Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka, archívy
Sú pôvabné, mladé, a pritom už ostrieľané vedkyne. Vedia sa baviť, športujú, tancujú, surfujú na vlnách oceánu. Majú rady módu, umenie, hudbu, cestovanie. Milujú život a svoj vedecký odbor, ktorému sakramentsky dobre rozumejú. A ani jedna nemá viac ako tridsať…
Michaela Musilová (25)
astrobiologička
Vyštudovala: Planetárne vedy na University College (UCL) v Londýne a neskôr ako štipendistka California Institute of Technology (Caltech), USA
Pracuje: Na Bristolskej univerzite vo Veľkej Británii
Čím sa zaoberám: Môj výskum sa zameriava na život v extrémnych podmienkach na Zemi a na astrobiológiu – teda štúdium a hľadanie života vo vesmíre. Zaujímajú ma mikroorganizmy, tzv. extrémofily, ktoré žijú napríklad v horúcich púšťach, hlboko v morských priekopách alebo na ľadovcoch. Ich enzýmy sú stabilné a funkčné v širokom rozsahu fyzikálnych a chemických podmienok. Pre tieto vlastnosti sa využívajú od potravinárstva až po medicínu. Extrémofily sú ideálnymi kandidátmi pre život na iných planétach s podobnými extrémnymi podmienkami, ako napríklad na Marse.
Ja a veda – láska na prvý pohľad: Všetko sa začalo tým, že som si ako osemročná obliekla astronautický skafander v NASA Goddard Space Centre v USA a stretla som prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu. Od toho momentu som vedela, že chcem študovať vesmír. Nebola to jednoznačná cesta, moja rodina bola vždy literárno-umelecky, historicky a jazykovo zameraná.Do šestnástich rokov som si myslela, že budem študovať dejiny umenia, alebo medzinárodné vzťahy.Zlomový bod nastal na strednej škole, keď som si musela zvoliť špecializáciu: buď prírodné vedy, alebo literárno-umelecké predmety. V tom čase sa akurát premietal dokumentárny film Jamesa Camerona Mimozemšťania z hlbín – o bytostiach, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach hlbín mora a vyzerajú ako mimozemšťania. Vtedy som si uvedomila, koľko toho na svete ešte zostáva nepreskúmaného, a tak som sa vybrala za svojím detským snom. To však znamenalo privyrábať si popri strednej a vysokej škole, hlásiť sa neustále o štipendiá a získavať ocenenia, aby som vôbec mohla študovať na univerzitách (Caltech a UCL), ktoré v tom čase patrili k najlepším na svete. Neskôr, keď som sa prepracovala do NASA, podarilo sa mi dokonca s Jamesom Cameronom a stretnúť a osobne sa mu poďakovať za inšpiráciu.
Veľká príležitosť: Príležitostí boloako šafranu, zato prekážok ako maku.Stále som muselabojovať o financovanie môjho štúdia, o povolenia robiť extrémne projekty a počas expedície v Grónsku aj o svoj holý život. Najväčšia príležitosť však prišla s možnosťou pracovať pre NASA. I keď oná príležitosť ani neexistovala, to ja som si musela vybojovať povolenie pracovať pre NASA JPL v čase, kedy som študovala na Caltech. Normálne zahraničných študentov nikdy neberú, ale po ôsmich mesiacoch snahy sa mi to podarilo. A tá práca navždy zmenila môj život.
Na mojej práci sa mi najviac páči: Sloboda a tvorivosť – to ma na vedeckom výskume baví najviac. Ísť si za svojím snom, vymýšľať úplne originálne experimenty a neustále potláčať hranice znalosti a extrémov.
Povolanie, alebo poslanie: Určite poslanie. V konečnom dôsledku vedci svojimi objavmi a zlepšovaním rôznych technológií ľudom prispievajú v každodennom živote. Ja som si astrobiológiu zvolila aj preto, lebo mi umožňuje aplikovať výsledky môjho výskumu na viaceré odbory vedy a priemyslu (od potravinárstva cez medicínu až po štúdium dôsledkov globálneho otepľovania).
Vždy sa môžem spoľahnúť: Viacerým ľudom vďačím za podporu počas štúdia a výskumu: rodine, kamarátom, kolegom. Avšak človek, ktorý stojí stále pri mne, je môj priateľ James. Vyštudoval geológiu, takže astrobiológia nie je práve jeho šálka čaju. Chápe však všetky problémy, čo prežívam, je mi oporou v náročných plánoch a vždy sa môžem na neho spoľahnúť.
Moja najväčšia profesionálna výzva: Byť súčasťou budúcich vesmírnych misií, ktoré hľadajú život na iných planétach. Momentálne si zháňam peniaze na výskum po doktoráte. Rada by som v budúcnosti výskum orientovala napríklad na Antarktídu či Špicbergy a opäť pracovala pre NASA a ESA. Budúci rok sa zúčastním letného programu na Medzinárodnej vesmírnej univerzite, ktorý spája lídrov z vesmírnych agentúr z celého sveta. Dúfam, že aj to mi otvorí nové možnosti. Z dlhodobých cieľov by som si raz chcela založiť vlastnú výskumnú skupinu astrobiológie, otvoriť dvere tomuto výskumu aj na Slovensku a snáď sa raz stať profesorkou. Ak sa mi niekde po ceste naskytne možnosť uchádzať sa o pozíciu astronautky, tak sa o to určite pokúsim.
