Pred desiatimi rokmi som napísala knižku o Moyzesovom kvartete. Medzitým sme všetci trochu narástli a Moyzesovci oslavujú päťdesiatku. Začali kdesi na konzervatóriu ako mladí chlapci, hrávali spolu na vysokej škole, spolu si odskákali vo vojenskom súbore vojnu a napokon hrávali v Slovenskej filharmónii, neskôr ich prichýlila Modra a ešte neskôr Skalica… Vedela by som sa rozhovoriť aj o ich repertoári, s každým z nich som urobila rozhovor, s každým iný, možno v inej tónine. Viola, čelo a dvoje huslí, Stanko, Feri, Šani a Janko. Dnes budú mať Moyzesovci päťdesiat, dvaja z nich už v súbore nehrávajú, nahradili ich mladší.
Pred chvíľou som sa vrátila z koncertu. Slovenský komorný orchester si na dnešný koncert pozval Moyzesovo kvarteto. Zahrali v ich sprievode vynikajúcu kompozíciu od E. Elgara: Introdukcia a Allegro. Tak sa mi začal rok polstoročnice kvarteta.
Nikdy som nevnímala hudbu ako čistú zábavu ako neskôr väčšina mojich rovesníkov. Kumšt som odjakživa brala vážne a čoskoro som pochopila, že hudba, a nielen tá vážna, je niečím „vážnym”, svetonázorom, filozofiou, úlohou na celý život.
Keby som o Moyzesovcoch nakrúcala film, tu by mohol byť detailný záber na jednotlivých členov, hudba a jej interpretácia je aj pohyb, krásne pohybujú rukami, huslisti majú pod bradou, kde si opierajú husle, sotva viditeľnú jazvu, aj violisti, hocikedy si medzi nástroj a bradu dávajú vreckovku a čelisti vraj majú rozkročené nohy, opäť hudba, teraz trebárs jeho veličenstvo Moyzes alebo Bella, aby sme zostali na Slovensku, je to pôsobivé. Moyzesovo kvarteto na pódiu je ako akýsi profesionálne pripravený národno-slávový extrakt, teda ak niekto pije iba dobré nápoje a znesie ich v takej koncentrácii, ako pilulka, ktorú by mali podať národu, lebo sa vie, že je to pre jeho dobré zdravie, rovnako ako je dobré pre dobré „zdravie“ umeleckého súboru, aby sa o ňom hovorilo.
Ilja Zeljenka vravieval, že skladateľ je ako architekt, ktorý dom navrhne, muzikanti ho postavia a zastreší a zadýcha ho poslucháč. Hádam som bola dobrá poslucháčka. V domoch, aké stavajú Moyzesovci, by som rada bývala.
Zlý žiak ešte nemusí byť zlý poslucháč. Často som o hudbe počúvala od otca, ktorý pochádzal z dvanástich detí, ale najmä z muzikálnej aj muzikantskej rodiny. Vyštudoval Štátne konzervatórium v Bratislave, učil v Modre na hudobnej škole a ako organista hrával niekedy v kostole. Najstaršieho otcovho brata Lojza nevzali do vojenskej posádkovej hudby, lebo mu chýbalo zopár centimetrov. Neskôr v Podbrezovej pri železiarňach, v ktorých celý život pracoval, založil orchester, bol jeho dirigentom, kapelníkom a neskôr hrával v dychovke. Na klarinet (rovnako môj dedo, Alexin Šikula). Brat Karol Šikula pôsobil v orchestri banskobystrického divadla a neskôr ako pedagóg na umeleckej škole. Popritom prepisoval partitúry, a keď som ho spomenula pred Iljom Zeljenkom, vravel, že z ľudí, ktorí prepisovali partitúry, bol najpozornejší. Viacerí jeho žiaci získali ocenenia aj vo svete. Mladší brat Vilo hrával na lesnom rohu v orchestri na Novej scéne. Hádam niet muzikanta, ktorý by si naňho nepamätal. Vilo bol multiinštrumentalista, najveselší zo Šikulovcov, herec, spevák, spisovateľ, ale inak – lesný roh ako môj otec. Najmladší brat Alexander vydal knižku s názvom Husle. Celý život učil psychológiu na pedagogickej škole v Modre a hrával na trúbku v dychovkách. Svedomito cvičil: „Vieš, musíš cvičiť, každý deň, aj vydržiavať tóny, lebo niekedy ani nemusíš hrať sólo, sólom môže byť aj jeden tón, a také sólo sa od teba očakáva možno len jediný raz v živote, ale keď ho pokazíš a zahráš ten svoj jeden jediný tón zle, je to akoby si si pokazil celý život.“
Na koncerty som chodievala s tatkom Vincom a neskôr s Iljom Zeljenkom, naším modranským susedom toť cez kopec. V umeleckej škole som nedokončila hru na klavíri ani na lesný roh, hoci si s ním z času na čas „podávam prsty“.
