Teraz má sedem rokov a mladšiu sestru by najradšej zahrabala pod čiernu zem. A celkom slušne na tom aj pracuje. Raz sa tajne prikradne k sestrinej postieľke, zdvihne ju na ruky a tresne o zem. Srdcervúci plač privolá rodičov, Margot sa tvári, že bábätko tak našla, ale trest ju neminie: do izby ide bez večere a nároku dívať sa na televíziu. Vojnová sekera je vykopaná, nevraživosť medzi sestrami pokračuje, a to musia spolu zdieľať jednu izbu! Mariel je poriadkumilovná, posteľ Margot vyzerá ako po výbuchu, dievčina sa trhá v spánku, rozpráva ako námesačná, cez deň hučí a dupe po dome. Margot má štrnásť a rebélia voči rodičom dáva zmysel celému jej svetu. Vláči sa po baroch, v noci ju opitú (tak, že nevládze stáť na nohách) priváža domov polícia.
Rodičia sa hádajú a hádajú, Mariel sa z maminho jačania dozvie, že otec je lenivý ako voš, necháva po zemi porozhadzované ponožky a dofrasa aj s jeho poondiatymi rybami! A on? Sú tri možnosti: buď nič nehovorí, iba sa odprace naliať si drink, alebo sa rozzúri a reve aj on. Najčastejšie však za sebou tresne dverami a odchádza – na ryby. V Mariel klíči anjelské odhodlanie: musí byť dobrá a poslušná, aby sa mama nerozčúlila a otec neodišiel z domu. Rodičia však kričia aj kvôli Muffet, Marielinej druhej sestre, staršej o jedenásť rokov. Mariel ju miluje, aj keď jej Muffet pripadá niekedy divná: v noci mizne z domu, chce lietať „za svetlami veľkomesta“, vedie divné reči o zemskej gravitácii a vôbec, niekedy hovorí strašne rýchlo… Raz v noci rodičia skočia do auta a idú Muffet hľadať. Zazrú ju, ako behá po hlavnej ulici nahá, so šatkou nad hlavou ako zástavou. Raz je Mariel svedkom, ako sa Muffet matke vyhráža s nožnicami, chvíľu spolu o ne zápasia, Mariel práve skáče vonku na trampolíne, no rev Muffet ju prinúti bežať dovnútra. Až keď sa vydesená objaví na prahu dverí, matke sa podarí vytrhnúť Muffet nožnice z ruky. Napokon veľká sestra odíde z domu a rodičia malej sestre povedia, že Muffet bude študovať na internátnej škole. No v skutočnosti sa ide liečiť od drogovej závislosti. To je pre rodičov typické: nič neriešiť, o ničom nehovoriť otvorene, všetko čo najrýchlejšie zamiesť pod koberec. Aj papá Ernest… Mariel ho síce nepoznala, zomrel štyri mesiace pred jej narodením, ale fakt, že si strelil do hlavy, sa dozvie až ako tínedžerka. Dovtedy platila verzia, že dedovi pri čistení brokovnice zbraň nešťastne vystrelila v rukách a smrteľne ho zranila. Ale späť k Muffet: Jej boj s démonmi bude pokračovať celý život, lekári jej diagnostikujú manickú depresiu, a tak absolvuje niekoľko pobytov na psychiatrii.
Nech žije chvíľka na víno
Mariel už pozná tú chvíľku, keď sa mama s otcom začnú cítiť uvoľnene a rozjarene. Prichádza po prvých pohárikoch whisky, ale, aj to už má Mariel odsledované, veselosť trvá len istý čas. Potom sa začnú opäť hádať a kričať na seba. Niekedy po hádke príde otec k Mariel do izby, sadne si na peľasť a rozvzlyká sa. „Robí to potichu, ale aj tak ho počujem. Neprezradím, že som hore, pretože ho nechcem uviesť do rozpakov.“ Po otcovom infarkte prejdú rodičia z whisky na víno. Červené víno je zdravé a všetci sú po ňom šťastní. Svoj každodenný rituál, ktorý prichádza okolo piatej (ale kľudne aj skôr), nazvú „chvíľka na víno“. Otec víno miluje, doslova o ňom básni, dvíha pohár ku svetlu, obratne ním krúži, jemne pomľaskáva… Mariel má deväť rokov a vie bezchybne otvoriť fľašu a krvavočervenú tekutinu naliať do pohárov tak, aby nerozliala ani kvapôčku. Rodičia ju tiež naučili miešať drinky, pozor, rumu do daiquiri treba pridať vždy na dva prsty!