Veda ako afrodiziakum: Nepripadá mi to tak (smiech). Dennodenne prežívam veľmi náročný pracovný život, takže keď chcem relaxovať, radšej sa mimo práce vyhýbam rozhovorom o nej. Samozrejme, pre dlhodobé vzťahy, myslím si, že partneri vedcov by mali rozumieť tomu, čo ich druh robí. Bez toho im nemôžu byť nápomocní či vôbec oporou.
Čo všetko ma robí šťastnou: Najväčšiu radosť mám z cestovania. S priateľom vždy kombinujeme služobné cesty na konferencie či výskum, prácu v teréne a väčšinu dovoleniek na spoznávanie extrémnych lokalít alebo iných kultúr. Taktiež si každý deň vyhradím zhruba hodinu na „ľudský čas“, počas ktorého chodím väčšinou behať. Je to moja forma meditácie. V iných dňoch zasa veľmi rada tancujem alebo skúšam rôzne športy. Keď si nájdem čas, rada sa venujem umeniu a čítaniu kníh v rôznych rečiach, aby som si ich opakovala (ovládam ich päť). Dôležité je nájsť rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Ja musím síce obetovať veľa z osobného života, ale stále v zdravej miere, aby som bola šťastným človekom.
Najkrajší kút v šírom svete: Ťažko povedať, pretože svet je plný nádherných miest. Za najkrajšie lokality, v ktorých som pracovala, považujem ľadovec v Grónsku a neuveriteľne krásne prírodné útvary na juhozápade USA. Vo svojom živle som sa však najviac cítila počas marťanskej simulácie na Marťanskej púštnej výskumnej stanici v USA. Stala som sa „marsonautkou“, úplne som sa vžila do tej úžasnej úlohy, s radosťou som chodila v ťažkom skafandri a povzniesla som sa aj nad hroznú astronautskú stravu (smiech).
Najväčší vynález všetkých čias: Z každodenného hľadiska ma fascinujú počítače a internet. Síce sa stále vzdelávam v rôznych vedeckých odboroch (astrofyzika, biochémia, geografia…), no doteraz som málo študovala IT, hoci ovládam niekoľko počítačových jazykov, mnoho programov, atď. Snáď si niekedy nájdem čas porozumieť, ako presne fungujú počítače a internet z vedeckého hľadiska.
Sukňa, alebo nohavice: Keby som nepracovala väčšinou v labáku, tak by som asi skôr nosila sukne. Z praktického hľadiska sa to, žiaľ, nedá. Preto ale nosím sukne skoro vždy, keď nepracujem. Veľa vedkýň si, nanešťastie, nedokáže nájsť čas, aby siišli napríklad kúpiť pekné šaty… prípadne sa radšej ostrihajú, lebo nemajú čas starať sa o vlasy… Ja chcem vyjsť z tohto stereotypu a dokázať, že žena môže dbať o zovňajšok, mať hobby a zároveň sa venovať kariére. Nie je to jednoduché a tiež sa niektoré dni radšej skrývam pred ostatnými, lebo po práci niekoľko nocí za sebou vyzerám ako mátoha (smiech).
Čo mi v poslednej dobe zobralo dych: Reakcia na moju prezentáciu pre LEAF leaderský tábor toto leto. Porozprávala som mladým stredoškolákom z celého sveta o svojej vášni pre prácu, ktorú robím a o všetkých prekážkach, ktoré som musela prekonať. Išlo mi o to inšpirovať ich, aby šli vytrvalo za svojimi snami, ale zároveň aby nemysleli len na seba a robili napríklad aj dobrovoľnícke práce a podobne. Nevedela som, ako budú reagovať. Všetkým ale žiarili oči, v miestnosti to priam iskrilo od nadšenia. Dlho po prednáške sme ešte debatovali a veľmi mi ďakovali za rady. Mala som slzy na krajíčku, ale boli to slzy ohromnej radosti…
Slzy pre vedu: Neraz sa vedcovi prihodia nepríjemnosti, hlavne biológovi, ktorý má do činenia so živočíchmi: moje „potvorky“ (extrémne baktérie z Antarktídy) zomreli počas Vianoc – asi neprežili, keďže museli byť odo mňa pár týždňov odlúčené (smiech), musela som opakovane utekať do labáku uprostred noci cez víkendy kvôli experimentom, zachraňovať vzorky v Grónsku počas hroznej búrky na ľadovci, keď boli ohrozené aj naše vlastné životy. Našťastie som to vždy dokázala prekonať a slzy nešťastia zostali len na krajíčku.
Andrea Straková Fedorková (30)
fyzikálna chemička
Vyštudovala: Fyzikálnu a analytickú chémiu na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, doktorandské štúdium absolvovala na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave
Pracuje: Na Katedre fyzikálnej chémie Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach
Čím sa zaoberám: Venujem sa základnému a aplikovanému výskumu v oblasti Li-iónových batérií, čo znamená, že sa snažíme nájsť a preskúmať nové, bezpečnejšie a výkonnejšie materiály, ktoré sa používajú v batériách. Tieto batérie by sa mali v budúcnosti používať hlavne v elektromobiloch, a preto musia byť absolútne bezpečné, lacné a ekologicky neškodné. Určite ste všetci videli, ako explodoval mobilný telefón alebo notebook. My sa tomu snažíme zabrániť, no zároveň musíme vyvinúť materiály s vysokou kapacitou a životnosťou. V zásade platí, že čím je materiál škodlivejší a reaktívnejší, tým je jeho kapacita, výkonnosť a životnosť dlhšia. Pri tých, ktoré sú lacné, netoxické a vhodné na použitie v batériách sa stretávame s mnohými problémami, ako nízka vodivosť či objemové zmeny. A práve riešenie týchto problémov je náplňou mojej práce. Zjednodušene by sa teda dalo povedať, že môj výskum súvisí aj s vývojom bezpečného lacného automobilu budúcnosti, ktorého čo najmenšia a najľahšia batéria (ale s čo najväčšou kapacitou) sa bude dať dobiť v špeciálnych staniciach za niekoľko minút.
