V hlavných úlohách ich životov stoja silné osobnosti, ktoré ich ovplyvnili – matky, babičky, manželky či dcéry. Napriek tomu, že si feminizmus spájame predovšetkým so ženami, ani muži feministi, nie sú ničím novým. A hoci nemusia byť úplne dokonalí, celkom určite svojimi činmi k pokroku žien prispievajú…
Tomáš Garrique Masaryk (1850 – 1937)
Kto to bol? Československý prezident, filozof, sociológ, pedagóg a politik.
Za čo mu (okrem iného) tlieskame? Vyzdvihoval rovnocennosť partnerov v rodine, pomáhal svojej žene s prácami v domácnosti, rád sa staral o deti. Názory, že žena má byť svojmu mužovi kuchárkou a slúžkou, považoval za zastarané a nebezpečné.
Zo života mládenca a muža
Tomášova rodina žila život kočovníkov. Nielen tak, z roztopaše, ale kvôli otcovej práci – Josef Masaryk rozvážal panstvo na koči, pričom sám svoju rodinu uživil len skromne. Spolu s manželkou vychoval troch synov (štvrtá dcérka krátko po pôrode zomrela), Tomáš bol zo všetkých chlapcov najstarší (prišiel na svet v roku 1850), vďaka čomu si s matkou vytvoril mimoriadne silné puto. Do školy začal chodiť až ako jedenásťročný, jeho bystré uvažovanie a múdrosť však učiteľom veľmi rýchlo udreli do očí. Na viedenskej univerzite sa pustil do objavovania jazykov, filozofie a filológie a nakoniec (časom sa ukáže, že veľmi osudovo) skončil na jeden rok v nemeckom Lipsku ako postgraduálny študent. Toto miesto mu otvorilo nové obzory, ale predovšetkým – tu spoznal dcéru bohatého podnikateľa z Ameriky a svoju budúcu manželku Charlotte. Kým sa ich cesty na čas rozišli, potvrdili svoj vzťah zásnubami a ako manžel a neskôr i otec sa Tomáš Garrique Masaryk po návrate do Prahy stal uznávaným pedagógom. Študenti ho milovali, v čase, keď ženy nemali prístup k volebným urnám, keď im nebolo umožnené študovať niektoré odbory, vykonávať rovnaké práce ako muži a kraľovali nanajvýš tak kuchyniam (kde podľa skostnateného názoru mužskej populácie bolo ich prirodzené miesto), dovolil si prednášať o témach, ktoré v konzervatívnej spoločnosti doslova ohurovali: hovoril o vraždách, samovraždách, prostitúcii, o tabuizovaných sociálnych témach, rozoberal manželstvo, medicínu, psychológiu, cirkev, politiku a veľmi často komentoval postavenie žien v rodine a spoločnosti. Kto v tom čase sedel v aule na jeho prednáškach, nestačil sa diviť, aké pokrokové bolo zmýšľanie tohto muža – feministu…
Silná žena v hlavnej úlohe
„Bola krásna, mala výbornú hlavu, lepšiu, než ja. Bola nekompromisná a nikdy nesklamala. S ňou som dostal do života to najlepšie,“ tieto láskyplné slová venoval svojej manželke Charlotte po jej smrti, milovanej Charlie, žene, ktorú počas ich spoločného života nosil na rukách a keby mohol, vyniesol by ju aj do nebies… Pochádzala z jedenástich detí a vyrastala v New Yorku, kde jej rodičia žili bohatým spoločenským životom, no jej viacej vyhovovala spoločnosť kníh a babičky, ktorá z nej svedomito tvarovala dámu – modernú, emancipovanú mladú Američanku. Zaujímala sa o literatúru, politiku i hudbu, a tak sa rozhodla pre štúdium klavíra na konzervatóriu v Lipsku, kde pôsobil i jej obľúbený velikán Franz Liszt. Ach, ako len zbožňovala jeho hudobné večierky! V Lipsku roku 1877 spoznala aj Tomáša Masaryka, ktorého šarmantná Američanka od prvej chvíle uchvátila. Mladý filozof obdivoval vystupovanie i múdrosť, s akou sa mladá dáma púšťala do debaty s inými študentmi, mal rád jej skromnosť a zjavnú emancipovanosť. Vedel, že v nej našiel ženu svojho života.