Keď niekto spomenie hudobnú školu, akoby hovoril o mojej rodine. V tej škole učil môj tatko. Hru na lesnom rohu, waldhorne, horne či horničke. Poznáte to, zakaždým, keď sme šli okolo hudobky, ukazoval mi triedu, v ktorej učil alebo triedu, do ktorej chodil ako malý chlapec a učil sa hrať na husle. Iba tie mu mohli vtedy požičať.
Kedysi v tej triede bolo väzenie. Sedel v ňom aj náš dedo Alexin, otec dvanástich detí, lebo po vojne neodovzdali kontingenty a zatajili vajíčka. Babka mu cez okno pašovala jedlo. V tej škole učil aj akademický maliar Štefan Cpin, chodieval do nej na návštevy básnik Ján Stacho, ba istý čas tu s mojím otcom chceli založiť orchester.
Na nádvorí hudobnej školy bývala školníčka Irenka. Zbiehali sa tam všetky mačky z okolia. Učiteľ tato aj s pánom riaditeľom Glasom do nich hocikedy strieľali z praku. Aj cez hodinu. Pán riaditeľ poznal hlasy všetkých vtákov a vedel ich napodobniť, rozoznal samčeka od samičky, no vedel aj ako sa volajú kamene. Medzitým Irenka umrela, niesli ju zo školy na nosidlách a také vraj mala veľké prsia, že si ich museli prehodiť s riaditeľom cez plecia. Každý jeden. Naložili ju do pohrebného auta a potom už mačky nestrieľali.
– Aj ty sem raz budeš chodiť, uvidíš! Keď budeš šikovná, možno tu raz budeš aj učiť ako ja, – hovorieval tato.
Okamžite som si urobila prak. Potom som sa šla do tej našej, tatovej a mojej, hudobnej školy prihlásiť. Ako pekne tu vonia, pomyslela som si. Všetci sa na mňa usmievali, pomaly ako na budúcu kolegyňu! My sme predsa všetci muzikanti!
Pán riaditeľ Glasa, ten istý, ktorý učil aj nášho tatka, možno mal ešte v zásuvke prak, nás najskôr učil teóriu, zabudol nám však povedať, že istý Quido z Arezza vynašiel notovú osnovu, keď vysvetľoval svojim žiakom teóriu a pomáhal si prstami na rukách. Aby mu to šlo jednoduchšie, nakreslil si na tabuľu päť čiar, a nepovedal nám ani, že jeden z kamienkov do praku, možno ten, čo má v zásuvke, sa volá Udibar.
Na konci hodiny sme si šli ku klavíru zaspievať a jeden Robo sa vždy rozplakal, že keď bude spievať, zmešká autobus na Zochovu chatu. Zmeškáámzochovááák, reval. Všetky pesničky vedel zahrať pán riaditeľ Glasa. Sedával za klavírom a robil všelijaké cifrovačky, opičky a smiešne veci. Vždy, keď spievam, sprevádza ma, aj keď už býva v nebi.
A moja pani profesorka Marta Taubingerová si vždy hrala na klavíri. Stávala som vo dverách a bála som sa posadiť. Aby som ju nerušila. Pol roka ma ku klavíru nepustila. Sedávali sme za stolom a učila ma správne držať zápästia. Ako keby som v dlani mala vajko. Aj ho priniesla.
Kamarátka Gaba nosievala hore-dolu po uliciach husle. Hocikedy som sa ponúkla, že jej ich odnesiem. Ja vo vrecku vajce.
