Ingrid Žalneva
foto Ingrid Žalneva
Očakávate hostí a chceli by ste pre nich pripraviť niečo navyše? Čo takto skúsiť obohatiť zážitok zo spoločného stolovania historkami. Napríklad o podávaných nápojoch?
V gastronomickom slovníku sa stretávame s množstvom pokrmov, ktoré získali pomenovanie podľa svojich vynálezcov alebo podľa miest a oblastí, kde má ich príprava dlhú tradíciu, prípadne kde sa pestuje prísada, ktorá patrí k hlavným komponentom miestnej kulinárskej špeciality. Podobne je to aj s nápojmi. Za ich názvami sa často ukrývajú zaujímavé príbehy a legendy.
Aperitív, predohra večere
V kuchárskej histórii vďačíme za veľa Francúzom. V 19. storočí, hlavne v Paríži, sa výrazne zmenili životné zvyklosti. Hlavným chodom dňa sa namiesto obeda stala večera. Čas od skončenia pracovných povinností do podávania večere si Francúzi krátili pohárikom, najmä aromatizovaným vínom alebo horkým bylinným destilátom, napríklad absintom – podľa jeho farby dokonca tento čas čakania nazývali „zelená hodinka“.
Pri skúmaní cesty, ktorou sa aperitív dostal na všetky slávnostne prestreté tabule, sa však musíme vrátiť do 13. storočia, kedy žil katalánsky chemik, neskorší rektor univerzity v Montpellier, farmaceut a templár Arnauld z Villanovy. Ako účastník križiackej výpravy na Stredný východ sa u Arabov oboznámil s procesom destilácie. Doma sa mu potom pomocou nej podarilo vyrobiť „eau de vin“ (vodu vína). Tá mala silné povzbudzujúce účinky, a tak sa z nej čoskoro stala „eau de vie“ (voda života). Arnauld zistil, že keď sa pri výrobe vína pridá alkohol, kvasenie sa tým môže zastaviť a vznikne tekutina, ktorá je nielen trvanlivejšia, ale si tiež uchová vysoký podiel prírodných cukrov. Arnauld bol natoľko zanietený alchymista, že sa začala o neho zaujímať inkvizícia, no i napriek prenasledovaniu ho v roku 1312 na príkaz kráľa vyslali ako lekára k ťažko chorému pápežovi Klementovi V. Do Ríma však nedorazil, jeho loď stroskotala. Arnauldova metóda sa však vyvíjala ďalej, najmä v oblasti Stredomoria. Vznikli rôzne druhy sladkých vín, ktoré sa dodnes používajú ako aperitív. Mimochodom, toto slovo pochádza z latinského „aperire“, čo znamená otvárať. Správny aperitív by totiž mal zvýšiť vylučovanie žalúdočných štiav a „otvoriť“ chuť do jedla.
KURA SO ZELENINOU V ABSINTE
Potrebujeme: 4 kuracie nohy, 1 veľkú cukinu, 1 červenú papriku, 1 žltú papriku, 2 paradajky, 3 strúčiky cesnaku, 1 väčší fenikel, 250 ml zeleninového vývaru, 1 lyžičku oregana, 1 lyžičku bazalky, 1 dl absintu (horkého bylinného destilátu), soľ, korenie, sladkú papriku.
Príprava: Papriky a fenikel nakrájame na malé kocky, cukinu a paradajky (bez šupky) na kolieska, cesnak na malé kúsky. Pokrájanú zeleninu rozložíme do zapekacej formy, zalejeme vývarom a absintom, posypeme oreganom a bazalkou, ochutíme soľou a korením a poriadne všetko premiešame. Kuracie nohy umyjeme, necháme odkvapkať, vložíme do formy so zeleninou a trochu zatlačíme. Posypeme soľou a paprikou. V rúre vyhriatej na 200°C pečieme 50 minút, 5 minút pred podávaním pridáme ešte 2 – 3 lyžice absintu. Podávame s ryžou.