Svadbu mali v Amerike: ona si pri obrade vzala muža z celkom inej krajiny, kultúry i sociálnych pomerov a on si z úcty osvojil jej priezvisko. Po sobáši sa usadili na čas vo Viedni (tu prišli na svet aj deti Alice a Herbert), no keď sa Masarykovi naskytla ponuka prednášať na univerzite v Prahe, rodina sa presunula do krajiny, poznačenej životom a tvorbou osobností českej literatúry a umenia. Božena Němcová, Jan Neruda, Karel Hynek Mácha či Bedřich Smetana – tých všetkých Charlotte obdivovala a v láske k umeniu sa snažila vychovávať všetky svoje deti (k Alici a Herbertovi pribudli ešte Jan a Olga). Neustále zdôrazňovala, že žena má v rodine rovnaké práva ako muž, môže sa takisto vzdelávať a realizovať vo svojich záľubách. Nezabúdala ani na manžela. Zo všetkých síl ho podporovala, keď v dome nebolo dostatok peňazí, zaujímala sa o jeho prácu, o všetky rozhodnutia, ktoré musel spraviť, súhlasila aj s tým, aby počas prvej svetovej vojny bojoval za samostatnosť Československa z exilu. Keď o ňom a dcére Olge, ktorú vzal so sebou, roky nemala žiadne správy (komunikovali len vďaka listovej korešpondencii), keď zomrel syn Herbert a dcéru Alicu zadržali ak politickú väzenkyňu a keď Jan odišiel na front, začali sa u nej prehlbovať depresie. Jej dravie pomaličky chátralo. Zomrela v máji 1923, pochovaná je v stredočeskej obci Lány.
Moderný názor na ženy
Najsilnejším dôvodom, prečo sa Tomáš Garrique Masaryk tak vášnivo zaujímal o otázku postavenia žien v spoločnosti, bola jeho milovaná Charlotte. Mala naň obrovský vplyv, nastolila rodinné pravidlá rovnomerne pre všetkých bez ohľadu na pohlavie a nepremárnila jedinú šancu, aby sa so svojím manželom neporozprávala o dôležitých problémoch žien, či aby nenakukla do jeho rukopisov (kde mala povolené svojimi trefnými poznámkami zasahovať). Ktovie, ako podrobne čítala jeho prednášku „Moderní názor na ženu“ doslova prešpikovanú jeho pohľadom na rozdiely medzi mužom a ženou: „Nevravel som a nerád vravím o otázke ženskej. Pretože otázka ženská neexistuje, rovnako ako neexistuje otázka len mužská: je otázka spoločnosti. Muž a žena od samého začiatku kultúrneho vývoja boli spolu a vedeli všetko robiť spoločne, bola vždy vzájomnosť – každá vnútorná zmena ženy je zmenou muža, muža tiež ženy. Je nesprávne mužov a ženy proti sebe stavať – spoločnosť, národ, sú milióny mužov a žien, milióny indivíduí vzájomne spätých v celok a preto musí byť všetka starosť muža a ženy, aby tento celok bol organický.“ Masaryk odsudzoval stereotypy, ktoré ženy degradovali len na hľadačky budúceho manžela a držiteľky bohatého vena, nepáčilo sa mu, keď sa ženy považovali za „citovejšie“ a muži za „silnejších rozumom“, odmietal myšlienku, že „Eva bola stvorená pre Adama, pre mužovo pohodlie v najlepšom prípade pre odchovanie jeho detí“. Bol presvedčený, že ženám treba uľaviť od namáhavej práce, ktorú v domácnosti zastávali, aby „sa uvoľnili pre prácu inú a cennejšiu“. A nemyslel tým práve činnosti, ku ktorým boli vedené už malé dievčatká – mali sa učiť trošku nemčiny, trošku francúzštiny, mali vedieť brnkať na klavír, šiť a podobne – ach, „aké nepraktické, hlúpe a ponižujúce!“ Myslel tým, že ženy takisto ako muži sa majú vzdelávať, čím sa stanú nezávislejšie a slobodnejšie, majú sa rozvíjať, aby viedli dôstojný život.
Masaryk za práva žien bojoval nielen ako manžel a otec, ale od roku 1918 aj ako prvý prezident Československej republiky – keď v tom istom roku, ako zasadol do úradu, opäť silneli diskusie o volebnom práve žien, zasadil sa o to, aby mohli nielen voliť, ale aby mohli ženy aktívne prispievať ku zmenám aj ako volené a právoplatné občianky spoločnosti. „A tak by som chcel povedať všeobecne, že terajšia civilizácia a štádium vývoja, na ktorom teraz sme, žiada si v záujme všetkého, aby žena bola postavená mužovi na jeho úroveň vo všetkých oboroch, vynímajúc zamestnania dané rôznosťou pohlaví. A myslím, že tou rovnosťou rodinný život získa a získa i život verejný.“
Barack Obama (59)
Kto to je? V rokoch 2009 – 2017 pôsobil ako 44. prezident Spojených štátov amerických.