Ja a veda – láska na prvý pohľad: Pre chémiu som sa rozhodla už po skončení základnej školy a pokračovala som v štúdiu na chemickej priemyslovke. Potom už bolo jasné, že pôjdem študovať na Prírodovedeckú fakultu. V treťom ročníku som absolvovala výmenný pobyt Socrates Erazmus a už som vedela, že chcem pokračovať aj v doktorandskom štúdiu a venovať sa vede.
Veľká príležitosť: Našlo by sa ich viac, ale žiadna z nich nebola o nič významnejšia, než tie ostatné. Skôr by som povedala, že som sa ocitla v správnom čase na správnom mieste a mala okolo seba právnych ľudí. Na základe toho som urobila vždy to správne rozhodnutie. Určite by som nič nemenila.
Na mojej práci sa mi najviac páči: Jej rozmanitosť. Či už ide o prácu v laboratóriu, výučbu a akademické pôsobenie na fakulte, alebo o konferencie, publikovanie, cestovanie, spoluprácu s inými pracoviskami, stále sa deje niečo nové a iné. Vďaka takejto širokej pracovnej náplni stretávam aj rôznych ľudí. Z toho môžu vyplynúť nové projekty, spolupráce a hlavne nové vedecké nápady.
Povolanie, alebo poslanie: V mojom povolaní sa nedá odpracovať osem hodín, zabuchnúť dvere v kancelárii a nechať vedu za dverami. Niektoré experimenty sú časovo veľmi náročné a aby ste napríklad dohliadli na priebeh merania či syntézy, stáva sa, že musíte v laboratóriu stráviť 12 hodín i viac. To isté platí aj o administratívnej časti našej práce. Články a projekty väčšinou píšem doma a počas víkendov. Najhoršie je, že výsledky našej práce sa pretavia do reálnych aplikácií až o niekoľko rokov neskôr. Takže pre vedcov je to určite skôr poslanie, ako povolanie.
Môžem sa spoľahnúť: Určite na svojich kolegov. Pracujem v jednom kolektíve už niekoľko rokov, s kolegami si pomáhame vo vedeckej i pedagogickej práci, pri písaní projektov či organizovaní konferencií a seminárov. Vo vede ako jednotlivec veľa nezmôžete. A potom aj výsledky vašej práce sú odrazom toho, akých ľudí máte okolo seba.
Moja najväčšia profesionálna výzva: Momentálne pracujeme na príprave projektu novej batérie. Ak by to vyšlo, najväčšou výzvou bude zostrojiť jej prototyp.
Veda ako afrodiziakum: Niekedy, keď poviem cudziemu človeku, čo robím, možno mi ani neverí a považuje to za dobrý vtip (smiech). Ale už som sa stretla aj s tým, že keď som povedala, že sa vyznám v chémii a fyzike (a trochu aj v technike), radšej dotyční prešli na inú tému. Hlavne muži majú niekedy strach hovoriť o technických témach – ak v nich nie sú celkom doma.
Čo všetko ma robí šťastnou: Niekedy sa všetko točí okolo mojej práce – napríklad, ak sa finišuje s podaním projektu, alebo organizujeme seminár či konferenciu. No počas bežných pracovných dní si po práci rada zájdem na kávu s kamarátkami ako každá iná žena. Manžel žije a pracuje na Štrbskom Plese, takže víkendy trávim tam. V zime lyžujeme a v lete chodievame behať okolo jazera. A najlepší oddych je len tak ležať celý víkend doma a nič nerobiť (smiech). Nemáme tam internet a telefónny signál je dosť zlý, takže je to zaručený oddych!
Najkrajší kút v šírom svete: Som prispôsobivý a adaptabilný človek a mám veľa obľúbených miest a krajín. V Košiciach pracujem cez týždeň, víkendy trávim v Tatrách. Mám veľmi rada Barcelonu a minulý rok mi učarovala Argentína a mestečko San Carlos de Bariloche v Patagónii. Tam je aj jeden z mojich najkrajších vedeckých kútov, sídli tam Národné atómové centrum, kde som mohla chvíľu aj pracovať.
Najväčší vynález všetkých čias: Rada cestujem a stále ma fascinuje štartovanie lietadiel. Ako sa taký veľký oceľový kolos môže vzniesť do vzduchu ako pierko! Rada sedávam v letiskových halách a pozorujem lietadlá pri štarte a pristávaní, ako to všetko funguje, celé letiská a logistika v nich. To isté platí aj o lodiach a veľkých prístavoch. Celý systém riadenia takýchto obrovských prevádzok, kde všetko funguje, ako má, mi pripadá úžasne vzrušujúci.
