Marina Abramović – Svojím tichom sa dotkla ľudskej duše

 

Na jej najslávnejšie predstavenie The Artist is Present v newyorskom Múzeu moderného umenia prišlo 750.000 ľudí. Len preto, aby ju pozorovali alebo si sadli oproti tejto charizmatickej žene, prekračujúcej fyzické i psychické limity. Umelkyni, ktorá si žiletkou do brucha vyrezala pentagram, bičovala sa a po Veľkom čínskom múre prešla 2.500 km. Vďaka dlhoročným skúsenostiam s performatívnym umením vyvinula metódu na získanie kontroly nad mysľou i telom. V autobiografii Walk Through Walls (Prejsť cez stenu) napísala, že nikdy nechápala, prečo bola zasadená do svojej rodiny.

 

Svetoznáma srbská performerka Marina Abramović sa narodila 30. novembra 1946 v Belehrade v bývalej Juhoslávii, kde všetky budovy mali špinavo zelenú fasádu. Viacgeneračné rodiny obývali škaredé vežiaky, ak sa mladá dvojica chcela milovať, musela ísť do parku alebo do kina. Marinini rodičia však boli partizáni, vojnoví hrdinovia, mali vysoké funkcie a obývali krásny osemizbový byt. Otec Vojin patril k osobnej garde maršala Tita a matka Danica viedla Úrad pre ochranu historických pamiatok, neskôr Múzeum revolúcie. Marina sa narodila predčasne, keď matke odtiekla plodová voda počas straníckej schôdze. Pri pôrode sa placenta celkom neoddelila a matka dostala otravu krvi. Celý rok musela ostať v nemocnici. Marina bola chorľavé dieťa a nechcela poriadne jesť. Jedného dňa si ju k sebe zobrala stará mama Milica, žena so silnou spiritualitou a vierou v boha. Každý deň chodila do kostola, jej dom voňal kadidlom a praženou kávou. Svojej vnučke poskytla stabilitu a naučila ju mystike. Od tridsiatky si odkladala šaty, v ktorých chcela byť pochovaná, ale stále ich menila podľa módnych trendov. Všetky pekné spomienky z detstva sa Marine spájajú s kuchyňou babky. Zostala u nej šesť rokov vôbec netušiac, čo sa za ten čas odohráva u nich doma. Matka intelektuálka by chodila len na koncerty a do opery. Otec sa obzeral za inými ženami alebo v kuchyni opekal prasiatko a popíjal so svojimi partizánskymi kamarátmi. Rodičia nemali nič spoločné, často sa hádali, akoby žili v permanentnom vojnovom stave. Obaja spali s nabitými pištoľami na nočnom stolíku. Keď sa narodil brat Velimir, Marinu si zobrali späť k sebe do Belehradu.

 

Vojenská výchova a ťažké dospievanie

Marina sa nikdy nehrala s bábikami, radšej na stenách pozorovala tiene prechádzajúcich áut. Aj za najmenší priestupok ju matka bila alebo zavrela do skrine, kde ju desila tma. Očakávalo sa však, že tresty zvládne bez sťažností, bola predsa dcéra partizánov, a tí dokázali prejsť aj cez stenu. Matka nechcela, aby si s bratom pozývali domov kamarátov, lebo sa bála baktérií. Bola posadnutá čistotou. Marinu síce za veľa vecí trestala, ale v jednom ju podporovala. Umenie bolo totiž pre ňu posvätné, a tak sa už v detstve stalo súčasťou jej života. Vďaka matkinej práci navštevovali spolu ateliéry mnohých umelcov a už dvanásťročná Marina sprevádzala matku na Bienále do Benátok. V štrnástich jej otec kúpil olejové farby a vybavil lekcie maľovania u maliara Fila Filipoviča. Prvé obrázky ilustrovali jej sny, ktoré boli pre ňu skutočnejšie ako vlastná realita. Ale vždy na ne použila len dve farby: tmavozelenú a nočnú modrú. Doma nemusela nič robiť, jediné, čo sa od nej vyžadovalo – aby sa učila a bola najlepšia. Chodila na klavír, angličtinu a francúzštinu. No stále sa cítila veľmi osamelá. Na knihu a umenie sa peniaze našli vždy, ale nikdy nie na oblečenie, po akom túžilo dospievajúce dievča. Napríklad po nylonových pančuchách. Keď jej ich otec kúpil, matka ich vyhodila z okna, lebo podľa nej ich nosili len prostitútky. Marina sa cítila ako najškaredšie dievča z celej školy, trpela komplexom aj pre svoj väčší nos. Kvôli plochým nohám musela nosiť ortopedické topánky, škaredé socialistické členkové z hrubej žltej kože. Aby dlhšie vydržali, matka nechala na špičky a päty pripevniť kovové platničky. Pri chôdzi vydávali hlasný zvuk, za čo sa Marina veľmi hanbila. S pubertou prišli silné migrény. Počas nich sa naučila ležať v posteli úplne nehybne. To bol začiatok jej tréningu v prijímaní a znášaní veľkej bolesti a strachu.