Koktail alebo cock‚s tail?
O tom, prečo sa miešaný nápoj nazýva koktail, existuje veľa legiend a všetky sú také pestré ako samotné nápoje. Väčšinou súvisia s kohútom, lebo po anglicky sa jeho chvost povie cock’s tail – dobrý koktail by mal byť životabudič, ktorý sa konzumuje ráno a na organizmus by mal pôsobiť ako zakikiríkanie kohúta. V 19. storočí v USA boli veľmi populárne zápasy týchto operencov. Majiteľ víťazného kohúta mal právo vytrhnúť chvost porazenému zvieraťu a s touto trofejou sa zvyčajne vybral do najbližšieho pohostinstva, zastrčil ju do pohára a pripil si na svojho šampióna slovami: „Let’s have a drink on the cock’s tail!“ Traduje sa aj príbeh Betsy Flanagan, ktorá koncom 18. storočia počas americkej revolúcie pripravovala pre amerických a francúzskych vojakov miešané nápoje a poháre ozdobovala kohútími perami. Keď to videl jeden francúzsky hosť, od radosti zakričal: „Vive le cocktail!“ Aj William T. Boothby vo svojej knihe o miešaní nápojov z roku 1891 použil na titulnej strane barmana s pestrým kohútím chvostom. Kohúta na koktailovom pohári nájdeme aj v embléme Zväzu nemeckých barmanov. Francúzi zasa spájajú históriu koktailov s menom lekárnika Antoina Peychauda, ktorý už v roku 1793 ponúkal vo svojej lekárni stovky miešaných horkých nápojov. Keďže sa mali konzumovať v terapeutických dávkach, podával ich v malých pohárikoch na vajíčka – po francúzsky „coquetier“, z čoho vraj neskôr Američania skomolením vytvorili slovo cocktail.
ZAPEČENÉ GNOCCHI S RYBOU
Potrebujeme: 1 lyžicu olivového oleja, 1 strúčik cesnaku, 500 g paradajok nakrájaných na kocky, 10 lístkov bazalky, 1 lyžičku medu, 500 g gnocchi, 400 g ryby, 50 ml smotany, 100 g nastrúhaného parmezánu, 1 lyžicu škrobu, 1 dl suchého Cinzana, soľ, korenie, citrónovú šťavu, sladkú papriku.
Príprava: Gnocchi pripravíme podľa návodu na obale. Rybu umyjeme a nakrájame na menšie kúsky, zľahka posolíme a pokvapkáme citrónovou šťavou. Na olivovom oleji opražíme prelisovaný cesnak, pridáme nakrájané paradajky, ochutíme medom, bazalkou, korením a soľou. Trochu povaríme a potom vylejeme do nákypovej formy. Pridáme kúsky ryby a gnocchi. Smotanu zohrejeme s jednou šálkou vody, vmiešame parmezán. Škrob zmiešame s 1 lyžicou vody a s Cinzanom, potom pridáme k smotane, ochutíme paprikou, korením a soľou. Omáčkou zalejeme gnocchi a rybu a v rúre vyhriatej na 200°C zapekáme 25 minút.
