Milana Kováča fascinovali Indiáni už od detstva, najskôr tí severoamerickí a neskôr, ako dospieval, posúval sa čoraz viac smerom k Latinskej Amerike. Mal prehľad o situácii súčasných domorodých kmeňov aj o pozostatkoch dávnych kultúr. Svojho času ho zaujímala Kolumbia a Peru, neskôr sa zameral na staré Mexiko a Guatemalu – tam existovali civilizácie, ktoré z hľadiska dejín dosiahli najviac. Pochopiteľne, kto sa zaoberá starovekom, nemôže obísť Grécko a kto sa zaoberá Amerikou, nemôže obísť Mayov. Dosiaľ ich v Strednej Amerike žije okolo sedem miliónov.
Čím vás očarila mayská civilizácia?
V bývalom Československu nebolo ťažké dostať sa ku knihám o Mayoch, preloženým najmä do češtiny, boli tu dokonca aj ľudia, ktorí o Mayoch písali. Napríklad Miloslav Stingl, ktorý vydal knihu Za pokladmi mayských miest a niekoľko ďalších o predkolumbovských kultúrach. Ako dieťa som nemal problém dostať sa k literatúre, ktorá ma do tejto oblasti vtiahla. Samozrejme, nemali sme tu žiadneho odborníka, všetci, čo o Mayoch písali, boli skôr popularizátori, prinášajúci fotografie a svedectvá… Avšak nevidím dôvod, prečo by aj Slováci nemohli skúmať nejakú vzdialenú civilizáciu. Vždy som mal pocit, že je to niečo, čo je v našich silách.
Najskôr šlo zrejme o záujem čisto teoretický… Kedy ste sa dostali na spomínané miesta aj reálne?
Dôležitú rolu v tom zohral môj mexický priateľ Alberto Arriola. Ten ešte za bývalého režimu napísal do istého českého denníka výzvu, že by si s niekým z Československa rád dopisoval. Ukázalo sa, že šlo o mexického básnika a ja som jediný na jeho výzvu odpovedal. Začali sme si písať a naše priateľstvo trvá doteraz. Takmer tridsať rokov! Posielal mi z Mexika literatúru, knihy, vystrihoval pre mňa články a čokoľvek, čo našiel o Mayoch a Aztékoch. Bol dôležitou „bránou do toho sveta“ a nakoniec práve od neho prišlo aj pozvanie navštíviť miesta, na ktoré som sa ako študent Filozofickej fakulty UK, s odbornou podporou profesora Komorovského, zameriaval.
Museli ste sa veľmi tešiť, keď ste konečne vyrazili na vašu prvú cestu do krajín, ktoré ste poznali dovtedy len z literatúry?
Na spoznávanie Mezoameriky (územie dnešnej južnej polovice Mexika, celého Belize, Guatemaly a častí Hondurasu a Salvadoru) som mal ako študent štyri mesiace. V roku 1994 sme prešli s tromi ďalšími členmi expedície tieto krajiny, zbierali údaje, zháňali literatúru, materiály, urobili sme tisíce fotografií, a to bol pre nás základ, z ktorého neskôr mohol ťažiť celý vznikajúci odbor. Bolo to neskutočne namáhavé, myslím, že som tam vtedy zhodil pätnásť kíl. O päť rokov neskôr som sa tam vrátil na šesťmesačný výskum domorodého kmeňa Lacandóncov, ktorý ma vždy fascinoval. Vravel som si, že ak moja prvá expedícia sa zamerala na poznanie starých mayských a mezoamerických miest, táto druhá sa bude orientovať na ešte stále žijúce relikty mayskej civilizácie.
Ako ste narazili na kmeň Lacandóncov?
Zhodou náhod, keď sme navštívili mesto Bonampak, ukryté hlboko v pralese na guatemalsko- mexickej hranici. Mimochodom, vtedy tam neexistovala cesta, šli sme k nemu pralesom asi štyri hodiny peši, v daždi, s minimom jedla, na hraniciach vlastných síl. A tam sme v džungli objavili Indiánov ako z iného sveta: nestrihali si vlasy, nepoužívali oblečenie, iba jednoduchú tuniku, prišli ku nám veľmi bojazlivo a ponúkali primitívne sošky z dreva. Chceli za ne jedlo alebo nejaké predmety. Za nožík som tam vtedy vykšeftoval krásnu sošku, ktorá mala zjavne náboženské určenie. Spravili sme si aj pár fotografií, no keď sme chceli fotiť samotných ľudí kmeňa, hádzali do nás kamene. Bolo to znamenie, že na ich územie zatiaľ veľa cudzincov nevkročilo…
Po prvej návšteve a návrate domov som o nich študoval množstvo literatúry. Dokonca, keď som pôsobil na doktorandskom štúdiu vo švédskej Uppsale, našiel som slovníky, ktoré obsahovali jazyk Lacandóncov a podľa nich som sa ho začal učiť. Vravel som si – načo sa celý čas naháňaš za kameňmi a ruinami starých Mayov, keď starí Mayovia ešte žijú? Dajú sa predsa študovať zaživa! Teoreticky som sa na to pár rokov pripravoval, zháňal som peniaze, spojil sa s univerzitou v Mexico City a môj sen podporila aj Open Society Foundation, niekoľko priateľov a doložil som aj vlastné financie.