Sukňa, alebo nohavice: Určite sa lepšie cítim v nohaviciach a najradšej mám džínsy. Paradoxne na jeseň a v zime nosím rada aj šaty a sukne. V kombinácií s vysokými alebo členkovými čižmami sa cítim pohodlne. Chodím nalíčená každý deň, ale líčim sa primerane. Ráno nemám veľa práce s vlasmi, keďže sú dlhé a kučeravé, len ich prehrabnem rukami, prípadne trocha zopnem a je to. Po obchodoch chodím s kamarátkami alebo aj s manželom, vždy mi dobre poradia. A veľa vecí nakupujem cez internet, topánky aj oblečenie, sebe, rodine aj kamarátom. Sledujem aj aktuálne módne trendy, ale kupujem len to, o čom viem, že mi pristane alebo v čom sa cítim dobre.
Čo mi v poslednej dobe zobralo dych: Výlet do Patagónie, pohorie Ánd, jazerá, obrovské lyžiarske stredisko… Tam som sa skutočne cítila ako v inom svete. To isté platí aj o vodopádoch Iguazu. Mesiac, ktorý som strávila v Argentíne, bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok.
Slzy pre vedu: Zatiaľ som na tom tak zle nebola (smiech). Ale prichádzajú aj dni, kedy sa nič nedarí, všetko sa kazí, experimenty nevychádzajú, všetko mi padá z rúk. Vtedy sa cítim ako najneschopnejší človek na svete. Potom príde obdobie, kedy je všetko úplne naopak, dostavia sa konečne pozitívne výsledky a ja viem, že to, čo robím, robím dobre.
Eva Schunová (31)
astronómka
Vyštudovala: Fakultu matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave
Pracuje: Na Astronomickom inštitúte Havajskej univerzity ako výskumná analytička
Čím sa zaoberám: Úprimne? Keď nie som na konferencii, alebo niekam necestujem, sedím celý deň na zadku a zízam do počítača. Spracúvam dáta, programujem, odpovedám na maily, chodím na mítingy, skrátka, vybavujem bežnú agendu dňa. Časy romantickej astronómie, kedy astronóm – samotár prezeral zažltnuté mapy oblohy a trávil noci, mrznúc pri ďalekohľade pod hviezdnou oblohou, sa dávno minuli. V súčasnosti existujú obrovské databázy dát o najrôznejších nebeských telesách, získané celou flotilou družíc a ďalekohľadov, z ktorých budú čerpať ešte celé generácie astronómov. Takže ja väčšinou píšem programy, ktoré mi pomáhajú nájsť si v tomto mori informácií všetko, čo potrebujem (v mojom prípade napríklad asteroidy na nezvyčajných dráhach, lebo práve asteroidy sú moja špecializácia) a tieto objekty potom ďalej skúmam. Ak potrebujem o niektorom asteroide viac informácií, môžem požiadať o pozorovací čas na niektorom z našich ďalekohľadov tu, na Havaji. Ak ho dostanem, v danú noc si pekne zájdem do kontrolnej miestnosti, kde v papučkách cez počítačové rozhranie ovládam ďalekohľad na vrchole Mauna Kea až do rána bieleho (smiech). V súčasnosti sa dajú všetky veľké ďalekohľady ovládať na diaľku, ale aj tak mnohokrát musíme cestovať, napríklad do Chile a podobne.
Ja a veda – láska na prvý pohľad: Pamätám si, ako som v televízii videla dokument o pristátí na Mesiaci. To som mala asi štyri roky a veľmi sa mi to páčilo. Na základnej škole som ako posadnutá sledovala kreslený seriál Vesmírne dobrodružstvá, no a potom som asi desaťkrát videla Hviezdne vojny a Star Trek a už bolo rozhodnuté (smiech). Bývala som chorľavé dieťa, ktoré prečítalo všetky sci-fi knihy z trnavskej knižnice, ale myslím, že až niekedy v ôsmej triede som sa rozhodla, že chcem študovať astronómiu. Niekoľko prázdnin po sebe som absolvovala letnú astronomickú školu v Čechách, tam som už vedela, že som si našla životné povolanie. Vesmír mi skrátka učaroval!
Veľká príležitosť: Rok 2009, zimná škola v japonskom Kobe. Tam som nabrala dosť odvahy i viery, že zvládnem žiť a pracovať v zahraničí (aj v krajine, kde ľudia nerozprávajú anglicky, jedlo vám pochoduje po tanieri a deti sa s vami fotia v metre). No a potom som v roku 2010 dostala možnosť odísť na študijný pobyt na Havaj.
Na mojej práci sa mi najviac páči: Fascinuje ma, že aj 400 rokov po vynáleze ďalekohľadu stále nevieme o vesmíre skoro nič a každú chvíľu prichádzajú nové prevratné objavy, ktoré úplne menia náš pohľad na svet ako taký. A že sme skutočne len miniatúrna kvapka v mori, výplod evolúcie, vôbec nie jedinečný. Planét, na ktorých existuje život, sú s najväčšou pravdepodobnosťou vo vesmíre miliardy. Dáva mi to veľký pocit zodpovednosti za tú našu. A niekedy to pomáha, keď som lenivá upratovať a namiesto toho chcem ísť na pláž… Však vo vesmíre je aj tak plno prachu, tak načo stále utierať ten, čo mám doma (smiech).
Povolanie, alebo poslanie: To je práve to, čo ma pri vede najviac drží. Že moja práca má zmysel, že posúvam ďalej latku ľudského poznania a pomáham ľudstvu vydať sa na prieskum mimo našu planétu. Strašne rada robím prednášky na školách, lebo deti sú skvelé, aj ten najznudenejší tínedžer po čase začne počúvať a klásť zvedavé otázky…
Na koho sa môžem spoľahnúť: Vo vede musíte byť tímový hráč, inak to nejde. Každý vedec má svoju sieť spolupracovníkov a kolegov, s ktorými konzultuje problémy, rieši projekty a teší sa z úspechu. Môj tím na Havaji je maličký, ale mne to vyhovuje. A stále som v kontakte s mojimi zlatými kolegami z Bratislavy, tí mi veľmi pomáhajú, aj čo sa týka psychickej podpory.
