Fotila krásnych ľudí, nahé telá, zaujímavé tváre, ale napríklad aj fascinujúci módny editorial pre značku Dior. Čierna je jej poznávacím znamením, červený rúž čerešničkou na torte jej uniformného outfitu.
Obľúbili ste si čiernu farbu. Je to farba umelcov?
Chodiť v čiernom je veľmi praktické, nič ma neobmedzuje. Nemusím premýšľať, čo na seba, čo s čím zladím, každý kus oblečenia sa hodí k tým ostatným. A pri praní netriedim bielizeň, všetko hádžem do jednej pračky (smiech). Ale veľmi nad tým nepremýšľam. Faktom je, že sa mi čierna páči a postupom času mám už vlastne celý šatník iba čierny, hoci pestré farby vo všeobecnosti, teda nie na mne, sa mi veľmi páčia. A ani vo fotografii nepoužívam veľa čiernej.
Ste fotografka, keby sa však veci vyvinuli trochu inak, mohli sme s vami robiť rozhovor ako s modelkou…
To už bolo veľmi dávno, vo veku, kedy človek nemá veľa možností pracovať a iba objavuje, čo by chcel v budúcnosti robiť. Modelingom som chcela len zarobiť nejaké peniaze, nikdy som netúžila spraviť v tejto oblasti veľkú kariéru. Už ako dieťa som bola veľmi kreatívna, vždy som sa púšťala do tvorivých vecí, no nenapadlo mi, že by som svoj život mohla spojiť s fotografiou. Kontakt s ňou mi paradoxne sprostredkoval práve modeling, fotka ma zaujala oveľa viac ako pózovanie. Chcela som vedieť, ako fotografia funguje, získavala som akési prvé vizuálne povedomie a vždy ma bavilo, keď som už ako modelka mala možnosť zasiahnuť do kreatívneho procesu.
Zarobili ste si modelingom aj na prvý foťák?
Presne tak, kúpila som si prvý fotoaparát a od tej chvíle šiel modeling úplne bokom. Nemyslela som si však, že budem fotiť tak „naozaj“, mala som totiž problémy s očami, od šiestich rokov som nosila veľmi silné dioptrie. Nevedela som, čo znamená vidieť a až od operácie očí, ktorú som podstúpila v osemnástich, vidím svet taký, aký je. Netušila som o detailoch, ktoré vidím teraz, ľudské tváre som vnímala iba v základných bodoch: oči, ústa… stena pre mňa bola len akási biela plocha. Dnes vidím, že sa na nej prelínajú rôzne odtiene, že na ňu dopadá v rôznej intenzite svetlo a odhaľuje malé nerovnosti, praskliny, čiarky. Môj život po vizuálnej stránke sa delí na obdobie pred operáciou a po nej. To zrakové „prebudenie“ sa mi, samozrejme, veľmi páčilo. Dlho som sa za svoj zrak vlastne hanbila, bolo to čosi negatívne, čoho som sa bála a čo spôsobovalo trápne situácie, keď som nespoznávala známych ľudí. Môj vizuálny svet bol jednoduchý a nevedela som si predstaviť, že ostatní vďaka zraku prežívajú celkom inú bohatosť. Aj preto som s fotografiou začala vlastne až po operácii, keď som dokázal vyjadriť už oveľa viac.
Hoci som v prostredí fotografie nevyrastala, myslím, že prvá snímka, ktorú som v živote nafotila, bola veľmi dobrá. Behala som s kamarátkou po budove školy a inscenovala som ju v rôznych miestnostiach, ako mi napadlo. Výsledok sa mi natoľko páčil, že mi okamžite došlo, že už asi musím mať niečo „napozerané“. Ďalšie veci však už také vydarené neboli (smiech).
Nemohol sa okrem toho prejaviť aj váš talent?
Na talent neverím, je to divné slovíčko. Vo fotografii ide skôr o to, že ak sa niekto veľa pozerá okolo seba, dostane sa mu „pod kožu“, čo skutočne funguje. Vyrastala som v bytovke, kde všetky naše okná smerovali do dvora. Sedávala som na balkóne a pozerala dierou v doske ďalekohľadom ľuďom do okien. Len tak, z nudy. Robila som to dosť často v noci a zrejme tajne, lebo rodičia si na to vôbec nespomínajú. Okno je akýsi obdĺžnik, je to vlastne „fotka“, kde dakto sedí, opiera sa o lakte, fajčí alebo sa len tak díva… a ja si podľa toho môžem predstaviť zvyšok jeho príbehu. Možno takto sa u mňa prejavila túžba povedať čosi prostredníctvom fotografie.