Za čo mu (okrem iného) tlieskame? Aj po odchode z Bieleho domu je vzorom pre mnohých ľudí sveta, vrátane mládeže. Tlieskame mu za jeho názor, že ak by všetky národy boli vedené ženami, do dvoch rokov by sme zaznamenali enormné zlepšenie v každej oblasti našich životov.
Zo života mládenca a muža
Barack Hussein Obama prišiel na svet 4. augusta 1961 na Havaji, kde poväčšine pod dohľadom starých rodičov prežil aj veľkú časť detstva a dospievania. Po ukončení štúdií na Kolumbijskej univerzite sa z neho stal komunitný pracovník v teréne v Chicagu. Táto práca bola jeho prvou skúsenosťou a zároveň možnosťou, ako skutočne pochopiť afroamerickú komunitu, do ktorej sám patril a ktorej túžil porozumieť. Jeho úlohou bolo pomôcť dotknutým obyvateľom k lepšiemu bývaniu, lenže komunikácia s chicagskými úradmi neustále zlyhávala a on pochopil, že bez právnického vzdelania sa v pomoci iným pravdepodobne nepohne.
Zapísal sa teda na štúdiá práva na Harvarde a do paragrafov sa zahryzol ako lev. Počas letnej stáže v právnickej firme spoznal svoju budúcu manželku Michelle, ktorej od prvej chvíle usilovne dvoril a keďže ani on jej nebol ľahostajný, po štyroch rokoch randenia sa v roku 1992 vzali. Mladý pár ostal žiť v Chicagu a usadil sa neďaleko Hyde Parku, vo štvrti, kde nebola rasová neznášanlivosť taká výrazná a kde privítali do rodiny aj obe dcéry, Maliu Ann a Natashu, známejšiu skôr ako Sasha. Obama začal pracovať v advokátskej kancelárii Miner, Barnhill & Galland a zároveň prednášal ústavné právo na právnickej fakulte chicagskej univerzity. V roku 1992 sa stal členom Demokratickej strany, v ktorej farbách sa dostal do senátu štátu Illinois. Jeho ambície však smerovali ešte vyššie: voľby do snemovne reprezentantov v roku 2000 preňho nedopadli najlepšie, avšak o štyri roky neskôr to už vyšlo a bol zvolený do senátu Spojených štátov amerických.
Silné ženy v hlavnej úlohe
„Vychovala ma silná žena, ktorá tvrdo pracovala, aby dokázala podporiť mňa aj moju sestru,“ takto zatweetoval prezident Obama v lete roku 2014. Aká teda bola Stanley Ann Dunham, mama 44. amerického prezidenta? Pre dievča trochu netradičné meno si pri jej narodení v roku 1942 presadil otec, ktorý neskonale túžil po synovi. Rodina sa z Kansasu presťahovala na Havaj a keď Ann dospela, našla si počas štúdií na vysokej škole lásku, Baracka Obamu seniora. Za toho sa čoskoro vydala, v osemnástich sa stala matkou rozkošného synčeka, no manželstvo nevytrvalo dlho. „Môj otec nevyzeral ako ľudia v mojom okolí. Bol čierny ako smola, zatiaľ čo mama bola biela ako mlieko,“ spomína Barack. Po rozvode sa Ann naplno pustila do štúdií antropológie a popritom sa vydala druhýkrát, keď sa jej vyvoleným stal Lolo Soetoro, študent z Indonézie. S ním a malým Barackom odišla v roku 1967 do Jakarty, do rodiny pribudlo dievčatko Maya Kassandra a z Ann sa stala zanietená aktivistka proti vojenskej diktatúre v Indonézii. Zaujímala sa o tradície a umenie, kultúru i vzdelávanie mládeže a takisto založila priekopnícke projekty mikroúverov, ktoré poskytovali malé pôžičky chudobným ľuďom na vidieku. Keď sa v roku 1980 so Soetorom rozviedla, pustila sa do náročnej dizertačnej práce i štúdia života a štruktúr v indonézskej horskej dedine Kajar (Barack zatiaľ prebýval so starými rodičmi na Havaji, kde aj študoval). Prichádzala tam každé ráno na motorke, navlečená do batikovej sukne vlastnej výroby, v Indonézii sa cítila ako ryba vo vode, po rokoch sa táto krajina stala jej druhým domovom a naplno tu zúročila svoje povolanie antropologičky: dlhé roky sa venovala štúdiu podnikania v podmienkach vidieka, pomáhala miestnym ženám zohnať šijacie stroje a snažila sa vylepšovať ich postavenie na trhu práce.