Sherry k polievke
Príbeh tohto nápoja sa začal písať okolo roku 1100 p. n. l., keď na juhozápad Španielska prišli Féničania a v Andalúzii vysadili vínnu révu. Postupne sa tu vzniklo mesto Shera, kde prekvital obchod, remeslo i umenie. Potom sem prišli Gréci, Rimania, neskôr Mauri a keďže sa mnohí z nich začali venovať viac vínu než koránu, nariadil kalif Al-Hakam II. v roku 996 všetko hrozno vykoreniť. Zničili však len jednu tretinu, obyvateľstvo zvyšnú časť zachránilo tvrdením, že víno treba aj na medicínske účely a hrozienka slúžia ako potrava pre maurských vojakov vo vojnách. Od 11. storočia sa kastílski králi snažili Maurov vyhnať zo svojho územia, čo sa im napokon aj podarilo, hoci sa to negatívne prejavilo v ekonomike. To však už na scénu nastupujú Angličania, ktorí sa stali najväčšími odberateľmi vína z tohto regiónu. Španieli volali hlavné mesto provincie Jerez (cherez), to však pre Angličanov znelo veľmi tvrdo, a tak vychádzajúc z arabského slova názov „zmäkčili“ na „šeriš“. Z neho potom vzniklo aj pomenovanie vína „sherry“, ktoré sa v 19. storočí v Anglicku stalo doslova hitom a dovážali ho 30 miliónov litrov ročne! Dnes je názov chránenou značkou a môžu sa tak označovať len vína z tohto španielskeho regiónu, ktorý tvoria tri mestá: Jerez de la Frontera, Sanlúcar de Barremedar a Puerto de Santa Maria. V spojitosti so sherry sa stala legendou slečna Sophie z britského televízneho seriálu Dinner for One, ktorá každý rok na Silvestra oslavovala svoje 90. narodeniny. Komorník jej musel pripraviť indickú korenistú polievku mulligatawny, ktorú stará dáma zapíjala sherry. Podľa odborníkov sa dá sherry piť naozaj ku všetkému, závisí to len od osobného vkusu a chute.
PAPRIKOVÁ POLIEVKA S KREVETKAMI
Potrebujeme: Na marinádu: 1 lyžicu nasekanej petržlenovej vňate, 1 lyžicu nasekaného tymianu, citrónovú šťavu, biele korenie, olivový olej, citrónovú kôru. Na polievku: Malé krevetky, 100 g masla, 700 g mäsitých červených paprík, 50 g na drobno nakrájanej cibule, 1,5 l kuracieho vývaru, 2 g nastrúhaného ďumbiera, 1 strúčik cesnaku, štipku cukru, soľ, korenie, 500 ml šľahačky.
Príprava: Krevetky sparíme horúcou vodou. Prísady na marinádu zmiešame, pridáme odkvapkané krevetky a uložíme na noc do chladničky. Papriky nakrájame na drobné kúsky. V hrnci rozpustíme maslo, pridáme pokrájané papriky, cibuľu, ďumbier a cesnak, ochutíme cukrom, soľou a korením, zalejeme vývarom a varíme, kým paprika nie je celkom mäkká. Potom vlejeme šľahačku a ešte povaríme 10 minút. Polievku rozmixujeme, prípadne ešte dochutíme soľou a korením. Krevetky napichneme na špáradlá a podávame s polievkou. Môžeme podávať so sherry.
KURACIE FRIKASÉ SO SHERRY
Potrebujeme: 2 kusy kuracích pŕs, 8 väčších zemiakov, kurací vývar, 500 g šampiňónov, 150 ml smotany, 1 pohár sherry, 1 pohár bieleho vína, soľ, korenie, maslo.
Príprava: Zemiaky pokrájame na kocky veľké cca 1 cm, povaríme v osolenej vode alebo vo vývare. Z pŕs odstránime kožu, mäso nakrájame na kocky. Aj šampiňóny nakrájame na rovnako veľké kocky. Na panvici rozpustíme maslo, pridáme kuracie mäso a hríby, 2 – 3 minúty podusíme. Potom prilejeme sherry a víno, trochu posolíme a zakryté dusíme 10 minút. Teplotu znížime, vmiešame smotanu a pridáme uvarené zemiaky. Dochutíme soľou a korením. Podávame s ryžou a dusenou zeleninou.