Moja najväčšia profesionálna výzva: V súčasnom prostredí škrtania financií na vedu a výskum po celom svete budem šťastná, ak sa mi podarí zostať naďalej vo výskume. Rada by som získala profesúru a začala viac učiť, lebo to ma veľmi baví… Ale moja najväčšia profesionálna pýcha je spolupráca s NASA na projekte ARM (Asteroid Retrieval Mission), v ktorej sa plánuje zachytiť malý asteroid, zaparkovať ho na obežnú dráhu okolo Mesiaca a vyslať k nemu loď s ľudskou posádkou. Pre NASA som robila predbežnú analýzu vhodných asteroidov v našej Slnečnej sústave a nedávno na konferencii mi kolegovia povedali, že astronauti v Houstone už trénujú v špecializovanej vodnej nádrži odber vzoriek z balvanov vo voľnom vesmíre. Strašne ma to potešilo. Žijem svoj malý detský sen – raz snáď budem mojim vnúčatám môcť povedať, že aj ja som mala na tom nejaký podiel…
Veda ako afrodiziakum: Funguje to, môj nastávajúci manžel bol z môjho povolania úplne hotový a ešte stále je (smiech). Myslím, že muži majú zafixovanú predstavu, že žena – vedkyňa je buď tajomná sexi kosť, ktorá nosí pod bielym plášťom kožený overal a bičík, alebo nemožná škrata v okuliaroch. Ja som šťastná, že môj muž je športovo orientovaný a robí niečo úplne iné (horskú cyklistiku a downhillový zjazd), takže sa nemusíme priamo baviť o práci. Mať doma kolegu z branže, asi by sme sa prizabili (smiech).
Čo všetko ma robí šťastnou: Milujem varenie a pečenie! Je to pre mňa úžasný relax a môj muž ma zato nosí na rukách, lebo v USA ženy vôbec nevaria. Varím slovenské jedlá, úžasné recepty od mojej maminky a skúšam aj havajské a ázijské jedlá. Milujem byť vonku a v oceáne v každom počasí a odkedy som sa naučila surfovať, snažím sa chodiť na dosku vždy po práci, alebo skoro ráno. Mám ukrutnú slabosť pre vanilkovú zmrzlinu Haagen Dazs a strašne rada si volám s maminou, sestrou a naším králikom Samkom cez skype.
Najkrajší kút v šírom svete: Momentálne žijem medzi dvoma svetmi: Havaj je skutočný raj na zemi. Všetko je tu úžasné – klíma, ľudia, oceán, západy slnka a všadeprítomné dúhy, exotické kvety a papagáje, čo mi ráno lietajú za oknom, šťavnato zelené pralesy a hory ako vystrihnuté z filmu. Žijem tu vyše štyroch rokov a minimálne raz za deň mám „wow“ moment, keď zbadám niečo také krásne, až mi to vezme dych. Na druhej strane, milujem svoj skutočný domov, Slovensko. Chýbajú mi lesy a polia a spev drozdov, deduškova záhrada v Chtelnici, rozprávková chalúpka na kopaniciach, kam radi chodievame s kamarátmi, pezinské vinice a, samozrejme, moja rodina. Niekto by už mohol vynájsť teleport, aby som mohla tráviť čas s mojimi najbližšími tu aj tam (smiech).
Najväčší vynález všetkých čias: Kníhtlač, elektromotor, podprsenka. Kníhtlač, lebo vďaka nej sa vzdelanie stalo dostupné aj pre obyčajných ľudí. Ja som knihomoľ, milujem ozajstné knihy, ktoré si môžem pokvapkať kakaom alebo ich vziať na pláž či do vane. Potom elektromotor, ktorý je doslova v každej veci, ktorú používame, no a nakoniec podprsenka. Odkedy ženy zhodili korzety, svet sa zmenil! S dobrou podprsenkou ho môžete ovládnuť!
Sukňa, alebo nohavice: Rada nosím pekné veci, sukne aj nohavice, saká aj kabátiky, ihličky aj čižmičky, ale odkedy žijem na Havaji, milujem šaty! Dajú sa skombinovať s hocičím, môžem v nich jazdiť na mopede, super pod ne prefukuje (veľmi dôležité, keď žijete v trópoch!) a sú krásne ženské, čo je veľké plus, keď pracujete s mužmi. Moje vlasy sú veľký kučeravý výbuch, niekedy spolupracujú, ale väčšinou nie. Vtedy to zachráni kokosový olej. A milujem farebné laky na nechty!
Čo mi v poslednej dobe zobralo dych: Pred pár týždňami som letela na Havaj cez Aljašku. Naše lietadlo sa stáčalo presne nad horou Mt. McKinley v Denali National Park a tie snehobiele nepoškvrnené hory mi vzali dych! Odvtedy je Aljaška na zozname miest, ktoré chcem navštíviť. A, samozrejme, nič neprekoná moment, keď ma môj muž požiadal o ruku. Bolo to presne tak, ako som o tom odmalička snívala!