Ako vás Lacandónci medzi seba prijali?
Spočiatku to nebolo jednoduché, ľudia z pralesa so mnou nechceli mať nič spoločné. Mal som však šťastie, že som v Mexico City narazil na istú Estelu, známu môjho priateľa Alberta, speváčku zo spevokolu, ktorý kedysi vystupoval v Žiline. Slovensko ju nadchlo a keď zistila, kam sa chystám, rozhodla sa mi pomôcť. Jej brata Rafaela totiž Lacandónci poznali z čias, keď ich očkoval proti chorobám, ktoré by ich inak mohli zabiť. Vravel – budú si ma pamätať, pretože som sa tam nechtiac strelil pištoľou do nohy a oni ma u seba celé týždne ošetrovali. Navyše, bol to veľmi srdečný chlapík a veľký srandista, ktorého si obľúbili. S týmto mužom som vtedy, aj spolu s vtedajšou priateľkou (teraz už manželkou) dorazil k Lacandóncom…
Hneď, ako Rafaela zbadali, začali sa strašne smiať, skutočne si pamätali, ako si strelil do nohy. Vydržal s nami asi dva týždne, každého poznal po mene a vyšliapal nám tam všetky cestičky. Potom sa nenápadne vzdialil, ale my sme ostali. Výskum už bolo takto jednoduchšie rozbehnúť, aj keď komplikácie sa nám nevyhli. Napríklad jazyk. Zistil som, že som sa nenaučil dobre vyslovovať, tóny a glotály – zvuky, ktoré sa tvoria v hrdle. Zo slovníka sa to človek nenaučí a Indiáni mi nerozumeli, začal som teda odznova priamo v teréne. Zdokonaľoval som si aj španielčinu, ktorú som v tom čase neovládal dostatočne.
Možno predpokladať, že tak, ako žijú Lacandónci, žili voľakedy starí Mayovia?
Áno. Napríklad spôsob, akým si stavajú chatrče, ako sú usporiadané – rovnako sa podľa vykopávok stavali aj pred päťsto rokmi. Používajú rovnaké kadidelnice pre bohov, rovnako ich uctievajú ako okolo roku 1200 n.l. No a keďže som religionista a zaoberám sa mýtami a náboženstvami, pochopiteľne ma najviac zaujímali rituály a starí mayskí bohovia. Lacandónci neboli vôbec ovplyvnení kresťanstvom, netušili, kto bol Ježiš Kristus a nikdy také meno ani nepočuli. Tento kmeň žil veľmi uzavreto, pre mňa predstavoval hotový bádateľský raj. Zaznamenal som napríklad 120 mýtov, ktoré väčšinou nikto predtým nepoznal, som vlastne autorom zbierky ich mytológie. Zachytil som tiež ich pôvodné rituály a mnoho iného. Vracal som sa k nim počas rokov pravidelne vždy na niekoľko mesiacov a chodievam k nim dodnes.
Zmenila sa ich situácia od čias, keď ste ich ako študent objavili a navštívili prvýkrát?
Zmenila, pretože medzitým skončila občianska vojna v Chiapase (štát na juhovýchode Mexika), začali sa budovať cesty a kde je asfaltka, tadiaľ prichádza civilizácia. Objavili ich cestovné kancelárie, ktoré k nim začali voziť turistov, zároveň sa tým otvorila cesta americkým misionárom, ktorí sa ponáhľali Lacandóncom ohlásiť Kristovu zvesť. Začali sa predbiehať, každé tri domy tam boli atakované nejakou misiou inej cirkvi. Dnes tam vládne náboženský chaos a ostalo len zopár ľudí, ktorí tomu tlaku odolali. Stihol som zdokumentovať nielen ich pôvodnú zbožnosť, ale aj spôsob, akým postupne zaniká. Našťastie, aj počas tohto procesu sa našlo zopár starcov, ktorí mi rozprávali o fascinujúcich pôvodných zvykoch a tradíciách…
Ktorý z pôvodných rituálov vás oslovil najviac?