 

Študentské roky

V roku 1965 začala študovať maľbu na umeleckej akadémii v Belehrade. Zatiaľ čo jej spolužiaci už vyskúšali všeličo, ona stále mala o sebe extrémne pochybnosti. Matka sa desila, že by mohla prísť o panenstvo ešte pred manželstvom, tak čítala všetky jej listy a dvíhala telefón. Keď sa ozval mužský hlas, hneď položila. Marina sa rozhodla, že prvý sex bude mať s niekým, na kom jej nezáleží. A muselo sa to stať v nedeľu dopoludnia, aby mohla doma povedať, že ide do kina, lebo na večerné premietanie nesmela. Vybrala si študenta, ktorý chodil na všetky večierky a veľa pil. Len čo k tomu došlo, vyhodil ju z bytu. Trvalo jej celý rok, kým sa znovu odvážila spať s mužom. Mala 24 rokov, stále bývala s mamou a stále musela byť doma o desiatej večer. Najprv maľovala obrazy len pre príbuzných podľa ich priania, bez skutočnej fantázie. Prelom znamenal až obraz Tri tajomstvá. Tvorili ho tri kusy látky – červený, zelený a biely – v ktorých sa ukrývali tri predmety. Divák bol nútený použiť svoju fantáziu, a tak sa vlastne stal spoluúčastníkom. Pre Marinu toto dielo otvorilo dvere do ríše jej podvedomia.

Potom prišiel rok 1968, celý svet bol v chaose, v Juhoslávii sa šírilo rozčarovanie z komunistickej strany, krajina sa čoraz viac dištancovala od Sovietskeho zväzu. Marina mala vtedy blízky vzťah s otcom, ktorý sa cítil zradený Titom, vystrihal ho zo všetkých fotografií, na ktorých spolu pózovali. Vzdal sa aj nádeje na vznik pravdivejšej verzie komunizmu. V kravate a elegantnom baloňáku predniesol uprostred námestia prejav a odhodil stranícku knižku. Marina naň bola hrdá, ale len do chvíle, kým ho neuvidela znovu na ulici, ako bozkáva krásnu mladú blondínku, ktorá sa neskôr stala jeho druhou manželkou. Nevideli sa ďalších desať rokov. Tito napokon povolil Študentské kultúrne centrum, kde sa Marina stretávala každý deň s piatimi spolužiakmi, diskutovali a vypili litre kávy. Štúdium ukončila v roku 1970 v Záhrebe. Keď sa vrátila do Belehradu, Študentské centrum dostalo skvelú riaditeľku. Tá naplánovala výstavu tridsiatich umelcov, a tí mali prezentovať malé predmety, ktoré pre nich niečo znamenali. Marina na stenu prišpendlila arašid so škrupinou. Vyčnieval zo steny a vrhal malý tieň. Svoje dielo nazvala Oblak s tieňom. A práve vtedy, keď uvidela ten malý tieň, pochopila, že dvojrozmerné umenie je pre ňu minulosť.

 

