„Nebola som si istá, ako bude znieť,“ hovorí austrálska rodáčka o hlase, ktorý na šesť rokov zamkla pred verejnosťou. Ten hlas, ešte silnejší a čistejší, než kedykoľvek predtým… Vo februári oslávila štyridsiatku, je šťastná, single, a je späť!
Natalie nemohla prísť na svet normálne. Určite musela spadnúť z nejakého stromu krásy a dotknúť sa pritom každučkého konára, ktorý jej prišiel do cesty! Rozprávkovo krásna Austrálčanka vyrastala s tromi sestrami, mamou učiteľkou a otcom obchodníkom v malom mestečku na pláži, vzdialenom od Sydney tak dve hodinky autom. Už ako dieťa snívala, že cez týždeň bude dámam česať vlasy a cez víkendy bude hviezdou. Akou? Možno tanečnou, veď už od dvoch rokov tancovala, neskôr sa venovala jazzovému tancu a zatúžila aj po balete. Navštevovala dokonca tanečnú akadémiu, kde trávievala šesť dní do týždňa. Keď si však v trinástich uvedomila, že z nej nikdy nebude primabalerína, presmerovala svoje záujmy inam: „Nebola som v tom najlepšia, ale tanec ma naučil disciplíne a vytrvalosti,“ povedala neskôr v istom rozhovore. „Dole v pivnici som trénovala na doskách a v noci, keď som nemohla spať, hýbala som pod perinou členkami.“
Sna o tanečnej kariére sa teda vzdala, ale začala dochádzať do Sydney, aby tam skúsila preraziť v televíznej reklame. Mala šťastie, propagovala bublinkový nápoj, žuvačky či populárny austrálsky snack Twisties, no rodičia z jej hereckej „kariéry“ nadšení neboli. Cítili, že by sa radšej mala vrátiť k tancovaniu. Keď dovŕšila 16 rokov, na umeleckej škole ju už nedokázal udržať nik. Odišla, obchádzala jeden konkurz za druhým a o pol roka už mala rolu v seriáli Neighbours, ktorý u protinožcov lámal čísla sledovanosti. Spočiatku mala hrať dievča, ktoré sa po dvoch týždňoch zo seriálu vytratí, ale vďaka nej seriálová Beth – lámačka sŕdc akoby rozkvitla a tak si ju tam ponechali natrvalo. Po dvoch sériách, kedy bola Natalie plnohodnotnou súčasťou tímu, sa jej však Susedia zunovali, opustila seriál i Austráliu a odletela do Londýna.
Osudová pieseň
Možno len mala pocit, že na chvíľu vyhorela, možno potrebovala prestávku, alebo začať celkom odznova. Z nejakého dôvodu sa ale ďalšie dva roky vyhýbala herectvu a radšej sa túlala po londýnskych hudobných kluboch, dokonca sa k Susedom vôbec nepriznávala napriek tomu, že v Anglicku boli slávni. Na poslednú chvíľu (pred vypršaním pracovných víz), sa rozhodla začať s niečím, po čom vždy túžila, no nikdy na to nenabrala odvahu. S písaním piesní.
Samozrejme, najskôr všetky jej výtvory končili iba v zásuvke, nemala odvahu sa nimi chváliť a niekomu ich ukazovať. Napokon ju však náhoda zviedla dokopy s Markom Foxom, kreatívnym riaditeľom vydavateľstva BMG Publishing, a ten bol jej tvorbou nadšený. Od toho dňa začali udalosti naberať rýchly spád: Fox si spomenul na priateľa, ktorý pred rokmi napísal pieseň Torn, čo sa nikdy nestala svetovým hitom a dali ju naspievať Natalie. Nahrávku si vypočula vplyvná hudobná manažérka Anne Barrett a… okamžite vedela, že sa práve zrodilo niečo výnimočné.
Torn akoby žila vlastným životom a namierila si to rovno na vrcholky svetových hitparád. Video k piesni získalo Billboard Music Video Award (vraj mu k víťazstvu veľkou mierou dopomohol Nataliin herecký potenciál a krásna tvár), no zvyšok piesní z debutového albumu Left of the Middle akoby nikoho nezaujímal. „Je ťažké vystreliť takou raketovou rýchlosťou a zvyšok kampane k albumu iba tak prežiť v tieni jedinej piesne,“ povedala nešťastná speváčka, ktorej žiaden ďalší song z debutového albumu sa na playlisty rádií a televíznych hudobných staníc nedostal. „Nechcela by som to zažiť znova. Chcela som sa niekam zašiť…“ hovorí.