Otec si v nemocnici, kde sa lieči z infarktu, začne s mladou sestričkou. Je z toho škandál, o ktorom si šepká celé mesto. Matka chodí celý deň po dome zdutá, nadáva alebo plače, sťažuje sa na svoj posratý život (s otcom, pravdaže). Na večierkoch u nich doma sa však rodičia usmievajú, hádky a krik nastupujú, až keď hostia odídu. V noci, keď už konečne všetci spia, Mariel sa vykradne zo svojej izby, zíde do obývačky a začne upratovať. Pozbiera riad, poumýva poháre, z koberca zametie rozbité sklo. „Do rána chcem mať všetko upratané. Jedine tak si nik nespomenie na hádky, nik o nich nebude musieť hovoriť a nebudeme si kaziť deň.“ Malé dievča berie zodpovednosť za pokoj v dome na svoje plecia. A blázinec, v ktorom žije, chce poraziť vlastnou disciplínou a sebaovládaním. Až tak, že sa z toho stane obsesia.
Prachatá potvora
Hemingwayovci žijú v mestečku Ketchum v štáte Idaho, iba kúsok od domu, kde sa zastrelil papá Ernest. Otec pracuje v Ketchume ako štátny komisár pre lovectvo a rybárstvo. To znamená veľa času stráveného v prírode. Berie Mariel so sebou, na ryby, na lov, na túry. Chodia spolu po kopcoch, dievčatko pomáha otcovi nahadzovať, keď rybárči alebo len tak sedí na brehu vedľa neho. Je s ním rada sama, otec jej vysvetľuje, že „v prírode sa nikto nemôže cítiť ako zlý človek.“ Mariel tomu rozumie. „Ketchum je moje najobľúbenejšie miesto na svete,“ hovorí aj dnes. „Vyrastať tam znamenalo pre mňa veľkú útechu.“ Kedykoľvek už doma nemôže zniesť napätú atmosféru, vyráža do prírody: zlieza kopce pohoria Sawtooth Range alebo skáče do studenej vody Big Wood River. A hneď svet vyzerá krajší a prívetivejší! Miluje kone, naučí sa jazdiť a starať sa o ne. Kým nastúpi do prvej triedy, vie lyžovať a neskôr lyžuje dokonca závodne. Na pretekoch zvyčajne končí štvrtá alebo piata; áno, mohla by byť aj lepšia, ale nemá súťaživého ducha, z toho tlaku pred pretekmi sa jej dvíha žalúdok.
V škole si pripadá veľká a škaredá. Naozaj je trochu prerastená, väčšia ako ostatné deti, má širokú tvár a hranaté chudé telo. Keď nevie, čo povedať (a to nevie skoro nikdy), chichoce sa – ten debilný chichot ide na nervy všetkým navôkol, ale najviac jej samej. Deti v škole na ňu pokrikujú „ritch bitch“ (prachatá potvora, slušne preložené), lebo škola sa volá po jej dedkovi, a tak je jasné, že Mariel tam musí mať protekciu… A potom príde spolužiakovi Chipovi v škole zle a obsah svojho žalúdka vyklopí na lavicu. Mariel sa trasie ako osika. „Obraz zvracajúceho Chipa ma nepretržite prenasleduje a predstavou zvracania – alebo skôr nezvracania – začnem byť úplne posadnutá. Stále si lámem hlavu, ako sa tomu vyhnúť a čo robiť, keby sa mi to tiež prihodilo. Začnem užívať lieky na žalúdok, proti páleniu záhy a proti hnačke, ktoré kradnem rodičom z lekárničky. Kradnúť je zlé, to je jasné, ale doháňa ma k tomu hrozný strach. Raz alebo dvakrát si z lekárne dokonca odnesiem nejaké lieky bez zaplatenia.“ Mariel však v tom nie je sama. Rodina podnikne cestu do Európy, v Paríži sa dievčatá bavia na tom, koľko croissantov si dokážu naraz napchať do úst. Po chvíli však Mariel zbadá, ako Margot beží na záchod, strká si prsty do krku a zvracia…
Dobré a zlé jedlo