Prvé manželstvo a prvý šialený projekt

Počas posledného ročníka na akadémii sa zamilovala do konceptuálneho umelca Nešu Paripovića. V októbri 1971 sa vzali, ako povedala Marina, urobila to hlavne preto, aby nemusela byť o desiatej večer doma. Matka sa svadby nezúčastnila a zakázala, aby sa Neša k nim nasťahoval. Mladomanželia nemali peniaze na prenájom, a tak Neša býval s rodičmi a Marina s matkou a babičkou. Keď otehotnela, šla na potrat (prvý z troch v jej živote). V lete 1973 odišla aj s kolegami na festival do Edinburghu. V tom čase experimentovala hlavne so zvukovými inštaláciami, ale čoskoro si uvedomila, že proces tvorby je pre ňu dôležitejší než samotný výsledok a performancia sa jej zdala pre to najvhodnejšia. Na festival si pripravila predstavenie Rytmus 10, založené na hre popíjajúcich sedliakov – na stôl položili jednu ruku s roztiahnutými prstami a druhou rukou rýchlo nožom bodali medzi prsty. Ak sa porezali, museli vypiť pohár pálenky. Marina použila nie jeden, ale desať nožov. Diváci so zatajeným dychom sledovali pribúdajúce krvavé škvrny na bielom podklade a počúvali bolestné výkriky, zaznamenávané na magnetofón. Vtedy Marina pochopila, že našla svoje médium. Nikomu sa nechcelo ísť naspäť do Belehradu, ale jedného dňa zavolala matka, že v jej mene poslala prihlášku na učiteľské miesto na Akadémii výtvarných umení v Novom Sade. Marina začala učiť a popritom sa venovala performatívnemu umeniu. V predstavení Rytmus 5 vytvorila jednu väčšiu a jednu menšiu hviezdu ako symbol represívneho komunistického systému a priestor medzi nimi vyplnila pilinami namočenými do benzínu. Potom ich zapálila a ľahla si do vnútornej hviezdy. Keď oheň spotreboval všetok kyslík, stratila vedomie a museli ju odtiaľ vyniesť. Ale predstavenie bol obrovský hit. Jednu z najkontroverznejších performancií, Rytmus 0, predviedla v Neapole. Na stole bolo 72 rôznych predmetov, niektoré nevinné (ruža, cukor, kniha, rúž…), iné nebezpečné (nožnice, ihly, nôž, pištoľ s guľkou ležiacou vedľa). Publikum mohlo predmety ľubovoľne používať, zatiaľ čo Marina stála nehybne po celých šesť hodín. Ako večer postupoval, stupňovalo sa napätie i agresivita prítomných. Jeden jej rozstrihol a vyzliekol tričko, posadili ju na stôl a roztiahli nohy, jeden ju porezal na krku a vysal vytekajúcu krv, ďalší jej do kože napichal ihly a jeden malý muž dokonca nabil zbraň a priložil jej ju k hrdlu… Marina si vtedy uvedomila, že publikum ju môže aj zabiť.

 

Ulay a štyri roky bez adresy

Keď sa matka dozvedela, že jej dcéra vystupovala v múzeu nahá, hodila po nej ťažký sklenený popolník. Marina sa v poslednom okamihu uhla. Neša bol na ňu hrdý, ale veľmi nervózny, aby videl jej predstavenia a príliš chudobný, aby ju sprevádzal na cestách. A pre ňu bolo cestovanie ako afrodiziakum. Na 29. narodeniny dostala pozvánku z amsterdamskej galérie de Appel, aby pred televíznymi kamerami zinscenovala predstavenie Thomasove pery, pri ktorom si žiletkou vyrezala do brucha päťcípu hviezdu, silno sa bičovala a potom si ľahla na kríž z ľadových blokov. Spoločníka počas celého pobytu v Amsterdame jej mal robiť nemecký umelec Frank Uwe Laysiepen-Ulay. Ľavú stranu tváre mal hladko oholenú a napudrovanú, obočie starostlivo vytrhané a pery narúžované. Pravá strana bola neoholená a nenalíčená. Ulay bol umelecký fotograf a svoje dve tváre využíval vo svojich prácach. Po predstavení sa Marine s láskou postaral o jej rany. Ale zaujalo ju aj to, že mali rovnako dlhé vlasy, vzadu zopnuté paličkami na jedenie. Ba aj narodeniny mali v rovnaký deň, len Ulay bol o tri roky starší. Večer prišli k nemu domov a ďalších desať dní strávili spolu v posteli. Od začiatku dýchali rovnaký vzduch, ich srdcia bili v súlade, vedeli si navzájom dokončiť vety. Po návrate do Belehradu sa zatvárala v izbe a celé hodiny s Ulayom telefonovala. Keď prišiel účet za telefón, matka ho zamkla do skrinky a milenci si museli písať listy. Belehrad začínal byť pre Marinu čoraz tesnejší. Na jar mala v Študentskom centre novú performanciu, kde si ľahla a z plných pľúc kričala, akoby chcela vykričať celú svoju frustráciu z Belehradu, Juhoslávie, matky, domáceho väzenia. Kričala tri hodiny, až kým nemala hlas. Potom jeden taliansky časopis uverejnil na obálke nahú fotografiu z jej predstavenia, ktorá na akadémii v Novom Sade spôsobila škandál. No predbehla vedenie školy a sama podala výpoveď. Tajne sa pripravila na útek. Do tašky si napchala fotografie svojich prác, ale žiadne oblečenie, matka by si to hneď všimla. Nastúpila do vlaku smer Amsterdam a nikdy to vraj neoľutovala. S Nešom sa rozviedla. S Ulayom si kúpili starý policajný autobus a vyrazili do sveta. Niekedy si vraveli „lepidlo“, tak boli na seba naviazaní. Nemali takmer nič, ale boli najšťastnejší ľudia na svete. Nemali stálu adresu, len v galérii de Appel bola krabica od topánok, kde im mohli ľudia nechať poštu. Raz za týždeň zavolali z telefónnej búdky do galérie. Ak dostali pozvanie na vystúpenie, vypravili sa tam svojím autobusom.