Je ich strašne veľa, počas najvýznamnejšieho rituálu „balché“ sa opíjajú kvaseným nápojom z kôry istého stromu a medu. Pri jeho výroby odriekajú zaklínadlá a potom ho obetujú bohom. Ich bohovia sú hlinení a majú otvorené ústa, nápoj im teda nalievajú do úst a opíjajú aj ich. Vďaka nápoju vzniká u Lacandóncov zmenený stav vedomia a majú pocit, že sú na jednej komunikačnej úrovni s božským svetom. Vtedy spievajú rituálne piesne, rozprávajú mýty a áno, sú pritom opití a hocikedy sa aj zvalia (smiech). Dá sa povedať, že ide o najvýznamnejší opilecký rituál, ktorý kedysi v 16. storočí zachytili aj Španieli na Yucatáne a nesmierne ich pohoršoval…
Pokiaľ ide o mýty, najviac ma zaujali tie, ktoré sa týkali kozmu, mýty o tom, ako boli stvorení prví ľudia, ako vznikol tento svet, čo sa deje s hviezdami… Z mýtov som zostavil aj výber pre deti a niektoré som vydal pre potomkov dávnych indiánov, aby poznali minulosť svojich predkov. Mexické ministerstvo školstva zaradilo túto knižočku ako povinnú literatúru na ich základných školách. Ako plynuli roky, znalosť mýtov vymierala, znalci-starci zomreli a mladí o nich už vcelku nič nevedeli, a tak ma začali považovať za znalca svojich tradícií… Moje vedomosti, záznamy, dokumentáciu a fotografie vnímajú ako studnicu, z ktorej dnes môžu čerpať a cítim, že si to vážia. Navyše, sľúbil som to miestnemu šamanovi, ktorého deti nemajú najmenší záujem šíriť tradície ďalej, a tak do tohto posolstva zasvätil mňa. Robím to nielen pre vedecký svet, ale aj pre samotných indiánov. Po všetkých tých rokoch ma k nim viažu priateľstvá a väzby rôzneho druhu. Chcem ich kultúre pomôcť prežiť.
Prostredníctvom živých potomkov Mayov, ste sa vrátili k minulosti a ustanovili vás do čela slovenských vykopávok v Guatemale. Čo hľadáte?
Kým uprostred Lacandóncov som žil medzi poslednými z Mayov, vďaka vykopávkam spoznávam tých prvých. Slovenský archeologický a historický inštitút (SAHI), ktorý vykopávky organizuje, sa sústredí na počiatky mayského kráľovstva a mayskej kultúry. Pracujeme na vykopávkach, ktoré súvisia so zrodom tejto civilizácie. Zisťujeme, kto bol komu podriadený, aká tam fungovala úroveň štátnej moci a podobne. Ako religionistu ma osobitne zaujímajú rituály i mýty, ktorým Mayovia verili či akú mali víziu kozmu, ktorého boli súčasťou.
Ako si vysvetľujete, že mayská civilizácia v porovnaní s ostatnými oplývala väčšou vyspelosťou?
Ťažko povedať, akou zhodou rôznych faktorov „vypukne“ niečo podobné na tom či onom mieste sveta. Ale myslím si, že jednu z najdôležitejších úloh zohralo domestikovanie kukurice v tejto zóne. Kukurica bola prvýkrát kultivovaná v Mexiku a vlastne až úroda kukurice, tekvice a fazule vytvorila ideálne podmienky pre vznik väčších aglomerácií s veľkou koncentráciou ľudí a s novými sociálnymi štruktúrami, ktoré posunuli civilizáciu na vyššiu úroveň. A to sa odohralo v celej Mezoamerike. Zhodou okolností Mayovia vo veľkej miere rozvinuli urbanizmus a zašli tak ďaleko azda preto, že od začiatku stavali z kameňa, ktorý je tam ľahko dostupný. Bolo a stále je oveľa bezpečnejšie a v tropických horúčavách aj komfortnejšie postaviť stavbu z kameňa, ktorý tam leží skutočne všade, ako napríklad z dreva a lístia. Takto postupne vznikali kamenné mestá, pyramídy, vynašlo sa intenzívne poľnohospodárstvo a zrodilo sa tam čosi, čo veľmi pripomína Mezopotámiu alebo staroveký Egypt.
Ktoré historické zdroje sú pre výskumníkov najzaujímavejšie?
Najfascinujúcejšie sú tie, ktoré pochádzajú od samotných Mayov, zdroje, ktoré obsahujú ich písmo. Ak vďaka archeologickým metódam nájdeme keramické úlomky – a máme ich už možno 200.000 – možno z nich štatisticky získať množstvo informácií, no stále sme iba v rovine hrubých rysov a dohadov. Ale Mayovia mali aj svoje písmo! Vedeli písať na papier (zachovali sa iba tri ich knihy), tesali do dreva, ktoré zhnilo… našťastie však tesali aj do kameňa, ba maľovali a písali aj na keramiku. Máme stovky nápisov na kameni a keramike, a tieto zdroje sú najdôležitejšie. Nestačí iba objaviť dávne mesto, pretože kým nevieme nič o jeho dejinách, nepoznáme jeho názov, nevieme, kto mu vládol – nevieme o ňom nič. A zrazu nájdeme popísaný kameň, objavíme stélu (kamennú písomnú pamiatku) s množstvom záznamov a tam je všetko.
(Celý rozhovor nájdete v septembrovom MIAU)
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka, archív Milana Kováča