Medzitým mi však tato kúpil klavír. Krídlo. A naučil ma na ňom zabrnkať „Moja mamka niečo má“. Na hodinách klavíra som kotúľala vajko. Bola som šťastná, keď sme začali hrávať prvé stupnice. Išlo to pomaly a pomalšie. Stupnice, stupnice a cvičenia. A doma „Moja mamka niečo má“. Chcela som si zahrať inú pesničku. Tato vravieval: Len cvič, lastovička, uvidíš, odrazu sa to rozbehne a budeš si môcť zahrať hocičo. Len tak pre radosť, ako ja.
Nejako sa mi to nerozbiehalo. Asi som málo cvičila.
Sestra začala chodiť na zobcovú flautu. Vzala mame peniaze, strčila si ich do ponožky, vošla do hudobky, že aj ona už chce hrať. Od začiatku sa jej tá píšťalka ozývala. Hocikedy si s tatkom zahrali dvojhlasne. Odrazu sme mali doma asi osem fláut. Všetci sme pískali.
Tato mi položil na klavír za hrsť fazule, tú som si po zrnku prekladala z jednej strany klavíra na druhú. Hrávala som z Knižočky skladieb pre Annu Magdalénu Bachovú. Toľko menuetov! Dodnes sa mi z nich tisnú slzy do očí. Modlila som sa ten svoj fazuľový ruženec, ale nevedela som sa rozbehnúť, nedarilo sa mi vzlietnuť.
Sestra chodila vystupovať na koncerty. Raz mala tmavé volánikové šaty z Anglicka. Moje. Od tata.
– Požičaj jej ich, ty nevystupuješ, – povedala mama.
S moravským mestom Hustopeče mala Modra odjakživa družbu. Hocikedy spred hudobnej školy odštartoval autobus a všetci dobrí žiaci šli vystupovať. Nikdy som v Hustopečiach nebola, ale ja s tým mestom mám družbu doteraz, možno by ma tam mali pozvať či poznať, najlepšie oboje.
Agáta zabudla flautu doma a mama, že bež jej po ňu, Verona, a ponáhľaj sa, nech to nezmešká! Žlto som jej závidela. Aj novú anglickú flautu v zamatovom puzdre od tata, aj koncert v Hustopečiach na Morave.
Moje krídlo nelietalo. Prehadzovala som fazuľu, niekedy ako ruženec, inokedy fazuľový pochod, hocikedy som vyšla na balkón a hádzala ju po hrstiach ľuďom na hlavy. Vystupovala som iba raz, na vianočnej besiedke. Hrali sme s Jurom Wirthom štvorručne Webera a dohrali sme každý zvlášť.
Na teórii u pána riaditeľa to bolo iné. Spievali sme a spievali. Ja možno najkrajšie zo všetkých. Naťahovala som krčisko ako moriak. Chcela som si to vynahradiť a ukázať, že aj ja som dobrá, najlepšia žiačka na tatovej, tatovej a mojej, hudobnej škole. Iba ja som vedela, že v tej budove je dvadsaťsedem schodov, že na medziposchodí je kumbál, ktorý sa dá hocikedy otvoriť, že upratovačka tam má vedrá a pod handrou aj cigarety, iba ja by som spoznala vôňu hudobky medzi tisíckami iných vôní, iba ja som vedela, že keď vás hoci aj za trest postavia ku ktorémukoľvek oknu, môžete mágať voňavý mäkký git, ktorý celkom nezaschol, a taký istý git býval aj vo dverách na prízemí, robievala som si z neho guľôčky.
A na nádvorí koncert! Niektorým žiakom ruky len tak behali po klávesnici. Sedávala som so zmrzlinou na lavičke, počúvala, poznala som všetky skladby, a hoci som nevedela, kto to hrá, vedela som, na ktorom mieste sa pomýli. Ja som ich nikdy nehrala.
V našej modranskej, tatovej a mojej, hudobnej škole sú dvojité dvere. Aby sa žiaci nerušili. Vždy som sa bála, že sa tie prvé zatvoria skôr ako druhé stihnem otvoriť. Bála som sa zostať sama medzi dverami. Až neskôr som sa náročky medzi tie dvere potichučky zatvárala a počúvala svoju pani učiteľku Taubingerovú.
Odrazu prišla sestra domov, že stratila flautu.
– Ako si ju mohla stratiť? Kde si ju stratila?
– Stratila a basta.
– Kde?
– Spadla mi do kanála.
S tatkom sme do toho kanála nazízali, flauty nebolo.