Vo vlastnej skrýši
Imbruglia, ktorú média označovali za „menej neurotickú Alanis Morisette“, sa napriek totálnemu úspechu Torn (a vďaka tomu aj celého albumu Left of the Middle) po zvyšok 90. rokov kamsi stratila. Už ako dieťa vraj mala sklony k melanchólii, ale keď okúsila, ako chutí sláva, stalo sa s ňou čosi zvláštne: „Každý sa ma pýtal, ako sa darí albumu a ja som o tom nechcela ani počuť. Bola som neskutočne bohatá a neuveriteľne nešťastná.“ Chodila na terapie, brala lieky (napokon zistila, že viac ako tabletky jej pomáhajú cestoviny od jej otca – Sicílčana), občas sa pristihla, že bojuje so skladateľským blokom či so zlomeným srdcom. Depresia ju vyhnala ďaleko od ľudí do samoty ostrova White Lilies Island na Temži, neďaleko Windsoru. Tu sa cítila najlepšie a svojich démonov odháňala pomocou nôt a spevu. Zložila toľko piesní, že by jej vystačili na tri albumy, ale ešte neprišiel ten správny čas…
Napokon ju ako Šípkovú Ruženku k životu opäť prebrala láska, hoci médiá dlho špekulovali, s kým vlastne chodí a komu patrí jej srdce. Pri otázkach na jej bývalých milencov sa dodnes jej odpovede rôznia. Natalie a Robbie Williams? „Nie, to sa nikdy nestalo!“ Herec David Schwimmer? „Áno, bol to šťastný vzťah.“ Princ Harry? „Poznám ho, ale nie…“ Speváka Chrisa Martina vraj už celé veky nevidela a sú iba dobrí priatelia, Lenny Kravitz jej možno dvoril, ale nič z toho nebolo, jazdec formule1 Jacques Villeneuve bol ďalší, s ktorým ju spájali. Natalie raz povedala, že stačí, aby ju nejaký muž odprevadil k autu a „už som s ním automaticky spala!“ Napokon svoje áno povedala lídrovi rockovej skupiny Silverchair Danielovi Johnsovi.
Vzťah na dlhú trať
Stretli sa, ako inak, na odovzdávaní akýchsi hudobných cien a štyri roky nato zorganizovali svadobný obrad na pláži a po ňom opulentnú hostinu. Pre oboch to bola láska na prvý pohľad a vzájomne sa podržali zakaždým, keď to ten druhý veľmi potreboval: Natalie bojovala s depresiami až do tej miery, že sa bála vyjsť na ulicu a až s pomocou Daniela sa jej to podarilo. Tých dvoch boli odrazu plné noviny a krajší hudobný pár by ste v tom čase nenašli. Objavovali sa ruka v ruke na ulici cestou z večere, bozkávali sa v parku na lavičke, išli spolu na nákupy, odfotili ich na dovolenke a napokon nechýbali ani na večierkoch a prestížnych udalostiach roka. Lenže ona bola najspokojnejšia v Anglicku a jemu sa najlepšie tvorilo v rodnej Austrálii. Ona potrebovala melancholicky chladné dni, on výhľad z veľkého okna svojho domu, za ktorým sa do výšky dvíhali azúrovo modré vlny. „Srdce nepozná zemepis,“ tvrdili najskôr obaja, potom všetkých presviedčali, že sú v pohode, keď sú spolu, aj od seba. „Takýto vzťah má svoje výhody, jeden druhého si vážime viac, ako keby sme sa videli denne.“
No a ešte tu bola ďalšia výhoda – Natalie mala oveľa viac času, aby konečne zostavila svoj druhý album. Ten vyšiel v Británii v novembri 2001 (v USA v marci 2002) a jeho názov si požičala od názvu ostrova, kde postupne vznikli všetky piesne: White Lilies Island. Prvý singel a úvodná pieseň albumu, That Day, s trochu „tmavým“ zvukom bol pomerne veľkým riskom, ale ako neskôr povedala Natina manažérka Anne Barrett – všetko úsilie po pesničke Thorn bolo ako stáť uprostred oceána a snažiť sa zastaviť vlny. „Natalie na sebe tvrdo pracovala a dokázala, že vie skladať vlastné piesne. Malo by sa jej za to dostať uznania.“
Album získal prevažne dobré referencie, no kritika sa zhodla, že nie je po okraj prepchatý hitmi. Na druhej strane, ponúkal množstvo príjemných okamihov, predstavil temnejšiu a vážnejšiu stránku speváčky. „Nemyslím si, že je to album na prvé počutie,“ povedala Natalie. „Ale keď sa vám raz zapáči, bude sa vám už páčiť stále…“
Gabina Weissová
foto Sony Music
Celý článok si prečítajte v zimnom dvojčísle MIAU (2015)