 

Bolesť – brána do iného stavu vedomia

Prvý spoločný projekt – Vzťah v priestore – bol inšpirovaný Newtonovým kyvadlom. Marina a Ulay stáli nahí dvadsať metrov od seba, potom sa rozbehli, zakaždým rýchlejšie a narážali do seba. Mikrofón zachytával zvuky nárazov ich tiel. Keď performatívne umenie začalo strácať na popularite, bolo treba vymyslieť niečo nové. A tak sa rozhodli hľadať inšpiráciu v austrálskej púšti u Aborigénov hlboko prepojených s energiou Zeme. Hlavnou úlohou Mariny bolo pozorovať, ako tamojšie ženy prezentovali svoje sny. Dohovárali sa telepaticky a kreslením do piesku. V extrémnych horúčavách bez tieňa bolo treba všetko spomaliť – dýchanie aj tep. Tak sa s Ulayom naučili, ako zostať nehybní a ticho, a tiež, ako prežiť bez jedla. Tieto skúsenosti potom využili vo svojej performancii, kde niekoľko hodín sedeli oproti sebe na stoličkách a pozerali si do očí bez toho, aby sa pohli. Bolo to ťažké. Marina spomínala, že bolesť prichádzala ako búrka, ale keď dosiahla vrchol, zároveň akoby jej otvorila posvätnú bránu, kde zažívala nový druh vnímania. V Sydney vystupovali šestnásť dní po sebe. Celý čas sa postili, večer pili len džús a vodu a ani sa nerozprávali. Na desiaty deň Ulay vstal, museli ho odviezť do nemocnice, lebo mal opuchnutú slezinu. Napriek varovaniu lekárov na ďalší deň pokračoval. Potom sa rozhodli, že toto predstavenie odohrajú celkom 90 ráz v rôznych galériách po celom svete, pod názvom Nightsea Crossing, pričom nešlo o nočný prechod cez more, ale o prechod nevedomím. Ešte pred Austráliou Ulayovi zomrela matka. Šli spolu na pohreb a v ten deň Ulay Marine povedal, že s ňou chce mať dieťa. No Marina deti nechcela, chcela byť len umelkyňou na plný úväzok. To odmietnutie bolo niečo, čo odvtedy stálo medzi nimi. V Lyone Ulay opäť prerušil predstavenie, ale Marina nie. Večer sa pohádali, Ulay jej vykričal, že pre ňu je umenie dôležitejšie a udrel ju do tváre. Neskôr sa ospravedlnil, ale hranica už bola prekročená. Obaja sa v ich umeleckom partnerstve snažili prekonať vlastné egá, ale pre publikum sa Marina stávala čoraz väčšou hviezdou.