Michelle Robinson sa s diskrimináciou stretla na Princetone, kde sa rasová nenávisť nenápadne šírila v maličkých náznakoch. Áno, smerom od privilegovaných študentov, tých bielych a z bohatších rodín a áno, aj smerom ku nej. Zaťala sa teda a namiesto vzdoru radšej investovala všetku energiu do štúdia sociológie, akoby tušila, že iba tým môže prejaviť, že je ostatným rovná, dokonca, že by mohla mať pred nimi náskok. Harvard ju potom vystrelil rovno do právnického edenu – získala prácu v prestížnej právnickej kancelárii, kde stretla mladého, úžasne talentovaného a perspektívneho stážistu, z ktorého boli, okrem nej, všetci paf. Keď však bližšie spoznala Barackov životný príbeh, všetko bolo odrazu jasné: láske sa viac neubránila…
Keď sa ako prvá dáma krajiny spolu s prezidentom, svojím manželom a dcérami, nasťahovala do Bieleho domu, všetko, čoho sa od tej chvíle dotkla, malo hlbší zmysel a dopad. Obrátila pozornosť verejnosti na zdravú výživu, na stravovanie detí na školách a dostatočný pohyb, ona sama sa udržiavala vo vynikajúcej forme a viedla k tomu aj ostatných prostredníctvom svojho projektu Let´s Move. Zahájila rôzne programy a iniciatívy, nasmerované na mladých ľudí, predovšetkým na dievčatá a bojovala (a dodnes bojuje) za to, aby dievčatá všade na svete mali prístup k adekvátnemu vzdelaniu. Jej iniciatíva Let Girls Learn začala v marci 2015 a v americkom časopise The Atlantic k nej uverejnila aj rovnomennú esej, ktorá začína štatistickým údajom: „Momentálne až 62 miliónov dievčat vo svete nechodí do školy. Nedostávajú žiadne formálne vzdelanie – nevedia čítať, písať, ani počítať – nemajú žiadne zo základných zručností, ktoré potrebujú na zabezpečenie seba a svojich rodín…“ Michelle si predsavzala apelovať na vlády, rodiny a samotné dievčatá, no apel sa dostal i k Barackovi, pretože na splnenie cieľov tejto iniciatívy vláda vyčlenila nemalé finančné prostriedky. Začali ju nazývať „nová tvár feminizmu“ a podľa výskumov si až 47 % respondentov myslí, že Michelle Obama reprezentuje dnešný feminizmus podobne ako Oprah Winfrey, Hillary Clinton či Beyoncé.
Moderný názor na ženy
Keď Obamu v januári 2009 slávnostne inaugurovali za prezidenta Spojených štátov amerických, stal sa zároveň prvým Afroameričanom, ktorý sa do prezidentského kresla v Bielom dome kedy posadil. A so sebou si vzal nielen manželku a obe dcérky, ale aj svoju svokru, ktorá s rodinou strávila vo Washingtone celých osem rokov prezidentovho funkčného obdobia. Barackova rodina veľmi výrazne ovplyvnila jeho osobné, ale i politické kroky a rozhodnutia: „Empatia je srdcom môjho morálneho kódexu…“ vyjadril sa prezident, „výzvou vžiť sa do kože druhého, vidieť jeho očami. Ako v prípade väčšiny mojich osobných hodnôt, empatiu som získal od svojej matky.“ Vďaka nej sa vzoprel politike, ktorá uprednostňovala bohatých a mocných pred chudobnými a priemernými a od prvých dní v úrade bojoval za rovnosť príležitostí pre všetkých. V marci 2009 vytvoril Radu Bieleho domu pre ženy a dievčatá (CWG) a v deň jej vzniku vyhlásil: „Problémy, ktorým dnes ženy čelia, nie sú len ženskými problémami. Ak za rovnakú prácu zarobia menej ako muži, trpia tým ich rodiny, a tie musia pracovať ešte viac, aby vyžili.“ Úsilím CWG je snaha zabezpečiť, aby sa vo všetkých programoch, politických krokoch a právnych predpisoch spravodlivo zohľadňovali potreby žien a dievčat. V prvých dňoch úradovania prezident takisto podpísal prijatie zákona o spravodlivom platovom odmeňovaní žien, podporil schválenie zákona proti násiliu páchanom na ženách a podnietil dialóg o spravodlivom zaobchádzaní so ženami v Amerike i na celom svete. Zasadzoval sa za výrazné zmeny, ktoré mali prinavrátiť ženám rôznych kultúr stratený rešpekt, úctu na pracovisku, na školách i v podnikaní, nadviazal spoluprácu s organizáciami, ktoré finančne podporovali ženy s nízkym príjmom, alebo im poskytovali prístup k lepším pracovným príležitostiam. A výpočet aktivít zameraných na ženy ani zďaleka nekončí: snažil sa zlepšiť štartovaciu pozíciu žien – malých podnikateliek, podpísal zákon o zdravotnej starostlivosti, ktorý sa venoval aj obetiam domáceho násilia, ženám po pôrode, starším ženám alebo pacientkam s duševným ochorením, založil pracovnú skupinu, ktorá mala pomôcť ukončiť sexuálne útoky na ženy vo vysokoškolských kampusoch a založil kanceláriu pre „globálne problémy žien“ s prvou ambasádorkou tohto druhu v jej vedení.
