Veci
Prišli do Grenoblu a nasťahovali sa do bytu na treťom poschodí neďaleko Mistral parku. Z veľkého okna pozerali na kovovú pergolu obrastenú vistériou, tú majú doma v erbe, našli ju vo všetkých domoch, v ktorých bývali. Videla aj grenobleskú Bastilu, poštu a malú kaviareň, v ktorej boli najmenšie stolíky na svete. Také malé a ľahké, že ak ste si tam objednali kávu, zaručene ste ju vyliali na toho, kto sedel oproti. Potom vyšla čašníčka ako kukučka z kukučkových hodín, pozbierala a pozametala črepy a priniesla vám druhú kávu, a tou vás potom oblial váš sused. A tak sa tam všetci smiali, jeden na druhom a na treťom, smiali sa na sebe aj na tých, čo sedeli okolo pri vedľajších stoloch, a popritom sa navzájom oblievali kávou a vínom a pivom so sirupom, grenadínou a perrierom, ciderom a orangínou a tá čašníčka zbierala črepy a bola veľmi šťastná, lebo črepy prinášajú šťastie.
Aj ona bola šťastná. Chodila vo fľakatých nohaviciach a sukniach od tej kávy po meste ako štíhly dalmatínec, nazerala do výkladov a hoci bola dospelá, niektoré veci videla prvýkrát. Popolníky v tvare lastúr, porcelánové odkladače na príbory, držiaky na obrus z drahých kovov, vešiaky na kabelky, intarzované stolčeky na kabelky, objekty pôvabu a úžitkové predmety, sväteničky a kropeničky, svietniky a večné svetlá, kadidelnice a lodičky na tymian, navikuly z medi, cínu a bronzu, tepané, vycizelované, filigránske, och, a emailované, strieborné a mosadzné profánne výrobky, drahý riad, čaše a pokály, kanvice a džbány s decentnou florálnou výzdobou, porcelánové lavabo sety, sypadielka so sypacími lyžičkami na práškový cukor, kráterovito alebo oválne tvarované cukorničky s vrchnákom a klieštikmi na kockový cukor, omáčniky, naberačky, lopatky na ryby a zákusky, servírovacie tácne a misy, podnosy na pečivo, ale aj kratiknôtové nožnice, svietniky, soľničky a koreničky, figúrky s menovkami, stolové fontánky na vodu či víno, žardiniéry, rôzne figurálne stvárnené nádoby, zvieratá, alegorické postavy, ale aj lodičky, niektoré so strojčekom, šperky, brošne, náhrdelníky, náramky, náušnice, prstene, vlasové egrety, klobúkové agrafy, puzdrá na hodinky, závesné retiazky, vlasové ihlice, zamatové bindy, ktoré ju vždy uchvátili, medailóny, brošne, miniatúry…
Obchádzala obchody, starožitníctva, blšie trhy, malé galérie, toto a toto si raz kúpi, aj toto, keď bude mať tie ibričné peniaze, tie ktoré nikdy mať nebude, no vtedy si myslela, že hej. Aj topánky gondoly z kozinky, aj rukávnik! No napokon akoby si nekúpila nič.
Pani Verdurinová ju učila stolovať, na kurze francúzštiny ju ponižovali lektorky ako divošku z pralesa a indiskrétne jej naznačovali to, čo dávno vedela z domu. Pýtali sa, či na Slovensku jedávajú ľudia príborom, či majú cesty a akými jazdia autami, a či je pravda, že v niektoré sviatky bijú ženy. Spočiatku sa na tom zabávala, rozprávala o svojej krajine ako o nádhernom zelenom šperku v srdci Európy, bolo jej ľúto, že sa nevie a nemôže plynule rozhovoriť o všetkých nuansách. O svojom meste, kde sú domy podmínované vínom, o celkom špeciálnej náture jeho obyvateľov, o ktorej možno čítali v Rollandovej knižke Cola Bregnon, alebo v Pagnolovi, jasné, preto má rada Pagnola aj Rollanda, chcela porozprávať, ako má rada knihy, v ktorých sa píše o práci, aj ako na Slovensku všetci chodia do tej práce a že by si zaslúžili, och, škoda reči… Neskôr sa farbisto rozprávala o tých bitkách, občas si niečo primyslela a niekoho „zhodila z koňa“, napokon si vymýšľala a dámy jej to žrali aj s navijakom. Svojim slovenským neteriam zasa rozprávala ako Francúzi merajú vzdialenosti medzi príborom a tanierom špeciálnymi intarzovanými cólštokmi, ako si treba na kolená nonšalantne položiť obrúsok a ako chodia v Grenobli ľudia po hlave a odrážajú sa ušami a smiala sa, keď sa čudovali, že doma má sušič na šalát.
Chodila po hlave a od radosti sa odrážala ušami a zavše pred podávaním vysušila šalát. Z domu poznala len jeden dresing, sladkokyslý mamin nálev, no v duchu omdlievala od radosti, keď jej priniesli francúzske šalátiky a keď madam Verdurinová nonšalantne hodila pred ňou do šalátu ako dáke šperky, ktoré treba v ňom hľadať, zrnká granátového jablka, keď jej v reštaurácii priniesli šunku so žltým melónom, tešila sa, ako to všetko porozpráva doma, no časom zabudla, alebo buď nebolo komu a prečo, a nechcela uraziť tých, ktorí nikde neboli a rozhovoriť sa o tom, že inde je život trebárs zaujímavejší a jednoduchší a lepší, vedela, že tieto veci v konečnom dôsledku nie sú dôležité, ale… prečo a za čím jej potom doma bývalo tak smutno? Prečo si vždy hneď, ako po krátkom čase prišla do Grenoblu, kúpila obľúbené mydlo, syry marcellin a felicien, petit munster gerome.