Slzy pre vedu: Ale jasné, boli. A koľko! Od únavy, od hnevu, od bezmocnosti. Mala som veľa momentov, kedy som chcela so všetkým tresknúť a nájsť si „normálnu“ prácu, ale vždy sa našlo niečo, prečo sa mi oplatilo zostať. A nikdy som to neoľutovala…
Marína Cihová (30)
molekulárna biologička
Vyštudovala: Katedru molekulárnej biológie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
Pracuje: V Ústave experimentálnej onkológie SAV
Čím sa zaoberám: Keď som ešte ako študentka nastúpila na Ústav experimentálnej onkológie, bol tu už v plnom prúde rozbehnutý výskum dospelých kmeňových buniek ASC, ktoré sa vďaka svojim výnimočným vlastnostiam javili ako prirodzený a veľmi nádejný „prostriedok“ pri liečbe nádorového ochorenia. Laicky sa im hovorí dospelé kmeňové bunky, pretože ich získavame od dospelých darcov, čiže s embryonálnymi bunkami nemajú nič spoločné. Dospelé kmeňové bunky má totiž v tele každý z nás, sú veľmi dôležité, pretože sa starajú o náhradu už starých, opotrebovaných buniek či o „opravu“ tých poškodených. Aby svoju úlohu mohli plniť naozaj dokonale, boli vybavené schopnosťou dopraviť sa v organizme kamkoľvek na poškodené miesto, ktoré vysiela SOS signály. V onkológii začali byť zaujímavé vtedy, keď sa zistilo, že aj nádor vnímajú ako poškodenie, ktoré treba opraviť. Preto k nemu aktívne putujú a stávajú sa jeho súčasťou. Keďže toto dokážu, snažíme sa ich rafinovane využiť na to, aby do nádoru doručili niečo, čo ho zničí. Konkrétne enzým, schopný premeniť tzv. neškodné predliečivo na toxický protinádorový liek. Ja konkrétne skúmam tento prístup v možnej liečbe mozgových nádorov.
Ja a veda – láska na prvý pohľad: Nie. Ako každý vzťah, aj tento sa vyvíjal postupne (smiech). Nepatrila som medzi deti, ktoré od prvej triedy vedia, čím chcú byť. Vedela som jedine to, že má zaujímajú a priťahujú živé veci okolo mňa. Keď sme sa napríklad učili, ako rozoznať jednotlivé druhy žiab – skokanov podľa toho, či im zadné nohy presahujú, alebo nepresahujú nos, s nadšením som v lese chytala každú žabu, ktorá bola poruke (smiech). A tak som išla na Prírodovedeckú fakultu študovať biológiu, neskôr som sa zamerala na molekulárnu biológiu. Fascinovala ma genetika – ako v každej maličkej bunke všetko zosynchronizovane funguje, ako je celá tá DNA mašinéria dokonalá a ako poradie zopár „písmenok“ v DNA určuje toľko vecí v našom živote.
Veľká príležitosť: Na tú ešte čakám (smiech). Aj keď sa hovorí, že človek je tvorcom vlastného šťastia, možno tej veľkej príležitosti len treba dať príležitosť, aby sa udiala.
Na mojej práci sa mi najviac páči: Že je veľmi kreatívna a dobrodružná. Môj školiteľ počas PhD. štúdia, Doc. Čestmír Altaner, hovorieval, že máloktorá práca v sebe zahŕňa to, že si môžete niečo vymyslieť, navrhnúť, potom to aj vyskúšať a s očakávaním sledovať, či to funguje. Tie momenty čakania, či môj pokus naozaj zaberie, či zničí alebo nejako ovplyvní nádorové bunky, alebo či liečené pokusné zvieratá prežijú, to je veľmi napínavé. Samozrejme, málokedy vidíme výsledok zo dňa na deň a nie vždy je v súlade s našimi očakávaniami. Ale ak niečo vyjde, máme obrovskú radosť.
Povolanie, alebo poslanie: Ťažko povedať, či poslanie. To sa skôr hodí povedať na povolanie lekára. Určite je však viac, ako povolanie. Máme silnú motiváciu, pretože v cieľovej rovinke stojí človek. A to je v podstate aj dôvod, prečo som si vybrala práve onkologický výskum. Nejde o ľahkú prácu, vyžaduje veľa trpezlivosti, ale na jej konci je nádej, že raz niekomu pomôže.
Môžem sa spoľahnúť: Za študentských čiasto bolo jednoduché. Ak som si v niečom nebola istá, potrebovala poradiť alebo korigovať, mohla som sa obrátiť na školiteľa. Teraz sa učím stáť na vlastných nohách, byť samostatná a riešiť vlastné výskumné problémy. Nie vždy je to jednoduché. Ale na oddelení máme dobrý kolektív a ľudí ochotných poradiť vždy, keď treba.
Moja najväčšia profesionálna výzva: Výzvy prichádzajú každý deň. Výskum rakoviny napreduje veľmi rýchlo. Doslova každý deň pribúda kvantum nových poznatkov… Ako to povedala Červená kráľovná v Alici v krajine zázrakov? „Musíte utekať, čo vám sily stačia, aby ste sa udržali na mieste.“ Tak aj ja sa musím stále učiť nové veci či riešiť problémy, ktoré sa mi niekedy zdajú väčšie ako ja sama.
Veda ako afrodiziakum: Veda asi nepatrí medzi najbežnejšie povolania a väčšinou toho druhého zaujme, keď mu prezradím, čomu sa venujem. Ale už som sa stretla aj s reakciou „aha…“ a debata potom už trošku zaviazla (smiech).