Keď magazín Glamour v roku 2016 uverejnil príspevok amerického prezidenta (pomaly odchádzajúceho z úradu) o tom, prečo sa pokojne môže vyhlásiť za feministu, okrem iného v ňom odznelo: „Pokrok, ktorý sme dosiahli za posledných 100 rokov, 50 rokov a áno, aj za posledných 8 rokov, uľahčil život mojim dcéram v oveľa väčšej miere, ako ho žili moje babičky. A hovorím to nielen ako prezident, ale aj ako feminista.“ Zdôraznil, akou obrovskou zmenou prešiel napríklad trh práce, ktorý voľakedy zvýhodňoval mužov, no dnes ženy tvoria zhruba polovicu pracovnej sily a vynikajú v každej oblasti – od športu cez zábavný priemysel až po vesmír. „Som svedkom toho, ako ženy získali možnosť rozhodovať o svojom živote, svojom tele, vzdelaní, kariére či financiách. Dávno sú preč časy, keď potrebovali manžela, aby sa dostali ku kreditnej karte. V skutočnosti je okolo nás oveľa viac žien, či už vydatých, alebo slobodných, ktoré sú finančne nezávislé.“
Justin Trudeau (48)
Kto to je? Kanadský líder Liberálnej strany a premiér rozlohou druhej najväčšej krajiny sveta.
Za čo mu (okrem iného) tlieskame? Keď v septembri 2015 napísal: „Som feminista. A som pyšný, že som feminista“, sociálna sieť Twitter doslova explodovala.
Zo života mládenca a muža
Narodenie Justina Trudeaua nebolo len oslavou sviatku Vianoc, ale pripomínalo tak trochu štátny sviatok so všetkými náležitosťami, veď sa narodil najstarší syn vtedajšieho predsedu vlády Pierra Trudeaua a jeho manželky Margaret. K prvorodenému čoskoro pribudli bratia Alexandre a Michel, no zatiaľ čo ostatné deti vo voľnom čase pobehovali po uliciach mesta, chlapci Trudeauovci mali vyšliapané privilegovanejšie chodníčky: občas otec privolil a vzal ich so sebou do práce, kde sa pretekali po chodbách sídla vlády alebo hrali „schovku“ v bludisku jeho miestností. Keď s otcom cestovali po svete, brával ich na stretnutia s prezidentmi, vysokými štátnikmi, politikmi a političkami, napríklad s Margaret Thatcher. A keď sa zdržal doma, kopal s nimi do lopty, čítal s nimi knihy, učil ich históriu, jazyky a pri večeri s nimi viedol siahodlhé debaty o živote. Po odchode z politiky pozýval na návštevy slávnych hostí, pričom z organizácie večierkov nevynechával ani synov a povzbudzoval ich, aby s hosťami viedli živú debatu, zaujímali sa o ich prácu a pozorne počúvali. Učil deti viesť konštruktívny dialóg a pomaličky ich zoznamoval so zložitým svetom dospelých.
Mladý Justin sa nikdy nemusel obávať finančného nedostatku, v detstve mohol mať každú hračku, na ktorú si spomenul a počas dospievania si mohol dávkovať radosti života zlatou lyžičkou. Lenže nestalo sa tak. Otec ho chcel pôvodne zapísať na prestížnu školu, no matka nesúhlasila (rodičia už boli rozvedení) a exmanžela presvedčila, že bežná škola chlapcovi neublíži. Po strednej, ktorú dokončil v Montreale, získal Justin na McGill University diplom z literatúry a nastúpil do práce ako učiteľ francúzštiny a matematiky. Po tragickej smrti najmladšieho brata a po pohrebe otca, ktorý podľahol rakovine prostaty, vrátil sa do Montrealu a prihlásil sa do viacerých študijných programov (polytechnika, environmentalistika), ani jeden z nich však nedokončil. Namiesto toho sa zameral na vzťah so Sophie, s dievčaťom, ktoré poznal od detstva a na prácu vo verejných oblastiach. Stál pri zrode Kanadského lavínového centra, na bratovu pamiatku pomáhal zvyšovať povedomie v otázke lavínového nebezpečenstva, venoval sa mládeži a stal sa predsedom komisie pre otázky mládeže Liberálnej strany Kanady.