Radler, osvieženie pre cyklistov
K Bavorsku neodmysliteľne patrí pivo a práve tu sa zrodil aj nápoj pre všetkých, čo považujú pivo za príliš horké alebo príliš alkoholické. Jeho názov „radler“ doslova znamená „cyklista“ a vymyslel ho Franz Xaver Kugler. Tento Mníchovčan pôvodne pracoval pri výstavbe dvojkoľajnej trate medzi Mníchovom a Holzkirchenom na konci 19. storočia a keďže práca bola ťažká a najbližší hostinec ďaleko, vzal si na starosť zásobovanie kolegov pivom. Spočiatku ho vozil konským povozom, neskôr priamo pri stavbe postavil drevenú búdu, ktorú honosne nazval „Kantína Bavorskej kráľovskej železnice v Deisenhofene“. Po dokončení trate sa z nej stala „Lesná reštaurácia“ a neskôr okázalý lokál „Kugler Alm“, ktorý sa po 1. svetovej vojne stal vyhľadávaným výletným miestom. Prispel k tomu aj rozvoj cyklistickej turistiky, ktorá sa stávala veľmi obľúbenou aktivitou. Kugler kráčal s dobou a naprieč lesom vybudoval horskú dráhu priamo k svojmu podniku. V jednu krásnu letnú sobotu 1922 sa tam dovalilo 13.000 cyklistov a toľký smäd bolo ťažké uhasiť. Zásoby piva, samozrejme, nestačili. No Kugler dostal geniálny nápad, pivo zmiešal s citrónovou limonádou, ktorej mal ešte veľa a túto novinku podával ako špeciálny nápoj pre cyklistov, aby po niekoľkých „rundách“ nemuseli bicykel tlačiť pred sebou. Pôvodne sa radler vyrábal z čierneho piva, ale neskôr sa začalo používať aj svetlé a fanúšikov si našiel nielen v Nemecku, ale aj u nás, v Čechách, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, Holandsku… Reštaurácia so záhradou Kugler Alm existuje dodnes, má 400 miest pre odstavenie bicyklov a radler si v nej môže dať 2.400 hostí!
PLNENÉ CUKINY V PIVOVOM CESTÍČKU
Potrebujeme: 4 menšie cukiny, 4 plátky syru gouda, 4 plátky šunky, šťavu z ½ citróna, špáradlá, olej na vyprážanie. Na cesto: 250 g hladkej múky, 200 ml piva, 2 žĺtky, sneh z 2 bielkov, 1 lyžičku horčice, soľ, korenie, štipku nastrúhaného muškátového orechu.
Príprava: Cukiny umyjeme, osušíme a pozdĺžne rozrežeme na polovice, reznú plochu pokvapkáme citrónovou šťavou, osolíme a okoreníme. Šunku a syr nakrájame na veľkosť cukín, obložíme nimi nakrájané polovice, ktoré potom spojíme a zafixujeme špáradlami. Z múky, piva, žĺtkov, horčice, soli a korenín pripravíme cesto, nakoniec opatrne vmiešame vyšľahaný sneh. Na panvici zohrejeme väčšiu vrstvu oleja. Cukiny ponoríme do cestíčka a prudko vypražíme zo všetkých strán. Necháme odkvapkať na kuchynskej papierovej utierke.
RADLER BÁBOVKA
Potrebujeme: 210 g masla, 5 vajec, 520 g hladkej múky, 110 g nastrúhanej čokolády, 210 g práškového cukru, ½ vanilínového cukru, 1 prášok do pečiva, 1 lyžičku sódy bikarbóny, 300 ml citrónového radlera.
Príprava: Z bielkov vyšľaháme pevný sneh. Žĺtky vymiešame s cukrom, maslom a vanilínovým cukrom. Vmiešame čokoládu, vlejeme radler a pridáme múku s práškom do pečiva a sódou bikarbónou. Opatrne vmiešame sneh z bielkov. Bábovkovú formu vymastíme a posypeme múkou. Do formy vylejeme cesto a v rúre vyhriatej na 175°C pečieme cca 50 minút. Pred podávaním posypeme práškovým cukrom.