 

Chladné objatie na Veľkom čínskom múre

Počas pobytu v Indii, kde sa po prvýkrát stretla s Dalajlámom, praktizovali s Ulayom špeciálnu meditáciu. Všetky činnosti vykonávali v spomalenom zábere, aby lepšie pochopili svoje konanie. To sa neskôr stalo jedným z hlavných pilierov Abramovićovej metódy. Nasledovali ďalšie projekty, aj menej úspešné, ale podľa nej umelci, ktorí experimentujú, majú dovolené zažiť neúspech. Dôležité je nestratiť odvahu čeliť neznámemu. Z páru, ktorý sa často a vášnivo miloval, ostala dvojica umelcov, ktorí žili bok po boku. Napriek tomu nezrušili plány na veľký projekt, v rámci ktorého mali prejsť po Veľkom čínskom múre. Múr neslúžil len na obranu proti mongolským hordám, ale zároveň predstavuje obrovského draka. Starovekí Číňania potopili pri pobreží Žltého mora dvadsaťpäť lodí, ktoré poslúžili ako základ pre dračiu hlavu. Keď sa potom drak vynoril z mora, jeho telo sa rozprestrelo po krajine až po púšť Gobi, kde bol pochovaný jeho chvost. Z vedeckého hľadiska múr stojí na geodetických siločiarach a predstavuje priame spojenie s energetickými poľami Zeme. Projekt Milenci predstavoval pochod, ktorý by Marina začala na východnom, ženskom konci v Bohajskom zálive v Žltom mori a Ulay na západnom, mužskom konci v priesmyku Jiayu v púšti Gobi. Každý by prešiel 2.500 km, stretli by sa uprostred a zosobášili by sa. Trvalo však osem rokov, kým im Čína dala súhlas. Marina vo svojej autobiografii spomína, že zažila Čínu, akú by nikto nechcel vidieť. Musela prejsť provinciami, kde mali cudzinci vstup zakázaný, oblasťami zamorenými rádioaktivitou, videla ľudí za trest priviazaných ku stromom, ponechaných napospas svojmu osudu. Navyše, východný terén bol extrémne strmý a skalnatý, niekedy si musela ľahnúť na brucho, aby ju neodfúkol silný vietor. Nekráčala sama, s Ulayom mali pridelených sprievodcov a tlmočníkov, ktorí dávali pozor, aby sa nezatúlali na nesprávne miesta a nevideli nesprávne veci. Každý večer musela zliezť z múru a dve hodiny šliapať do najbližšej dediny. Nocovala v smradľavých ženských nocľahárňach, kde ženy vykonávali potrebu do vedier vedľa postelí alebo spoločne v drepe na latríne, držiac sa za ruky a spievajúc piesne o priateľstve. Neustále sa chceli dotýkať jej veľkého nosa, lebo verili, že im to prinesie plodnosť. Po troch mesiacoch, 27. júna 1988, sa s Ulayom stretli a objali sa. Bolo to však objatie priateľov, nie milencov, všetka vášeň z neho vypršala. Neskôr sa Marina dozvedela, že Ulayova tlmočníčka s ním otehotnela a v decembri sa v Pekingu vzali. Marina žila a spolupracovala s Ulayom dvanásť rokov. Svojim priateľom povedala, že bude potrebovať minimálne polovicu toho času, aby prekonala bolesť z rozchodu.

 

Návrat k sólovým predstaveniam

Po návrate do Amsterdamu sa pustila do sólových projektov. Prvým boli Pominuteľné predmety v londýnskej galérii Victoria Milo. Z ruženínu, horského krištáľu, ametystu a obsidiánu, ktoré si doniesla z Číny, vytvorila veľké predmety, pripomínajúce jednoduché postele. Pripevnila ich na stenu tak, aby sa dali použiť na sedenie, státie alebo ležanie a prenášali energiu z minerálov na telo toho, kto ich použil. Pracovala aj na videoinštaláciách a fotografických dielach. Keď v roku 1992 vypukla vojna v bývalej Juhoslávii, rozhodla sa vycestovať do Belehradu, jednak sa jej v hlave rodil nový projekt a jednak chcela s rodičmi natočiť videorozhovory, kým to ešte vôbec bolo možné. Na otázku, čo im má doniesť, dostala typické odpovede – matka: rúž značky Chanel, parfum a hydratačný krém, otec: penicilín, žiarovky a baterky. Matku natáčala na scéne v divadle, lebo tá by štáb cudzích ľudí so špinavými topánkami doma nezniesla. Keď sa jej Marina spýtala, prečo ju nikdy nepobozkala, matka povedala, že ju nechcela rozmaznávať. Rozhovor s otcom sa natáčal v jeho byte, takmer výlučne hovoril o svojich vojnových zážitkoch a v jednom momente vytiahol pištoľ a namieril ju do kamery.