Keď má Mariel dvanásť rokov, mama ochorie na rakovinu. (Sprvu to vyzerá veľmi zle, lekári dávajú Byre len niekoľko mesiacov, napokon však žije ešte pätnásť rokov.) Pre Mariel to znamená bdieť pri maminom lôžku. Sľúbi sama sebe, že sa bude o mamu starať z celých síl. Nedovolí, aby zomrela. V štrnástich už šoféruje a keď otec nemôže, vozí mamu na chemoterapiu a ožarovanie. Pomáha jej vo dne, v noci, trebárs ju mama zobudí uprostred noci, aby jej pomohla dôjsť na záchod… V týchto krušných chvíľach začína Mariel uvažovať o jedle. Že môže liečiť, ale aj ubližovať. Upraví mame jedálniček: žiadne polotovary, iba čerstvé suroviny. Čerstvé a jednoduché. Rozpustný čokoládový nápoj, syry v tube, sladené cereálie, krekry – von s tým! Mariel spomína: „Začnem čítať všetky etikety na potravinách a keď je výpočet ingrediencií príliš dlhý, neprejdú kontrolou.“ Biela múka, bŕŕŕ, celozrnný chlieb, yesss! Namiesto vyprážaného kurčaťa, chudé kuracie mäso pečené v rúre. Mama prevracia oči, ale neprotestuje. Záujem o zdravé potraviny sa však pomaly mení na posadnutosť. A posadnutosť klíči zo strachu. Muffet sa vráti domov, keď sa zrútila zo svojho nevydareného manželstva. Psychicky je úplne na dne. A v Mariel začína klíčiť strach – „že budem chorá ako moja mama a že sa zbláznim ako moja sestra.“ Celý rok jedáva iba arašidové maslo a sendviče s medom. Jej bizarné stravovacie návyky idú ruka v ruke s rôznymi mániami (a nutkavým chovaním, aby sme to vyjadrili odborne presne). Tak napríklad, Mariel musí mať vždy pri sebe svoju malú dečku, krásne mäkučkú, na okrajoch lemovanú saténovými stužkami. Má ju dlhé roky, ešte ako tínedžerka na kempovačke s kamarátkou si dečku strká pod vankúš. Keď má strach alebo ju niečo rozruší, „vytiahnem dečku a hodvábnou časťou si triem hornú peru.“ A svet zasa drží pokope a malá Mariel môže pokojne zaspať…
Prvý bozk od Woodyho
Margot je od sedemnástich z domu. Experimentuje s alkoholom a drogami, bojuje s bulímiou, ale… je krásna, je z nej modelka, a to sakramentsky úspešná modelka! Objavuje sa na titulkách prestížnych módnych žurnálov, ale nielen tam, v júni 1975 jej portrét uverejní časopis Time, nazve ju reprezentantkou „New Beauties.“ Rok na to sa stane tvárou vône Babe a so značkou Fabergé podpíše kontrakt na milión dolárov, najväčší v dovtedajšej histórii. V tom čase urobí Margot niečo nezvyčajné. Dostane ponuku účinkovať vo filme Lipstick (Rúž), má hrať top modelku, ktorú znásilní jej učiteľ a ona to poženie pred súd. Top modelka má mladšiu sestru a Margot tú rolu prihraje Mariel. Dohodnuté! Mariel má štrnásť, do Los Angeles ju sprevádza mama. Na pľaci má vliezť aj so sestrou do bazéna a jašiť sa v ňom. V inej scéne Mariel vypovedá pred súdom, chveje sa a plače. Alebo uniká pred násilníkom v nejakej obrovskej neznámej budove… Nakrúcanie si malá slečna užíva, hrať niekoho iného jej ide ako po masle. Potom sa ale mamin stav zhorší a dievčinu bičujú výčitky svedomia. Je to jej chyba! Dosť mame nepomáhala! Dostatočne sa na ňu nesústredila! A čo je oveľa horšie, ani sa jej nechcelo. Filmovačka je skvelá vec najmä preto, že môže vypadnúť z domu. Mariel užasnuto sleduje ľudí na pľaci, akí sú bezstarostní, nezdá sa, že by ich zhrýzali obavy o svojich blízkych. To je úľava! Potom sa však cíti strašne vinná, lebo veď starať sa o mamu je jej povinnosť…
Herecký výkon staršej sestry kritika strhá pod čiernu zem, ale Mariel si za svoju úlohu vyslúži nomináciu na Zlatý Glóbus. V Lipsticku si ju všimne Woody Allen. Ten starý lišiak po nej hneď chňapne, Mariel má sedemnásť, Woody štyridsaťtri rokov. Ponúkne jej úlohu vo svojom novom filme Manhattan, úlohu študentky Tracy, mladej milenky neurotického režiséra Issaca. Režisér Allen by bol očividne rád, keby ľúbostná aférka z filmu pokračovala aj v reálnom živote. Príde za Mariel do Ketchumu a rodičom jeho návšteva mimoriadne polichotí. Woody sa vlastne prišiel opýtať, či by s ním Mariel nešla na výlet do Paríža. Rodičia sú nadšení, prečo nie? Nie – rozhodne ona. Odmietne Woodyho, nechce s ním v Paríži zdieľať spoločnú hotelovú izbu.