Rum, krv viceadmirála Nelsona
Po objavení Ameriky vyvstal problém: akou tekutinou zásobovať námorníkov na dlhej plavbe? Voda sa kazila a pivo kyslo. V Karibiku sa už v tých časoch vyrábal nápoj z cukrovej trstiny s vysokým percentom alkoholu – rumbouillon (z čoho zrejme neskôr skrátením vzniklo slovo rum), ktorý sa ukázal ako veľmi vhodný na dlhodobé skladovanie. Pri jeho nadmernom požití však na palubách často dochádzalo k problémom s disciplínou, a tak sa viedli spory (až do 20. storočia), aký denný prídel rumu by mali námorníci dostávať. V októbri 1805 sa odohrala slávna bitka pri Trafalgare, ktorá síce znamenala porážku španielsko-francúzskej vojnovej flotily, ale osudná guľka si našla aj viceadmirála Horatia Nelsona. Aby telo víťazného hrdinu vydržalo transport do rodného Anglicka, zakonzervovali ho v sude s rumom (Francúzi tvrdia, že to bolo brandy). Keď sud po príchode otvorili, nebola v ňom vraj ani kvapka. Prešibaní námorníci si do dna vyvŕtali dierku a slamkou rum vycucávali. Odvtedy sa tento nápoj označuje aj ako Nelsonova krv. Rum sa používa do miešaných nápojov i rôznych pokrmov, ale hlavne do mnohých dezertov a nálevov pre hrozienka a iné druhy ovocia.
JABLKOVÁ TORTA S RUMOM
Potrebujeme: 2 veľké jablká, 3 bielky, 180 g práškového cukru. Na cesto: 200 g hrubej múky, 100 g Hery, 60 g práškového cukru, 2 nastrúhané uvarené žĺtky, citrónovú kôru a 1 lyžicu rumu.
Príprava: Jablká umyjeme, ošúpeme a nakrájame na malé tenké mesiačiky. Z ostatných prísad vypracujeme cesto, tromi štvrtinami vyložíme dno tortovej formy. Na cesto poukladáme jablkové kúsky. Na jablká nastrúhame zvyšok cesta a vo vyhriatej rúre pečieme, kým na ceste nezružovejú okraje. 3 bielky vyšľaháme s cukrom, rozotrieme na koláč a pri nízkej teplote necháme v rúre zasušiť.
Punč, záhadná päťka
Pôvod tohto nápoja prezrádza jeho meno, ktoré vzniklo z indickej hindi-číslovky 5. Punč vymysleli v Indii ako miešaný nápoj z piatich prísad, čo mimochodom dokumentuje aj najstarší zachovaný recept z roku 1638: pálenka z ryže „arak“, voda, korenie, cukor a citrónová šťava. Vďaka anglickým námorným cestujúcim z Východoindickej spoločnosti sa v 17. storočí do Európy spolu s inými zaujímavými a dovtedy nepoznanými produktmi dostal aj punč. Počas dlhej cesty však niektoré prísady boli zamenené. Arak nahradili Angličania rumom, ktorý bol v tom čase veľký hit a vodu vymenili za ich obľúbený čaj. Neskôr sa čaj zasa nahradil vínom, najmä červeným a namiesto rumu sa používali iné ťažké alkoholické nápoje. Experimentovalo sa aj s korením, do punču sa začala pridávať škorica, klinček i muškátový oriešok. Dnes punč symbolizuje predvianočnú atmosféru a návštevníci vianočných trhov v akomkoľvek európskom meste oceňujú jeho zahrievajúci účinok, najmä keď vonku mrzne, až praská. V Karibiku si môžete punč objednať aj počas horúceho leta na pláži. Punč z rumu, cukru a citrónovej šťavy sa tu podáva ako osviežujúci studený nápoj s bublinkami.
PUNČOVÉ REZY
Potrebujeme: 10 vajec, 220 g kryštálového cukru, 1 vanilínový cukor, nastrúhanú kôru z 1 citróna, 270 g hladkej múky, 300 g pikantného džemu, červenú potravinovú farbu. Na cukrový sirup: 315 g kryštálového cukru, 315 ml vody, 1 lyžicu rumu, 1 lyžicu punčovej esencie. Na polevu: 200 g práškového cukru, šťavu z 2 citrónov, červenú potravinársku farbu.