Čo všetko ma robí šťastnou: Som „outdoorový“ typ. Veľmi rada trávim čas vonku, kdekoľvek mimo civilizácie, najmä na Liptove, kde máme chalupu. Milujem, keď môžem nasadnúť na bicykel, mp3 s kvalitnou hudbou pripravená a vybrať sa na nejaké krásne miesto. Rada sa tiež „strácam“ v dobrých knihách a trávim čas s ľuďmi, ktorí ma svojimi názormi a životom inšpirujú.
Najkrajší kút v šírom svete: Liptov a Tatry. Tam stačí prejsť za dedinu, cez prvý les, ľahnúť si do mäkkého kobercového machu k rieke a počúvať, ako šumí. A ten vedecký? Ten je tam, kde sú pipety, skúmavky, misky s bunkami a mikroskop. A veľa prázdnych papierov pre voľne plynúce myšlienky, náčrty a výpočty.
Najväčší vynález všetkých čias: Taká lanovka… Bolo by hrozné zakaždým vyjsť kopec v lyžiarkach pešo (smiech). Ale aj e-mail, skype, telefóny, všetky prostriedky, umožňujúce a uľahčujúce komunikáciu. Ja si napríklad ani neviem predstaviť, ako ľudia kedysi písali záverečné práce – diplomové, doktorandské, habilitačné – bez wordu a bez googlu, na stroji, vyhľadávajúc všetky informácie v knihách v knižnici. Zaráža ma však, že aj napriek toľkému pokroku a neuveriteľným technickým vynálezom robí človek stále rovnaké chyby a z mnohých vecí sa nevie poučiť.
Sukňa, alebo nohavice: V nohaviciach sa cítim lepšie, hoci niekedy si rada oblečiem sukňu alebo šaty a cítim sa chvíľu ako dáma (smiech). Keď sa však ráno rozhodujem, čo si obliecť, často to veľmi zjednoduším, pretože viem, že v danom oblečení beztak strávim maximálne polhodinu (závisí od dopravnej špičky). V práci sa totiž musím prezliecť do bieleho pracovného oblečenia a v ňom strávim zvyšok dňa. Ale mám rada pekné veci a rada si kúpim niečo nové, neokukané. Moji kamaráti, keď narazia v obchode na niečo podobné môjmu štýlu oblečenia, povedia, že videli „marina style“ (smiech).
Čo mi v poslednej dobe zobralo dych: Skôr viem, čo mi ho ešte len zoberie. Od priateľov som dostala na narodeniny adrenalínový darček – skok s padákom. Aj keď adrenalín mám celkom rada, som presvedčená, že tých pár sekúnd pre zoskokom určite dýchať nebudem.
Slzy pre vedu: Áno, boli. Niekedy vyronené, niekedy len uviaznuté vo vnútri. Pre banálnu chybu, ktorá pokazila celý časovo aj finančne náročný experiment. Alebo po zistení, že niekto stihol zrealizovať a odpublikovať myšlienku, ktorú som v hlave nosila už dlho. A párkrát aj od únavy Ale taký už je život…
Marta Lungová (28)
fyzikálna výskumníčka
Vyštudovala: Matematicko-fyzikálnu fakultu Karlovej Univerzity v Prahe, obor Fyzika polymérov
Pracuje: Vo výskumnom Centre pre neutrónovú vedu v Jülichu v Nemecku
Čím sa zaoberám: Skúmam, ako zabezpečiť výrazne lacnejšiu výrobu plastov, ktorá by zároveň zlepšila ochranu životného prostredia znížením dnešných vysokých nárokov na energiu. Ide skôr o základný výskum, takže sa snažím zistiť, ako sa molekuly správajú v rôznych podmienkach či ako reagujú na prítomnosť ďalších pridaných látok (nanočastíc).
Ja a veda – láska na prvý pohľad: Vždy som milovala matematiku, technické predmety a bola som veľmi zvedavá. Chcela som byť učiteľkou, novinárkou, psychologičkou, vedkyňou alebo najlepšie všetko dokopy. Nakoniec som nastúpila na „matfyz“ do Prahy s myšlienkou, že budem mať aspoň skvelé vzdelanie a potom sa uvidí, čo chcem vlastne robiť. Vybrala som si fyziku, lebo tú považujem za vedu vied, základ sveta a jeho pochopenia. Nakoniec som skončila na mieste, kde kombinujem všetky moje vysnívané práce a obľúbené aktivity: píšem odborné články, cestujem po svete na medzinárodné konferencie, učím mojich mladších kolegov a vedcov, ktorí sa o moje výsledky zaujímajú a pritom sa stále vzdelávam, meriam, skúmam…
Veľká príležitosť: Nezahodiť žiadnu príležitosť – tak znie moje osobné heslo. Jedna taká prišla v správny čas, keď som po univerzite zúfalo hľadala zaujímavú prácu s uplatnením svojich vedomostí. Vtedy ma oslovil šéf môjho známeho z Nemecka, ktorému som kedysi poslala životopis, že má pre mňa skvelú pracovnú ponuku – PhD. štúdium na medzinárodnom projekte v jednom z najväčších výskumných centier v Európe. Nebolo o čom premýšľať, hoci do zahraničia sa mi veľmi nechcelo. Zhodou náhod som v tom istom čase dostala ponuku na podobnú prácu – štúdium vo Švédsku. Musím priznať, že rozhodovanie mi trvalo mesiac. A obe strany na mňa čakali s neskutočnou trpezlivosťou. Nakoniec som sa rozhodla pre Nemecko. A nemenila by som, našla som tu lásku môjho života.