Silná žena v hlavnej úlohe
Ešte i dnes na nej zjavne badať krásne črty, ktorými si v 70. rokoch získala pozornosť celého sveta, keď sa ako 22-ročná vydala za Pierra Trudeaua. Och áno, toho o tri desaťročia staršieho playboya, politika a kanadského premiéra, ktorý sa obtrel o každú sukňu, čo prešla okolo. Ale ani Margaret vo výstrednosti nijako nezaostávala: milovala rock and roll, tancovala do rána na divokých večierkoch, výrazne sa obliekala a aj keď sa presťahovala do oficiálneho sídla predsedu vlády, so svojimi ochrankármi sa bavila uvoľnene, akoby to boli kamaráti z detstva. Keď sme už pri tom, Margaret mala to najlepšie detstvo, aké si dievča môže želať, ako všetky jej sestry, tak i ona dostala veľmi neformálnu výchovu, pričom matka ich viedla k slobode a nezávislosti. Pierra hlboko milovala, porodila mu tri deti a každú minútu, ktorú mohli prežiť spoločne, si dokonale užívala. Vzájomné chvíle však stále ubúdali a do vzťahu Trudeauovcov sa nenápadne vkradlo napätie. „Môj manžel mal všetky cnosti, ktoré môže dobrý muž mať, bol však aj diktátorský a staromódny.“ Margaret sa cítila uväznená ako vtáčik v klietke a svoje pocity osamelosti tíšila v alkohole. Napokon manžela opustila a nastúpila na divokú cestu sebapoznávania: prihlásila sa do fotografickej školy Richarda Avedona v New Yorku, zaplietla sa údajne s dvomi členmi Rolling Stones, trávila dni a noci s Jackom Nicholsonom či Andym Warholom, dvoril jej herec a dramatik Truman Capote a keď sa dokonale vybláznila (a bulvárni novinári jej nie a nie dať pokoj), krotká sa vrátila do Ottawy. Nasťahovala sa do štýlového domu neďaleko sídla exmanžela a všetok čas venovala starostlivosti o deti.
Dokopy ich napokon porodila päť, z druhého manželstva s realitným maklérom Friedom Kemperom má dcéru Aliciu a syna Kylea. O Justinovi zakaždým hovorí s láskou a obdivom, pričom dodáva, že „nebol by kanadským premiérom, keby mal len peknú tvár“. Ak prirátame k tomu nepopierateľný osobný šarm a politické gény po otcovi, z Justina je vlastne ideál predsedu vlády. Margaret Trudeau sa tak stala prvou Kanaďankou, ktorá bola najskôr manželkou jedného premiéra, a teraz je matkou druhého. „Myslím, že našu krajinu reprezentuje dobre,“ hovorí, „predstavuje mladú generáciu, ktorá sa, na rozdiel od staršej, nedrží moci. Myslí dopredu a keď sa pozriete na otázky utečencov, zmeny klímy alebo prisťahovalectvo, môj syn je na správnom mieste…“
Moderný názor na ženy
Justin Trudeau si uchmatol pozornosť médií najskôr ako najmladší premiér v histórii krajiny a okrem iného aj krokom, ktorým svoj novo zostavený kabinet prerozdelil v rovnakom počte ženám i mužom. Kanadská vláda zažila takýto čerstvý, „rodovo vyvážený“ vietor po prvýkrát. Keď sa premiéra spýtali na dôvody jeho rozhodnutia, odpovedal jednoducho: „Pretože je rok 2015.“ My však vieme, že tým čiastočne splnil i želanie Sophie, ktorá svojmu manželovi poradila, aby všemožne povzbudzoval sebavedomie ich jedinej dcéry Elly Grace a aby so svojimi dvomi synmi Xavierom a Hadrienom hovoril o tom, ako sa muž správa k ženám a ako sa stať feministom. „Slova feminista by sme sa nemali báť,“ zdôraznil Trudeau. „Mali by ho na svoj opis používať ženy i muži.