Príprava: Žĺtky vyšľaháme so 100 g cukru, vanilínovým cukrom a citrónovou kôrou. Z bielkov a 120 g cukru vyšľaháme pevný sneh. Zmiešame so žĺtkami a opatrne primiešame múku. Jednu štvrtinu cesta prifarbíme červenou farbou. Obe cestá pečieme na plechu, vystlanom papierom na pečenie, pri teplote 180°C cca 20 – 30 minút. Po vychladnutí bledý plát prekrojíme na dve polovice. Potom si pripravíme sirup: cukor varíme vo vode, kým nevznikne hustejšia zmes, po vychladnutí vmiešame rum a punčovú esenciu. Sirupom navlhčíme zafarbený plát cesta. Prvý bledý plát potrieme z jednej strany džemom, potom ho položíme nenatretou plochou na plech a položíme naň navlhčený červený plát. Druhý bledý plát tiež natrieme džemom, natretou časťou ho položíme na červený plát a zaťažíme (napríklad ďalším plechom). Koláč necháme do druhého dňa odpočívať, aby sa pláty dobre spojili. Potom plech obrátime a povrch zákusku potrieme tenkou vrstvou džemu. V miske vymiešame cukor, citrónovú šťavu a červenú farbu, aby vznikla hustá poleva, ktorou natrieme povrch i boky koláča.
Káva, na začiatku boli kozy
Za objav jedného z najobľúbenejších nápojov na svete môže vraj pastier Kaldi, ktorý svoje kozy pásol na úpätí etiópskej vysočiny. Keď pár kôz spáslo červené bobule z neznámeho kríka, po chvíli začali namiesto zvyčajného obedňajšieho odpočinku čudne poskakovať a tancovať. Kaldi strčil pár bobúľ do vrecka, vyskúšal ich účinok aj na sebe a keď mu uschli, hodil ich do vriacej vody… Za kolísku kávy, pripravenej tak, ako ju poznáme dnes, t.j. pražením semien a ich následným varením, považujeme Arabský polostrov, kde sa nápoju začalo hovoriť qahwa. V 15. storočí nechal muftí z Adenu priniesť kávové zrná do Jemenu a tu ich kultivovať. Káva sa potom odtiaľ vydala na víťazné ťaženie do sveta a keď v roku 1624 pristála v Benátkach, kávový ošiaľ sa rozšíril do Európy. Spočiatku bola luxusným nápojom iba u najvyberanejšej spoločnosti a nižšie vrstvy si ju mohli dovoliť až od 18. storočia (dovtedy si museli vystačiť s cigóriou). Dnes je káva po rope najpredávanejšou komoditou na svete a celé ekonomiky v niektorých krajinách závisia od jej produkcie. Zatiaľ čo koncom 18. storočia sa skonzumovalo cca 600.000 vriec kávy (1 vrece = 60 kg), dnes spotrebujeme 117 miliónov! Najväčšími producentmi na svete sú Brazília a Kolumbia.
KÁVOVÁ TORTA
Potrebujeme: Na korpus: 200 g bielej čokolády, 50 ml šľahačky, 100 g cornflakes, trochu oleja na vymazanie formy. Na krém: 1 balíček vanilkového pudingu, vanilínovú esenciu, 250 ml mlieka, 250 ml silnej kávy, 6 plátkov želatíny, 400 ml šľahačky. Na hornú vrstvu: 200 ml šľahačky, 2 lyžičky stužovača šľahačky, kakao.