Na mojej práci sa mi najviac páči: Že je zaujímavá a pestrá. Zahŕňa veľa cestovania, spoznávania nových miest, ľudí, výskumných centier…
Povolanie, alebo poslanie: Asi každého vedca motivuje pocit, že robí vedu pre ľudí a budúce generácie. I keď pri tom všetkom strese sa na to ľahko zabúda (smiech). Ja som tento pocit naplno zažívala najmä na univerzite v Prahe, kde som študovala materiály pre implantáty, šošovky a ich využitie v medicíne. To je vlastne stále môj veľký sen – vyvíjať materiály pre medicínu.
Môžem sa spoľahnúť: Som veľmi samostatný človek a rada sa spolieham hlavne sama na seba. Ale vo vede je nevyhnutné spolupracovať. Vždy hovorím, že veda je jedna veľká dedina. Vedci sa navzájom poznajú, občas sa pohádajú, bojujú medzi sebou, ale tiež si pomáhajú v ťažkých časoch. Bez dobrých kontaktov a priateľského prístupu nie je takmer možné vo vede prežiť.
Moja najväčšia profesionálna výzva: Téma mojej dizertačnej práce. Mala som zistiť, dokázať či vyvrátiť jeden veľmi známy fenomén a ukázať, či je to všetko len náhoda, alebo chyba merania. Doteraz je to veľká záhada a vedecká komunita sa delí na dve skupiny, jedna tvrdo zastáva nový fenomén, druhá je viac skeptická. Dokonalá detektívka pre fyzika! Často som sa zabudla v noci pri počítači, čítajúc nové publikácie alebo hľadiac zamyslene na moje nové fascinujúce výsledky. Bolo to ako droga, ešte aj dnes stále cítim adrenalín v krvi, keď počujem niekoho diskutovať na túto tému…
Veda ako afrodiziakum: Tak to ste trafili do čierneho! Akonáhle ma niekto osloví, vyzerá vždy veľmi šokovane, keď prezradím, že sa zaoberám fyzikou. A týka sa to nielen mužov, ale aj žien. Od toho okamihu vidím obrovskú zmenu v ich postoji ku mne, veľký rešpekt a čo sa mužov týka i strach a neistotu. Síce sa ich vždy snažím priviesť do pôvodnej pohody, ale väčšinou neúspešne (smiech). Pre vzťah je dôležité, aby si obaja partneri boli čo najviac podobní, aby ich spájali podobné témy. Môj priateľ študuje veľmi príbuzný obor. Síce sa doma o fyzike takmer nerozprávame, je ale fajn, keď viem, že mám vedľa seba podobne zmýšľajúceho tvora, čo si v hlave kladie tie isté otázky ako ja…
Čo všetko ma robí šťastnou: Moji najbližší, moja sestra, moja najlepšia kamarátka a dôverníčka – mama a môj úžasný partner. Oni sú šťastie môjho života. Už počas štúdií v Prahe som sa venovala fitnes ako inštruktorka rôznych skupinových cvičení, osobná trénerka, poradkyňa…. S fyzikou je to síce bláznivá kombinácia, ale funguje úžasne, keď po dlhom dni v labáku môžem vypadnúť, stretnúť skvelých ľudí, zašportovať si a prefiltrovať myšlienky. Vďaka tomuto hobby som sa naučila, ako sa baviť s rôznymi typmi ľudí, ako sa nebáť postaviť sa pred stovku poslucháčov a prezentovať im svoje výsledky, ako byť vľúdna a empatická ku všetkým ľuďom. V tom má, žiaľ, veľa fyzikov a vedcov medzery (viď Big Bang Theory). Mimochodom, tento seriál skutočne dokonale vystihuje typické vlastnosti fyzikov…
Najkrajší kút v šírom svete: Najlepšie si oddýchnem a načerpám novú silu v prírode a pri športe. Každé ráno ma dokonale naštartuje krátka jazda na bicykli do práce. A k tomu skvelá hudba. Taktiež milujem, ak môžem stráviť pár minút sama v nejakej kaplnke či kostolíku.
Najväčší vynález všetkých čias: Hudba, pretože spája skryté schopnosti ľudského vedomia a najhlbšie emócie. A je to ten najlepší stroj na cestovanie v čase, priestore i vo vlastnej duši.
Sukňa, alebo nohavice: Obliekam sa pohodlne a kupujem to, čo mi pristane (modrá k mojim očiam, hnedá k vlasom…). Mám rada prirodzenosť, takže make-up nie je môj kamarát. Myslím si, že sebavedomé ženy chcú byť predovšetkým samé sebou a nie bezhlavo nasledovať módne trendy,. Našťastie, o nápadníkov som nikdy núdzu nemala, aj bez make-upu či drahých kúskov oblečenia.
Čo mi v poslednej dobe zobralo dych: Keď mi môj bývalý učiteľ slovenského jazyka nedávno spomenul, že si ešte pamätá divadelnú hru, ktorú som napísala pred desiatimi rokmi, ale nikdy sa nám ju aj s ďalšími študentmi nepodarilo zinscenovať. Už i ja som zabudla, že som kedysi niečo také vymyslela.
Slzy pre vedu: Nie, neboli. Veda je ešte stále pre mňa „len“ práca. A nikdy nebude taká dôležitá, ako moja rodina, priatelia, môj život. Takže si úspešne držím od nej odstup a vždy pamätám na vlastné priority.