“ A ako prvý ide príkladom, označuje sa za feministu bez najmenších problémov, trampoty má iba s tým, že svoje vyjadrenia musí zakaždým niekomu vysvetľovať. „Čudujem sa, aký záujem to zakaždým vzbudí, ako vybuchujú sociálne siete, keď poviem, že som feminista. Iba tým hovorím, že verím v rovnosť žien a mužov a že máme pred sebou ešte veľký kus práce, aby sme sa k rovnosti dopracovali. Rád povzbudzujem druhých, aby sa nebáli označiť sa za feministov a som rád, že mám v tomto smere taký vplyv…“ Feministické reči nového premiéra sa postupne pretavovali do zmien v legislatíve a v kanadských zákonoch, dotýkali sa spravodlivého platového ohodnotenia bez rozdielu pohlaví, prvého zákona, zameraného na znižovanie chudoby, ale i financovania kanadských ženských hnutí. Podľa hodnotiacich správ sa však kanadské mestá a mestečká napriek progresívnej politike Trudeauovej vlády borili prvé roky so starými problémami: ženy tvorili v samosprávach sotva tretinu zastúpenia, ženy boli aj naďalej platené menej ako ich mužskí kolegovia, ženám nebolo umožnené dostať sa na vysokú pracovnú pozíciu tak často ako mužom, dokonca sa zvyšovalo násilie na ženách a veľkou prekážkou bola i nevyriešená otázka starostlivosti o deti pracujúcich matiek, matiek v ohrození alebo žien – samoživiteliek. Približne po troch rokoch sa napokon úsilie vlády začalo vyplácať, vláda prijala rozhodujúce právne predpisy v oblasti odmeňovania a rovnosti pohlaví, dala zelenú vzniku vládnej agentúry pre ženy Women and Gender Equality Canada (WAGE) a zdvojnásobila finančné dotácie Kanadskému hnutiu žien. Trudeau tvrdí, že to jeho otec mu vštepil, aká dôležitá je ochrana práv druhých. Taktiež však blahorečí svojej matke a manželke za to, akým je dnes feministom. Od roku 2019 je znovuzvoleným kanadským premiérom a už teraz je jasné, že okrem výrazných environmentálnych aktivít hodlá pokračovať i v tých feministických: „Môžeme mať predsa svet, v ktorom naše dcéry uveria, že dokážu čokoľvek, ale aj svet, v ktorom naši synovia budú vedieť, že naše dcéry dokážu čokoľvek a ešte sa stanú ich spojencami. Takto musíme vychovávať svoje deti…“
John Legend (41)
Kto to je? Americký spevák, skladateľ, filmový a hudobný producent, majiteľ 11 cien Grammy.
Za čo mu (okrem iného) tlieskame? „Všetci muži by mali byť feministami. Ak sa muži budú venovať právam žien, svet sa stane lepším miestom,“ vyhlásil John Legend, ktorý za svoju najväčšiu inšpiráciu v živote považuje svoju matku.
Zo života mládenca a muža
Spojené štáty, Springfield, štát Ohio, rok 1978 – toto by mohli byť základné údaje v rodnom liste speváka Johna Legenda, pôvodným menom Johna Rogera Stephensa. Čo by sme určite v dokladoch o jeho narodení nenašli? Vyrastal obklopený súrodencami v hudobne založenej rodine, no najväčší vplyv na jeho hudobnú kariéru mala istotne babička, organistka v miestnom kostole. S matkou Phyllis ho taktiež spájalo hlboké puto a keď ho otec začal zásobovať džezovými platňami takých legiend ako Nina Simone či Nat King Cole, bol už iba krôčik k tomu, aby založil svoju prvú detskú kapelu. Do dvanástich bola jeho učiteľkou matka (absolvoval tzv. domáce vzdelávanie) a po skončení základnej a strednej školy šiel študovať angličtinu a literatúru na univerzitu v Pensylvánii. V časoch vysokej školy započala i jeho kariéra skutočného hudobníka, predovšetkým vďaka šéfovaniu a cappella skupine The Counterparts a vďaka tak trochu „náhodnému“ stretnutiu s Lauryn Hill, ktorej sa „priplietol pod nohy“, keď nahrávala svoj hudobný album. Po spolupráci s ňou prišla na rad Alicia Keys, Kayne West a hoci sa pokúsil získať aspoň akú-takú nahrávaciu zmluvu a nahrať prvé demo, všetky nahrávacie spoločnosti sa mu obrátili chrbtom. Naďalej teda spolupracoval s talentovanými hudobníkmi a zaprisahal sa, že vydrží dovtedy, kým namiesto „nie“ niekto nepovie „áno“. Čakanie sa vyplatilo. V roku 2004 sa z jeho debutového albumu Get Lifted predalo viac ako 100-000 kusov za jediný týždeň a album v roku 2006 získal cenu Grammy ako najlepší R&B album. Koncom toho istého roka vydal druhý album a odvtedy sa John prakticky nezastavil… Rok 2006 bol pre neho prelomový aj v inom ohľade – keď režisér videoklipu k piesni Stereo doviedol na pľac modelku Chrissy Teigen, okamžite vytušil, že sa zoznámil so ženou svojho života.