Príprava: Otváraciu tortovú formu vymažeme olejom. Čokoládu nastrúhame na hrubo a necháme v hrnci rozpustiť v šľahačke. Cornflakes zľahka rozdrvíme a vmiešame do rozpustenej čokolády. Cesto natlačíme rovnomerne na dno tortovej formy a necháme stuhnúť. Podľa návodu na obale pripravíme puding s mliekom a kávou, za stáleho miešania necháme trochu vychladnúť. Želatínu namočíme do studenej vody, keď zmäkne, vyžmýkame ju a vmiešame do ešte teplého pudingu. Šľahačku vyšľaháme a pridáme do krému. Krém nanesieme na korpus, zahladíme a necháme stuhnúť v chladničke. Zvyšnú šľahačku vyšľaháme so stužovačom a rozotrieme na tortu. Povrch posypeme kakaom a ozdobíme kávovými zrnami z čokolády.
KÁVOVÉ MUFFINY
Potrebujeme: 150 g masla, 175 g hnedého cukru, 1 lyžicu instantnej kávy, 1 balíček vanilínového cukru, 3 vajcia, 250 g múky, 3 lyžičky prášku do pečiva.
Príprava: Maslo vyšľaháme s cukrom, kávou a vanilínovým cukrom, postupne pridávame vajcia. Nakoniec vmiešame preosiatu múku s práškom do pečiva. Formu na muffiny vymažeme tukom a posypeme strúhankou. Naplníme cestom a v rúre vyhriatej na 180°C pečieme cca 25 minút. Necháme vychladnúť, ozdobíme cukrovou polevou, čokoládovými kávovými zrnami a posypeme kakaovým práškom.
ZAUJÍMAVOSTI:
Krvavá Mary
Patrí k najznámejším a najobľúbenejším miešaným nápojom na svete. O jeho autorstvo sa uchádza barman Fernand Petiot z legendárneho parížskeho baru Harry’s New York Bar (1921), ale aj americký herec George Jessel (okolo roku 1939), keď sa v newyorskom Herald Tribune objavila aj prvá zmienka o tomto nápoji s originálnym receptom. Veľký milovník koktailu červenej farby, americký zabávač Roy Barton, ho volal „bucket of blood“ (kýbeľ krvi), no keďže každý správny nápoj potrebuje aj správny názov, jedného dňa ho ktosi nazval Bloody Mary – podľa anglickej panovníčky Márie I., zvanej Krvavej. Bloody Mary sa pripravuje z vodky, paradajkového džúsu, hovädzieho bujónu, chrenu, vaječného bielka a rôznych korenín a príchutí. Je veľmi dobrým prostriedkom po prehýrenej noci, lebo znovu „otvára oči“, oživuje ducha a upokojuje žalúdok.
Príchod kávy do Európy
Káva sa na náš kontinent dostala obchodnými aj bojovými cestami. Viažu sa k tomu rôzne legendy. Tá najznámejšia súvisí s tureckým dvojmesačným obliehaním Viedne v roku 1683 a s menom špióna Georga Franza Kolschitzkeho, ktorý v tureckom oblečení prenikol do nepriateľského tábora, aby tam získal dôležité informácie. Po rozhodujúcej bitke, keď Viedni na pomoc pricválal poľský kráľ Ján III. Sobieski, utrpeli Turci zdrvujúcu porážku, ich vojsko sa rozutekalo kadeľahšie, pričom po sebe okrem iného zanechalo aj 500 vriec s podivnými plodmi. Viedenčania si mysleli, že ide o krmivo pre ťavy a začali ho hádzať do ohňa. Kolschitzky však poznal vôňu praženej kávy ešte z čias, kedy pôsobil v Konštantínopole. Keď sa mu viedenskí páni chceli za jeho služby odvďačiť vrecom zlata, on si údajne radšej vypýtal zvyšné vrecia s „ťavou potravou“, ako aj privilégium variť z týchto semien nápoj. Keď ku svojej odmene dostal ešte aj 200 dukátov, otvoril si vo Viedni kaviareň. Toľko legenda… Prvú viedenskú kaviareň v skutočnosti otvoril obchodník arménskeho pôvodu Johannes Diodato v roku 1685. V iných európskych metropolách ako Benátky, Londýn, Paríž či Hamburg vznikli kaviarničky ešte o pár rokov skôr.