Mariel vyrukovala s touto historkou iba pred pár rokmi, ale nie, aby zahanbila režiséra, ona vraj chcela iba ukázať, ako to chodilo u nich doma. Že sa musela vždy starať sama o seba, na rodičov nebolo spoľahnutie. Jedným dychom však dodáva, že Woody jej zmenil život. V New Yorku ju brával do múzeí a galérií, na koncerty, rozprával jej o umení. „Chápte to, bola som dievča z Idaha.“ (Chápte, z topánok jej trčala slama…) Vo Woodyho tieni si ale pripadala ako svetáčka. A tiež to bol on, kto ju po prvý raz pobozkal. Tak ozajstne, ako muž bozkáva ženu…
Berte ma ako ženu, nie mužatku
Manhattan znamená veľký úspech. Mariel je nominovaná na Oscara za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. Jej raiting začína prudko stúpať. V Hollywoode si vyslúži prezývku „veľká malá sestra“ (mimochodom, meria 183 cm), lebo veď kráča v šľapajach Margot. Po Manhattane nasleduje hlavná úloha vo filme zo športového prostredia Personal Best (Osobný rekord), ktorý režíruje Robert Townes (neskôr sa preslávi ako scenárista filmov Čínska štvrť či Mission Impossible). Stane sa jeho milenkou, v tomto prípade jej neprekáža, že Townes je o 27 rokov starší. Kritika prijme film vľúdne, u divákov však prepadne na celej čiare. Mariel hrá atlétku, ktorá sa pripravuje na olympijské hry, keď ale má svoj sen na dosah, USA sa rozhodnú olympiádu z politických dôvodov bojkotovať. Počas tréningov sa bežkyňa zblíži so staršou pretekárkou, lesbičkou Tory… Mariel je na túto rolu ako stvorená, má hranatú chlapčenskú postavu, žiadne prsia, v kuloároch sa začínajú pretriasať otázky ohľadom jej sexuálnej orientácie. Odhodlá sa teda k ráznemu kroku. „Chcela som, aby ma ľudia brali ako ženu, nie ako mužatku,“ vyhlási, keď si dá zväčšiť prsia. Statné trojky si vraj vyžadovala postava playmate Dorothy Stratten, ktorú stvárnila vo filme Star 80, neskôr však prezradila, že to urobila kvôli sebe a svojmu sebavedomiu (po niekoľkých rokoch si dá implantáty vybrať). Dorothy zavraždí odvrhnutý manžel, vo filme ho hrá Eric Roberts. Mimochodom, keď ho Mariel odmietne , napľuje jej do tváre…
Nasledujúce dve desaťročia sa pravidelne objavuje na filmovom pláte i v televízii, väčšina snímok však nestojí za reč, spomeňme akurát film Creator (Stvoriteľ) v hlavnej úlohe s Petrom O‘ Toolom, The Mean Season (Vražedný raj) s Kurtom Russelom a tiež malú rolu v ďalšom Allenovom firme Pozor na Harryho. Za účinkovanie v úspešnom americkom seriáli Civil Wars sa jej ujde ďalšia nominácia na Zlatý Glóbus a jej dlhý bozk s komičkou Roseanne Barr v jednej epizóde úspešného sitcomu Roseanne priláka k televíznym obrazovkám milióny Američanov. Inak ale vraví, že všetky tie béčkové filmové úlohy brala hlavne z finančných dôvodov. „Dostávala som ponuky na tony zlých filmov a nakrúcala som niektoré z nich. Pre peniaze.“
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2017)