Silná žena v hlavnej úlohe
Má vraj schopnosti, ktoré jej nadelil sám Boh, vďaka čomu… vyšíva prikrývky! Lenže nielen také ledajaké. Prikrývky zohrávajú v rodinách africko-americkej komunity významnú úlohu. Poskytujú teplo, predstavujú slobodu a „rozprávajú“ príbehy. Phyllis Stephens, matka Johna Legenda, je z piatej generácie umeleckých výšivkárok a kritici ju považujú za majsterku príbehov, vyrozprávaných cez obrazy zvečnené na prikrývkach. Jej diela sa neostýchali vystavovať ani najprestížnejšie múzeá a galérie sveta. A niet sa čo čudovať, Phyllis vždy používala inovatívne postupy, nádherné kombinácie farieb a prvotriedne látky, pričom príbehy, ktoré do „perín“ všívala, hľadala vo svojom vnútri, v histórii rodiny a afroamerickej kultúry. V skratke takto opisuje, ako látky pretvára do príbehov: „Kúpim látku, čo mi pripomína kmeň stromu, listy alebo oblohu. Viete, takú látku, čo tak vyzerá. A potom strihám, vystrihujem a skladám tvary. Lenže ten kus látky sa musí premeniť na niečo, čo je viac ako len obyčajný, plochý kus tkaniny, pripomínajúci nebo.“ Technike šitia prikrývok sa priučila od svojej matky, ktorá jej vštepila základy sebalásky a sebaúcty, ale i od babičky, nadšenej záhradkárky a zručnej šičky. Tieto dve ženy sa pre ňu stali najväčším vzorom, pri nich nadobudla poznanie, že tvrdá práca môže priniesť úspech a že čokoľvek si zaumieni, raz to môže dosiahnuť. A ešte je tu tretia žena – vzor či ikona, na ktorú Phyllis nikdy nezabúda: Harriet Tubman, ktorej sa podarilo utiecť z otroctva, aby sa z nej stala významná ženská osobnosť bojujúca za zrušenie otroctva a aby počas občianskej vojny vďaka dômyselnému systému úkrytov pomohla utiecť desiatkam otrokov z juhu Spojených štátov na sever. Do bezpečia dostala stovky unikajúcich otrokov a za odvahu a filantropiu bola uvedená do Národnej ženskej siene slávy.
Moderný názor na ženy
Vychovávať deti tak, aby sa z nich raz stali úspešní a silní ľudia, to je veru ťažká misia. Svoje o tom vedia i John Legend a jeho manželka Chrissy, obaja preto berú výchovu svojich potomkov Luny a Milesa veľmi zodpovedne. Patria možno k párom, ktoré sú veľmi aktívne na sociálnych sieťach, no ich úprimnosť a otvorenosť nie je len ligotavým „pozlátkom“ pre nadšených followerov Majú oveľa väčší presah a obľúbený pár si to veľmi dobre uvedomuje. „Hovoriť o našich problémoch je prirodzenou súčasťou toho, kto sme a ako vidíme svet. Navyše, sme v pozícii, že máme možnosť ovplyvňovať iných.“ A v duchu tejto myšlienky John Legend celkom nenápadne pracuje na potláčaní „toxickej maskulinity“ a na obhajobe rodovej rovnosti priamo na miestach, kde je dopad jeho vplyvu azda najsilnejší: medzi mladými na stredných školách, v blízkosti rodného mesta, kde vyrastal. Mladíkom počas svojej kampane otvorene vravieval, ako veľa sa naučil, odkedy sa stal manželom a otcom. Spomenul, že mužov, podporujúcich ženy, potrebujeme viac ako soľ, najmä po tom, čo vyšli najavo príbehy desiatok obetí, obťažovaných Harveyom Weinsteinom a ďalšími „silnými mužmi“ Hollywoodu. „Keď ženy hovoria o svojich skúsenostiach, ako muži by sme ich mali počúvať a podporovať.“
John Legend lekcie o rodovej rovnosti celkom prirodzene vštepuje aj vlastným deťom. Spolu s Chrissy pracuje na tom, aby deti neobmedzovali na základe pohlavia, aby ich netlačili do rolí, vhodných iba pre dievčatká alebo pre chlapcov; deti povzbudzujú k nezávislosti a odvahe pustiť sa do čohokoľvek. Dcérke Lune hovoria o dôležitosti vnímania svojho tela (v mame má výbornú „role model“, aj pokiaľ ide o prijatie vlastného tela so všetkými nedokonalosťami, Chrissy sa netají tým, aké zmeny na nej zanechala puberta, strácanie hmotnosti, priberanie či tehotenstvá…) a syn Miles už dokonale pozná slovo feminista. „Nemáme nijaké tabu, ani pokiaľ ide o slová ako penis alebo vagína, veď by to bolo hlúpe. Chceme si byť istí, že z nášho chlapca vyrastie feminista, ktorý ženy obdivuje a rešpektuje. Musíte ich takto vychovávať, je to naša budúcnosť…“
Gabina Weissová
foto Sita
Článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2020)