Pre štúdium fotografie a umenia ste si vybrali Viedeň…
Mohla som si vybrať aj iné mesto, ale rozhodovala som sa podľa finančnej situácie a dostupnosti. Na strednej som sa učila po nemecky a mala som pocit, že ak ostanem doma, nemčinu zabudnem. Navyše, mám rada výzvy a rada sa púšťam do zložitých projektov, to ma núti zlepšovať sa. Škola vo Viedni mi umožnila, aby som sa vyvíjala sama – profesori moje kroky len prehodnocujú. Doma by to týmto spôsobom nefungovalo. Vďaka fotke veľa cestujem, čo si veľmi vážim. Dúfam, že moji učitelia vidia, ako veľmi chcem byť dobrá v tom, čo robím. Škola je založená veľmi umelecky, ale ja som kdesi na rozhraní umenia a populárneho sveta. Niektorí profesori fakt, že fotím editorialy a reklamy, vnímajú skôr negatívne, nazdávajú sa, že to znehodnocuje umeleckú činnosť. Mnohí moji spolužiaci vďaka finančnému zázemiu robia to, čo chcú. Fotia inak, osobnejšie, veľmi svoje práce nepropagujú, avšak ja si fotkou – prácou – musím aj zarábať. Rozdiel je v tom, že ja slovo „práca“ nevnímam negatívne a často si užívam aj komerčné projekty. Umelecký svet ale tieto veci vidí inak. Snažím sa nedeliť svet na „komerčný“ a „umelecký“ a chcem, aby sa to v kvalite mojich prác nedalo ani rozoznať. Aby nik nepovedal, že teraz robím niečo „zlé“ pre peniaze a potom „dobré“ pre umenie.
Často sa pri vašich prácach objavuje meno Adam Csoka Keller. Kto je Adam?
Spája nás spoločný pôvod a tiež spolupráca od našich úplných začiatkov. Adam robil vlasy a make up, česal a maľoval moje modelky a modelov. Dnes sa ale viac sústreďuje na tvorbu videí. Aj v súčasnosti pracujeme na spoločných projekt a za tie roky sa stal aj mojím blízkym priateľom, žijeme spoločnými udalosťami a zážitkami. Takmer každý týždeň sa stretneme v inom meste a vždy sa najskôr prejdeme jeho ulicami, aby sme poriadne „ochutnali“ tamojšiu atmosféru. Naberáme inšpiráciu a máme podobné ciele i tempo. Medzi nami je to o zdieľaní, či už sa nám stávajú veci dobré, alebo zlé. Ak prídu problémy, riešime ich spolu, ak sa máme super, tešíme sa obaja. V práci máme častokrát totožné videnie. A v prípade, že nie, nič sa nedeje – diskusia a rozhodovanie, ako niečo urobiť inak, veľmi pomáha a posúva našu prácu na vyššiu úroveň.
Fotograf príde na miesto, kde už sú pripravené modelky, svetlá, scéna a on už spraví iba „cvak“. Aj takto si mnohí predstavujú foto produkciu…
Neviem a nechcem fotiť tak, že prídem na hotovú vec. Pre mňa je, naopak, najzábavnejšia celá tá časť príprav – ponoriť sa do témy, to si veľmi užívam, hoci takmer zákonite sa veci nedaria tak, ako si predstavujem. Finálnej fotografii predchádza mnoho snímok, ktoré sa nevydarili. Za najdôležitejšie zo všetkého považujem komunikáciu s ľuďmi, keď ich fotím, bez toho sa nestane ten „zázrak“. Viem, aké náročné je pre modelku odovzdať niečo na kameru, a preto s tým dosť pracujem, snažím sa „nadviazať spojenie“.
Vaše prostredia často pôsobia opustene, sterilne až strašidelne. Ak ich vyberáte?
Chodím veľa peši a neustále sa obzerám okolo seba, niekto pozerá do zeme, ja sa dívam na ľudí a miesta. Raz som v Bratislave potrebovala na fotenie dvor, a tak som chodila sedem hodín po meste a hľadala… Máme toľko nádherných dvorov, do ktorých človek normálne nevojde, lebo ich nemá prečo hľadať (smiech). Samozrejme, mnohé miesta mi poradia moji známi, občas aj s komentárom „toto je pre teba ako stvorené“. Estetika prostredia je na mojich fotografiách akosi vopred určená, mnohí mi to vravia, ale ja nechcem, aby to tak zostalo. Možno ma momentálne fascinujú sterilné či minimalistické priestory, ale možno sa to zmení a mňa uchvátia krásne prezdobené lokácie. V Bratislave zostalo zopár „socíkovských“ miest, na fotkách vyzerajú skvele, sú prístupné, ba dokonca mám pocit, že sa o ne ľudia začali viac zaujímať.
Stretávate sa s problémami, keď sa chcete dostať na miesta s nepovoleným vstupom?
V našej krajine to nie je až také zložité, fotili sme v starých márniciach, nemocniciach, budovách s históriou, jednu sériu fotografií sme fotili v bývalom prezidentskom salóniku na letisku, kam sa nedostane len tak hocikto. Naopak v Anglicku či Nemecku, kým vôbec začnete fotiť, musíte zdolať mnohé byrokratické prekážky. Ešte pred pár rokmi som sa nebála ísť aj so štábom na zakázané miesta, nevediac, či nás odtiaľ niekto nevyhodí. Dnes už som zodpovednejšia, hoci ak niečo skutočne chcem, len tak ľahko sa nevzdávam.
Vaše modelky sú všetko zaujímavé osobnosti, no nezodpovedajú ideálom krásy z módnych časopisov…
Čo je krása, ako ju definovať? Čudujem sa, keď mi niekto povie, že fotím „nedokonalých“ ľudí, lebo pre mňa dokonalí sú. Vyberám si takých, na ktorých sa neviem prestať pozerať, túžim ich spoznať, chcem o nich vedieť viac. Na ľuďoch sa mi páči hĺbka, nie prvoplánová, vizuálne prázdna krása. Nezaujíma ma, či sú chudí, tuční, vysokí, nízki, dôležité je, aby mi s nimi bolo dobre.
Gabina Weissová
foto Natália Evelyn Benčičová, Marek Wurfl (foto Evelyn v klobúku)
Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2017)