Keď pršalo, kúpila si dáždnik. Keď svietilo slnko, zmrzlinu, keď jej bolo zima, nosila obrovský vyťahaný „jazzový“ vlnený sveter. Domov písala listy, ako jej je smutno, aj jej bolo a všetko chcela ukázať mame, sestre, Tine, kamarátkam, bez nich akoby to, čo videla a myslela si, nemalo cenu.
Chodievala mužovi naproti. Zosadol z bicykla a hneď rozprával o alumíniových, paládiových a mangánových nekonečných dláždeniach, o penroseových mriežkach, o trojuholníkoch a obdĺžnikoch, keď niekde podobné dláždenie našli, obaja sa potešili, akoby stretli rodinu, stretávali sa s jeho kolegami, tí tiež zavše rozprávali o mangáne a paládiu, o iných kovoch, muž jej hovoril o atómoch tak, akoby jej čítal rozprávky alebo poviedky. Vášnivo čítala Hrabala a Haška. Pepinovsky mu hovorila o každej jednej poviedke, porovnávala ho z Haškom a Kafkom, aká bola neskôr prekvapená, keď sa o prednáškach na rovnakú tému dočítala v odbornej literatúre. Večer si odskakovala k Stendhalovi, bola predsa v Stedhalovom meste, prekvapilo ju, aký bol vtipný a ironický, behala na poštu a zvláčala knihy, ktoré jej posielali z domu. Keď povedala, že je zo Slovenska, nik o ňom nevedel nič. Vždy si musela na pomoc prizvať Prahu. Za tou jej, keď sa napokon Československo rozdelilo, bývalo najviac smutno. Už jej nepatrila. Karel Hynek Mácha rád sedával U Červeného orla v Celetnej ulici, židovský spisovateľ Franz Kafka sedával zase v kaviarni Arco na rohu Hybernskej a Havlíčkovej, Bohumil Hrabal v hostinci U Zlatého tygra a v reštaurácii U Ježíška, ktorá musela uhnúť pražskému metru na Národní, úradoval Jan Neruda. Jaroslav Hašek preslávil krčmu na Vinohradoch, ktorá sa volala V Kravíně. V roku 1911 tu založil Stranu mírného pokroku v mezích zákona a stal sa jej kandidátom. Každý mal iné milieu. Všetci boli dadaisti. Najmä Hašek bol zázrak, s akou vervou si prezerá svet, testuje arzenál vlastnej slovnej zásoby, testuje arzenál slovnej zásoby všetkých svojich hrdinov, radosť a zvedavosť, s akou sa o ľudí aj zvieratá zaujímal, ako o všetkom písal, akoby chcel o všetkom napísať a použiť pri tom všetky slová, bol polyglot, poznal nárečia, poznal ľudí, zvieratá, aj že sa s tým akoby príliš neondil, no napriek tomu nechýba jeho textom podhubie a majú svoj hlbší význam, takže sa s nimi „ondil“ a keby nešlo o literatúru, mohli by sme vravieť o životne dôležitom symbiotickom spolužití. Pokúšala sa rozmotávať Švejka i jeho poviedky ako Proustove súvetia. Hašek je pepinovsky uvravený, ale napriek tomu je veľmi literárny, presný a úsporný. Podarilo sa mu do mapy Prahy zakresliť jej obyvateľov, ľudí, ktorí v nej vtedy bývali alebo ňou prechádzali, kusisko zadýchanej Prahy. Pri písaní mu to sypalo ako z roztrhnutého vreca, akoby vám to všetko niekto rozprával, vraj niekedy aj podľa Ottovho náučného slovníka, ktorý si otvoril, vybral dáke heslo a napísal o tom poviedku. Tú radosť z rozprávania bolo cítiť na každej Haškovej aj Hrabalovej strane, ich rozprávania boli ako krčmové obrusy, poprepaľované vajgľami, s porozsýpaným popolom, obliate pivom, s omrvinkami a fľakmi po lacných jedlách, ale čo sa tie obrusy napočúvali príbehov, dneska se mi zdálo, že jsem jed lojový škvarky… – A byly studený, nebo teplý? – Studený. – To bych nemoh. Škvarky jsou nejlepší husí, pěkně dozlatova vypečený… Takto píše Hašek, prisadnite si, miesta je dosť, spisovateľ, ktorý pozná a má rád ľudí. Ktorý s nimi žil a vedel ich počúvať a načúvať im. Obaja boli možno trochu korheli, táraji (aj ona jedného takého korheľa a táraja poznala), no boli veľmi vzdelaní. Obaja by mohli byť rodičmi dadaizmu, existencializmu a realizmu zároveň, no tie ich texty napísali podobní ľudia ako tí, čo v Grenobli oproti pošte prekacovali tie stolíky, ľudia, s ktorými Hrabal, Hašek, Neruda aj Kafka, ale aj náš Kubáni, alebo jej otec Vinco Šikula, Pagnol aj Rolland žili, boli jednými z nich, mali s nimi spoločného menovateľa, len keď večer prišli domov z krčmy, možno ich pichlo pri srdci… Bolo jej ľúto, že nevie dobre jazyk a nemôže sa s tými ľuďmi pozhovárať.
Nech do vašich osobných máp pribudnú nové miesta, kde ste ešte neboli, nech staré miesta rozkvitnú a rozvoňajú sa všetkým, čo začína kvitnúť a hlavne, aby ste sa mali s kým pozhovárať. To vám želá vaša Veve
Veronika Šikulová