Odrazu som bola šťastná, že ja som hebedo krídlo, na ktorom tak zle hrám, nestratila, že mi nespadlo do kanála, hneď sa mi zdalo, že lepšie hrám. Odrazu ma tato na ulici chytil za ruku.
Spávala som so sestrou, v posteli sme si šuškali. Raz mi prezradila, že sa jej do hudobnej ani po koncertoch chodiť nechce. Náročky tam flautu hodila. A nie do toho, do ktorého sme s tatom pozerali.
Krídla sa len tak nezbavím, aj vo sne ma bude strašievať, do smrti budem hrávať Bachov menuet. Odhlásila som sa aj ja a basta.
Tato nás okamžite začal učiť hrať. Strukoviny sme na koncert nepozvali. Povedal nám aj o Quidovi z Arezza, ktorý vymyslel notovú osnovu. Ja som dostala trúbku, setra klarinet. Tato nás sprevádzal na horne. A nad Modrou, nad naším, tatovým a mojím, domom na kopci lietal Krásnyj sarafan. Vracali sme sa domov cez vinice a tato trúbil a trúbil, že sa na nás nehnevá, odprevádzal nás dolu k mestečku.
Cez nádvorie našej, tatovej a mojej, hudobnej školy sa dalo prejsť na námestie. Za rohom predávajú zmrzlinu. Ja som tam chodievala počúvať dobrých a usilovných žiakov. Zo dva razy ma tato vypšikal na návštevu k pani profesorke Taubingerovej.
– Škoda, že si necvičila, Veronka, mohla z teba byť naozajstná klaviristka.
– Mohla.
Pani profesorka bola maličká ako bábika. Mala dom s krásnou a veľkou záhradou, kamenné chodníky sa v nej rozdvojovali a popri nich záhony kvetov, staré kamenné múry boli obrastené brečtanom, pod kríkmi oranžové árony. Po múroch tancovali mačky. A v izbe dva či tri klavíry. Aj biele krídlo.
– Pozri, takto si si mohla doma hocikedy zahrať. Pre radosť, – sadla si za klavír a letela, – toto teraz hrávam, Bachov Temperovaný klavír. Slečna Taubingerová, čo si do pamätníkov odkladala štvorlístky.
Na ulici som sa vyvalila s rozmarínovou štrúdľou v ruke.
– Marta má najkrajšiu záhradu v Modre. Oni boli Nemci, všetci sa vysťahovali. Jej tatko bol v Modre lekárom. Zostala tu a nikdy sa nevydala – hovoril tatko.
Z času na čas som šla porátať tie naše, tatove a moje, schody do hudobnej školy, skontrolovať, či ich je stále dvadsaťsedem, len som sa tam tak pomotala, ja zlá, najhoršia žiačka slečny Marty čo hrávala Bachov Temperovaný klavír a zbierala štvorlístky. Aj dvojky mi dávala len z milosti, vedela, ako má môj tato rád hudbu.
Pozrela som si aj tablá, a na dvoch z nich je odfotený aj môj tato, niekdajší mladý učiteľ, vo vrecku mal možno prak a v druhom Udibar. Na iných som našla svojich spolužiakov, ktorí medzitým školu skončili a hrávajú si doma pre radosť. Aj Roba, čo ho nečakával zochovák.
Svoje, tatove a moje, krídlo som predala. Ešte keď ho niesli, hrkala v ňom fazuľa. Aj môjmu tatovi, keď zomrel, sa vysypala z vrecka.
Nevie, že bývam v tom dome s najkrajšou starodávnou záhradou, s kamennými chodníčkami, ktoré sa rozdvojujú, že keď som šla po prvýkrát kosiť trávu, nohami som sa zapletala do jej šnúr na bielizeň. Taká bola maličká, že tie jej motúzy mi siahali len po pás.
Do modranskej ZUŠ-ky dnes chodí moja dcéra. Spieva nádherne, jej hlas sa ozýva denne naším domom a hocikedy, aj na tom dvore modranskej ZUŠ-ky, kde som ako dievča sedávala, nesie sa hocikedy nad záhradou a poza humná. Hudba je veľmi krásna vec, povedal náš Lojzo raz zo sna tatkovi Vincovi. A Moyzesovci budú mať päťdesiatku, choďte im zavinšovať na dáky koncert, muzikantom sa vinšuje tak, že ich počúvame… vaša Veve
Veronika Šikulová