Marina začala aj vyučovať a organizovať workshopy, v Berlíne, Paríži, ale aj Japonsku, Miláne, Ríme a ďalších mestách. Vyučovala to, čo vedela najlepšie: performatívne umenie. Svoje workshopy zamerala na tréning vytrvalosti, porozumenia, sústredenia, sebakontroly a sily vôle. Zarobené peniaze investovala do prerábania svojho šesťposchodového domu, kde mala osobitnú izbu na premýšľanie, na pitie vody alebo izbu so stoličkou pred krbom na pozorovanie plameňov. Rok pred päťdesiatkou sa začala zaoberať témou smrti. Inšpirovala ju kniha o rituáli, v ktorom musia tibetskí mnísi celé noci ležať na cintoríne vedľa rozkladajúcich sa tiel, aby si zvykli na smrť. V prvej časti predstavenia Čistenie zrkadla ležala poldruha hodiny nahá s veľmi realisticky vyzerajúcou kostrou na sebe, ktorá sa s každým jej nádychom a výdychom dvíhala a klesala. V ďalšej časti jej kostra sedela na kolenách, na zemi bolo vedro s mydlovou vodou a Marina tri hodiny drhla kostru hrubou kefou.

 

Bienále v Benátkach 1997

Oslava jej päťdesiatky bola veľkolepá. V ten deň sa v Múzeu súčasného umenia v Gente otvárala jej výstava a večer sa konala večera, na ktorú pozvala 150 priateľov z celého sveta, vrátane Ulaya s manželkou a dcérou. Už vopred si platila hodiny argentínskeho tanga a párty potom začala Naliehavým tancom so svojím učiteľom. Veď čo môže byť naliehavejšie, ako tancovať tvárou v tvár pribúdajúcemu veku? Ďalším prekvapením večera bolo jej vystúpenie s Ulayom. Zopakovali si kúsok, ktorý predviedli pred pätnástimi rokmi v Austrálii, keď stáli nepohnuto v tanečnom objatí, jeho ruka držala jej ruku zodvihnutú vo vzduchu a po takmer dvoch hodinách sa ich prepletené ruky nekonečne pomaly spúšťali dolu. Teraz to však trvalo len dvadsať minút a necítila už ani žiadny elektrizujúci pocit, no pre prítomných to aj tak bol silný emocionálny zážitok. Potom riaditeľ múzea Jan Hoet nechal priniesť tortu – marcipánovú kópiu nahej Mariny z predstavenia Thomasove pery v životnej veľkosti, ešte aj s ranami od žiletky, vyrobenými z čokolády. A priniesol aj ďalší darček, pozvanie na Bienále v Benátkach nasledujúce leto. A mala reprezentovať Srbsko a Čiernu Horu. Vedela, že svojou performanciou musí reagovať na vojnu na Balkáne. Jej projekt však rozzúril ministra kultúry Čiernej Hory. O kontroverznom pláne sa dozvedel riaditeľ Bienále Germano Celant a odporučil Marine, aby sa zúčastnila v medzinárodnej sekcii. Predstavenie Balkánsky barok neodkazoval na umenie obdobia baroka, ale na šialenstvo balkánskej mentality, že Balkánci sú krutí aj nežní zároveň, že môžu vášnivo milovať a súčasne nenávidieť. Využila v ňom videonahrávky svojich rodičov a nechala si priniesť 2.500 kostí z čerstvo zabitého dobytka. Štyri dni po celých sedem hodín sedela v suteréne a drhla krvavé kosti, plakala a spievala juhoslovanské piesne svojho detstva. V horúcom lete sa v neklimatizovanom priestore začali kosti so zvyškami mäsa rozkladať, hemžili sa červami a v miestnosti sa šíril neznesiteľný smrad. Návštevníci boli zápachom znechutení, ale zároveň hypnotizovaní tým výjavom. V tretej časti sa objavil obraz Mariny v laboratórnom plášti a okuliaroch, ako rozpráva príbeh o vlčom potkanovi. Potom si plášť vyzliekla a v čiernom negližé začala tancovať divoký tanec s červenou šatkou na rýchlu srbskú ľudovú melódiu. Po treťom dni mala pocit, že už nikdy nebude čistá, veľmi dlho sa sprchovala. Keď získala Zlatého leva pre najlepšiu umelkyňu, v ďakovnej reči povedala: „Zaujíma ma len umenie, ktoré môže zmeniť ideológiu spoločnosti. Umenie, ktoré sa venuje výlučne estetickým hodnotám, je neúplné.“

 

 

Ingrid Žalneva

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2026)